A je zasa po víkende. Kam sa tie víkendy strácajú, neviete? Sobota beží rýchlo, nedeľa ešte rýchlejšie. Keď sa nedeľa prehupne do svojej druhej polovice, vždy sa pristihnem pri tom, ako každých desať minút pozerám na hodiny, smutne sledujem digitálne číslice a snažím sa ich posúvať dozadu. V každom prípade: ešte nikdy som neuspela. V duchu si vravím: „Len nech tá nedeľa trvá, trvá...“. Do postele zvyčajne zaliezam s nechuťou až okolo polnoci a tajne dúfam, že keď sa ráno pred šiestou hodinou prebudím, budem sa cítiť sviežo a tešiť sa z pondelka.
Nie, ani to mi nejde. Rovnako ako dnes. Od polnoci som sa budila každú polhodinu a snažila sa tešiť aspoň z toho, že môžem ešte chvíľku spať. V hlave mi vírili pracovné úlohy, problémy, nezaplatené účty a všetky stretnutia, ktoré musím absolvovať. A keď som sa napokon zobudila dve minúty pred zvonením budíka, moje zúfalstvo prepuklo v plnej miere. Vstať? A musím?
Chvíľu som sa dokázala brániť zodpovednosti, vymýšľala som si dôvody, prečo by som nemusela ísť do práce a zostať v posteli najmenej do desiatej: napríklad, že nešiel autobus a všade sú zápchy, pešo mi bude trvať asi tri hodiny, kým sa dostanem do kancelárie, alebo že ma bolí hrdlo, zuby, mám čudné vyrážky po celom tele, seklo ma v krížoch, alebo že som zaspala.
Napokon som sa nejakým spôsobom vyvliekla z postele, v polospánku si umyla zuby a s jedným okom otvoreným iba napoly vybehla do rannej hmly na preplnený autobus. V práci rýchlo skontrolovala maily, na dámskom wc si pred obrovským zrkadlom naniesla make up, uvarila si zelený čaj, vychutnala si sladký makový rožok a UPOKOJILA SA. Takto sa to opakuje každý týždeň.
No a keď sa ten nešťastný pondelok nejakým spôsobom dostane do svojej druhej polovice, viem, že už je dobre. Že moja pseudo depresia je zažehnaná a ja sa začínam tešiť. Na víkend.
Nie, ani to mi nejde. Rovnako ako dnes. Od polnoci som sa budila každú polhodinu a snažila sa tešiť aspoň z toho, že môžem ešte chvíľku spať. V hlave mi vírili pracovné úlohy, problémy, nezaplatené účty a všetky stretnutia, ktoré musím absolvovať. A keď som sa napokon zobudila dve minúty pred zvonením budíka, moje zúfalstvo prepuklo v plnej miere. Vstať? A musím?
Chvíľu som sa dokázala brániť zodpovednosti, vymýšľala som si dôvody, prečo by som nemusela ísť do práce a zostať v posteli najmenej do desiatej: napríklad, že nešiel autobus a všade sú zápchy, pešo mi bude trvať asi tri hodiny, kým sa dostanem do kancelárie, alebo že ma bolí hrdlo, zuby, mám čudné vyrážky po celom tele, seklo ma v krížoch, alebo že som zaspala.
Napokon som sa nejakým spôsobom vyvliekla z postele, v polospánku si umyla zuby a s jedným okom otvoreným iba napoly vybehla do rannej hmly na preplnený autobus. V práci rýchlo skontrolovala maily, na dámskom wc si pred obrovským zrkadlom naniesla make up, uvarila si zelený čaj, vychutnala si sladký makový rožok a UPOKOJILA SA. Takto sa to opakuje každý týždeň.
No a keď sa ten nešťastný pondelok nejakým spôsobom dostane do svojej druhej polovice, viem, že už je dobre. Že moja pseudo depresia je zažehnaná a ja sa začínam tešiť. Na víkend.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára