Prší. Stále prší. Páči sa mi, keď padajú listy, keď menia farbu zo zelenej na žltú, červenú, oranžovú, hnedú. Ale žtú, tú mám najradšej. Polia voňajú vlhkou hlinou a zvädnutou trávou, z lesov stúpa hustá hmla. Jesenné impresie. Boli sme sa prejsť na kopci. Popŕchalo, ale aj tak sme nerozostreli dáždniky, nechali sme na seba pršať, vydychovali sme obláčiky pary.Všetko okolo vyzeralo akosi unavene, smutne. A ošarpane.
Som rada doma. Doma myslím u rodičov. Ale doma je už aj v Moste pri Bratislave. Obedovali sme pečenú kuracinku s majonézovým šalátom a dojedali rozmrazené svadobné koláčiky. Potom som dostala kopu darčekov na meniny a teším sa z nich doteraz: z červeného obrusu, ktorý určite prestriem na Vianoce, z drevených ozdobných škatuliek, aj z dobrého vínka aj bonboniéry. A samozrejme z notebooku, do ktorého teraz ťukám tieto písmenká. Som im všetkým vďačná. Za to, že sú.
Teraz popíjam čokoládové kapučínko a je mi dobre. Janko s ocom pozerajú futbal a my s mamou sedíme v kuchyni a rozprávame sa. Vonku sa stmieva a ja sa začínam tešiť na Vianoce – na náš prvý stromček, darčeky, vianočné oblátky, koláče aj rybu. A trošku na sneh. Budem sedieť v našej obývačke a čítať kvantá krásnych kníh a štrikovať šál, ktorý nikdy nedokončím. Nech.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára