Rok 2012 v obrázkoch

Vianočný pozdrav

Moji milí, želám Vám všetkým krásne Vianoce a šťastný nový rok, nech tieto dni strávite v zdraví s tými, ktorí sú vášmu srdcu blízki. A zároveň Vám veľmi pekne ďakujem za Vašu celoročnú priazeň, za každý jeden komentár, čo ste mi tu zanechali. Majte sa krásne, stretneme sa v novom roku:-)

Sobota

Taký nervózny deň to bol. Brokolicovú polievku, čo  som varila na obed, som musela vyliať, lebo brokolica v nej bola horká. Chutila ako hlúbik, nedala sa jesť. Namiesto hustej polievky sme teda obedovali pečené batáty z predošlého dňa. Veronika sa ma celý deň držala ako kliešť, obšmietala sa mi okolo nôh, nevedela som vôbec nič urobiť. Ani cesto na mandľové srdiečka zamiesiť, ani ich povykrajovať a upiecť. Robila som to s prestávkami hádam aj na desaťkrát, čo mi na nálade nepridalo a pravdu povediac nervozita vo mne s prichádzajúcim večerom rástla do nedosiahnuteľných výšin spolu s pocitom sebaľútosti. Poznáte to? Navyše moje vianočné prekvapenie - pečený čaj - prekvapením nebude, lebo mama dostala naň recept od kolegyne a dnes ho vo veľkom pripravovala. No a ďalší darček - srdiečka s levanduľou do skrine, aby prevoňali oblečenie, ktoré som prácne v rukách šila, plnila a do ich vnútra ukryla gázu napustenú esenciálnym olejom z levandule, zasa pre zmenu vyprchali. Jednoducho už z nich levanduľu necítiť, hoci som každé jedno pekne zabalila, aby neboli na vzduchu. Čo už, taký je život. Nie vždy je všetko perfektné.

Teraz je už dobre. Neskoro večer, Veronika pokojne spinká, Janko vo vani, ticho mi tu šumí televízor. Tak ticho, že počujem dopadať dažďové kvapky na okennú parapetu. Všetko, čo som si naplánovala, čo bolo treba stihnúť, som napokon úspešne zvládla. Aj keď s nervami, za ktoré si teraz pripadám smiešne. Vianočné darčeky sú nakúpené, urobené, stačí ich ešte pekne zabaliť, napečené mám zatiaľ tri druhy vianočných koláčikov z plánovaných siedmich.  Zajtra sú na rade vanilkové rožteky. Aby  som v pondelok mohla poslať aspoň malú škatuľku tým, ktorí si ani tie koláčiky nemôžu na sviatky dovoliť.

Taká bola moja sobota. Mohla byť lepšia. Ja som mohla byť lepšia. Nevadí, zajtra mám ďalší pokus.
Krásnu nedeľu vám prajem a nepodliehajte panike:-)

Pamätáš?

Presne desať rokov spoločného života. Desať rokov od vianočného koncertu, keď sme sa uzimení a skrehnutí vracali nočným autobusom na internáty. Snežilo tak ako dnes. Dal si mi svoje rukavice, pamätáš?

Desať veľmi krásnych a šťastných rokov. Ďakujem ti za ne.

Ľúbim ťa.

Farebný november

Už niekoľko dní je vonku takto (pohľad z balkóna na pole). Hmla, mrholenie, nepríjemný vietor. Chodíme s Veronikou preto iba na krátke prechádzky do obchodu, na ihrisko, pobehať si na trávniku pred domom, pohojdať sa na hojdačke alebo niečo nakresliť kriedami na chodník. A potom uzimené utekáme domov. Už aj Veronika sama zavelí "Domov!" a vešia sa po vchodových dverách.  Ešteže doma to nevyzerá tak smutne ako vonku. Doma máme totiž farebne:-)

Po rokoch som  pri dieťati oprášila aktivity ako maľovanie pastelkami, voskovkami, vodovými farbami. A baví nás to obe!

Takto mi ešte stále kvitnú na balkóne chryzantémy. Kúpila som ich niekedy v polovici októbra a stále vyzerajú nádherne. A ani sa nechystajú odkvitať. V dvoch kvetináčoch mám na balkóne aj vres, ten som zabudla odfotiť. Do neho vkladám obrovské nádeje, že mi vydrží celú zimu:-)

Zodpovedne sa chystám na Vianoce. Minulý týždeň som urobila podľa Marečky tento pečený čaj, ktorý bude jedným z vianočných darčekov pre mužské osadenstvo rodiny. Už sme z neho stihli aj ochutnať. Jankovi nechutil, vraj príliš sladký, mojej sestre pre zmenu chutil veľmi a mne chutil až tak, že som dorazila zvyšok v pohári. Mňam. O pečenom čaji budem ešte neskôr písať na mojom druhom blogu.

Pre Veroniku vyrábam aktuálne sovu, ktorú by som jej chcela pribaliť k darčekom pod stromček. Zatiaľ som si ju stihla iba nastrihať a teraz ma čaká šitie. Budem ju šiť ručne (keďže stroj nemám) pomaličky po večeroch, keď Veronika zaspí.

Knižku Spoznávam svet dostala malá od mojej sestry a je senzačná. Je síce určená pre staršie deti, ale je v nej kopec obrázkov z rôznych oblastí života. Listujeme v nej každý deň aj päťkrát.

A tu ešte moja skromná zbierka časopisov o Vianociach, z ktorých čerpám inšpiráciu. Zabudla som ešte nafotiť vianočné vydanie Apetitu a vianočný Ikea mini katalóg, ktorý sa mi strašne páči.

Stuhy mali v akcii v Lidli minulý týždeň (balené po tri) a už v letáku sa mi veľmi páčili. Bála som sa, že budú iba také tenké plastové na efekt, ale nie! Oni sú vážne textilné a oveľa krajšie naživo ako na fotke. 

Krásny záver novembra!

TAG

Ahojte! Bianca Principessa ma nominovala na vypracovanie vlastného TAG-u, čiže zodpovedanie pár ňou položených otázok. A táto hra ma tak zaujala, že miesto toho, aby som si teraz, keď moje dieťa spí, čítala s vyloženými nohami časopis, tu s chuťou odpovedám na jej otázky a vymýšľam ďalšie:-) Tak teda poďme na to!

1,Aký je najhorší kozmetický výrobok aký máte doma?

Momentálne žiadny. Akonáhle zistím, že mi nejaký produkt nevyhovuje, posúvam ho ďalej alebo putuje rovno do koša. Naposledy to bola pleťová voda Clean and Clear, ktorá sľubovala odstránenie čiernych bodiek na tvári. Mám suchú pleť, ale na nose sa mi póry upchávajú. Na obale nebolo napísané, na akú pleť je produkt určený, tak som to riskla. Au! Hneď po prvom použití sa mi pleť scvrkla ako sušená slivka, tá pleťová voda totiž obsahuje určite veľa alkoholu, čo o nej prezrádzal aj jej nepekný odór. Neviem si predstaviť ani nikoho s mastnou pleťou, kto by ju mohol tolerovať. Takže som skoncovala s podobnými experimentami a odteraz veľmi dôkladne zvážim, akú kozmetiku si kúpim. 

2,Čakáte kým Essence/ Catrice výrobky pôjdu do zľavy alebo si ich kupujete v plnej cene?

Keby som mala DM-drogériu zopár krokov od bytu, rada by som sa prechádzala medzi tým úžasným sortimentom aj každý deň a sledovala ceny, akcie, novinky. Keďže je však najbližšia predajňa v meste, asi dvadsať minút autom, ktoré máme len jedno a manžel ním chodí do práce, som odkázaná napísať mu presný zoznam a popis toho, čo presne chcem, a on mi to kúpi. Ale určite ho nevystavujem takému stresu, aby mi kupoval podľa môjho želania a opisu dekoratívnu kozmetiku:-D No a keď sa do drogérie dostanem, málokedy sa mi to podarí bez dieťaťa. Ale vtedy si to vychutnám.  Uf, po vyčerpávajúcej odpovedi na jednoduchú otázku sa dostávam k jadru. Nečakám, kým bude produkt v zľave, ale  kupujem. Občas intuitívne, rýchlo, bez rozmyslu. Nie vždy sa trafím, no to je už iný príbeh.

3,Máte už nakúpené Vianočné darčeky?

Veru mám. V rámci rodiny si dávame len maličké darčeky pre potešenie, najviac darčekov dostane Veronika. Ale aj pre ňu už takmer mám skompletizovaný balíček prekvapení, ktoré sa jej zaručene budú páčiť. Chcela by som pre všetkých stihnúť ešte vyrobiť niečo aj sama vlastnými rukami, plánov mám veľa, ale netuším, či to do Vianoc stihnem.

4,Keby ste si mohli vybrať hocijakú školu, ktorú by ste mohli študovať bez ohľadu na možné uplatnenie aká by to bola?

Vyštudovala som nemčinu a slovenčinu na FIF UK, no vždy som snívala o psychológii alebo žurnalistike. Už ako malá som verila, že sa stanem televíznou hlásateľkou a vždy som obdivovala Soňu Müllerovú. So žurnalistami som bývala päť rokov na internáte. Mnohých, čo teraz na televíznej obrazovke pravidelne vídame, poznám osobne, a  pravdu povediac, už o povolaní novinára až tak nesnívam. Nechcela by som byť na obraze, ale písať pre noviny či časopisy, to ma drží dodnes! A psychológia je moja životná láska. Možno sa raz na jej štúdium dám.

5,Budete si na Vianoce želať aj nejakú kozmetiku? Ak áno, akú?

Nie, chcem iba knižky, knižky a knižky. A tie sú už z Martinusu  na ceste:-)

6,Keby ste si mohli vybrať a stráviť jeden deň s hocikým na svete, kto by to bol?

Keby sa rátali aj tí, čo sa svete už nie sú, tak s mojou babkou, ktorá mi aj po desiatich rokoch stále chýba.

7,Váš obľúbený TV seriál a postava?

Televíziu už dlho nesledujem.

8,Káva alebo čaj? A aká káva alebo čaj?

Káva aj čaj. Presso s mliekom alebo Latte. Rooibos.

9,Najkrajší darček aký ste kedy dostali?

Bez debaty Veronika.

10,Napíšte 5 vecí, ktoré Vás naposledy potešili !

Včera ma absolútne najviac potešila návšteva kamarátky so synom. Tak som sa urozprávala, že ma ešte dnes bolí hrdlo. Okrem iného ma tešili pralinky, čo som dostala, objednané knižky, ktoré už čochvíľa dorazia, nová kozmetika v kúpeľni, vydarený koláč, ktorí mi všetci chválili. Návšteva rodičov na Kysuciach. Aj to, že opäť chodím do knižnice a bola som mnou aj Veronika, ktorá je najmladším čitateľom v obecnej knižnici. (Momentálne má odtiaľ dve knižky a každý deň jej musím z nich čítať. O dedkovi, čo trhal repu. O zlatom vajíčku. A hrnčeku var.) Vlastne celý tento týždeň  aj minulý bol skvelý. Stihla som všetko, čo som si naplánovala vrátane upratovania a organizácie voľného času.

Tu je na oplátku  mojich 10 otázok pre vás. Nestíham žiaľ nominovať žiadny blog, tak tí ktorí sem zablúdite a máte chuť na otázky odpovedať, urobte tak na svojom blogu a dajte mi vedieť v komentároch. Budem sa tešiť.

1. Aký je váš vysnívaný vianočný darček?

2. Akému športu sa venujete?

3. Trojica najobľúbenejších filmov?

4. Akému produktu by ste udelili kozmetického Oscara?

5. Akú knižku ste naposledy prečítali?

6. Bez čoho sa nemôže začať váš deň?

7. Sladké alebo slané? 

8. Jar, leto, jeseň alebo zima?

9. Kupujete si bežnú drogériovú kozmetiku alebo frčíte na prírodných či lekárenských produktoch?

10.  Priznajte sa, koľkokrát denne sa pozriete do zrkadla?  :-)

Pekný deň vám želám. A žiadne nezodpovedané otázky:-)

Byť takou

Raz by sme chceli mať vlastný domček. Nie malý bungalov, ale poschodový s veľkou záhradou. A k tomu psa a mačku. Presne vieme, ako by mal vyzerať. Hudba budúcnosti...

Letné rána by sme trávili s J. na terase s voňavou šálkou kávy, v župane s čerstvo umytými, ešte mokrými, vlasmi. Raňajkovali by sme chlieb s maslom a džemom, pritom si čítali noviny. Alebo by som  sa bosá prechádzala po tráve vlhkej od rannej rosy a kochala sa pohľadom na upravený trávnik a kvitnúce muškáty na oknách. Cez deň by naše deti šantili v záhrade, bola by radosť pozerať na ich šťastím a bezstarostnosťou svietiace očká. Cez víkend by J. griloval na terase mäsko a zeleninu pre priateľov, popíjali by sme dobre víno a zhovárali sa do neskorých nočných hodín. Preberali život zo všetkých strán. Dlhé zimné večery by sme trávili s deťmi pri hrách, čítali si rozprávky a príbehy... Vraciam sa do reality. Do nášho dvojizbového bytu, za ktorým mi raz bude smutno:-)

S Veronikou často chodievam na prechádzky do dediny. Idúc po uličkách mimo hlavnej cesty si všímam, ako žijú ľudia. Aké majú domy, záhrady. Pravidelne chodievame okolo jedného staršieho, do modernej podoby prerobeného domu. Veľmi sa mi páči jeho kuchyňa. Vysunutá dopredu, presklená. Nemajú záclony, vonkajšie žalúzie sú často otvorené, preto  do nej občas nehanebne nakúkam a obdivujem všetko, čo vidím. Zariadená vo francúzskom štýle. Aký to musí byť pocit umývať riad a pozerať sa pri tom namiesto do steny priamo do záhrady resp. na ulicu! Často som si predstavovala, akej žene tá kuchyňa asi patrí. Ako asi vyzerá, aká asi je. Jednoznačne štýlová, v strednom veku, nabitá francúzskym šarmom. Deti už dospelé, vie, čo od života chce. Nikdy som ju tam však nezahliadla.

Nedávno sme neďaleko nášho domu stretli pani s malým psíkom. Keďže Veronika miluje všetkých havkáčov, zastavili sme sa pri nich a ja som sa s tou ženou dala do reči, pričom sme v družnej debate strávili asi polhodinku. Psík sa volá Pišta, má ho z útulku. Na krku sa mu hompáľa dobre viditeľná červená známka s menom. Keď sme sa lúčili s tým, že sa určite ešte uvidíme, lebo býva neďaleko a Pištu pravidelne chodieva venčiť okolo našich bytoviek za dedinu do polí, kde ho môže bezstarostne pustiť z vôdzky, Veronika za havkáčom žalostne plakala.  Vtedy som si povedala, že to musí byť ona. Tá žena s kuchyňou. Presne zodpovedala tomu, ako som si ju predstavovala. Inteligentná. Dobre vyzerajúca. Primerane sebavedomá. Skúsená. Šarmantná. Milá. S dospelým synom.

Aj ja chcem byť raz takou ženou. S domom a krásnou kuchyňou, kde za prestretým stolom budeme všetci spolu.  Ženou s takým vystupovaním, sebavedomím a skúsenosťami. Milujúca.

 Hudba budúcnosti, musí dozrieť čas. Na náš dom, na kuchyňu i na tú ženu ukrytú vo mne.
.......................................

Inak  minulý týždeň sme išli s Veronikou okolo toho domu zasa.  A viete, kto pobehoval po záhrade? Pišta.

Víkend

Mám rada jeseň. Pre jej farby. Pre jej vône. Milujem babie leto. Povestné pavučinky v povetrí, ktoré sa na vás prilepia hneď, ako vystrčíte nos z vchodových dverí. Príjemné slniečko. Chladné noci, ranné hmly. Vzduch, čo vonia po pooranej zemine a po nočnom daždi. Slnkom presvietené dni stvorené na dlhé prechádzky. Dlhé minúty strávené pozorovaním stromov, načúvame ako ševelia listy. 

Užívajme si príjemné počasie, kým ho tu ešte máme, lebo vraj má čoskoro snežiť. Ale priznám sa, že ja sa teším aj na to. Mám rada akékoľvek počasie okrem horúčav (tie môžem len vtedy, keď sa práve vyvaľujem na plážovej osuške niekde pri mori). 

***

Je desať hodín večer, s počítačom na kolenách pozerám Áno šéfe na Prime. Osprchovaná, voňavá, ešte s mokrými vlasmi popíjam vlažný čaj. Popradský na imunitu. Veronika od pol deviatej spí, to sa nestáva často,  tak si užívam voľné chvíle. Pekne s vyloženými nohami. Fajn deň za nami. S malou sme strávili veľa času vonku, stihla som poumývať podlahy, upratať balkón, poutierať prach, roztriediť prádlo. Navarené sme mali od včerajška, J. varil kurací perkelt s kolienkami. V obchode sme kúpili len zopár drobností. Tri škatuľky čaju (ten sa na jeseň a v zime u nás pije vo veľkom), korenie, pár detských výživ bez cukru, piškóty, jogurty.   Odtiaľ smer ihrisko. Hojdačka, pieskovisko, šmykľavka, kolotoč. Zber odkvitnutých púpav a domov.

***

Tu je zopár fotiek z nedeľnej prechádzky k Malému Dunaju. Je tam tak krásne! Všade samé jesenné farby, ticho, rieka si pokojne plynie. Zátišia ako z obrazov impresionistov. Budem z tej prechádzky čerpať energiu hádam celý týždeň:-)

Z posledných dní

 

Včerajší deň bol jeden z tých horších, čo sa počasia týka. Neviem, ako u vás, ale tu celý deň výdatne pršalo. Dážď nás prinútil stráviť celý deň doma. Veronika miluje dážď a vodu celkovo. Rada sa pozerá z okna, keď prší, rada sa hrá s dáždnikom, rada ukazuje v knižkách obrázky, kde prší, tak som jej počas jej poludňajšieho odpočinku ušila tento vankúšik s kvapkami z flísu. Veľmi sa jej páči, stále s ním po byte pochoduje.

Kytičku a knižku som dostala od J. k meninám. Z kytičky ostali doteraz vo váze už len tri ružové karafiáty, do knižky som sa ešte nepustila. Šetrím si ju na zimné večery, lebo ako sa poznám, keď sa do nej začítam, som schopná čítaním stráviť celú noc.

Na jednej z prechádzok. Vonku bolo poriadne zima, no nám to neprekážalo. Boli sme najprv spolu v obchode, potom na hojdačke, ihrisku a domov sme sa vrátili vyzimené ale spokojné s úsmevom od ucha k uchu.

Rozmarín na okennej parapete  v kuchyni. Nedopestovali sme ho, ale kúpili cez víkend v Hypernove. J. ho hneď v sobotu použil do varenia, ja som na ňom dnes piekla kura.

Tekvica na jeseň kraľuje v našej kuchyni. Najradšej máme maslovú alebo hokaido. Výborne chutí len tak upečená v rúre posypaná morskou soľou a čiernym korením. Tu na prvej foto sme k nej na plech šupli aj zemiaky. Na druhom obrázku je fantastická polievka podľa receptu z aktuálneho Apetitu, ktorú som namiesto chilli papričiek svojsky dotvorila kyslou smotanou a tekvicovými jadierkami nasucho opraženými na  panvici.

Krásnu jeseň:-)

Zúbky

Posledné dni, týždne, vlastne už aj mesiace neriešim nič iné, len Veronikine zúbky. Vlastne ich riešim odvtedy, čo som na tých horných objavila niečo nezvyčajné. Povedala by som, že fľaky, škvrny, akoby jej na nich sčasti chýbala sklovina. Riešim to v sebe, riešim to s Jankom, riešim to s mamou a sestrou v telefóne, riešim to s kamarátkami, známymi aj s náhodnými okoloidúcimi. Asi  som sa zbláznila a týmto sa všetkým ospravedlňujem, ale možno keď to všetko dám na papier, hoc aj virtuálny, tak túto kapitolu uzavriem a prijmem to, že mliečne zúbky mojej dcérky nebudú ako z reklamy. Jednoducho nebude mať tie perličky, o ktorých som vždy snívala aj ja.

Googlim celé dni, takže som sa stala pomaly odborníkom na mliečny chrup. Veronika má medové zúbky a je mi z toho veľmi smutno. Lebo je ešte taká maličká na to, aby mala pokazené zúbky. Lebo sa bojím, že ju budú bolieť. Lebo neskôr sa za ne bude hanbiť tak ako ja (na všetkých fotkách z raného detstva mám pevne zovreté pery, aby nebolo vidno, že mi chýbajú horné jednotky a dvojky). Lebo to všetko nechápem. Zubnú kefku jej predsa dávam do rúčok od prvého zúbka.  Nepije sladené čaje, džúsy, neje cukríky, cukru minimum, sladené kaše na dobrú noc aj piškóty sme dávno zrušili. Ešte stále ju kojím v dobrej viere, že dojčenie prospieva jej imunite, zdraviu zúbkov a kostí, aby som sa nakoniec z internetu, časopisov, aj od mnohých zubných lekárov dozvedela, že za stav jej horných zúbkov zrejme a s najväčšou pravdepodobnosťou môže práve nočné satie materského mlieka. Takže som vinná ja. Lebo dojčím. Lebo jej neviem nasilu umyť zuby, neviem ignorovať hysterické záchvaty, ktoré umývanie zúbkov sprevádzajú a neviem sa prinútiť odstaviť ju od materského mlieka. Snažím sa jej zúbky umyť dôkladnejšie aspoň večer, ale stále sa stretávam s neúspechom. Skúšam rozprávky, pesničky, recitujem, hrám divadielko. Umývame si zúbky navzájom, umývame zúbky plyšovým zvieratkám, bábikám. Kúpila som pastu – Perličku, Elmex a ešte nejakú, názov si nepamätám. Kúpila som kefky- Curakid, dve rozprávkové Signal, obyčajnú najmäkšiu Curaprox, jednozväzkovú kefku, silikónovú kefku na prst. Pokúšam sa čistiť aj navlhčenou gázou. Nič nepomáha. Jednoducho mi to nejde. Nemám rada násilie.

Dva zúbky z troch pokazených sa jej po kúskoch už začali lámať. Samozrejme sme boli u zubárky, ale v podstate sme sa nedozvedeli nič nové. S tak malým dieťaťom sa nedá nič robiť, lebo ešte nevie spolupracovať. Príčinou bude asi dojčenie, ale našťastie mi ju lekárka nekázala striktne odstaviť. Svoju úlohu možno zohrali aj nejakú netušené vplyvy počas tehotenstva. Genetika. Máme umývať. Aj nasilu.

Tak čo mám robiť? Konečne ju odstaviť od materského mlieka? Laktačné poradkyne síce jednotne tvrdia, že dojčenie určite nekazí zúbky, vraj materské mlieko obsahuje nejaké enzýmy, ktoré majú práve ochranný účinok na zúbky, ale ja im asi neverím. Oháňajú sa kadejakými štúdiami, no teória je vec jedna a prax druhá. Ak nechcem, aby sa jej zúbky takým hrozne rýchlym tempom kazili ďalej, zrejme ju naozaj budem musieť minimálne odučiť piť mliečko v noci a nasilu jej umývať zuby. Ani netušíte, ako ma to bolí. A aké to je ťažké. A možno sa iba smejete. Aj zubárka sa smiala – vraj pri treťom dieťati záchvaty plaču pri umývaní zubov riešiť nebudem a umyjem ich bez debaty a zbytočnej ľútosti.

A možno máte pre mňa tip, ako na to. Ako umývate vašim dietkom zúbky vy? Len mi nepíšte, že si ich dajú umyť dobrovoľne, lebo budem závidieť:-)

Ako dobre

Užívam si deň. Jesenný, trošku chladný, ale slnečný. Po nočnom daždi sa dobre dýcha. Na stole Caro s mliekom a dve mini čokoládky. Rozčítaný časopis. J.je v práci, Veronika spí, mám čas pre seba. Ako dobre:-) 

Oplatí sa ešte veriť človeku?

Musím o tom napísať, pretože mi je strašne smutno na duši a prestávam veriť v dobro človeka.

Niekoľkokrát po sebe som darovala moje obnosené šatstvo jednej mamičke. Vraj slobodná matka s dvanásťročnou dcérou, robí čo môže, ale za každú pomoc bude vďačná. Stretli sme sa raz, raz jej oblečenie zaviezol až do práce môj manžel a minulý týždeň som jej na vlastné náklady poslala balík poštou ja. Hrial ma dobrý pocit, že pomáham, že niekomu sa moje veci ešte zídu, veď sú ešte celkom fajn, nositeľné, mnohé vôbec nenosené, iné málo, niektoré majú naopak fliačky či pozašívané dierky. Dobrý pocit som mala presne do včera.
Občas niečo kúpim z druhej ruky, najmä veci pre Veroniku, preto som ešte narýchlo pred spaním klikla na Modrého koníka, keď mi zrazu udrel do očí inzerát s tričkom, ktoré mi bolo akési povedomé. Také mi doniesla švagriná z Anglicka, nosila som ho dosť, neskôr ho darovala. Bez akéhokoľvek podozrenia som na inzerát klikla, len zo zvedavosti, že sa pozriem, čo je to za tričko. A už to valilo ako vlna. Otvárala som jeden inzerát za druhým u dámy s nickom bobuliacik a prezerala si svoje veci v ponuke na predaj. Moja sukňa, čo som si pred troma rokmi kúpila u Vietnamcov je vraj málo nosená, má značku American eagle a dotyčná si ju doviezla z Ameriky, alebo tak nejako. Moja kvetovaná blúzka, ktorú mi mama kúpila do prvého zamestnania na trhoch v Poľsku a nosila som ju do aleluja, kým sa na nej nepoškodila krajka a neurobili sa na nej žmolky od častého prania, je vraj málo nosený blejzer dovezený zo zahraničia v absolútne stopercentnom stave. A asymetrický top od sestry so zašitou dierkou je prosím pekne top, ktorý si dotyčná kúpila, neskôr naň zabudla a práve včera ho objavila v skrini, tak ho posúva ďalej. Je vhodný aj pre tehuľky,  aby ste vedeli. Mohla by som pokračovať ešte dlho, vecí odo mňa má v ponuke naozaj dosť.

Viete, akosi by som vedela prehryznúť, že možno veci, ktoré sa jej nehodia alebo sa jej nepáčia, posúva ďalej, hoc aj za peniaze, ale že k nim uvádza nepravdivé informácie, vydáva ich za značkové a zamlčuje ich skutočný stav, s tým sa zmieriť neviem. Prvýkrát som jej veci dala v roku 2010, odvtedy spolu päť veľkých tašiek. A na to, čo s nimi robí, som prišla až včera. Na tej stránke má aktuálne 226 inzerátov a 237 hodnotení od kupujúcich, no nie všetky sú kladné, uviedli ju už aj na čiernu listinu. Na stránke Mimibazar jej konto zablokovali. A pani si veselo predáva ďalej.

Možno i vy máte v šatníku niečo, čo som pôvodne nosila ja, a ani o tom neviete.

A BONUS na záver, jeden z mailov dotyčnej:

Dobrý večer, Vierka, nedá mi nenapísať Vám. Naozaj neviem, ako by som sa vám mohla poďakovať, niekedy slová nepostačujú. Všetky, naozaj do jedného kusu vecičky sú naozaj veľmi krásne, nepoškodené, ako nové. Skoro som sa rozplakala od radosti a zároveň od poznania, že ešte existujú na svete ľudia, ktorí vedia takto nezištne pomôcť. Ja sa nesnažím hrať na chuderku, robím, čo môžem, ale vy ste ma dnes naozaj úprimne dojali a prekvapili. Ja som nečakala, že to budú také pekné kúsky. Niektoré menšie sú dokonca dobré aj mojej Kristínke, z čoho sa zase tešila ona. Pani Vierka, chcem len, keby ste niekedy v budúcnosti niečo potrebovali, naozaj hocičo, napíšte mi. Možno aj ja môžem byť v niečom nápomocná. Skutočne veeeeľmi úprimne vám ďakujem za všetko a myslím na vás v mojich modlitbách. Všetko dobré vám želám. Silvia

No, neuverili by ste takýmto medovým rečiam aj vy?

Úsmevná stretávka

Včera som bola na stretávke zo strednej školy. Gymnázium som skončila v roku 2002, takže sme sa stretli druhýkrát za desať rokov. A viete čo? Vôbec sme sa nezmenili! Teda myslím povahovo. Stále tie isté duše, len o pár rokov staršie. Škoda, že neprišli všetci, ale aj tak bola dobra zábava: pozreli sme si školu, našu bývalú triedu, odovzdali našej niekdajšej triednej profesorke kytičku kvetín, dobre sa navečerali v reštaurácii, popozerali si staré fotoalbumy, zaspomínali, porozprávali o tom, ako sme žili tých posledných päť rokov, čo sme sa nevideli. Neštuduje už skoro nikto, všetci pracujú, takmer všetci sme poženení a povydávané, zopár slobodných mamín, pár rozvedených a veľa detí. Tak to v živote chodí.

Bolo mi s nimi tak  dobre. Som prekvapená, že hoci sa nestretávame často a niektorých som fakt nevidela celé tie roky, vôbec sme si neboli ani trochu cudzí. Prekvapivo úprimní, otvorení, žiadne divadlo a pretvárka, vyvyšovanie. Keď som si prezerala tie staré fotky, napadlo ma, prečo je to tak, že sa nám zdá, že teraz vyzeráme oveľa lepšie ako predtým. Vlastne to neplatí len v tomto prípade, ale celkom všeobecne takmer vždy. Keď vidím fotku kohokoľvek spred pár rokov, vyzerá na nej horšie ako dnes. Napriek tomu, že čas sa nezastavil, pribudli roky a s nimi možno aj vrásky. Ktovie, prečo je to tak. Iba tuším, že to dajako bude súvisieť s aktuálnou módou, trendami v účesoch, líčení a čo ja viem v čom ešte. To, čo bolo kedysi in,  sa nám zdá staré, ošúchané, nemoderné, gýčové, smiešne, trápne. Teraz sa smejeme na tom, aké moderné boli koncom 90. rokov kapsáče  a topánky na extra hrubej platforme, aké nosili chalani padavé úšesy, v akých podomácky upletených svetríčkoch skombinovaných s mrkváčmi sme drali gymnaziálne lavice. Smejeme sa, aké boli naše prvé mobilné telefóny tehly. A že sme počúvali diskmeny, o kazeťákoch a wolkmenoch ani nehovoriac. A smejeme sa na kadečom inom, je toho dosť na to, aby sme sa mohli rehotať celý večer. A v dobrom spomínať, lebo to boli predsa len krásne časy, keď často jediným naším trápením bola štvorka z matiky.

 Ktovie na čom sa budeme smiať o ďalších desať rokov.

Na chalupe je dobre

Fotky ešte z augusta. Z chalupy, zo záhrady. Veronike sa tam veľmi páčilo, vyšantila sa dosýta a nebyť tých príšerných horúčav, ktoré nás uväznili v tieni a príjemnom chládku v dome, podnikli by sme toho oveľa viac. Hojdali sme sa v záhrade na veľkej hojdačke, kúpali sa v nafukovacom bazéne, oberali hrušky, slivky a hrozno, opekali špekáčiky, chodievali na čerstvé rožky, podvečer na kofolu, ráno zasa do obchodu, na detské ihrisko. Čítali si listy z 50. rokov, čo J. prastarému otcovi posielali známi z Kanady a Ameriky, čítali si staré knihy, hlavne dobrodružné. Po večeroch, skrytá pod moskytiérou, som zasa  čítavala Twainovho Huckleberryho Finna, knižku Tamary Heribanovej, čo bola pribalená k Emme, časopisy, ktoré sme vo veľkom nakupovali v miestnych potravinách. Nevadilo nám, že sme desať dní bez internetu, bez televízora, bez teplej vody a splachovacieho záchoda. Romantika. Pokoj, tiché večery. Iba zvonku sme načúvali svrčkom a žabám. Rada sa tam vraciam. Ako domov.

V ústrety jeseni

Víkend za nami, leto za nami. Tichý byt, lebo Janko na pracovnej večeri, Veronika spinká a ja sedím pri počítači a píšem. Teraz ma baví veľa písať. Správy kamarátom a známym o živote, príspevky na fóra, na blogy, do diskusíí, komentáre k článkom. Keď ma to prestane baviť, budem čítať. Ešte vo mne doznieva Twainov Huckleberry Finn, čo som čítala na chalupe, ale už sa teším na október, na nový balíček kníh k meninám.

Posledný prázdninový týždeň sme po rozcestovanom lete strávili doma. Veľa som upratovala, veľa som prala a vešala bielizeň, piekla koláče – slivkový a hruškový, strávila veľa hodín vonku s Veronikou, kým sa ešte dalo užívať si augustové slnko, vysedávanie v tráve, fúkanie do odkvitnutých púpav, bábovky v piesku, zbieranie kamienkov, pozorovanie lietadiel. Jedna kamarátka mi pred pár dňami na facebook napísala, že Veronika je náš štvorlístok a mala pravdu. Materinská láska je nemerateľná veličina. Mám jej v sebe nevyčerpateľné množstvo. Veľmi si užívam prvé slovka, jej už sebavedomé kroky v dôverne známom priestore, úsmev po zobudení. Neuveriteľne krásne obdobie, ktoré si chcem v sebe uchovať a čerpať z neho, pokiaľ mi bude slúžiť pamäť.

Čaká nás pekný september. Stretnem sa s kolegami z práce na firemnej akcii, kam ma pozvali. Pôjdeme povzbudiť Janka na polmaratón. V druhej polovici mesiaca mám stretávku zo strednej školy a na jeho konci sa mi vydáva sestra. Tak v ústrety jeseni! Teším sa na všetko: aj na daždivé a hmlisté dni. Aj na farebné lístie a vôňu pooranej zeminy vo vzduchu. Aj na skorú tmu. A aby som nezabudla: Krásny nový školský rok, nech vám to krásne písmenkuje!

Vo Vysokých Tatrách

Bolo tam dobre, zdravo, čisto. Veľa sme sa nachodili, nadýchali horského vzduchu, dobre sa najedli, spoznali samých milých ľudí. Strávili sme pár dní na mieste, kam sa chceme určite ešte neraz vrátiť. Mám silný pocit, že v horách čas tak neuteká a ľudia majú k sebe akosi bližšie.

Rozcestované leto

Leto v plnom prúde. Slniečko svieti, kde tu búrka, alebo hríbový dáždik, práce na poli po žatve ešte neskončili. Predminulý predĺžený víkend sme strávili sčasti u J. starej mamy vo Zvolene, prespali sme u nej iba jednu noc, ale bolo veľmi fajn. Veronika ju videla po druhý raz v živote, ten prvý si určite nepamätá, vtedy mala iba necelé dva mesiace. Boli sme prekvapení, ako si rozumeli. Aj bez slov. Prastará mama ju nosila, vodila po byte za rúčku, ukazovala jej kadečo zaujímavé a dostala od nej rozkošné žlté kuriatko. Plyšové. V piatok sme sa pobrali k J. rodičom do Topoľčian, kde sme zostali až do pondelka. Niekoľkokrát sme s Veronikou boli na detskom ihrisku Margarétka, prejsť sa popri rieke, v nedeľu sme si urobili výlet na Ranč pod Babicou, kde sme posedeli pri kofole so známymi a pozreli si zvieratká v minizoo. 

Sme rozcestovaní. Minulý týždeň sme si síce kvôli V. očkovaniu dali pauzu, ale už tento týždeň v piatok opäť vyrážame. Najskôr na Kysuce k dekovcom, pradedkovcom, na hríby, potom na pár dní do Tatier, odtiaľ k svokrovcom do Topoľčian, na chvíľku domov a potom zasa na chalupu do Rybníka. Juchú! Držte palce, nech sú naše cesty bezproblémové a plné pohody. Krásne leto, práve sme v polčase prázdnin, tak si užívajte, kým sa dá:-)

Kde nájsť čas?

O tom, že materská dovolenka nie je dovolenkou, sa baviť nemusíme. Odkedy sa Veronika narodila, stále sa u mňa v istých vlnách objavuje akýsi splín, z ktorého pramení moja občasná podráždenosť a nervozita. Vlastne dúfam, že iba občasná. Chytá sa ma po dlhých večeroch a nie a nie sa jej do noci zbaviť. Premýšľam, keď neviem spať. Na jednej strane Veroniku nevýslovne milujem, som najšťastnejšia na svete, že ju máme, no na strane druhej mi zúfalo chýba jedna veličina. ČAS. Čas pre seba samu. Čas pre nás dvoch. Čas na domácnosť, no ten jediný nie je až taký podstatný.

Po narodení dieťaťa sa začne všetko krútiť len okolo neho. Ako vír. A ja mám pocit, že ten môj vír ma do špiku kostí pohltil a už nejde uniknúť, nedá sa. Stredobodom môjho vesmíru sa stalo dieťa, ktoré nemilosrdne vytlačilo na okraj všetko ostatné vrátane partnerského vzťahu a spoločných záujmov. Večery trávim v spálni pri malej namiesto toho, aby som s J. pozerala nejaký dobrý film, hrala hru alebo aby sme bezstarostne klábosili hoc aj o nepodstatnostiach pri pohári vína. Strašne mi to chýba. Postieľku máme totiž prirazenú k manželskej posteli, chýba jej bočnica a Veronika po uspaní večer ešte niekoľkokrát preberie a lezie tichučko po posteli smerom k dverám. Aby z postele nespadla, musí byť niekto v miestnosti spolu s ňou a doslova strážiť. Alebo ju dáme do postieľky a tú zabarikádujeme naskladanými paplónmi. Tie ju pri lezení zastavia a začne plakať, čo však znamená, že mama musí dobehnúť od rozpozeraného filmu a niekoľkokrát za večer dieťa opakovane uspávať. Z filmu nemá nič. No tak či tak, dni, keď malá zaspí ešte pred ôsmou, by som mohla porátať hádam aj na prstoch jednej ruky. Nepreháňam, Veronika je najčastejšie hore tak do pol desiatej, do desiatej, občas aj dlhšie. Ak zaspí pred siedmou, zvykne sa ešte okolo desiatej minimálne na hodinu zobudiť.  A práve ten jej komplikovaný spánok je príčinou nedostatku môjho času. Celý môj deň sa krúti okolo nej, je veľmi náročné dieťa, nedokáže sa pohrať sama, stále vyžaduje moju pozornosť. Verte mi, s láskou a odhodlaním učiť ju nové veci sa jej celé hodiny venujem, ale večer som už taká vyčerpaná, bez energie, že sa teším iba na to, kedy zaspí a ja sa zastavím. Prečítam si knihu. Pozriem film. Nalakujem nechty. Poležím si vo vani. V pokoji si vypijem čaj. Mám ešte pokračovať?

Domácnosť je tiež kapitola. Mám rada poriadok, nie sterilný poriadok, kde by ste ani pod mikroskopom nenašli v byte zrnko prachu, ale obyčajný poriadok, keď sa veci majú svoje miesto, je povysávané, vytreté a na policiach neleží vrstva prachu. V upratanom byte sa cítim príjemne, spokojne. Neviem sa zmieriť s tým, že to teraz nejde. Upratuje sa  za pochodu. Len to nevyhnutné, čo sa musí. Čo bije do očí. Nie je kedy upratať chladničku, vyčistiť rúru. S Veronikou mi aj vysávanie trvá pol dňa, kúpeľňu kvôli chemikáliám v jej prítomnosti čistiť nemôžem.

Riešenie? J. je väčšinou celý deň v práci, rodičov mám na opačnom konci Slovenska a obaja ešte pracujú. Takže som na to sama. Možno si teraz  poviete, že čo sa vlastne sťažujem, veď mám len jedno dieťa a nie tri! Nechápte prosím tento príspevok ako moju sebaľútosť a sťažovanie sa, ja sa s vami chcem len podeliť o moje pocity vrátane splínov. Nechcem sa rúhať, svoje dieťa milujem nadovšetko na svete a dala by som mu zo seba aj to posledné. Len sú aj dni, keď už nevládzem, nezvládam sama seba a potom som zlá, J. by povedal, že agresívna. Niekedy mu totiž závidím. Na jednej strane viem, že to má ťažké, veď prebral finančnú zodpovednosť za celú rodinu, to nie je sranda, no na strane druhej nestratil sám seba. Keď chce, pozrie si dobrý film. Prečíta časopis. Poleží hodinu vo vani. Ide si zabehať, zabicyklovať. Jednoducho má čas na seba, svoje aktivity.

Nie je všetko iba čierne alebo biele. Vravím si, ešteže malá spí aj cez deň. Spí síce iba raz, stále sa budí, opäť ju treba viackrát uspávať, ale trochu času mám. Niekedy ho musím „premrhať“ varením, niečo urgentne upratať, vyriešiť, ale snažím sa využívať ho hlavne sama pre seba a rýchlo si niečo prečítať, v pohode a bez neustáleho mama mama  si vychutnať obed, posurfovať po internete alebo písať príspevky na moje blogy.

Všetko trvá len chvíľku. Aj toto prejde. Z malých budú raz veľkí a ja budem len spomínať na obdobie, keď som nemala čas. Vidím veľa starých ľudí zhrbených posedávať na lavičkách, pomaly kráčať po uliciach, hodiny tráviť doma pri zapnutej televízii či rozhlase. Sú osamelí. Nudia sa a je im smutno. Majú more času. Oni sa na rozdiel odo mňa zasa pýtajú, čo s ním.

Po žatve

Horúčavy konečne aspoň trochu ustali, ako tak úspešne sme ich prečkali ukrytí za zatiahnutými žalúziami, pri bzučiacom ventilátore v bezpečí nášho bytu. Každé ráno sme sa tešili na noc, keď dnu prúdil o niečo príjemnejší vzduch ako cez deň, prípadne sa nám pootváraním všetkých okien podarilo urobiť v byte aspoň vánok, keď už nie rovno prievan. Celý týždeň sme však sedeli doma, iba v utorok sme vybehli s mojou mamou do Ikey a Avionu, no a podvečer do Ružinova na návštevu k sesternici. Na krátke prechádzky sme kde tu chodili skoro ráno alebo neskoro večer, ak sa dalo. Pravdupovediac, bol to týždeň na figu. Iba sme prečkávali. Dnes je ale príjemne teplo, hádam ani nie tridsať. Pole pred oknami máme zožaté, podmetené, v posledných dňoch sme z balkóna často pozorovali pracujúce kombajny, za ktorými mizli celé lány obilia. Chýba dážď, veľmi chýba. Vidím to na trávniku pred domom, čo je spálený od slnka, na prašných víroch tvoriacich sa na poli, na popukanej zemi. Kvety na balkóne zalievam dvakrát denne, aj tak sú presušené, bez života.

V telke bežia správy, cez otvorené okná ich počuť z viacerých bytov naraz. Na večeru chlieb vo vajci s kečupom, menší neporiadok v kuchyni, nevynesené smeti, na ktoré sme zabudli. Na chladničke magnetkou pripnutý obrázok, haky baky, čo na papier načarbala Veronika, ktorá momentálne objavuje čaro farbičiek, v obývačke porozhadzované hračky. Mám chuť na ľadový nanuk, na niečo osviežujúce z chladničky. Zajtra sa chystáme na nákup potravín a drogérie a ja sa celkom teším na chodenie medzi plnými regálmi, zoznam je už napísaný. Pôvodne sme plánovali stráviť predĺžený víkend mimo domova – vo Zvolene u J. starkej a na chalupe v Rybníku, no Veronike tečú soplíky, je trochu prechladnutá, tak sme sa rozhodli naše plány posunúť o jeden týždeň a tento víkend zostať radšej doma. Má byť chladnejšie a daždivo. Tak nech je! Ja sa na dážď už veľmi teším. Pootváram okná dokorán a vychutnám si ho.  

Z narodeninovej oslavy

Je to láska

Horúčavy ma roztápajú, unavujú, nemám ich rada. Výnimkou sú iba dovolenky pri mori, tam ich dokážem tolerovať. Doma mi stačí príjemných dvadsaťpäť stupňov. Tieto dni sú na mňa príliš. Nežijem. Len dýcham a prečkávam. Ale tento víkend je iný.

Veronika má prvé narodeniny, veľká oslava bola včera, pokračovali sme aj dnes. Som vďačná za príjemnú spoločnosť, za krásne darčeky, za radosť, čo priniesli. Nostalgická nálada, skrývam slzy dojatia, prehrávam si v mysli ako film prvý júl minulého roka, dni strávené v pôrodnici, prvé dni doma s maličkým uzlíčkom radosti. Čas tak strašne rýchlo plynie. Bojím sa ho a zároveň sa teším na toľko krásnych chvíľ, ktoré ma ešte určite niekde čakajú. Veď ich zažívam denne.

Začarovaný týždeň

Minulý týždeň bol akýsi začarovaný. Akoby si deň blbec rozdelil robotu na viacero etáp. Najprv som vyliala do príručnej tašky na kočíku stopercentnú jablkovú šťavu, našťastie sa mi však v poslednej chvíli podarilo zachrániť peňaženku, mobil aj doklady. Potom som rozbila v kúpeľni mydelničku, v kuchyni rozsypala a vyliala, čo sa dalo, následne mi volala sestra zo stomatologickej ambulancie, že moja lekárka do konca mesiaca neordinuje, a preobjednala ma na nasledujúci štvrtok k zastupujúcej zubárke, ktorú neznášam, ale bojím sa čakať dovtedy, kým sa moja lekárka vráti.  Jeden z mojich kvietkov na balkóne napadli vo veľkom vošky a kým som stihla zareagovať, kvet zahynul. Vo štvrtok som si kúpila letné sandále a z roztržitosti som si domov priniesla síce dve topánky, ale jednu vo veľkosti 37 a druhú 38.  To sa mi ešte v živote nestalo, veď topánky vždy kontrolujem! Janko musel na druhý deň utekať nazad a vymeniť nesediacu topánku za tú pravú. V piatok zasa Veronika dostala hnačky a neopustili ju doteraz, aj keď sa situácia našťastie už zlepšuje. Dúfam, že jej to prejde a nebude treba utekať aj s ňou k lekárovi.

Pokazený týždeň sčasti zachránil aspoň víkend. Boli u nás na návšteve známi z vysokoškolských čias, nevideli sme sa päť rokov. Strašne dobre mi to padlo. S Jankou som študovala rovnaký odbor a bývala na internáte, s Ďurim zasa býval Janko. Musíme ich niekedy v Trenčíne navštíviť, veď to máme po ceste. 

Z posledných dní

Prší. Veronika spí, v celom dome je ticho. Zrejme sú všetci v práci. Nepočuť ani rádio od susedy, čo býva pod nami. Ani dupot detských nôžok nad našimi hlavami. Ani žiadna práčka dnes neodstreďuje. Žiadny pes nešteká. Iba ticho. Sedím za zastretými žalúziami, hryziem do marhule bez chuti dovezenej odniekiaľ z južnej Európy a premýšľam, čo s načatým dňom. Niežeby som nemala čo robiť, to nie. Keď sa Veronika prebudí, budem zasa v jednom kole až do večera. Len si musím určiť priority. Čo je dôležitejšie: utrieť prach alebo umyť kúpeľňu? Umyť podlahu v kuchyni? Čo jej navariť na obed? Ja mám odvčera v chladničke hrniec kyslej fazuľovej polievky, pre seba dnes variť nemusím. Pri takomto počasí sa dnes asi do obchodu nedostaneme, no nemáme už chlieb. Ovocie tiež došlo, ak nerátam tieto marhule a tri zošúverené jabĺčka v košíku na stole. Možno to vyrieši J. cestou z práce. Ak nezabudne.

Máme za sebou fantastický víkend. Aj keď bol trošku chladnejší a upršaný. Len v pondelok sme sa vrátili z Kysúc. J. behal v sobotu polmaratón a my sme ho boli celá rodina na čele s Veronikou povzbudzovať. Malú si užívali starí rodičia, ona si zas užívala sliepky, psa a kvetiny a ja som naplno oddychovala. Ani som nevedela, čo s toľkým voľným časom. Veľa som čítala, ležala v posteli a jedla. A potom mi bolo zle, lebo môj žalúdok čoraz častejšie protestuje proti každému ťažkému sústu, ktoré sa mu dostane. Niečo je zle, len ešte neviem čo. Ešte chvíľu a budem sa živiť iba šalátovými listami:-) Aj kvôli zubom, ktoré pomaly ale isto strácam. V sobotu sa mi  zlomil ďalší. V piatok mám termín u zubárky a už teraz pokorne prijímam akékoľvek riešenie, čo mi  navrhne. Už sa mi nechce nad tými mojimi nešťastnými zubami ani trápiť. Už len pasívne akceptujem každú bolesť, zlomený zub či vypadnutú výplň a s pokorou vytáčam číslo stomatológa. Nedá sa to zmeniť. Neberiem to tragicky.

Máj je u nás farebný a sladký.