Víkend som trávila doma. Asi ma mnohí nepochopia, ale ja som si dážď, vietor a teploty blížiace sa k nule užívala. Milujem studené jesenné počasie, keď ešte nesneží, ale zima je už veľmi blízko. Keď vonku mrholí, vzduch vonia pooranou zemou, hlinou a dážďovkami. To je počasie ako stvorené na knižku a únik pod perinu alebo na gauč, počasie na dobrý film a mliečnu čokoládu, na horúcu vaňu a na levanduľovú penu do kúpeľa. Vtedy máme k sebe všetci blízko.
Tento víkend bol presne taký. Studený, ponurý, tak trochu novembrový. Trošku som sa bála, že na stretnutie s bývalými spolužiakmi z gymnázia mi nebude stačiť autobus, ale budem potrebovať nafukovací čln.
Domov som sa doviezla taxíkom niekedy po polnoci a taxikára dodnes vážne podozrievam, že pred jazdou pil. Ešte nikdy som nezachytila vyššiu frekvenciu nadávok za taký krátky čas, nikdy som sa nezúčastnila na takom ostrom rezaní zákrut a prechádzaní cez výmole až po balansovanie na okraji priekopy. Nabudúce radšej pešo.
Sobota bola výrazne pokojnejšia. Uvarili sme si s mamou hrniec bryndzových halušiek, upiekli vianočky a tvarohové štrúdle a sľúbili si, že sa do večera z domu nepohneme. Boli sme spokojné. Čo na tom, že vonku hrozila potopa, nám bolo spolu dobre.
Takéto víkendy volám rozprávacie. Vždy je toho tak strašne veľa, čo chcem, aby ten druhý vedel. Na ceste späť potom sedím vo vlaku celkom mĺkvo a triedim si myšlienky do nehmatateľných zásuviek. Nemám chuť rozprávať. Vyrozprávaná dosýta. Mám pocit, že bolo povedané všetko. Na chvíľu.
Niekedy stačí človeku k šťastiu naozaj málo. Iba blízka osoba a sucho v topánkach.
2 komentáre:
milujem soboty
aj ja
Zverejnenie komentára