„Konečne piatok“, slastne som si vzdychla po zazvonení budíka a ani mi nevadilo, že ešte nie je ani šesť ráno a že mám pred sebou celý pracovný deň. Čo na tom, veď je piatok: trošku popracujeme, popreberáme plány na víkend, po obede sa stavíme na fajnový ovocný koláčik a po tretej už v práci nebude ani noha.
Vlastne som celkom zabudla, že dnes budem obedovať iba celkom máličko, lebo máme ísť s J. nakupovať a chceme spolu niekam zájsť na neskorý obed. O pol dvanástej v kantíne som si hrdinsky dala iba polievku a smutne zazerala na kolegov, ako sa napchávajú vyprážanou rybou, vanilkovými pirohmi alebo špízom so sweet chilli omáčkou. A potom sa dorazili ešte koláčom alebo sladkým pudingom s ovocím. Aj ja som sa chcela napchať až do prasknutia, ale to som svojej mužskej polovičke jednoducho nemohla urobiť. NEMOHLA!
A dobre, že som ostala po tej polievke napoly hladná, aspoň som mohla až do konca pracovného času snívať o vyprážanom syre s hranolkami a tatárskou omáčkou, na ktorý sa mi zbiehali slinky už asi týždeň. A pritom som musela vynaložiť maximálne úsilie, aby som zabila moje svedomie, ktoré mi naopak už týždeň hučalo do uší, že vyprážané jedlá sú nezdravé, v kombinácii s tatárskou omáčkou priam smrtiace zmesi a že si mám radšej dať surovú mrkvu. Umlčať svedomie je ťažké.
Nakoniec sme sa akosi nevedeli rozhodnúť, kam vlastne ideme a čo vlastne chceme jesť. Naozaj iba syr? A potom sme si povedali, že možno nejaká exotika. A že v blízkosti je jedna netradičná reštaurácia, kde ponúkajú čokoľvek. A že sme sa tam minule dobýjali celkom neúspešne, lebo mali všetky stoly beznádejne obsadené.
Tentokrát to vyšlo. Sedela som za stojom, listovala v jedálničku a bojovala nielen so svojím svedomím, ale aj so žalúdkom, ktorý sa pri predstave, že ho chcem naplniť grilovaným štrkáčom, rezňom zo zebry, krokodílom, slimákmi, pštrosom, klokanom, žabami a podobne, akosi nepríjemne pohojdával.
Riskla som to. Objednali sme si exotickú misu pre dvoch, ktorá obsahovala krokodílie, klokanie a pštrosie mäso pripravené na prírodno, k tomu tri druhy omáčok a dve porcie hranolčekov.
Objednali sme a čakali. Môj žalúdok sa stále mierne pohojdával a navyše sa mi niekde vzadu v hlave ozýval varovný hlas: „Ty chces zjesť Skippy, Skippy, stepnú kenguru?“
Stále som váhala, či ju naozaj chcem zjesť. Pred očami sa mi mihali obrázky zo seriálu a cítila som sa čudne. Pštrosa mi ľúto nebolo – však sliepka ako sliepka. A ani krokodíla – keď on mohol zožrať toľko ľudí, ja na oplátku zjem jeho. Ale Skippy?
Morálnu dilemu som zahnala kyjakom do kúta, poliala klokanie mäso kvantom diabolskej a cesnakovej omáčky a rýchlo jedla.
Exotika to bola teda riadna a bolo jej aj riadne veľa. Reštauráciu sme opúšťali s vydutými bruškami a na nákupy sme sa už viac nezmohli. Utekali sme rýchlo domov v pokoji stráviť tú exotickú zmes.
A čo sa týka chuti, aj tak nám najviac chutil ten krokodíl – ako kombinácia kuraciny s rybacinou. Mňam.
Vlastne som celkom zabudla, že dnes budem obedovať iba celkom máličko, lebo máme ísť s J. nakupovať a chceme spolu niekam zájsť na neskorý obed. O pol dvanástej v kantíne som si hrdinsky dala iba polievku a smutne zazerala na kolegov, ako sa napchávajú vyprážanou rybou, vanilkovými pirohmi alebo špízom so sweet chilli omáčkou. A potom sa dorazili ešte koláčom alebo sladkým pudingom s ovocím. Aj ja som sa chcela napchať až do prasknutia, ale to som svojej mužskej polovičke jednoducho nemohla urobiť. NEMOHLA!
A dobre, že som ostala po tej polievke napoly hladná, aspoň som mohla až do konca pracovného času snívať o vyprážanom syre s hranolkami a tatárskou omáčkou, na ktorý sa mi zbiehali slinky už asi týždeň. A pritom som musela vynaložiť maximálne úsilie, aby som zabila moje svedomie, ktoré mi naopak už týždeň hučalo do uší, že vyprážané jedlá sú nezdravé, v kombinácii s tatárskou omáčkou priam smrtiace zmesi a že si mám radšej dať surovú mrkvu. Umlčať svedomie je ťažké.
Nakoniec sme sa akosi nevedeli rozhodnúť, kam vlastne ideme a čo vlastne chceme jesť. Naozaj iba syr? A potom sme si povedali, že možno nejaká exotika. A že v blízkosti je jedna netradičná reštaurácia, kde ponúkajú čokoľvek. A že sme sa tam minule dobýjali celkom neúspešne, lebo mali všetky stoly beznádejne obsadené.
Tentokrát to vyšlo. Sedela som za stojom, listovala v jedálničku a bojovala nielen so svojím svedomím, ale aj so žalúdkom, ktorý sa pri predstave, že ho chcem naplniť grilovaným štrkáčom, rezňom zo zebry, krokodílom, slimákmi, pštrosom, klokanom, žabami a podobne, akosi nepríjemne pohojdával.
Riskla som to. Objednali sme si exotickú misu pre dvoch, ktorá obsahovala krokodílie, klokanie a pštrosie mäso pripravené na prírodno, k tomu tri druhy omáčok a dve porcie hranolčekov.
Objednali sme a čakali. Môj žalúdok sa stále mierne pohojdával a navyše sa mi niekde vzadu v hlave ozýval varovný hlas: „Ty chces zjesť Skippy, Skippy, stepnú kenguru?“
Stále som váhala, či ju naozaj chcem zjesť. Pred očami sa mi mihali obrázky zo seriálu a cítila som sa čudne. Pštrosa mi ľúto nebolo – však sliepka ako sliepka. A ani krokodíla – keď on mohol zožrať toľko ľudí, ja na oplátku zjem jeho. Ale Skippy?
Morálnu dilemu som zahnala kyjakom do kúta, poliala klokanie mäso kvantom diabolskej a cesnakovej omáčky a rýchlo jedla.
Exotika to bola teda riadna a bolo jej aj riadne veľa. Reštauráciu sme opúšťali s vydutými bruškami a na nákupy sme sa už viac nezmohli. Utekali sme rýchlo domov v pokoji stráviť tú exotickú zmes.
A čo sa týka chuti, aj tak nám najviac chutil ten krokodíl – ako kombinácia kuraciny s rybacinou. Mňam.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára