46. Víkend

Taký obyčajný víkendový večer. Za oknami tma, hmla sa rozvaľuje na poliach, ktoré vidím z okien nášho bytu. Na ceste sa sem-tam mihnú svetlá auta, inak všade ticho. Ticho voňajúce prichádzajúcim novembrom. Ešte tu nie je, ale už ho jasne cítiť v mrazivom vzduchu. V noci sa posunie ručička hodín o šesťdesiat minút dozadu. Ako každý rok na konci októbra. A ľudia kupujú kahance, chryzantémy a vence na cintoríny. Ako každý rok na konci októbra. A ja čakám na sneh. Ako každý rok... Sledujem večerné správy na Markíze a myslím na to, ako sa mi tento rok presypal pomedzi prsty. Aký bol rýchly. A na koľko z prežitého som už dávno zabudla. Chcela by som si pamätať všetko. Niekedy však verím viac pamäti počítača ako tej vlastnej.
Mám rada takéto víkendy. Lenivé a pomalé. Chcem si ich uložiť hlboko do duše a čerpať z nich, keď bude najhoršie.

V pekárničke sa pečie „wellnessbrot“ , cez sklo pozorujeme, ako rastie, ako hnedne a ako mu pukla kôrka. O chvíľu ho vyberieme, necháme chvíľku vychladnúť a potom naň s pôžitkom ponatierame maslo a ja aj čučoriedky a mandarínky. Budeme ho jesť pri televízore a zapíjať čiernym čajom s medom. K takejto atmosfére sa hodí film o Jane Austenovej Becoming Jane, ktorý som videla včera. Škoda, že nebeží práve teraz.
Vstali sme neskoro, nebol dôvod opustiť posteľ skôr. Varili sme spolu hríbovú polievku podľa kuchárskej knihy a vyprážali karfiol. Potom sme obedovali pri slávnostne prestretom stole so zapálenými sviečkami. Len tak, pretože sme práve chceli. Dočítala som Tekutý fetiš a konečne začala čítať Nórske drevo od Harukiho Murakamiho. Krásna knižka. Strávila som s ňou takmer celé popoludnie a mám z nej dobrý pocit.

Tento týždeň bol gýčový. Rýchly a plný zvratov. Práca. Podvojné účtovníctvo. Tlmočenie. Koncert No Name. Anglická kráľovná, ktorú som neplánovane videla celkom zblízka, keď som napoludnie kráčala z reštaurácie do práce. Zamávala mi.

Skoré odchody z domu a neskoré príchody. Nedostatok času. Túžba zostať celý deň v posteli a čítať čokoľvek. Dnes sa konečne splnila.

45. Bez odtlačkov cudzích prstov

Ešte nie sú ani štyri a ja sedím v kancelárii sama, všetci ušli domov. Dojedám zvyšky pikantného kuracieho paprikáša zo včera a pália ma po ňom ústa. Nepomáha ani voda. Aj ja mám chuť vypnúť počítač a utekať niekam do parku, brodiť sa suchým lístím a robiť fotky, ktoré potom dám na flickr.
Alebo sa bezcieľne prechádzať po meste a pozorovať náhliacich sa ľudí, holuby a bezdomovcov posedávajúcich na chodníkoch.

Premýšľam nad tým, že o piatej, keď skončím, pôjdem do knižnice. Nebola som tam od júna a práve dnes mám náladu prehrabávať sa medzi knižkami a hľadať večerné čítanie do postele. Koketujem s myšlienkou požičať si niečo od Doris Lessingovej. Alebo do Dušana Dušeka. Tak uvidíme, čo nájdem.
Bez knižiek sa nedá existovať. Niekedy k nim privoniavam. K úplne novým, ešte bez odtlačkov cudzích prstov, voňajúcim tlačiarenskou čerňou. Také mám najradšej, tie chcem vlastniť. Naložiť nimi moju miniatúrnu knižnicu do prasknutia.

*

O necelú polhodinu je päť. Pôjdem pešo odtiaľto až do Starého mesta a cestou sa možno zastavím v Tescu a niečo pekné si kúpim. A možno nie. Budem vdychovať ostrý jesenný vzduch a tešiť sa zo slnka presvitajúceho medzi budovami. A možno si dám aj zmrzlinu.

44. Nech sú už tu

Teším sa na nich. Tak nech rýchlo prídu. A nech sú veselí.

Urobím im francúzske zemiaky a skvelú limetovú tortu.

A potom im ukážem byt. Otvoríme si fľašu vína a budeme debatovať o živote tu dole a tam hore.

Možno si pôjdeme pozrieť októbrovú Bratislavu a budeme spolu nadávať na severák a chlad vanúci od Dunaja. Oslávime narodeniny a poprechádzame sa po dedine. Uvidia, kde sa dá kúpiť tá najlepšia zmrzlina na svete. Bude nám dobre a nebudeme chcieť, aby sa to skončilo.

Tak nech už sú tu.

43. Mosty

Jeseň v plnom prúde. Keď na chvíľočku vytiahnem žalúzie a žmúrim do nočnej tmy, padá na mňa nostalgia. Smútok za augustovým slnkom. A na druhej strane radosť, lebo viem, že hustá hmla, ktorá vonku panuje už tretí deň, je mostom k Vianociam.
Náhle mi prišla na um tá augustová noc, keď som sedela v lietadle do Atén. Bolo niečo okolo druhej nadránom, lietadlo sa pomaly chystalo pristáť a nám sa z kabíny prihováral hlas kapitána.
Keď som sa vtedy pozerala z miniatúrneho okienka na zem, chcelo sa mi plakať. V hĺbke pod nami svetielkovali lode na mori, tisícky malých mihotavých svetielok, a ja som si predstavovala, ako na tých lodiach tancujú páry pri živej hudbe a ako na iných sedia rybári a čakajú na svoju veľkú príležitosť podobne ako Hemingwayov Santiago. Ten pohľad ma zvláštne upokojoval. Môj život sa náhle spomalil, možno na pár minút zastal.
Padol na mňa smútok za letom. Spomenula som si naň aj pri večeri, keď som v miske miešala ovsené vločky s mesiačikmi pomaranča a čučoriedkami. Mama ma statočne zásobila mrazenými čučoriedkami a mne je trochu ľúto, že som ich tento rok nenazbierala sama. Rada zbieram čučoriedky aj lesné jahody, po ktorých zostávajú brušká prstov fľakaté ešte aj na druhý deň a zuby na chvíľu hýria farbami. Monotónne činnosti ma upokoja, mám čas premýšľať o čomkoľvek, fabulovať až do absolútneho vyčerpania fantázie.
Teraz, keď je to už na papieri, celá moja nostalgická nálada sa náhle niekam potichučky vytratila. Uvarila som si čaj, v šálke mi plávajú voňavé listy sušenej medovky, a zapínam film. Pokánie. Natočený podľa knihy môjho obľúbeného Iana McEwana.
Je mi dobre. Veľmi dobre. To isté želám aj vám. Aj napriek tej skľučujúcej hmle. Lebo každé premostenie, aj to menej príjemné, má svoj zmysel. A jesenná hmla je mostom k Vianociam.

42. Fetiš a neobyčajné stretnutie

Od utorka mám v knižnici knihu od Ireny Brežnej Tekutý fetiš. Neviem sa dočkať, kedy sa do nej zahryznem a "zožeriem" ju do posledného písmena. Pretože toto je iné čítanie. Pretože toto je Brežná.

Stretla som sa s ňou asi pred dvoma alebo troma rokmi. Nedala sa prehliadnuť. Dlhé čierne vlasy, tak trošku feministický výzor, ale neuveriteľná pokora a krotkosť v očiach. Pokora pred životom. Príliš veľa videného, zažitého. Emigrácia do Švajčiarska. Nevydarené vzťahy. Biela matka, čierne dieťa. Amnesty International. Vojna v Čečensku. Rumunsko. Príliš veľa pre jedného človeka.

Prišla v čiernej sukni  s volánmi, mala pokazené okuliare. Stratila jedno sklíčko a nikde sme ho nevedeli nájsť. Nerozčuľovala sa kvôli tomu. Ani trošku. Sadla si za stôl a začala rozprávať. Premýšľala som, či by som bola schopná žiť jej život. Udivovala ma spontánnosť, s akou siahla do kabelky, vytiahla z nej peňaženku a z peňaženky vybrala fotografiu svojho čierneho syna. Obrázok v tichosti koloval miestnosťou a všetci sme mlčali. Nevedeli sme, čo povedať.

Má neuveriteľný cit vyjadriť to, čo iní cítia a nedokážu opísať slovami. Slovenská emigrantka vo Švajčiarsku. Naučila sa rozumieť a vyjadrovať v nemčine tak, ako to nevedia ani len domáci. Nemčina "v jej rukách" zmäkla. Zmenila sa na tvárnu hmotu, do ktorej ona dokázala zapracovať slovenskú ľubozvučnosť. To nedokáže len tak hocikto. Jej rozprávanie je silné. Príliš silné na to, aby sa dalo precítiť naraz.

Keď čítam jej knihy, aj po ich dočítaní mi dlho zostanú rezonovať v ušiach. Učia ma premýšľať, zamýšľať sa nad skutočnými hodnotami v živote, nad slovami aj skutkami. Znie to síce pateticky, ale nech. Je to tak. Po každej prečítanej knihe sa stávam lepším človekom.

O Irene Brežnej počujem často. Naposledy v súvislosti s jej novou knižkou Na slepačích krídlach. Oplatí sa prečítať. Aby sme sa stali zasa o čosi lepšími. A milšími.

41. Impresie

Prší. Stále prší. Páči sa mi, keď padajú listy, keď menia farbu zo zelenej na žltú, červenú, oranžovú, hnedú. Ale žtú, tú mám najradšej. Polia voňajú vlhkou hlinou a zvädnutou trávou, z lesov stúpa hustá hmla. Jesenné impresie. Boli sme sa prejsť na kopci. Popŕchalo, ale aj tak sme nerozostreli dáždniky, nechali sme na seba pršať, vydychovali sme obláčiky pary.Všetko okolo vyzeralo akosi unavene, smutne. A ošarpane.
Som rada doma. Doma myslím u rodičov. Ale doma je už aj v Moste pri Bratislave. Obedovali sme pečenú kuracinku s majonézovým šalátom a dojedali rozmrazené svadobné koláčiky. Potom som dostala kopu darčekov na meniny a teším sa z nich doteraz: z červeného obrusu, ktorý určite prestriem na Vianoce, z drevených ozdobných škatuliek, aj z dobrého vínka aj bonboniéry. A samozrejme z notebooku, do ktorého teraz ťukám tieto písmenká. Som im všetkým vďačná. Za to, že sú.
Teraz popíjam čokoládové kapučínko a je mi dobre. Janko s ocom pozerajú futbal a my s mamou sedíme v kuchyni a rozprávame sa. Vonku sa stmieva a ja sa začínam tešiť na Vianoce – na náš prvý stromček, darčeky, vianočné oblátky, koláče aj rybu. A trošku na sneh. Budem sedieť v našej obývačke a čítať kvantá krásnych kníh a štrikovať šál, ktorý nikdy nedokončím. Nech.

40. Závislosť

Som závislá. Dennodenne frčím na „fejsbuku“.
Je ako obrovský virtuálny bar fungujúci nonstop bez prestávky. Kedykoľvek prídem, stretnem niekoho známeho. Kedykoľvek mám chuť spoznať niekoho z opačnej strany zemegule, stačí naklikať pár slov a stlačiť enter. Ak si chcem zopakovať angličtinu, zachatujem si napríklad so Steveom zo Sydney alebo s kýmkoľvek, kto je práve „poruke“. Je to fajn, nikdy nie som sama. Iba ak naozaj chcem, alebo ma práve opustil internet.
Páči sa mi, že vždy viem, čo práve robia a kde sú moji kolegovia, kamaráti, exspolužiaci, alebo virtuálni priatelia. Že si môžem prečítať hodnotenia a tipy na tie najlepšie knihy, filmy a cédečká, že môžem poslať online kvetinku alebo milý darček hocikomu, na koho som si práve spomenula.
Problémom sa facebook stáva vtedy, keď sa od neho už hodnú chvíľu neviem odtrhnúť, hoci mi na sporáku zúrivo vrie špenát, keď sa tajne pripájam aj v práci a keď v aute cestou domou horím nedočkavosťou, čo mi asi Katka odpísala na moju otázku. Keď večer namiesto čítania najnovšej knižky od Jozefa Heribana, na ktorú som sa toľko tešila, ťukám do klávesnice a posielam darčeky po sieti. A nie a nie sa odhlásiť, vypnúť počítač a otvoriť knihu.
Som jednoducho závisláčka. A to nie je vonkoncom zdravé. Potrebujem sa liečiť. Prosím, vezmite mi internet a kopnite ma do zadku, nech sa konečne idem poprechádzať von na vzduch.A nech konečne ožehlím tú kopu tričiek blokujúcu barovú stoličku v kuchyni a upozorňujúcu ma ako červený výkričník na to, že sa niekde stala chyba. Hej, pokojne na mňa nakričte, nech sa spamätám a prestanem zanedbávať seba, manžela aj domácnosť kvôli nejakému baru.
Možno by som si mala kúpiť psa. Alebo si nájsť ešte jedno zamestnanie. Alebo vyhodiť modem z okna. Alebo začať seriózne abstinovať. Moja kolegyňa predvčerom skončila s cigaretami, ja skončím s facebookom. Stavme sa, kto vydrží dlhšie.
Tak mi držte palce. A aby som nezabudla: stretneme sa na "fejsbuku". Zajtra som pripojená celý deň. Sľubujem.