Je takmer sedem hodín večer, vo verejnoprávnej televízii beží hokej, dojedám zvyšky veľkonočných koláčikov a popíjam medovkový čaj. Vonku sa zasa mračí, začína poletovať sneh. Darmo, aj keď kalendár vytrvalo ohlasuje jar, vonku ešte doznieva zima. Vždy mám zvláštny pocit, keď cestujem medzi Bratislavou a Kysucami. Je to ako cestovanie v čase: kým na severe sú stromy ešte poprikrývané snehom, tu už začínajú kvitnúť, raší prvá tráva. V zime naopak: kým tu celé dni preskakujeme mláky, tam už zametajú z chodníkov prvý sneh. Nemôžem mať všetko, ale pravdu povediac je príjemné presunúť sa pár kilometrov a zažiť iné počasie – podľa nálady. Ak mám počas horúcich a prašných júlových dní tej horúčavy plné zuby, stačí si kúpiť lístok, sadnúť na vlak alebo autobus a utiecť domov (aj keď tam už dávno nebývam, domov ostáva domovom), kde teplomer ukazuje o pár stupňov menej. Ak mám už plné zuby snehu, stačí sa premiestniť zasa do Bratislavy, kde zaručene nebude – a ak, tak iba malú chvíľku, kým sa nepremení na nevzhľadnú kakaovú kašu bez chuti.
Želám si, aby som takto podobne dokázala putovať aj vo svojom vnútri. Keď som smutná, aby som sa vo svojej duši vedela presunúť o pár kilometrov ďalej a začať sa tešiť, keď som nervózna alebo sa bojím, upokojiť sa. A želám si, aby sme to dokázali všetci. Surfovať na vlnách vlastnej duše a chytať iba tie „správne“ vlny.
Krásnu jar!
Želám si, aby som takto podobne dokázala putovať aj vo svojom vnútri. Keď som smutná, aby som sa vo svojej duši vedela presunúť o pár kilometrov ďalej a začať sa tešiť, keď som nervózna alebo sa bojím, upokojiť sa. A želám si, aby sme to dokázali všetci. Surfovať na vlnách vlastnej duše a chytať iba tie „správne“ vlny.
Krásnu jar!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára