Zle som sa vyspala: bolo mi príliš horúco, štípali ma muchy a komáre, mesiac mi svietil ako neónka rovno do očí. Nikto ho nevypol. Nervózna noc pred splnom. Ráno ma o pol šiestej zobudilo zvonenie na Anjelpána a popásanie sa muchy na mojom čele. Zahnala som sa po nej, ale uletela. Na raňajky chlieb s mozarellou a rajčinami, vo dvojici pred televízorom. Obmedzený výber programov.
Z Arboréta v Mlyňanoch mám zmiešané pocity. Napriek informačným bulletinom v rukách sme nevedeli, ktorým smerom sa vydať a čo vlastne na náučných chodníkoch vidíme. Stromy s listami všetkých možných farieb a tvarov, ktorých názvy nám nič nehovorili. Viac sme sa o nich nedozvedeli. Záhony ruží, bleskom polámaná mamutia sekvoja, cezmíny, magnólie, ružové lekná. Červené rybičky v zanedbanom jazierku. Japonská záhrada s originálnym domčekom a jeho kamennou replikou s odbitými rohmi. Kráčali sme príliš rýchlo, možno nevnímali všetku tú krásu naplno, mierne znechutení chýbajúcimi popismi a blížiacou sa búrkou.
Zastavili sme na ranči a dali si obed. Na Ranči u Bobiho. Nie toho z Dallasu. Mini zoologická záhrada, v reštaurácii iba zopár ľudí, chlapi popíjajúci pivo, malé dievčatko v tričku s logom podniku, v zadku vrtuľa, behalo hore – dole tešiac sa z dažďa, čo razom zaplavil celý dvor, čašník nevedel, ako dopraviť horúce jedlo cez dvor do altánu, kde tiež sedeli ľudia, pariaca sa polievka. Highlight dňa, plnené morčacie kapsy so syrom, šunkou a klobáskou, zelenina. Prudko pršalo, do auta sme skákali cez kaluže. Nefungujúca klimatizácia, rosiace sa okná, čo sme utierali papierovými vreckovkami. Neustávajúci dážď, blesky dotýkajúce sa zeme. Kľukatá cesta cez zožaté polia s desiatkami úhľadných balíkov slamy. Vyzerali, akoby ich tam nadekoroval podľa šablóny architekt. Presne stanovené miesta. Ako exponáty v prírodovednom múzeu.
Pršalo s prestávkami celé popoludnie. Sedela som vonku pod strieškou, čítala si články o Bolívii a Antarktíde, knihu Sťahovavé vtáky od švédskej spisovateľky o Chile. Leto prepletené Južnou Amerikou. Ujo Ľubo a jeho príbehy z Argentíny, Marquez z Kolumbie, časopis Ľudia a zem a v ňom hlavná téma Bolívia, kniha o chilských vysťahovalcoch do Švédska. Popri čítaní som pila vodu s plávajúcimi plátkami citróna v pohári. Večer sme kúpili chlieb a jedli ho ešte horúci s tuniakovou nátierkou a cibuľou, čo chutila sladko, vôbec nepálila. Horúci chlieb je tá najväčšia lahoda na svete. Mäkučký, s chrumkavou kôrkou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára