93. Toto ja môžem

Vždy keď sa pokazí počasie: začne pršať alebo snežiť, fúka studený vetrisko, čo láme dáždniky aj úsmevy na perách, a zo skríň vyťahujeme hrubé kabáty v nádeji, že sa tento rok ešte hodia a až budúci ich vymeníme za nový model, dostanem obrovskú chuť tvoriť. Písať. Neviem vám vysvetliť prečo, jednoducho je to tak. Z nevysvetliteľných príčin by som najradšej zostala aj s počítačom celý deň zabalená v perinách za zastretými žalúziami, ťukala písmenká do klávesnice a zapíjala to litrami horúceho ovocného čaju. (V pozadí by bežal čierno-biely film pre pamätníkov a z kuchyne voňal chlieb vo vajíčku :-) Ale zázraky sa nekonajú...

...ráno vstávam pravidelne pätnásť minút pred šiestou, potme hľadám v skrini niečo nositeľné (t. j. čisté, voňavé a nepokrčené) a keď si to konečne oblečiem, tak mi ešte pred odchodom z domu stihne napríklad odpadnúť gombík, na pančuche sa mi rozbehne očko, alebo na poslednú chvíľu zbadám fľak z farebnej zubnej pasty vynímajúci sa na bielej blúzke priamo na úrovni bradavky, v kúpeľni zasa maturujem nad make upom, najhoršie je to s čiernymi linkami okolo očí, lebo obkresliť ráno oko trasúcimi sa rukami tak, aby nepôsobilo vulgárne alebo smiešne, je hotové umenie, no a potom pre zmenu pravidelne nadávam na celý svet trčiac v zápche, lebo zasa prídem do práce neskôr, ako som si naplánovala, čo znamená, že tam budem musieť trčať do večera. Namiesto umeleckého fabulovania je nutné myslieť a vybaviť oveľa obyčajnejšie záležitosti: rozhodnúť sa, či pred cestou na sever urgentne prezuť auto, alebo to zvládne bez pokuty a hlavne bez nehody na letných pneumatikách, objednať revíziu plynového kotla, zistiť u niekoho kompetentného, prečo nám zrazu na tridsaťosmičke naskočila RTL (ktorú nechcem) miesto mojej obľúbenej RTL2, ísť sa znova pozrieť do obchodu, či nedostali tie krásne zimné čižmy z katalógu, lebo v sobotu nemali moju veľkosť, objednať sa k lekárovi a kúpiť čerstvý chlieb, lebo ten päťdňový sa už nedá jesť.

Keď neprší, aspoň kvapká = keď sa nedá celý deň stráviť intelektuálnym ponorom do vlastných hlbín, musím si večer nejako vynahradiť stratený čas aspoň ponorom do vane. To zaručene pomáha. Ležiac s ušami ponorenými v pukajúcej pene mám pocit, že s odtekajúcou vodou zmätiem do odtoku aj všetky negatívne myšlienky a obavy dňa. Potom zababušená v ružovom župane s ponožkami po kolená, s mokrými vlasmi vyleziem na balkón a nechám na seba fúkať ten studený vietor, chvíľu vdychujem chladný vzduch, čo mi tak bohovsky dobre vonia a cítim ako mi pri dotyku so studenými dlaždicami preniká chlad až do kostí. Takto vydržím pár sekúnd, čo sa zdajú byť hodinou, a rýchlo vbehnem zasa dnu s krásnym pocitom, že toto je moje počasie. Také ja môžem.