Na predvianočnú nôtu

Predvianočne. Hmla ako mlieko. Vnútri príjemne teplo. Ešte zapáliť zopár sviečok.

V kuchyni sa mieša vôňa karamelového koláča s vôňou klasického zemiakového šalátu. 

Tento rok vianocujeme so svokrovcami. Dobre tak.

Baby ešte trochu choré, po Veronike prevzala štafetu Kristínka. 

Trápi ju kašeľ a v noci zle spáva. Nosím, tíšim. Zvládam v pokoji. Asi je to tým predvianočným časom, že ma to nestresuje, nie som unavená a neľutujem sa ako zvyčajne, keď prídu k nám nespavé noci.

------

Všetko je pripravené, Vianoce môžu prísť.

Navarené, napečené, upratané, vyzdobené. Darčeky sme s J. zabalili už predvčerom v noci, keď deti konečne zaspali. Teraz čakajú pod schodmi na zajtrajšok.
S upratovaním sme sa nijako extra netrápili. Stihli sme síce urobiť zopár vecí, ktoré sa pri bežnom upratovaní obchádzajú (vyčistiť rúru, digestor, krb, chladničku aj mrazničku, všetky skrinky na kuchynskej linke,...), ale umývanie okien u nás pred sviatkami nikdy nehrozí. Teda, umyla som len to veľké terasové, ktoré bolo celé došpinené od Chipových labiek.
Koláče som piekla priebežne ... kokosové linecké, koka sušienky, za štyri plechy medovníkov, vanilkové rožky, tiramisu guľky a dnes ešte svieži karamelovo-banánový.  Aj svokra nejaké podonášala.
Šalát pripravil zasa svokor s J. a zajtra budú spoločne variť kapustnicu s klobásou a hríbmi.
Žiadne stresy u nás.

A už sa neviem dočkať toho, ako si dievčence zajtra budú rozbaľovať darčeky. A ako sa budú tešiť. A ako veľmi budú prekvapené. Tento rok bude Ježiško naozaj štedrý a dúfam, že sme sa trafili do ich vkusu.

------

Milí moji blogoví priatelia,  

želám aj Vám všetkým krásne sviatky plné pokoja a pohody, veľa zdravia, šťastia, lásky. Majme sa všetci radi:)

Zároveň Vám ďakujem za priazeň, ktorú ste tento rok venovali mojim dvom blogom a verím, že sa stretneme i v nasledujúcom roku, hoc iba virtuálne.

V detailoch.

Krása je ukrytá v detaile.

Pravé zimné ráno.Teda skoro. Dva stupne pod nulou, inovať všade kam sa pozrieš. V oknách sa svieti, na ulici ráno krátko po siedmej panuje čulý ruch, z komínov sa dymí. Rozospatá chystám Veroniku do škôlky. Je mi zima na nohy. Bosé. 

Spolu s Kristínkou pozerajú rozprávky, J. venčí Chipa. Otvárame jedenáste okienko na adventnom kalendári. A navyše je piatok, hneď máme všetci lepšiu náladu.

Mandarínky už chutia "mandarínkovo" vianočne. Dobre sa šúpu a nemajú kôstky. Presne tie mám rada. Mandarínky môjho detstva, čo nosil Mikuláš spolu s arašidmi a lacnou čokoládou.

Svietniček na čajovú sviečku zo škôlkarskeho stánku na vianočných trhoch. Ktovie, ktorá mamina ho s láskou vyrábala... Mali ich tam v ponuke iba tri. So sestrou sme ich kúpili všetky. Tá glazúra je čarovná. Svietim si ním každý deň.

Piekli sme s dievčatami muffiny. Recept nájdete tradične na mojom druhom blogu.

Uháčkovala som si košíček na priadzu a nite, ktorú som doteraz skladovala v igelitových sáčkoch a taškách v skrini. Takto to vyzerá oveľa lepšie.  Potrebujem ešte jeden väčší a moje skromné zásoby budú pekne na poriadku. Easy projekt na jedno popoludnie, s hrubšou priadzou a veľkým háčikom to ide ľahko a rýchlo.

Obdivujem túto rastlinku, ako si rastie a prosperuje v kúpeľni, ukrytá za mliečnym sklom. Sama. Polievať ju zabúdam, pozornosť jej venujem minimálne a napriek tomu JE. 

Tieto štyri zábery sú z dnešnej rannej prechádzky. Krásne bolo vonku. Svieži, ostrý vzduch, po inovati už iba zvyšky, všade kvapky vody. Zimný dojem ruší jedine tráva, ktorá sa zelená ako na jar.

 Na vchodových dverách...

  Víkend pred nami. Tretia sviečka na adventnom venci. Vianoce v dohľadne. Teším sa.

Dnes ešte po Veroniku do škôlky, spolu vyrobíme a rozvešiame krmivo pre vtáčiky a na večeru budú palacinky.  Nič viac, nič menej. 

Pekný víkend:)

Čím žijeme

Stále sa neviem naladiť na vianočnú vlnu. Akoby som príchod sviatkov vnímala cez akési mliečne sklo. V návale dennej rutiny akurát rátam dni do Vianoc a otváram sama pre seba pomyselný adventný kalendár, ale emocionálne som zaostala kdesi na konci novembra. "To príde," vravím si.

Dni sú šedivé, ponuré, rána ťažké, večery dlhé. Vďaka aspoň za víkendy, keď netreba rušiť spánok zvonením budíka a naháňať čas.

Dnes bolo extra tmavé a hmlisté ráno. Niekedy sa mi ani nechce veriť tomu budíku, že už je naozaj sedem. Bežná ranná rutina. Vychystať Veron do škôlky, prezliecť Kiku, seba, pripraviť raňajky, poprípade hneď dať variť obed, naložiť práčku, vyvetrať a trochu upratať, aby sme sa už okolo desiatej mohli rozbehnúť v ústrety svetu. Za deťmi, kamarátkami, na ihrisko, do obchodu, materského centra, na poštu... kam treba. 

Popoludní po Veroniku do škôlky a domov. Väčšinou rovno domov, na prechádzky nie je chuť a baby túžia po hrách v izbičke, rozprávkach, váľaní sa na gauči. Veronika akoby mala spoločnosti plné zuby, najradšej trávi podvečery pri maľovaní, pozeraní rozprávok, pri tvorení niečoho kreatívneho. V tichu. 

Vyzdobila som detskú izbičku jej výtvormi, popripínala som ich na girlandu. Izba hýri všetkými farbami, záplava hračiek, steny sú polepené kresbičkami a nálepkami, ale mne sa to tak páči. V detskej izbe majú dievčatá voľnú ruku. Môžu si svoj priestor dotvárať a pretvárať, ako chcú. Ja  iba udržiavam prehľad a poriadok v hračkách. 

Vianočný stromček máme tradične od začiatku decembra. Umelohmotný, celý nerozbitný - vrátane všetkých ozdôb. Dievčatá pomáhali vo veľkom vyzdobiť ho a denne ho pretvárajú. Ozdoby prevešiavajú z vetvičky na inú a zas naopak, náš stromček má nekonečné množstvo podôb:)

Tento strom máme odvtedy, čo s J. spolu bývame, sedem rokov asi. Skladný, ekologický, ale tento rok si vravím, že to nie je ono. V sobotu som videla v blízkom záhradníctve krásne živé stromy v kvetináčoch a začala som špekulovať, že by sa mi páčil taký. Po Vianociach by som ho vyšupla na terasu, dnu by sa vracal iba na sviatky:)

V sobotu sme boli s dievčatami a mojou sestrou na miestnych vianočných trhoch. Čisto dámska jazda, chlapi v robote. Dali sme si horúci detský punč, makovo-višňovú štrúdľu a vianočné cupcakes, v škôlkarskom stánku kúpili nejaké ozdoby, svietniky, lokše s pečeňovou nátierkou, drobnosti pre dievčatá. Dosýta sme nasali atmosféru a vracali sa domov až potme, v poriadnej zime, pričom výdatne mrholilo. Baby mali najväčšiu radosť z miestnej výzdoby, ktorá večer úchvatne svieti.

A v nedeľu ráno prišiel Mikuláš. Bohatý, nepojeme hádam ani do konca roka:) Ale nielen sladkosti, ale aj cibuľa bola! Obe si ju našli, Kika ju hneď aj ošúpala:)

Pekný týždeň majte!

Posledné novembrové dni...

Posledné novembrové dni boli pokojné.

Na adventnom venci, ktorý pre nás vyrobila susedka z čečiny našej "padlej" jedle, som zapálila v nedeľu prvú sviečku.
Upiekla som niekoľko koláčov.
Celý víkend hrala s dievčatami domino, mikádo a pexeso.
Maľovala si mandaly a kvietky. Hlavne všetkými farbami, pekne veselo.
Ešte v piatok som si kúpila noviny aj s knižkou a cez víkend dočítala Lenku Reinerovú.
Chodila na prechádzky s Chipom.
A bola som vďačná za každý lúč slnka, ktorý presvetlil náš dom. Slnko chýba, zato dažďa máme plné priehrštie.

Vitaj december!

Pokojný deň doma

Sobota ráno, Kristínka sa zobudila ešte pred šiestou. Všade tma, len mesiac svietil na nebi tak strašne jasno, že bolo vidieť poriadnu námrazu na strechách a autách. Hneď ako sa rozsvietilo, zaregistroval Chip v dome život a začal vonku kňučať. Už je po obligátnej rannej vychádzke, J. sa chystá do práce a my s Kikou a Nikou trávime ráno pri rozprávkach a kreslení ceruzkami. Ešte v pyžamách. Kakavko a rožok s maslom:)
Poupratovali sme len tak ledabolo to najnevyhnutnejšie, čo nám klalo oči, naložili umývačku, uvarili si rakytníkový čaj. Na obed budú parené buchty, hotovka z chladiaceho boxu našej samošky, dnes sa mi nechce variť. A zo včera pórová polievka či rybka na masle. Vyberie si hádam každý.

Bude to hádam celkom pokojný deň, nikam sa nechystáme, akurát okolo obeda vybehneme s Chipom. J. príde až okolo piatej, dovtedy si musíme vystačiť samé. Pôvodne som chcela ísť s dievčatami do detskej kaviarne na koláčik a horúcu čokoládu, ale dnes sa tam koná súťaž v pečení zdravých koláčov spojená s prednáškami, tak plány mením a pôjdeme tam pekne celá rodinka aj s ockom zajtra:)
Premýšľam teda, že by sme si mohli vyrobiť prvé vianočné ozdoby, prípadne stvoriť niečo iné. V pracovni mám už niekoľko dní nastrihané látky a nachystaný stroj, že budem šiť rôzne textilné darčeky pre kamarátky a rodinu, ale ešte som sa nedostala k tomu, ani ich vyžehliť a nažehliť na látku vlizelín. Miesto toho som si čítala Lenku Reinerovú a jej Bez adresy. A vymaľovávala omaľovánky. A piekla mandarínkový koláč. Upratovala J. v skrini, triedila oblečenie.

Popíjam v pokoji ten rakytníkový čaj, dievčatá sa hrajú.  Veronika s dreveným dominom, Kristínka s kockami. Vychutnávam si to, že nemusím pohnúť ani prstom. Majte krásny víkend!

Krátky report o tomto týždni

Zima tam vonku, už taká naozajstná, voňajúca Mikulášom:)
Tento týždeň bol lenivý, po kúpeľnom wellnesse sa len ťažko štartovalo. Jankovi do práce, Veronike do škôlky, mne doma. Prania vyše hlavy, upratovanie nemalo konca kraja.
Aj voliéra už stojí a Chip si v nej podozrivo rýchlo zvykol. Pribudlo teda denných prechádzok so psom, prechádzok ako takých v každom počasí.
Vianočné darčeky mám takmer komplet, ešte jeden čaká na pošte na vyzdvihnutie a zopár je na ceste. Ostatné čušia na najvyššej polici v skrini zamaskované mojimi kabelami.

Je takmer desať večer, baby už spia a ja bežím čítať posledný diel Milénia. Z tohto zatiaľ nie som až tak nadšená ako z predošlých dvoch, ale uvidíme, možno ešte vie prekvapiť. Dnes to bol taký relaxačný deň strávený s deťmi, kým J. upratoval vo veľkom záhradu od popadaného lístia a neplechy, čo porobil za posledné týždne Chip. Mohutnú vŕbu sme tento rok nedali zrezať a tak máme tony lístia všade, kam oko dovidí.
Ráno bolo lenivé, prelenivé. Pri rozprávkach, novinách, dlhé raňajky. Vyprala som jednu deku, potriedila zopár vecí, prádlo zo sušiaka, naložila a zapla umývačku. Na obed rýchlo opiekla filety z lososa, upražila zopár rybích prstov a uvarila malý hrniec zemiakov.
S dievčatami sme otestovali novú formu na bábovku a upiekli našu tradičnú podľa receptu od mamy. Prišla sestra na kávičku, pokecali sme, pohrali sa s deťmi, popreberali aktuálne udalosti vo svete aj doma. Večer som vybehla so psom a do samošky po čerstvé pečivo a neuveríte, čo ešte som si tam kúpila! Omaľovánky pre dospelých, čo už týždne obdivujem na Instagrame! Hneď mám lepšiu náladu, keď si predstavím, ako si budem cez týždeň poobede, keď bude Kiki spať a Veron bude v škôlke, pri šálke čaju a zapnutom rádiu v pokoji maľovať obrázky všetkými farbami...
Inak večer ťažšieho kalibru. Učím totiž Kiku už druhý deň zaspávať v posteli a nie pri nosení na mojich rukách, bez sĺz to nejde, ale nepovolím. Lebo už mám ruky ako opica a chrbát ako hrbáč z toho známeho príbehu. Ťažká mi je, no. A ona len nosiť a nosiť, aj hodinu, a popritom spievať stále dookola. Došla mi trpezlivosť aj sily. Ešte pár dní a zvykne si. A ja si odšrtnem v imaginárnom diári ďalší rodičovský úspech na ceste za vlastným kúskom slobody:)

Majte sa krásne:)

Kam sa pozrieš, tam tekvica

Všade samé tekvice. Malé, veľké, s očami, aj ústami, ušami a pokrývkou na dutej hlave.
Všade na ulici ich vidím večer svetielkovať do tmy. Aj my pred dverami máme.
Jednu už nahryzla pleseň, druhá úspešne odoláva.
A tekvicu máme teraz často aj na tanieri. Vivat krémová tekvicová polievka! Nie a nie sa jej dojesť.
Dokonca sme mali v škôlke tekvičkovú slávnosť. Deti súťažili so strašidlami, tancovali, bavili sa a oteckovia zatiaľ dlabali a vyrezávali tekvice. Pekne do tmy, aby sme si všetci užili to svetielkujúce divadlo:)

Novembrové hmly sú tu. Husté ako mlieko. Ráno sa nikomu z nás nechce vstávať. Večer sa nikomu nechce ísť spať. Baby sa "šalia", skáču po posteliach, najväčšia zábava je doma o pol desiatej, do desiatej zvyčajne na moju veľkú radosť spia. Obe.
To sa mi už neoplatí ani ísť si sadnúť k telke, tak si čítam. Aktuálne mi nedá spávať druhá časť Milénia. Musím zistiť, kto je vrah. Čítam, kým vládzem.

Kika stále soplí, s prestávkami už šesť týždňov, a začínam byť z toho celkom pekne nervózna matka, lebo o pár dní ideme aj s deťmi na wellness pobyt do Dudiniec máčať sa v bazénoch, saunovať, relaxovať a bolo by viac ako vhodné, ísť tam v plnom zdraví.

Inak pohoda. Vianoce v dohľadne, už sa teším na december. Brúsim si zuby hádam na polovicu vianočnej kolekcie v Tchibo, tak sa mi všetko páči. Dokonca som si už zostavila upratovací plán na december a zoznam koláčikov, ktoré napečieme spolu s dievčatami.
Na konci roka mám tradične potrebu upratovať, čistiť dom a zbavovať sa všetkých nepotrebností. Stihla som už kompletne pretriediť sebe aj dievčatám šatník a topánky a všetkému, čo už nenosíme či doma nepoužívame som cez internet našla nový domov. Dokonca sa mi podarilo zbaviť aj starej elektroniky, mobilov, nabíjačiek, počítača s výkonom slimáka po infarkte, všetkých tých harabúrd, čo iba zapĺňajú doma zásuvky a prehadzujú sa z miesta na miesto.

A ešte som sa zbavila jedného zuba, ktorý mi v ústach iba zavadzal a pri každej zmene počasia bolel ako ďas. O zub chudobnejšia, o kus pokojnejšia a vyrovnanejšia, že som sa konečne odhodlala, že som to dala!

Po tomto týždni som na seba fakt pyšná:)

Iba taký večerný tok myšlienok pri uspávaní dieťaťa

Strašne tie týždne utekajú. Už sa teším na zajtrajšie ráno. Neúponáhľané, pri rozprávkach, dlho v pyžame, sladké raňajky a tak. Pôjdeme na cintrorín zapáliť sviečku a ukuchtíme nejaký "strašidelný" dezert. Celkom sa mi páči tento.
...
Aktuálne stále uspávam staršie dieťa, nie a nie zaspať. Tomu mladšiemu sa zasa tisnú zuby (koľko ešte?), spodné očné, tak sa v noci budí a vykrikuje "nosiť, mama, nosiť". Prechádzam sa s ňou teda potme po dome, o všeličo zakopávam, kukám z okna, rozmýšľam. A keď si myslím, že konečne spí, ozve sa, "vodu, mami, napiť, mama". A ide sa odznova...
...
Včera sme boli na prvej oficiálnej škôlkarskej akcii. Tekvičková slávnosť. Normálne zábava ako má byť. Strašidlá, súťaže pre decká, tatíkovia vyrezávali tekvice, mamky naháňali deti, hlasná hudba do toho. Inak, v škôlke už zas pohoda. Bez odvrávania a revotov.
A doma pred vchodom máme tiež dvoch tekvicových svetlonosov. Svietia dlho do noci. Len jednému už takmer zhorel "poklop".
...
Chip nám robí fakt "radosť" alias voliéra na ceste. Nedá sa inak. Najnovšie neplánovane popolieval celú záhradu, keď sa pokúšal zožrať prívod vody a pritom pustil zavlažovanie. Nechcem ani vedieť, ako dlho sa polievalo. Zistila som to až vtedy, keď sa na záhrade robili mláky a on sa v nich hrabal a ryl diery. Pýtam sa, čo ešte? Nestačí, že za posledný týždeň komplet zlikvidoval hadice na kvapôčkové polievanie a teraz ich naťahuje po záhrade ako špagety a snaží sa z nich narobiť milimetrové rezance? No. Na jar osadíme nové. J. ho s láskou volá "pačrev". Vraj to má byť nejaká nadávka, ktorú počul na Slovenskom rozhlase. Ja ho zasa  s láskou venčím a trénujem si sebaovládanie. A že to stojí síl...
...
Na dnes všetko. Od susedky som si požičala trilógiu Milénium, tak sa idem do toho pustiť. Larssona so ešte nečítala. Vlastne okrem Citu slečny Smilly pre sneh ani žiadnu inú severskú detektívku.
...
Užívajte víkend. Spomínajte. A majte sa radi:)

Pozitívne naladená

Október v poslednej tretine. A vonku to už vyzerá poriadne jesenne. Máme plnú záhradu opadaného lístia. V kvetinárstve na konci ulice som nakúpila vres a vyzdobila ním okenné parapety. Aj jesenný venček som si sama vyrobila. Aj tekvice máme.
Teraz chodím veľmi rada so psom večer von. Jednak je už tma, svietia lampy a vzduch dobre vonia po dreve pálenom v krboch, jednak rada nazerám ľuďom do okien. Tá atmosféra... Cez nedovreté žalúzie vidieť, že takmer v každom dome sa svieti, všade večerajú. Asi. Jesenne vyzdobená je celá ulica. Všade vidím chryzantémy, vresy, ozdobné kapustoviny, tekvice, gaštany, lampáše a sviečky.
Má to svoje čaro. A do toho ešte ten chladný vzduch, prípadne jemné mrholenie či vietor. Moje počasie:)
Inak, ešte stále zbierame gaštany, ale už iba mierne z kapacitných dôvodov. Tento rok ich je neúrekom.
Stále si doma posúvame choroby. Minulý týždeň Veronika doniesla nejaký vírus. Prudko soplila asi dva dni a potom štafetu prevzala Kristínka. Tú to chúďa drží dodnes. Cez deň ešte ako tak, ale keď zaľahne, pre ten strašný kašeľ sa nevyspíme nikto. V lekárni ma už dôverne poznajú.
No a s tou  škôlkou som to asi prechválila. Odkedy bola Veron chorá, celé sa to pokazilo. Po desaťdňových prázdninách nechcela ísť do škôlky ani za svet. Večer a ráno nám robí doma scény, v škôlke nie, tam si nanajvýš tíško pár minút poplače. Riešila som to už aj s učiteľkami, tie tvrdia, že je veľmi dobré dievčatko a nie sú s ňou žiadne problémy. V kolektíve sa cíti dobre, zapája sa, hrá sa, má kamarátov. Minulý týždeň bol J. pracovne pár dní preč a veruže som mala vážny problém vzpierajúcu sa ju ráno obliecť, nasadiť do auta a odviezť do škôlky. Navyše ešte aj s Kristin u zadku. Vonku lialo ako z krhly, ja som vliekla obe deti spotená ako myš ešte pred vstupom do škôlky. Prišli sme tam, Veronika zrazu nasadila profesionálny úsmev číslo päť, vyzliekla si bundu, obula si papučky, bez protestov odtancovala do triedy a zakričala mi s úsmevom: "Pápa, mama, maj pekný deň!"
Herečka. Skoro ma piclo. (A prezradím ešte, že ocko ju upláca punčovými rezmi:) Uvidíme, ako dlho to bude na ňu platiť.)

Náročné dni sú to, ale aj celkom zábavné. Niekedy mi je do smiechu, keď vidím, ako Veron plače pre nejakú "prkotinku" a Kristínka zborovo s ňou, lebo má pocit, že sa patrí podporiť ju v tom. A tak vrieskajú obe a ja mám neviditeľné štuple v ušiach. Len tam tak stojím a predstavujem si, aké to bude fajn o rok. Napríklad. A navyše, keďže mám pamäť ako slon a veľmi dobre sa pamätám hlavne na pocity, ktoré som mala v detstve, na všetky tie krivdy a ublíženia, ale aj radosti, vidím v tom Veronikinom prejave SAMU SEBA. Dôverne sa spoznávam a dojíma ma to. Ona je JA. Toľko po mne podedila, nestačím sa diviť.Spoznávam samu seba aj v diskusiách, ktoré spolu večer pred spaním vedieme, aj v tých nekonečných analýzach rôznych situácií, ktoré odo mňa stále vyžaduje:)

Ale aby som sa zasa stále len nesťažovala a neriešila, musím sa priznať, že túto jeseň sa cítim dobre a veľa si robím radosť. Čítam, aj film sa občas podarí pozrieť si, mám veľa kamarátok, s ktorými som stále v kontakte, cvičím, tvorím, píšem, učím sa anglicky aj nemecky (to, čo som na md zabudla), jem samé dobré veci, kupujem si drobnosti pre potešenie. Konečne mám gumáky. Moje prvé, odkedy som dospelá. Fakt!A novú kabelu. A ďalší darček pre dievčatá pod stromček ukrytý vysoko v skrini.
A dnes mi doviezli novú umývačku. Aj to poteší.
A v hlave kopec nápadov. Pozitívne naladená, to sa mi takto na konci októbra bežne nestáva, musím si to užiť.

Majte pekný zvyšok týždňa.

Nezostane iba pri jednom

Aj vy to tak máte, že keď sa doma niečo pokazí, zaručene nezostane iba pri jednej veci?
My sme minulý týždeň kupovali novú práčku, lebo tá stará už tiekla ako sito.
Pred dvoma dňami to nadobro vzdala aj umývačka riadu.
Zatiaľ umývam riad ručne a cez víkend si definitívne vyberieme  a objednáme novú.

Čo to bude do tretice?
Teda ak nerátam rozbitú barovú stoličku, ktorú zlikvidovala tiež iba pár dní dozadu Veronika. A opätovne pokazené nabíjanie na notebooku, lebo im snáď tisíckrát spadol na zem. A všetky tie škody v záhrade, čo stihol porobiť od augusta Chip.

Nehnevám sa. Hlavne, že sme zdraví:)))

Pozdravujem a želám pekný víkend!

Pokojne

Toto je taký veľmi pokojný týždeň. Všetky tri baby doma spolu, všetky tri choré.
Čajíčkujeme vo veľkom. Pozeráme rozprávky, počúvame pesničky. Tvoríme. Chodievame na prechádzky. Zbierame listy a gaštany. Zdravo jeme. Susedka nám doniesla za igelitku domáceho ovocia zo záhrady, tak máme bohaté zásoby. Pečieme a varíme spolu. Upratujeme. Perieme a vešiame prádlo. Všetko spolu.

Občas sa nudíme, občas mi baby poriadne lezú na nervy. Hlavne keď si stále skáču do vlasov. Poznáte asi všetci veľmi dôverne:)
Škôlka priniesla pevný režim, choroba mi ho zas niekam odnáša:( Keď sú doma obe, poobede okrem mňa nikto nechce spať, večer rovnako. Anarchia, chaos, krotíme ich ako opice.
Ale aj tak mám rada, keď sme doma všetci. Hlavne tie dlhé večery, keď sa už začína stmievať nebezpečne skoro. Vtedy panuje taká tá domáca pohoda. Človek má chuť páliť sviečky,  variť vo veľkom teplé večere, pozerať dobré filmy a zachumlať sa v hrubých ponožkách do ešte hrubšej deky. Vtedy sa cítim tak rodinne. Keď sa všetci večer hráme v detskej izbičke. Skladáme puzzle, kocky, lego,... čokoľvek. Poznáte to? S blížiacou sa zimou akoby sa "potužoval" čas pre najbližších, akoby sme sa viac otvárali rodine. Asi to tak má byť. Leto je vždy rozšafné, rozlietané, zima patrí rodinnému kruhu.

Užívam si ten kľud, z choroby sa už dostávame, nasledujúci týždeň budeme zasa vo švungu.
S Kikou sa chystáme do materského centra na cvičenie na fitloptách, v utorok s Veronikou na angličtinu, v stredy doučujem kamarátku nemčinu, vo štvrtok chodievame na tvorivé dielničky pre najmenších... popritom vozenie do a zo škôlky, návštevy kamarátok, ihriská, kým sa dá, domácnosť, upratovanie, nakupovanie, kopec ďalších povinností.,, Ale dobre aj tak. Mám to rada, veď je to taká sínusoida  - hektické dni sa striedajú s pokojnými, aby sme mohli znovu nabrať dych!

Prajem vám pekný zvyšok týždňa:) Užívajte jeseň, fakt vonia:)

Pančušky a rolák

Chorá celá rodina. Už mám doma aj Veroniku. Pre boľavé hrdlo sme celú noc poriadne nespali. A tak tradične nastúpili na scénu pančušky a rolák, horúci čaj, med a citrony, kopec ovocia. Vreckovky, kvapky do nosa, cmúľacie pastilky...
Ale akosi mi to nevadí. Jesen aj tak milujem.
Chlad zaliezajúci až do morku kostí. Vônu zeminy a spáleného dreva večer vo vzduchu, ked idem na prechádzku s Chipom. Jesenný nečas. Pľušte a hmly. Gaštany pohodené v tráve, ktoré zbieram do starého igelitového vrecka a doma si z nich dievčatá robia výstavku. Neustále sa o ne bijú.
Páči sa mi, ako je vyzdobená ulica. Takmer v každom dome pred vchodom chryzantémy, tekvice a vres. Jesenne upravené záhrady, ostrihané stromy, posledné kvitnúce kvety.

Čas na domáci koláč z darov leta. Moruší, ríbezlí a malín. Ovocie sa už rozmrazuje na stole, poobede sa dáme do práce.

Ako inak, správy z domova

Kika spí, ja si lebedím pri nej v posteli a čakám do tretej. Vtedy ju zobudím a pôjdeme po Veroniku do škôlky. Ako každý deň okrem víkendu...
Dnes som toho stihla ajajáj. Veľa. Ráno som vypravila staršie dietko do škôlky, tam ju už zaviezol tatinko. Raňajky, hygiena, poobliekala som mladšie dietko. Šupla do rúry kuracie stehná na zelenine, popritom narýchlo poupratovala prízemie. Zapla práčku s farebným prádlom. Poupratovala poschodie a vypla upečené stehná. Vyštartovala autom do materského centra na kreatívny kurz pre najmenšie detičky, kde sme však s Kikou nikoho nenašli. Tak sme s ovisnutým nosom aspoň vybehli na poštu a poslali jeden list, vybrali peniaze z bankomatu a šli na nákup do Lidla. Náhradný program. Urobili sme poriadny týždenný nákup, ja som sa potešila nejakým oblečením a hor sa domov.
Pohrali sme sa so psom, ktorý sa už púšťa zubami do trampolíny (okrem iného). Zatiaľ obhrýzol iba zips, ale už ho láka aj všetko ostatné, a ja neviem, ako mu v tom zabrániť, do kelu! Poštárka doniesla zásielku pre Veroniku - ružové šaty ako pre princeznú. Už sa teším, ako sa z nich bude radovať.
Naobedovali sme sa, vyvešala som prádlo, uspala Kiku a zacvičila si s činkami a zopár cvikov na nohy a brucho. Tak a teraz oddychujem.
Dnes ma ešte čaká prechádzka do lekárne po nejaký zvlhčovací sprej do nosa, lebo sezóna suchých nosov a následne soplíkov je tu. No a potom budeme s Veronikou trénovať jazdu na bicykli bez pomocných koliesok, ide jej to báječne. Okúpať baby, večera a pri nej Večerníček, dlhé uspávanie... a potom konečne Verona Šikulová a jej Medzerový plod.

A aby som nezabudla, idem sa vám pochváliť, že ja už mám jeden vianočný darček pre dievčatá schovaný v skrini. A to je ešte len september:)

Majte krásny zvyšok týždňa:)

Škôlka na dennom poriadku

Odkedy je Veronika v škôlke, dni tak utekajú, že ich nestačím rátať. Škôlka... žiadna veľká dráma sa zatiaľ nekonala, na moje veľké prekvapenie. Neviem, či ju mám ešte očakávať, chodí tam už štvrtý týždeň a zatiaľ najväčšia kríza prišla na tretí deň, kedy došlo aj na srdcervúce náreky, že tam už nepôjde a učiteľku dá zožrať dinosaurovi. Našťastie bol piatok a Veron do pondelka na svoj plán zabudla. Nie že by sme škôlku doma neriešili. Riešime ju stále, každý večer, ale emócie slabnú a slabnú a slabnú a tie negatívne sú zrazu neutrálne a preklápajú sa do pozitívnych. Vždy pred spaním, keď je už unavená, rozoberáme, prečo by tam už nešla, čo ju hnevá, čo sa jej nepáči, preberáme to z každéhu uhla, vysvetľujem Veronke, že chodiť do škôlky je jej povinnosť, jej práca, že sa tam veľa naučí, spozná nových kamarátov, zažije kopec zážitkov a dobrodružstiev. A preberáme, čo sa ktorý deň stalo, rozpráva mi, či bola smutná a či plakala do vankúša, či spinkala a či jej chutil obed. Vie, že nie je hanba, keď jej je smutno za mamičkou a vypadne jej slzička. Vie, že keď sa vyspí a zje olovrant, hneď po ňu prídem. Vie, že päť dní v týždni sa chodí do škôlky a dva dni sa oddychuje, vtedy chodíme na výlety a užívame si čas pre rodinu, lebo sme všetci spolu. Vie, že keď príde zo škôlky, som jej a do večera ešte máme kopec času, aby sme sa spolu hrali a túlili.
Zatiaľ moje vysvetlenia akceptuje a moja stratégia spočívajúca v dlhotrvajúcich rozhovoroch funguje. Občas ju za dobré správanie - pani učiteľky zatiaľ chvália vo veľkom - prekvapím nejakým darčekom: kúpila som jej fixky, princeznovské šaty alebo šmolkovú zmrzlinu...

Som stopercentne presvedčená, že do škôlky štvorročné dieťa patrí a vidím na Veronike, ako veľmi jej to prospieva. Navyše, odkedy je v škôlke, popoludní sa u nás dvere nezatvoria a do večera tu má takmer vždy húf kamarátok:)

Čo ma ale prekvapilo, je spôsob prežívania stresu a jej samostatnosť. Naozaj ma pozitívne prekvapilo, ako rýchlo nabehla na denný režim, ktorý som jej ja predtým nedokázala vytvoriť. Nedokážem pochopiť, že Veronika bez reptania v škôlke každý deň  spí. Naozaj zaspí, čo sa jej doma s výnimkou chorôb nepodarilo od dvoch rokov. A som veľmi šťastná, že sa nepotvrdili tie reči o jej závislosti na mne, keďže je vychovávaná kontaktne - dlho som ju dojčila, nosila, spáva stále s nami.
Naopak, moja kamarátka, ktorá je na dcéry veľmi prísna, dojčila ich krátko, odmalička spia samé vo vlastnej izbičke, občas ich dáva na stráženie do opatrovateľského centra, ...má so staršou dcérkou (sú spolu s Veronikou v jednej triede) veľký problém. V škôlke plače, vystrája pred každým spánkom a to doma bežne spávala poobede aj tri hodiny, pohrýzla riaditeľku, stále jej volajú zo škôlky, aby si po ňu prišla, lebo ruší iné deti. Ked prichádzam po Veroniku o tretej, malá už sedí kompletne oblečená a obutá v šatni a čaká maminu, hoci tá po ňu prichádza až po štvrtej. Je to trápenie. Nerozumiem tomu, lebo je inak veľmi samostatná, životaschopná, ale asi to chce iba čas adaptovať sa.

Nepovažujte tento príspevok za silné reči. Dnes je tak, zajtra onak. Nemám vyhraté, nemám patent na výchovu. V každom prípade vám dám vedieť, ako to ďalej prebieha. Držte palce.

Počujem ticho

Ticho v celom dome. Z kuchyne počuť akurát špliechanie vody v umývačke a zvonku hrkútanie hrdličky. Práve som dovysávala celé horné poschodie okrem spálne, kde Kika spí. Veronika je druhý deň v škôlke a že je to veru nezvyk pre mňa! Sama som prekvapená, aký veľký rozdiel je mať doma jedno dieťa namiesto dvoch. Ako keby mi zrazu pribudli ďalšie dve ruky... všetko ide rýchlejšie, jednoduchšie aj napriek Kikinmu obdobiu vzdoru a tým pádom jej väčšinovej nespolupráci.
Mám navarené, v rámci možností upratané, opraté aj vyvesené, čas pre seba...
Na druhej strane mi Veronika chýba, akosi smutno v dome bez jej večných rečí okolo všetkého, bez toho kriku či smiechu. Ale škôlku už potrebovala ako soľ, určite - aj keď sa zrejme krízam nevyhneme - jej tam bude lepšie ako doma pri malej sestričke, ktorej sa mama musí stále venovať a na ňu zostáva menej času.

Koniec a začiatok

Posledné augustové dni.

Trochu dažďa.
Nové kvety v kvetináčoch.
Stále sa jašiaci Chip.
Zopár dní na chalupe.
Jedna prečítaná kniha.
Relax pod starým orechom.

A teraz už vitaj SEPTEMBER!

(Takmer) bodka za letom

Prázdniny sa blížia ku koncu, čas na malú bilanciu.

Leto bolo horúce, ako sa patrí.
Veľa slnka, málo dažďa.
Veľa ciest.
Veľa zážitkov.
Plný album fotiek.

Dni prelietané vonku. Kopy špinavého prádla, deravé kolená na gatiach:)
Dni pri vode - doma v nafukovacom bazéniku, v hotelovom bazéne, aj na kupku.
Kolotoče, balóny, zmrzlina, cukrová vata.
Vysoké Tatry. Zámok Milotice, aj ten vo Zvolene.
Zoo Bratislava, salaš Krajinka, Ranč pod Babicou, zoo Hodonín,...
Detské ihriská všade, kde sme boli.

Rozprávky, keď sa von ísť nedalo. Na cd aj dvd.
Traja bratia sú top. Veronika ani nedýcha, keď ich po neviemkoľkýkrát pozerá. A melódie sú vysoko nákazlívé - spieva celá rodina:)))

Minimum tvorivých aktivít. Ušité presne 2 kusy. Látková vložka do prúteného košíka a veľká jesenná kabela pre mňa. Ja sa polepším!

Letná kuchyňa:
To je kopec fastfoodu na výletoch. Hranolky vo veľkom.
Doma letné koláče. Bublanina s ovocím a perník sú top:)
Palacinky s pomarančovým džemom z Korčule, krupicové kaše a dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom musia byť!
Ale aj polievka skoro každý deň a pokusy priniesť do zaužívaného jedálnička niečo nové.
Nie vždy to vyjde.
A voňavé bylinky na záhrade.
To bolo naše leto.

Ešte týždeň aj dačo a máme doma škôlkarku. Dovtedy ešte stihneme pár dní na chalupe a potom dáme za tohoročnými prázdninami definitívnu bodku.

Aké bolo vaše leto?

V plnom prúde

Tá horúčava je ohlušujúca. Nekonečná. A otravná... Dobre, dobre. K letu teplo patrí, ale toto je už priveľa. S J. sme sa definitívne zhodli, že budúci rok už jedine s klímou. Dáme ju aspoň na poschodie do spální, lebo spávať pri "tricine" sa fakt nedá. Dievčatá zaspávajú neskoro, ja nespím takmer vôbec. A nepomáha ani vyzliecť sa donaha. Najradšej by som sa vyzliekla z vlastnej kože. Desivé.
Normálne sa teším na jeseň a zimu. Nikdy som nebola letný človek, jeseň - dažde, hmly, mrholenie, ale aj babie leto - mám odjakživa radšej. Pri vysokých teplotách sa mi napriek poctivému pitnému režimu točí hlava, búcha srdce a chce sa mi stále spať. Energia skoro žiadna, postačila by tak na celodenné vyvaľovanie sa na pláži.

Dni trávime v dome za zatiahnutými žalúziami, v polotme. Hráme sa, maľujeme, pozeráme rozprávky, počúvame pesničky, spolu pečieme koláče, varíme...zaháňame nudu. Občas vybehneme za Chipom, ktorý tiež celé dni preleží v tieni chladiac si kožuch na kamennej dlažbe. Niekoľkokrát denne sa vykúpe v improvizovanom kúpalisku, ktoré sme mu vytvorili z detskej vaničky po dievčatách. Evidentne je s ním spokojný, využíva ho naozaj hojne. Vyšantíme sa s ním a schováme sa zasa v dome. On medzitým v záhrade požerie všetko čo nájde: od nezrelých lieskových orechov, ktoré si sám pooberá z našej liesky, až po plot z rákosia a vyschnuté torzá žiab. Potom mu je zle a vracia. Ako mu v tom zabrániť? ...či musí z tých hlúpostí vyrásť?
Stále si zvykáme. Na prechádzky trikrát denne. Na ranné vyštekávanie. Na zbieranie hovienok po záhrade. Na dôkladne schovávanie vonkajších hračiek aj papučí. Na suché žlté mapy na trávniku. Na polámané kríky a rozhádzanú mulčovaciu kôru po celom dvore. Na psiu lásku a smutné oči:)

Chcela som aj o tom, že dobre nám je! Aktívne, akčne. Druhá polovica prázdnin a my máme ešte kopec dobrodružstiev pred sebou. Tento týždeň sme tu mali švagrinú z Anglicka, teraz cez víkend tu máme zasa môjho brata s manželkou, zajtra obed u sestry... Veronika ide na svoje prvé prázdniny v živote. Na dva dni k starým rodičom, potom sa dovalíme za ňou a ostaneme tiež na chvíľu aj so psom. Lebo návštevy známych, lebo hody, lebo kúpalisko, lebo dobre s rodinou. Potom zas frčíme na chalupu.
Dovtedy ale musím stihnúť zubára, jedno preventívne sono a jednu návštevu u chirurga s Kristínkou, lebo zväčšená uzlina na slabinách po očkovaní nie a nie sa stratiť.  Držte palce, nech všetky naše plány vyjdú.

Pekný zvyšok leta, priatelia)

Chip.

Predstavujem vám nového člena rodiny. Chip. Štvormesačné šteniatko, kríženec. Adoptovali sme si ho cez Československý kastračný program, možno ste o ňom už niečo počuli. Spočíva v tom, že dobrovoľníci odchytávajú psíky a mačičky v rómskych osadách, tým sa následne dostane veterinárne ošetrenie, prípadne liečba, ak je potrebná, a putujú do dočasnej opatery, odkiaľ si ich môžete adoptovať na  trvalo. Úžasný projekt je to!

Dlho sme premýšľali o tom, že si zadovážime psíka. Vedeli sme, že chceme šteniatko z nejakého útulku. Minulý rok sme to odložili kvôli Kike, zdala sa nám ešte príliš malá a nevedela som si predstaviť, ako by som sa popri dvoch malých deťoch dokázala starať ešte aj o psa. Teraz je to už jednoduchšie, tak sme si povedali, že do toho ideme. Naša pôvodná predstava bola, že náš psík bude spávať dnu a cez deň  sa bude voľne premiestňovať spolu s deťmi podľa potreby buď do a zo záhrady alebo na prízemí. Od tohto plánu sme však upustili a napokon sa rozhodli, že Chip bude bývať iba vonku. Jednak je už teraz dosť veľký a bála som sa, že nám zdemoluje polovicu domu neustálym behaním hore dolu, skákaním po stolíku v obývačke, vysedávaním na sedačke, ktorú pazúrmi zatrhával,... A napokon rozhodol i fakt, že väčšina známych nám psíka vezme v prípade našej neprítomnosti maximálne na dvor či ho príde sem nakŕmiť, nie si ho pustí do bytu. Takže i cestovanie bude jednoduchšie. 

Prvé dni s havom boli dosť náročné, aj sme premýšľali, že ho vrátime:( Je to hravé šteniatko, neustále vyskakuje, jemne hryzká, no a deti z neho mali strach, Hlavne Kika, ktorú hneď v prvý deň niekoľkokrát v zápale hry prevrátil za zem a na hlave jej urobili riadne dlhý krvavý škrabanec pazúrmi. Veronika je tiež celá doškrabaná. Občas má Chip tendenciu hrýzť, nezahryzne silno, len sa hrá, ale dievčatá to desí. Tak ho musím krotiť a keď sme vonku, je neustále pod mojím dohľadom. Ale musím povedať, že dočasná opatrovníčka vykonala kus dobrej práce. Psík má hygienické návyky, výborne a bez problémov sa venčí a poslúcha zopár povelov. No je treba sa mu ešte riadne venovať, J.  s ním plánuje chodiť na cvičisko. Ale Chip je naozaj učenlivý. Za pár dní sa naučil, že na deti sa neskáče a nešteká, celkovo sa pri nich dosť krotí, vonku si zvykol tiež rýchlo. Zatiaľ má iba pelech a provizórnu búdu z kartónovej škatule od tlačiarne, ale naozajstná drevená búda je už objednaná. Povedzte mi ale prosím, čo na obyčajnej zateplenej búde stojí dvesto eur, lebo ja fakt nechápem!!! 

A na záver ešte musím povedať, že pes je výborný zoznamovací prostriedok. Odkedy ho chodím skoro ráno venčiť (skvelá psychohygiena pre mňa), spoznala a dala som sa do reči aj s tými susedmi, s ktorými sme si celý predošlý rok, čo tu bývame, nemali čo povedať:) 

Na horách

Tohoročná dovolenka sa vydarila. Pôvodne sme zvažovali, že "dáme" Chorvátsko alebo Taliansko, jednoducho more, ale napokon som tento plán zavrhla a radšej sa priklonila k Vysokým Tatrám. Naposledy sme tam boli pred troma rokmi, keď mala Veronika sotva rok, najvyšší čas ísť znova.
More "dáme" budúci rok.

Tatry nesklamali. Krásne, majestátne, človek má pred nimi rešpekt. Iba ticho pozoruje a zhlboka dýcha. Kochá sa pohľadom a výhľadmi. Aj by to robil donekonečna, keby ho pri tom tie deti furt nevyrušovali. Bola to rodinná dovolenka so všetkým, čo k tomu patrí. Decká si ju užili do sýtosti... všetky tie ihriská a detské atrakcie v celom Smokovci, hračky v herni penziónu, kde sme bývali, vláčik či električka premávajúca sa rovno pod našimi oknami, divadielko v Grand hoteli, čľapotanie sa v bazéne, v perličkovom kúpeli, bylinková sauna a Kneippove kúpele nôh, nezdravé jedlá a kopec sladkostí... a túry absolvované v pohodlí nosiča. Sem tam pár krokov peši, aby sa nepovedalo. Aj tak dobre.
Rodičia unavení ako kone. Lebo nosiť dieťa v nosiči po horách s krvavými otlakmi na malíčkoch nie je sranda. Lebo kým si ono počas túry pekne spalo, rodič "makal" a potom doružova vybuvané dieťa bolo treba ešte do večera zabávať. A ani v noci z toľkých zážitkov nevedelo pokojne spať. Ale aj tak dobre. O rok bude ešte lepšie.

Určite sa zas vrátime na rovnaké miesto. Do penziónu Villa Krejza, lebo ten nám učaroval. Novučičký, čistý, úžasne zariadený s nádychom vintage, skvelí majitelia, skvelá rodinná atmosféra. Herňa pre deti, vonku ihrisko, zastávka električky rovno pod nosom, využili sme aj možnosť požičať si kočík a plávacie koleso a vankúšiky (dá sa aj nosič). Priestranné a zároveň útulné izby, veľký balkón so záplavou muškátov a výhľad priamo na Lomnický štít. Aaaach, krása nesmierna:)

Tu spomínaný výhľad na Lomnický štít. Bola to slasť neskoro večer stáť na balkóne a pozerať sa na v ďalekej diaľke blikajúce svetielko na vrchole štítu.

Kto chcel, mohol si za poplatok požičať v neďalekom Grand hoteli takýto krásny vintage bicykel a prejazdiť na ňom celý Smokovec.

Ihriská boli povinná jazda:)

Wellness sa deckám veľmi páčil. Zimomriavky, modré pery, drkotajúce zuby a rozmočená pokožka na prstoch, ale z vody sme ich ani za ten svet nevedeli nijako vytiahnuť. Bylinková sauna ich ale nezaujala, zato Kneippove kúpele boli topk. Veď komu by sa nepáčilo chodiť po kamienkoch namočených v rôzne teplej vode? Keď ich začali odtiaľ vyhadzovať, prehadzovať sem a  tam a do vody si namiesto kráčania sadať, už aj som tento wellness ukončila a pratali sme sa na izbu.

Krása nesmierna, táto studená voda. A ten hukot, keď vlastného slova nebolo počuť!

Mladý muž nesie na chrbte vyše šesťdesiat kíl a ešte sa pri tom aj usmieva. Moja poklona, pane:)

Ja nesiem na chrbte niečo vyše desať kíl a vôbec sa pri tom neusmievam. Na malíčkoch otlaky ako hrom, pomaly sa mi už nedá chodiť. Do penziónu som napokon došlapala bosá. A to vám len bola úľava!

Cestou

Cestou do našej cieľovej destinácie Vysoké Tatry sme si urobili tri zastávky. Čiastočne kvôli deťom,  čiastočne kvôli sebe. 

Prvú vo Zvolene, kde žije J. stará mama a časť ďalšej rodiny. Kde sa narodil a kde to má rád. Strávili sme tam jeden celý deň z našej dovolenky. Popozerali si Zvolenský zámok a centrum mesta. Bolo ale tak horúco, že tak či tak nám bolo úplne najlepšie pri fontáne so zmrzlinou v rukách. Kŕmili sme  holuby a tešili sa každej zablúdenej kvapke vody, ktorá na nás neplánovane pristála.

Druhú na salaši Krajinka pri Ružomberku. Všade krásne zakvitnuté muškáty, drevo, zvieratá. Medovníkový domček s bosorkou, Jankom aj Marienkou. Drevené traktory a vláčiky. Hojdačky. Ovečky, husi, kozy, teliatka, oslík... tuším všetky deti si prišli na svoje. A napokon sme sa tešili na obed s výhľadom do ovčína. Tentoraz sme sedeli na terase, z výhľadu teda nebolo nič, lebo reštaurácia praskala vo švíkoch, ale aj tak boli baby nadšené a my spokojní.

Tretiu na Dechtároch pri Liptovskej Mare. Aj tu si viem predstaviť dovolenku s deťmi. Krásna voda, krásne výhľady, dobrý vzduch... pohoda. Zišli sme až dole k samotnej vode, aby sme sa jej mohli dotknúť a popozerať si zblízka člny. Stačilo zatvoriť oči a človek mal hneď pocit, že je pri pokojne žblnkajúcom mori. No blížila sa búrka, tak sme rýchlo nasadli do auta a upaľovali smer Tatry.
Ale o tom nabudúce...

4 už

Moje staršie dieťa má štyri roky. Neverím!
Ako to písala tá Gretchen Rubin? ...že Dni sú dlhé, ale roky sú krátke? Presne.
Kedy sa mi ten čas presypal pomedzi prsty?

Je z nej už veľká kočka.
Okatá, nohatá a rukatá. Výrečná, s dobrou slovnou zásobou. Papuľnatá ako hrom, argumenty jej nikdy  nechýbajú. Trochu ustráchaná v nových situáciách. S obrovskou dávkou kreativity a fantázie.
Miluje šaty. Zázračný ateliér. Punčové koláče. Knižku o  dievčinke Julke. Počítač a youtube. Ľadovú kráľovnú.
Magickú pastelku, čo kreslí všetkými farbami. Ihriská s tunelmi, preliezačkami, domčekmi a pieskom. Rada počúva rozprávky v aute.
Málo spí. Veľa sa jaší. Zjedla by najradšej tonu sladkostí denne.
Každý deň mi niekoľkokrát povie, ako ma ľúbi.

Aj ja ju.
A ani nevie, ako mi je ľúto, keď sa jej nemôžem venovať, hoci by ma práve v tom momente veľmi chcela iba pre seba. Ako ma trápi, keď som občas nespravodlivá a na chvíľu podľahnem ilúzii, že je predsa staršia a rozumnejšia ako jej mladšia sestra, tak sa tak musí aj správať. Alebo ju odbijem s tým, nech sa zabaví sama, lebo ja už nevládzem a chcem si oddýchnuť. Poznáte to?

V každom prípade si želám len to, aby bola zdravá a šťastná. Nič viac netreba.

Veronika, ľúbime ťa:)