Od utorka mám v knižnici knihu od Ireny Brežnej Tekutý fetiš. Neviem sa dočkať, kedy sa do nej zahryznem a "zožeriem" ju do posledného písmena. Pretože toto je iné čítanie. Pretože toto je Brežná.
Stretla som sa s ňou asi pred dvoma alebo troma rokmi. Nedala sa prehliadnuť. Dlhé čierne vlasy, tak trošku feministický výzor, ale neuveriteľná pokora a krotkosť v očiach. Pokora pred životom. Príliš veľa videného, zažitého. Emigrácia do Švajčiarska. Nevydarené vzťahy. Biela matka, čierne dieťa. Amnesty International. Vojna v Čečensku. Rumunsko. Príliš veľa pre jedného človeka.
Prišla v čiernej sukni s volánmi, mala pokazené okuliare. Stratila jedno sklíčko a nikde sme ho nevedeli nájsť. Nerozčuľovala sa kvôli tomu. Ani trošku. Sadla si za stôl a začala rozprávať. Premýšľala som, či by som bola schopná žiť jej život. Udivovala ma spontánnosť, s akou siahla do kabelky, vytiahla z nej peňaženku a z peňaženky vybrala fotografiu svojho čierneho syna. Obrázok v tichosti koloval miestnosťou a všetci sme mlčali. Nevedeli sme, čo povedať.
Stretla som sa s ňou asi pred dvoma alebo troma rokmi. Nedala sa prehliadnuť. Dlhé čierne vlasy, tak trošku feministický výzor, ale neuveriteľná pokora a krotkosť v očiach. Pokora pred životom. Príliš veľa videného, zažitého. Emigrácia do Švajčiarska. Nevydarené vzťahy. Biela matka, čierne dieťa. Amnesty International. Vojna v Čečensku. Rumunsko. Príliš veľa pre jedného človeka.
Prišla v čiernej sukni s volánmi, mala pokazené okuliare. Stratila jedno sklíčko a nikde sme ho nevedeli nájsť. Nerozčuľovala sa kvôli tomu. Ani trošku. Sadla si za stôl a začala rozprávať. Premýšľala som, či by som bola schopná žiť jej život. Udivovala ma spontánnosť, s akou siahla do kabelky, vytiahla z nej peňaženku a z peňaženky vybrala fotografiu svojho čierneho syna. Obrázok v tichosti koloval miestnosťou a všetci sme mlčali. Nevedeli sme, čo povedať.
Má neuveriteľný cit vyjadriť to, čo iní cítia a nedokážu opísať slovami. Slovenská emigrantka vo Švajčiarsku. Naučila sa rozumieť a vyjadrovať v nemčine tak, ako to nevedia ani len domáci. Nemčina "v jej rukách" zmäkla. Zmenila sa na tvárnu hmotu, do ktorej ona dokázala zapracovať slovenskú ľubozvučnosť. To nedokáže len tak hocikto. Jej rozprávanie je silné. Príliš silné na to, aby sa dalo precítiť naraz.
Keď čítam jej knihy, aj po ich dočítaní mi dlho zostanú rezonovať v ušiach. Učia ma premýšľať, zamýšľať sa nad skutočnými hodnotami v živote, nad slovami aj skutkami. Znie to síce pateticky, ale nech. Je to tak. Po každej prečítanej knihe sa stávam lepším človekom.
O Irene Brežnej počujem často. Naposledy v súvislosti s jej novou knižkou Na slepačích krídlach. Oplatí sa prečítať. Aby sme sa stali zasa o čosi lepšími. A milšími.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára