Pomoc, nespí!

Moje mladšie dieťa prestáva spávať poobede. Povedzte mi, prosím, že to nie je definitívne!
Ešte nedávno spávala popoludní dve hodiny, dnes je dostať ju do postele nadľudský výkon.
Ani za svet. Najprv chce čítať všetky rozprávky o vlkovi, ktoré doma máme, potom je smädná, potom sa chce nosiť na rukách a vyzerať z okien, či už celá ulica spí, potom chce, aby som ju škrabkala po chrbte, ... pomóc...
Pevne verím, že za súčasný stav u nás doma môže iba uvoľnený vianočný režim, ktorý sa ešte nedostal do svojich starých koľají, a nie znížená potreba popoludňajšieho odpočinku, lebo inak prídem o svoju pravidelnú dávku poobedného relaxu.  A to rozhodne nechcem!!!
No, čo vám budem hovoriť. Nie som z toho veľmi šťastná a ak to takto už má byť aj naďalej, budem si dlho predlho zvykať a hľadať chvíľky odpočinku inokedy. Vidím to na zúfalé kradnutie desaťminútoviek počas dňa. Nie je to ono, ale keď neprší, aspoň kvapká.
Ja keď nemám svoju pravidelnú dávku pohody a času stráveného sama so sebou, som zlá. Nevrlá, podráždená, nervózna. Všetko ma rozčúli, kričím. V poslednej fáze sa ako decko ľutujem a roním krokodílie slzy. Celé zle.

Ale pozerať sa na seba a odstupom času je zasa veľká sranda. Keď si pomyslím, ako som šalela prvý rok po narodení Kiki, keď som nedokázala zladiť denný program obom dievčatám, keď v noci spávali na striedačku, morili sme sa stále so sopľami a kašľom, do toho sťahovanie, Veronika stále doma bez škôlky, pre ňu nuda ako svet, žiadne kamarátky, ihrisko ďaleko, mali sme len jedno auto,...tak toto je už brnkačka.

V pondelok škôlka. A teším sa, že zasa sa domácnosť zmení na organizovanú jednotku, že pekne krásne vkĺzneme do rutiny všedných dní.