35. Prečo milujem vanilku a pomaranče

Vône pomarančov a vanilky sú vôňami môjho detstva. Neodmysliteľne sa spájajú s Vianocami a večermi strávenými pri Večerníčkoch a rozprávkových knižkách, s pocitom pohody, tepla a hrejivej atmosféry.

Keď môj otec ešte pracoval ako montér v Ostrave a chodieval dennodenne domov autobusom o piatej, nedočkavo sme ho vyčkávali spoza kôp navŕšeného makadamu, v ktorom sme sa hrávali na skrývačku. A on dennodenne nosieval domov kyslé mlieko v hranatých plastových obaloch, z ktorého nám najviac chutili tie početné mliečne hrudky, a termixy s vanilkovou a čokoládovou príchuťou. Vanilkové mi chutili viac. Dodnes si pamätám na tú jemnú sladkastú chuť a na to, ako rodičia hovorievali, že moravským termixom sa slovenské nevyrovnajú. Vyrástla som na nich. Pamätám sa, ako sme vždy opatrne otvárali hranatý kelímok tak, že sme hliníkový kryt na jednom boku prebodli koncom lyžičky a ťahali líniu okolo celého obalu. Len veľmi pomaličky, aby sme nepoškodili lesklý a voňavý povrch dobrôtky. Potom sme si ju vychutnávali doslova v každom súste.

S pomarančmi to bolo podobné. Na Vianoce ich tradične bývala celá záplava a v lete nám chýbali. Najlepšie chutili kubánske: s hrubou kožou a šťavnatým vínovo červeným vnútrom. Rozoberali sme ich na mesiačiky, vyjedali sladkú dužinu a nespokojne vypľúvali kôstky. Potom sme v nejakom časopise objavili návod, ako z nich urobiť voňavú vianočnú dekoráciu a začali sme ich prepichovať aromatickými klinčekmi a vešať v obývačke na luster. Sladko rozvoniavali celú zimu. Zvesili sme ich až na jar, keď už po aróme nebolo ani slychu, klinčeky úplne zoschli a vnútro pomaranča obsadila pleseň. Vždy nám bolo ľúto, že ide jar a pomaranče sa v obchodoch objavia až v novembri.
Dnes je to iné: dajú sa kúpiť aj v tom najhorúcejšom lete, tak nám už nemusí byť smutno za tou citrusovou chuťou diaľok a priznávam, ani za závanom ešte celkom vzdialených budúcich Vianoc. Je stále tu.

Po ceste z práce som sa zastavila v malom zelovoci na námestí, ktorého výklad si pravidelne ráno čakajúc na trolejbus prezerám a kúpila okrem jabĺk, kivi a mrkvy aj kilo pomarančov. V autobuse začali neuveriteľne rozvoniavať.

34. Jazykové okienko

Keď som si včera prečítala v Slovenke rozhovor s Janou Nagyovou, fantastickou prekladateľkou a tlmočníčkou z/do angličtiny, spomenula som si na to, ako som ju pred dvoma či troma rokmi zažila na vlastné oči, pardon - uši, na jednej medzinárodnej konferencii o európskej mládežníckej politike, kam ma zobral Janko. Vtedy som iba v nemom úžase pozorovala, s akým nasadením prekladá krkolomné anglické a slovenské termíny, s akou ľahkosťou a bez najmenšieho zaváhania. Priznávam, chvíľku som jej aj závidela a tajne som sa pokúšala štylizovať do jej pozície. Zvládla by som v nemčine simultánne pretlmočiť odbornú konferenciu? Ktovie, zatiaľ som tlmočila iba neoficiálne akcie.

Nasmiala som sa nad informáciou, že jej prvým veľkým prekladom bola kniha o ručných prácach. Doteraz som prekladala podobne ako ona vo svojich začiatkoch iba odborné články – o poisťovníctve, o Európskej únii, o mládežníckej politike, o informačných centrách. Tentoraz ma čaká preklad o reáliách Bratislavy, na ktorý sa špeciálne teším.
Pri čítaní toho rozhovoru som si spomenula, koľko som sa natrápila pri preklade textu o poistných udalostiach. Doslova hodiny som presedela na internete a v slovníkoch hľadajúc, čo dané termíny môžu vlastne znamenať. Slovenský preklad som dávala dokopy ako skladačku puzzle. Ale výsledný pocit z výhry nad textom stál za to.
Spomenula som si aj na kamarátku, ktorá na otázku jedného nemecky hovoriaceho biznismena, či mu môže k telefónu zavolať kolegyňu z vedľajšej kancelárie, celkom vážne odpovedala: „Ja, ich werde sie sofort umbringen!“ , t.j. „Áno, okamžite ju zabijem!“. Viete si predstaviť, ako ho tým šokovala. Vysvetľovanie trvalo viac ako len pár minút, nemal totiž zmysel pre humor.

Zastávam názor, že jazyky sa oplatí učiť. Veď nie je nič krajšie, ako si na dovolenke pri mori suverénne vypýtať drink v domácom jazyku, alebo osloviť mladého muža na pláži bez váhania v jeho rodnej reči, prečítať si zahraničné noviny či pozrieť film v pôvodnom znení.

33. Cestovanie v čase

Je takmer sedem hodín večer, vo verejnoprávnej televízii beží hokej, dojedám zvyšky veľkonočných koláčikov a popíjam medovkový čaj. Vonku sa zasa mračí, začína poletovať sneh. Darmo, aj keď kalendár vytrvalo ohlasuje jar, vonku ešte doznieva zima. Vždy mám zvláštny pocit, keď cestujem medzi Bratislavou a Kysucami. Je to ako cestovanie v čase: kým na severe sú stromy ešte poprikrývané snehom, tu už začínajú kvitnúť, raší prvá tráva. V zime naopak: kým tu celé dni preskakujeme mláky, tam už zametajú z chodníkov prvý sneh. Nemôžem mať všetko, ale pravdu povediac je príjemné presunúť sa pár kilometrov a zažiť iné počasie – podľa nálady. Ak mám počas horúcich a prašných júlových dní tej horúčavy plné zuby, stačí si kúpiť lístok, sadnúť na vlak alebo autobus a utiecť domov (aj keď tam už dávno nebývam, domov ostáva domovom), kde teplomer ukazuje o pár stupňov menej. Ak mám už plné zuby snehu, stačí sa premiestniť zasa do Bratislavy, kde zaručene nebude – a ak, tak iba malú chvíľku, kým sa nepremení na nevzhľadnú kakaovú kašu bez chuti.

Želám si, aby som takto podobne dokázala putovať aj vo svojom vnútri. Keď som smutná, aby som sa vo svojej duši vedela presunúť o pár kilometrov ďalej a začať sa tešiť, keď som nervózna alebo sa bojím, upokojiť sa. A želám si, aby sme to dokázali všetci. Surfovať na vlnách vlastnej duše a chytať iba tie „správne“ vlny.

Krásnu jar!

32. Kengura?

„Konečne piatok“, slastne som si vzdychla po zazvonení budíka a ani mi nevadilo, že ešte nie je ani šesť ráno a že mám pred sebou celý pracovný deň. Čo na tom, veď je piatok: trošku popracujeme, popreberáme plány na víkend, po obede sa stavíme na fajnový ovocný koláčik a po tretej už v práci nebude ani noha.
Vlastne som celkom zabudla, že dnes budem obedovať iba celkom máličko, lebo máme ísť s J. nakupovať a chceme spolu niekam zájsť na neskorý obed. O pol dvanástej v kantíne som si hrdinsky dala iba polievku a smutne zazerala na kolegov, ako sa napchávajú vyprážanou rybou, vanilkovými pirohmi alebo špízom so sweet chilli omáčkou. A potom sa dorazili ešte koláčom alebo sladkým pudingom s ovocím. Aj ja som sa chcela napchať až do prasknutia, ale to som svojej mužskej polovičke jednoducho nemohla urobiť. NEMOHLA!
A dobre, že som ostala po tej polievke napoly hladná, aspoň som mohla až do konca pracovného času snívať o vyprážanom syre s hranolkami a tatárskou omáčkou, na ktorý sa mi zbiehali slinky už asi týždeň. A pritom som musela vynaložiť maximálne úsilie, aby som zabila moje svedomie, ktoré mi naopak už týždeň hučalo do uší, že vyprážané jedlá sú nezdravé, v kombinácii s tatárskou omáčkou priam smrtiace zmesi a že si mám radšej dať surovú mrkvu. Umlčať svedomie je ťažké.
Nakoniec sme sa akosi nevedeli rozhodnúť, kam vlastne ideme a čo vlastne chceme jesť. Naozaj iba syr? A potom sme si povedali, že možno nejaká exotika. A že v blízkosti je jedna netradičná reštaurácia, kde ponúkajú čokoľvek. A že sme sa tam minule dobýjali celkom neúspešne, lebo mali všetky stoly beznádejne obsadené.
Tentokrát to vyšlo. Sedela som za stojom, listovala v jedálničku a bojovala nielen so svojím svedomím, ale aj so žalúdkom, ktorý sa pri predstave, že ho chcem naplniť grilovaným štrkáčom, rezňom zo zebry, krokodílom, slimákmi, pštrosom, klokanom, žabami a podobne, akosi nepríjemne pohojdával.
Riskla som to. Objednali sme si exotickú misu pre dvoch, ktorá obsahovala krokodílie, klokanie a pštrosie mäso pripravené na prírodno, k tomu tri druhy omáčok a dve porcie hranolčekov.
Objednali sme a čakali. Môj žalúdok sa stále mierne pohojdával a navyše sa mi niekde vzadu v hlave ozýval varovný hlas: „Ty chces zjesť Skippy, Skippy, stepnú kenguru?“
Stále som váhala, či ju naozaj chcem zjesť. Pred očami sa mi mihali obrázky zo seriálu a cítila som sa čudne. Pštrosa mi ľúto nebolo – však sliepka ako sliepka. A ani krokodíla – keď on mohol zožrať toľko ľudí, ja na oplátku zjem jeho. Ale Skippy?
Morálnu dilemu som zahnala kyjakom do kúta, poliala klokanie mäso kvantom diabolskej a cesnakovej omáčky a rýchlo jedla.
Exotika to bola teda riadna a bolo jej aj riadne veľa. Reštauráciu sme opúšťali s vydutými bruškami a na nákupy sme sa už viac nezmohli. Utekali sme rýchlo domov v pokoji stráviť tú exotickú zmes.
A čo sa týka chuti, aj tak nám najviac chutil ten krokodíl – ako kombinácia kuraciny s rybacinou. Mňam.