Dva momenty, keď sa nedá argumentovať

1.
Keď poobede chodievame vyzdvihnúť Veroniku zo škôlky, Kristínka nás vždy čaká na medziposchodí. Tam zatiaľ obdivuje škôlkársku sezónnu výzdobu. Je dosť blízko na to, aby som ju počula, ako si mrmle popod nos, a nebála sa o ňu. Predvčerom ju tam objavila kuchárka a zľakla sa, že sa dieťatko niekomu stratilo. Priviedla mi ju teda do šatne s tým, že sa dievčatka pýtala, ako sa volá. Vraj Kristínka. A keď sa jej opýtala aj "Čia Kristínka?", malá jej pohotovo odpovedala: "Ockova a mamičkina."

2.
Učiteľka v škôlke mi včera vychválila Veroniku do nebies. Aká je šikovná a poslušná, nemajú s ňou žiadne problémy. Diskutovala som teda o tom s Veronikou doma.
"Veronika, prečo v škôlke poslúchaš a doma nie až tak veľmi, hmm?"
"Lebo v škôlke chcem vyzerať čo najlepšie.
A doma nemusím. Ty ma ľúbiš vždy.
Aj keď neposlúcham."

Decembrové obrázky

Najnovšie úlovky z knižnice. Konečne sme sa tam po dvoch mesiacoch dostali. Ja štyri knižky, deti päť.
Obed. Varil J. Úprimne, mám rada dni, keď nemusím variť.
Nákupy. DM a Lidl. Pečiatky na sušienky sú skvelé, dostali sme za body v drogérii, v Lidli zasa tri cd s rozprávkami za zvýhodnenú cenu.
Aktuálne každovečerné čítanie pred spaním pre baby. Tie knižky už poznám naspamäť.
Objavila som čokoládu na pitie. Navyše v krásnom balení aj s metličkou na miešanie. Ideálne na dlhé zimné večery.
Slané cesto. Pokúšali sme sa z neho urobiť vianočné ozdoby. Kika tie svoje komplet natrela čiernou farbou:)

A napokon výzdoba. Doma aj v dedine.
Vianočný veniec si k nám sám našiel cestu:) To som v piatok bola Veroniku vyzdvihnúť zo škôlky a pár sekúnd po tom, ako sme sa vrátili domov, začala nariekať a robiť scény, že boli zo škôlky na prechádzke a že ona videla plot, na ktorom viseli nádherné vianočné vence na predaj. A že chce biely s vtáčikom. Že ho musí mať, že naň stále myslí. Že by sa mi tiež ukrutne páčil. Moje nervy. Dieťa sa mi medzi dverami hádzalo o zem, vzlykalo a chystalo sa na útek. Moje pedagogické vysvetľovanie nezaberalo. Ani psychologické finty. Späť do dediny hľadať dom, na ktorom visia vence, sa mi už vôbec nechcelo. Nakoniec som ju presvedčila, aby mi nakreslila, ako veniec vyzeral. Nakreslila. Aj sme ho na internete hľadali. Nenašli. No depka strašná!
Napokon mi napadla spásonosná myšlienka. Nakukala som jej, že teta vence isto bude predávať na vianočných trhoch, kam sme sa cez víkend chystali. A predstavte si, naozaj! Bol tam:) A nikto ho nekúpil. Počkal si na našu Veroniku:)
Teraz nám visí striedavo na dverách a v detskej izbe, kam si ho pravidelne vláči, aby sa s ním pomojkala. Ale musím uznať, že je naozaj krásny.

O topánkach do záhrady

Hlásim komplet upratanú domácnosť. Teda, aspoň čo sa triedenia týka. Tento týždeň som pretriedila všetko, čo sa dalo... od kuchynského riadu cez dokumenty, hračky, kozmetiku až po oblečenie. Prelustrovala som skrinky, zásuvky, aj najvrchnejšie police v skrini, povalu a všetko, čo nevyužívame, na čo sadal celý rok prach, nemilosrdne opustilo náš dom. Vyhadzovala som minimálne, vo veľkej väčšine som veciam našla nový domov. A urobila tým kopec radosti. Iným, aj sebe.
Nerozumiem len tomu, kde sa u nás doma nazbieralo toľko nepotrebných vecí. Iba tuším, že sme ich kupovali alebo nám boli darované s tým, že sú super praktické a určite sa hodia, ale napokon buď neboli príležitosti ich využiť, alebo sa ukázalo, že ich praktickosť je len ilúzia alebo boli úplne na figu. Najprv sme ich odložili a tvárili sa, že ich použijeme neskôr. Potom sme nemali srdce ich vyhodiť, veď čo ak... až kým som sa nedostala do toho správneho predvianočného upratovacieho raušu. Dokonca som konečne z môjho šatníka vyhádzala aj všetky miniatúrne šatôčky a topíky, do ktorých sa už roky nezmestím, ale stále som naivne verila, že do nich raz schudnem. Už ma to prešlo.

Úprimne, ostatní spolubývajúci moje nadšenie pre minimalizmus až tak nezdieľajú. Hračky musím triediť tajne a keď mi náhodou na to prídu, ešte mesiace mi to vyčítajú. A J. veci, to je kapitola sama o sebe. Na ne sa ani neopovažujem siahať pred tým, ako dostanem oficiálne povolenie.  Prípadne len z času na čas nevinne podotknem, že niečo treba upratať či pretriediť.  Lenže... on všetko ešte potrebuje. POTREBUJE.
Nedávno sme sa na jednom babinci s kamarátkami úžasne zabávali na fenoméne "topánky do záhrady".  Sťažovali sme sa jedna druhej, aké to máme ťažké s chlapmi, čo sa triedenia a vyhadzovania vecí týka. Že nič nechcú len tak pustiť z rúk. Že všetko sa ešte zíde. Že všetko potrebujú. Že nosia ponožky a trenky do zodratia a že keď sa na tričku urobí diera, namiesto toho, aby rovno putovalo do koša, tak ho iba preklasifikujú na tričko na spanie. A že keď im chceme vyhodiť vyčaptané topánky, tvrdia, že tie predsa potrebujú do záhrady.  A tak sa nám v skrinke kopia deravé topánky s imaginárnou nálepkou "topánky do záhrady". Množia sa tam geometrickým radom, vytláčajú všetky použiteľné kusy naokolo, a mne je už teraz jasné, že aj tak si ich už nikdy nikto neobuje. Ani len do tej záhrady.

 Ak to teda zhrniem, aj tak som so sebou spokojná. Mám pocit, že náš dom sa znova zhlboka nadýchol. A navyše ten dobrý pocit z toho, že veci niekoho potešili, že neskončili na smetisku, ale slúžia inde, ten je na nezaplatenie. Navyše, ak veríte v karmu alebo v to, že dobro sa človeku vráti, alebo v čokoľvek podobné, potom mám skvelý príklad. V stredu som darovala jednej mamičke oblečenie pre dcérku, Poštou som poslala veľký balík, ktorý ma vyšiel na necelé tri eurá. A o pár hodín neskôr mi volali z nákupného centra, že som u nich vyhrala dvadsaťeurovú poukážku:)

Adventné inšpirácie

Trošku som sa prehrabávala v starých fotkách a zaspomínala si, čo všetko sme robili s dievčatami (prípadne len s Veronikou, kým Kiki bábätko spinkala) v čase adventu. Väčšinu typických predvianočných aktivít opakujeme každý rok:
- pečieme medovníčky a linecké
- varíme detský punč
- sušíme a zdobíme pomaranče
- tvoríme z látok, gombíkov, stužiek, korenia, ...
- vyrábame ozdoby zo slaného cesta

Minulý rok sme prvý raz skúšali vyrobiť aj krmivo pre vtáčiky a malo veľký úspech, tak premýšľam, že si to tento rok zopakujeme. Ale až vtedy, keď prídu naozaj chladné a zasnežené dni. Dúfam, že prídu:)
A objavili sme čaro korálkovania (hama / perler beads) a vo veľkom tvoríme vianočné ozdoby na miestne trhy, kde budú mať svoj stánok aj škôlkari.

Tešíme sa

Náš november, to sú...

... knihy, knihy a knihy
... horiace sviečky
... hmly, dážď, vietor, ale aj prvý sneh
... dlhé večery pri hrách
... kopce dobrého jedla
... hrnčeky s horúcim čajom
... rozprávky a dobré filmy

...ale aj sople, kašle a zvýšená teplota
... boľavý chrbát
... skoré ranné vstávanie a žmúrenie do tmy
... škrabanie námrazy zo skiel na autách
... zablatené topánky a mokré kabáty.

Inak povedané, zasa sme choré všetky tri. Veronika kašle ako starý hrniec, nedá sa to počúvať, navyše má horúčku a v noci kvôli neprestajnému kašľu nevie dobre spať. Zajtra ráno s ňou utekám k lekárke. Mňa príšerne bolí chrbát, ale dobre mi tak... to mám za to krivenie sa pri dojčení a knihách...
Ale, aj veľa dobrých vecí sa deje:)  Máme nový televízor, bola som so sestrou v divadle na hre Podfuk, mám veľa dobrých kníh a nejaké filmy, ktoré som ešte nevidela. A blíži sa Advent! Dnes sme s dievčatami v rámci dopoludňajšieho programu napiekli štyri plechy medovníčkov. ktoré si samy vyzdobili. Bola to náplasť pre Veroniku za to, že sa kvôli chorobe nemôže zúčastniť pečenia medovníčkov v škôlke. No a večer, pred tým ako dievčatá zaspali, sme si naplánovali, čo všetko budeme cez advent robiť. Takže nás okrem tradičného zdobenia stromčeka už prvého decembra čaká aj nejaké vianočné tvorenie, dekorácie, punč či pečený čaj.
Keď sa má človek na čo tešiť, hneď je ten život krajší:)

Novembrové dilemy

Úplne novembrový deň so všetkým, čo k tomu patrí.
Skoro ráno, tesne po šiestej som vyrážala s Veronikou k logopedičke. Nie veľmi dobre naladená, lebo som málo spala a počasie bolo úplne na figu. Sneh, do toho dážď, ešte som ani nevyšla z ulice a už som stála v zápche. Strašne nerada šoférujem v tme, zlom počasí a v kolóne k tomu. Cez zahmlené a mokré okná vidím málo, v aute mi hučí fúkanie na predné aj zadné sklo a nepočujem rádio, do toho Veronika neustále niečo trkoce a pýta sa. Musím sa maximálne sústrediť na cestu a dávať pozor na to, aby som prudko nebrzdila a nešmýkalo ma. Autá idúce oproti mi pritom nepríjemne svietia do očí.
Šťastne sme tam dorazili, zdržali sa asi dvadsať minút a cesta nazad už bola brnkačka.
Zaviezla som Veroniku rovno do škôlky a vyvenčila Chipa, kým zvyšok domu ešte spal. A potom mi už bolo fajn.
Je strašne príjemné, keď je vonku nečas a ja sa naň môžem pozerať z vyhriatej obývačky s horúcim čajom v ruke. Ešte si užívam posledné mesiace s Kikou doma, keď sú rána dlhé a lenivé. Keď síce vstávam pravidelne o siedmej, ale stačí iba vychystať Veroniku do škôlky, kam ju zavezie J., a inak sa nemusím nikam ponáhľať.

Uvarila som kura na smotane s cestovinami, narýchlo upratala a dopoludnie trávila s kamarátkou. Zapálila si sviečky, prelistovala so záujmom učebnicu nemčiny, aby som si overila, či si ešte všetko pamätám, dočítala Dievča vo vlaku, kým Kiki pozerala rozprávku.
Popoludní som vyzdvihla Veron zo škôlky a zvyšok dňa sme sa prehrali v detskej izbičke.

Akosi lepšie je teraz. Zažívanie ma ešte trápi, ale už menej, aj chrbtica, ale viac oddychujem, viac čítam, pozerám viac filmov, počúvam hudbu. Akoby som sa snažila pobehnúť všetko, čo som za päť rokov nestihla. Žiarivým príkladom môže byť film Voda pre slony, ktorý som si s veľkým nadšením stiahla asi tri dni pred pôrodom. V júli 2011. A videla som ho až predvčerom. Prosím pekne, vyše päť rokov mi trvalo, kým som sa k nemu dostala. Nechápem:)

Prečítala som si všetko možné aj nemožné o spánku detí a tak som s nádejou dievčatám preorganizovala izbu. Kikinu posteľ som otočila a prisunula k Veronikinej, tak majú teraz hlávky pri sebe. Zdá sa mi, že je to takto lepšie. Že spia lepšie. Budia sa síce, ale je to v rámci normy. Aj zaspávanie sa zlepšilo. Kristin už definitívne nespáva cez deň, ale tým pádom je večer poriadne unavená a zaspáva do piatich minút po tom, ako dočítam rozprávku. Veronika zaspáva oveľa dlhšie, ale už pri nej neležím, nechávam ju samu, občas len nakuknem. Niekoľkokrát ma k sebe ešte volá, potrebuje niečo prediskutovať, cikať, piť, fúkať nos, alebo čokoľvek iné, ale zlepšuje sa to. Zaujímavé je, že pokiaľ som ju asi dva mesiace motivovala tabuľkou s odmenami za každých päť prespatých nocí, spala ukážkovo celú noc. Keď som tabuľku pomaly "vysadila", zasa sa budí, ale už nie toľkokrát. Kika sa v noci niekedy budí s plačom, keď sa jej sníva sen o hadoch, ktorý sa jej stále opakuje, alebo ju zobudí kašeľ. Je alergická na roztoče a napriek tomu, že som z izby odstránila koberec, kvetiny, plyšáky, oprala dievčatám antialergické paplóny, denne tam vysávam a utieram prach, vetrám a stlmila som kúrenie, stále v noci pokašliava.
Okrem iného jej na alergológii zistili aj alergiu na pleseň, byliny, trávy, burinu, bielok, pomaranče, arašidy a lekárka vyjadrila na základe pozitívnych genetických testov podozrenie na celiakiu. Zatiaľ neaktívnu. A to sme tam išli len s tým, aby mi niekto potvrdil, že Kika má naozaj alergiu na arašidy, ktorú som vypozorovala doma. Lebo stačí aby ju niekto, kto jedol arašidy, iba pobozkal a hneď sa vysype.
Z tej celiakie som zmätená. Kristínka nemá žiadne príznaky, krvné testy na jednotku, žiadne zažívacie ťažkosti a sú dni, keď existuje (z vlastnej vôle) len na rožkoch, piškótach a chlebe. Preto nechápem. Lekárka nám dala na výber - buď absolvuje v narkóze biopsiu tenkého čreva alebo začneme dodržiavať bezlepkovú diétu aj napriek tomu, že nemáme istotu, že ju skutočne má. Mne to príde postavené na hlavu. Logicky mi z toho vychádza, že aj keď niekto má pozitívnu genetiku, automaticky to neznamená, že chorobu musí dostať, iba má o niečo vyšší predpoklad, že sa tak môže stať. Pravdu povediac, chcem sa ešte poradiť s viacerými lekármi, lebo mi príde uletené, aby som preventívne z jedálnička dieťaťu vylúčila lepok. A biopsiu jej robiť nedám, zatiaľ nevidím dôvod. Ťažká dilema.

Inak už na mňa dýchajú Vianoce. Prvý decembrový deň tradične zdobíme stromček, teším sa:) Cez víkend sme boli v Ikea a musím vám povedať, že som si spomenula, prečo neznášam nákupné centrá. Kúrenie vypeckované na maximum, zlý vzduch, komplikované parkovanie, davy tlačiacich sa ľudí, všade treba čakať, všetci nevrlí a nervózni. Nič pre mňa, nemám rada masové akcie. Do konca roka ma tam už nikto nedostane. Postupne zhromažďujem vianočné darčeky a celkom sa mi darí, do konca mesiaca ich chcem mať kompletné. Všetko, čo sa bude dať, nakúpim online.
---

Aj teraz mrholí, tichučko ale intenzívne. Počasie na knižku alebo dobrý film. Aj na varené víno a čokoládku. Alebo horúcu vaňu.

Pekný november ešte:)

Optimisticky. Oranžovo.

Tento rok sme dlabali tekvice až po dušičkách. Neskoro, ale predsa.

Zátišie s chryzantémami. Kúpila som si farebné.

A ozdobné tekvice.

Na stromoch v záhrade zostalo už len zopár listov. Každý deň ich  vo veľkom zbieram z trávnika.

Vyrábali sme zapichovátka.

Radosť detí z tých najobyčajnejších vecí ma stále nesprestáva fascinovať.

Dovidenia, október!

Október bol náročný mesiac.
Veľa vecí sa pokazilo.
Veľa vecí ma prekvapilo. Nie vždy príjemne.
Veľa som riešila zdravie. Nielen moje.
Málo som spala.

ALE...

Piekla som koláče.
Starala sa o záhradu a izbové kvetiny.
Pálila sviečky.
Nakupovala. Čítala. Pila víno.
Stretla sa s kamarátkami a videla zopár filmov.
Boli sme s J. po piatich rokoch v kine! A na večeri.
A mám už takmer všetky vianočné darčeky!

Odštartovali sme

Vyzerá to tak, že sme tento rok opäť odštartovali maratón prechladnutí a viróz. Nič vážne, len neustále sople, z nich kašle, podráždená pokožka pod nosom, popraskané pery. Nálada, nenálada. Volím teda overenú stratégiu: veľa tekutín, vitamíny, med, silný domáci vývar, eukalyptový olej nakvapkaný na vlhkej látkovej plienke. Litsea cubeba v aromalampe. Oddych pri rozprávkach a  tvorivej činnosti. Niekde som nedávno čítala, že na plné dutiny je dobrý kúpeľ, do ktorého pridáme kilo morskej soli. Vyskúšala som a nosy im po ňom naozaj tiekli ako vodovodné kohútiky.
S Veronikou sa to dá, užije lieky, vypije čaj, vyfúka si nos, keď treba. Ale Kristínka naopak. Nechce jesť, nechce užívať lieky, nechce fúkať nos, nechce spať, nechutí jej čaj. A do toho vrchol vzdoru, agresívny rev, ktorý mi trhá uši a nervy aj s koreňmi:-) Stojí ma to vždy kopec námahy, aby som ju nejakou rafinovanou lesťou presvedčila, že je to nutné. Ak vôbec.
Na druhej strane si celkom užívam surfovanie po Pintereste a hľadanie inšpirácií na kreatívne tvorenie s deťmi,  varím plastelínu na kilá podľa tohto bezkonkurenčne najlepšieho receptu, vypekám koláče a skúšam nové recepty. Záver roka mi vždy príde ako stvorený na domácu pohodu pri krbe, rozprávkach alebo spoločenských hrách. Mám rada upršané a studené počasie za oknami, vietor aj vlhký vzduch.  Horúce radiátory, zápalené sviečky, pečené tekvice, chryzantémy. Jeseň nás baví, hoc aj sopľavá a ukašlaná!

Pozerajú Dobrého Dinosaura, chvíľa pokoja:)

Od Veroniky.

Farebné chryzantémy konečne aj na našich parapetách.

Október v polčase

Polovica októbra. Letí to.
Čo nové...
Stále ma trápi zažívanie, ale termín u gastroenterológa som dostala až na koniec novembra. Nie na vyšetrenie, len na vstupnú konzultáciu. Ťažké dni sú to. Niekedy sa neviem dočkať, kedy zaspím a na chvíľu milosrdne zabudnem, že mi kyselina ide von aj ušami:)
Pri parkovaní na parkovisku novootvoreného supermarketu som nabehla na roxorovú tyčku, ktorá trčala zo zeme, a rozbila som na aute nárazník. Nie je to moja vina. Bol slabo viditeľný a nemal tam čo robiť. Vraj developer uhradí vzniknutú škodu. Chcem tomu veriť.
Konečne sme s Kikou boli na alergo vyšetrení a máme za sebou krutý odber krvi. Sedem ampúl. Bola taká statočná! Deti vydržia oveľa viac, ako si myslíme.
A s Veronikou na logopédii. Problém so sykavkami. Nie je to vôbec také zlé, ako to vyzeralo.
Po dlhom čase J. a ja, sami dvaja, v kine na Bridget Jonesovej (choďte, je to skvelé), na nákupoch a neskorom obede.  Dievčatá boli zatiaľ doma so starými rodičmi a všetkým nám bolo nesmierne fajn:)
Upiekla som úžasnú banánovo-karamelovú tortu s kokosovou šľahačkou, z ktorej som žiaľ nemohla ochutnať ani kúsok. Ale to, že ju všetci vychvaľovali do nebies, mi aj tak dobre padlo.
Vo štvrtok som bola s kamarátkami v meste a kúpila som prvé vianočné darčeky. Už čakajú schované na dne skrine.
A pre seba objednala päť nových knižiek. Neviem sa dočkať, kedy prídu.

Október je krásny mesiac. Vyhovuje mi ten chlad, drevom a mokrou zemou prevoňaný vzduch, hmly, aj studený dážď. Zapli sme kúrenie a po večeroch zapaľujeme oheň aj v krbe. Pálim sviečky a parapety som vyzdobila tekvicami. Kvety v záhrade poodkvitali, zo stromov padajú vo veľkom listy. Chcem ešte zavolať záhradníka, aby nasadil cibuľky jarných rastlín a dohola vystrihal vŕbu. A kúpiť chryzantémy. Žlté. Veľkú oranžovú tekvicu vydlabať.

A nepripúšťať si zdravorné problémy, ani zlé nálady a splíny.
Mať sa dobre. Vnútri aj navonok:)

Dovidenia september

September končí. Bol fajn, aj keď celkom iný, ako som si predstavovala.
Slnečný, teplý, takmer nepršalo. Trochu veterný a trochu prirýchly, akoby to farbenie a padanie listov začalo priskoro. Nestihla som sa mentálne pripraviť, zostala som zaseknutá niekde na konci prázdnin.
Veronika chodí už mesiac zasa do škôlky, predškoláčka, tento rok je to bez zatiaľ bez ranných (či akýchkoľvek) výstupov. Má jednu novú učiteľku, jedna zostala z minulého roka, kopec nových spolužiakov, novú triedu. Veľmi vidno, aký pokrok urobila v škôlke, aj v kolektíve všeobecne. To, čo ju ešte minulý rok trápilo, pre čo plakávala a smútila, ju dnes už nerozhádže. Každý deň mi zo škôlky prinesie darček. Tajný, ukrytý vo vrecku bundy. Niečo, čo potajomky nazbierala cestou z prechádzky tak, aby to pani učiteľky nevideli. Gaštany, žalude, kamienky, šišky, listy, pierka. Teší sa, keď mi to môže odovzdať a popísať mi, akým spôsobom a kde to ukoristila. Sú to pre ňu veľké vzácnosti.
Veronika má už  prerezaných päť trvalých zúbkov vrátane dvoch predných,  meria 112 cm a všetko je jej krátke. Musela som nakúpiť komplet novú garderóbu:) Je nadmieru urozprávaná, akurát jej robí problém výslovnosť č, š, ž, dž, tak som ju objednala k logopedičke.

My s Kristínkou trávime čas, kým je Veronika v škôlke, doma alebo s kamarátkami, na prechádzkach. Po prázdninách sa život spomalil. Čas na vychýchnutie, Kiki sa síce blíži k tretím narodeninám a vzdor u nej vrcholí, ale stále je to fajn. Dokáže sa už dlho zahrať sama v izbičke s legom, kockami, koníkmi, plastelínou. Niekedy o nej aj hodinu neviem. Niekedy zas na mne vidí a musím jej asistovať pri všetkom. Minulý týždeň ju po pár mesiacoch opäť potrápila viróza s vysokými teplotami a výsypom na celom tele, ale už je dobre. Aj keď musím povedať, že prvý raz v živote mala takmer štyridsiatky a v jednej chvíli to už vyzeralo, že bude potrebovať záchranku. Našťastie sme to ustáli. V októbri nás čaká ešte alergo- a imunologické vyšetrenie, ktoré má  potvrdiť alergiu na arašidy, prípadne ďalšie alergie a intolerancie. Budem rada, keď budeme konečne vedieť, na čom sme a zistí sa pôvodca jej žihľavky a svrbiacich opuchov. Arašidy sú takmer isté.

September bol fajn.
Veľa času sme strávili vonku, v záhrade, na ihriskách, v parku, pri vode, na prechádzkach aj výletoch. Zbierali sme suché listy, gaštany a prázdne slimačie ulity.
Ešte stále mi na parapetách bohato kvitnú muškáty a vyháňajú nové listy medovka aj mäta. Najbližšie sa chystám si kúpiť pred vchodové dvere veľký kvetináč so žltými chryzantémami a ozdobné tekvice. V dome máme jesennú výzdobu zatiaľ iba z gaštanov, ktoré sú tento rok akési väčšie ako po minulé.
Konečne som si našla čas pre seba a bola s kamarátkami na nákupoch vo Viedni, u kaderníčky, aj na masáži. Sama sa bicyklovať, aj na káve so sestrou.
V septembri som upiekla niekoľko koláčov a vyskúšala zopár nových receptov. Schudla dve kilá:) Stále ma trápi trávenie už od polovice leta a zatiaľ sa mi nepodarilo dostať sa do normálu, hoci sa príkladne stravujem, užívam vitamíny, probiotiká a poctivo beriem lieky. Testy na helikobaktera mám negatívne, vyzerá to na refluxnú chorobu žalúdka a pažeráka, ale to mi potvrdí až gastroenterológ.
Prečítala som zopár kníh a veľa časopisov.  Aj som ni nejaké knihy kúpila - nové, aj z druhej ruky. Aj z knižnice mám štyri požičané. Tvoriť som veľmi netvorila, stále čakám, kým mi opäť opravia šijací stroj.  Uháčkovala som jednu mini dečku pre bábiky do kočíka. S deťmi sme farbili a otláčali listy na  papier. Vyrábala som a každý týždeň minimálne raz vyrábam = varím doma plastelínu.

Tak hurá v ústrety októbru:)

Ja sa z tých koní asi zbláznim...

Neviem ako vy, ale ja som celkom rada, že prázdniny skončili. Zdali sa mi nekonečné. Teraz sa teším, keď vidím, ako dni po lete zasa naberajú celkom jasné a pravidelné kontúry. Veľmi upokojujúci je tento proces. A to by som ešte pred pár rokmi neverila, že raz budem milovať slovo REŽIM.
Dni sú pokojnejšie, tichšie, usporiadanejšie. Konečne nemusím väčšinu dňa riešiť žabomyšie spory, bitky, ťahanice. Aj keď to asi znie hlúpo, uľavilo sa mi.

Dievčatá si už počas prázdnin parádne liezli na nervy, jedna robila zle druhej, prekárali sa slovne, občas došlo aj k nejakej fyzickej potýčke, na konci augusta alergicky reagovali už aj na letmý dotyk tej druhej. Pomáhalo jedine zobrať ich niekam na výlet, zaujať ich niečím novým. Vymyslieť bohatý program.
A preto sme toto leto boli snáď stokrát niekde v zoo, na farme, na salaši, ...niekde pri zvieratách, hlavne koňoch. Veronika má "konské" obdobie, celé dni a noci nerieši nič iné, len koníky. Nevie pochopiť, prečo nemôže mať koňa doma. Nedá si vysvetliť, že toto je fakt nad naše sily.
Sľúbila som jej aspoň, že ju prihlásim na kurz jazdenia a starostlivosti o koňa, ktorý ponúkajú v neďalekej koniarni. A to som asi nemala robiť, lebo odvtedy o ničom inom nepočúvam:) Aj som ich kontaktovala, aj mi kompetentní vysvetlili, že dieťa musí mať minimálne šesť rokov a určitú výšku, aby ho tréner mohol učiť jazdiť. Aj som to Veronike vysvetlila, že také majú pravidlá a basta. Rieši to so mnou už celý mesiac, že prečo, začo, načo, či sa tie pravidlá nedajú nejako obísť a či sa s nimi nedohodnem a tak. A či jej toho koňa predsa len nekúpime.
Zašlo to tak ďaleko, že keď sme mali včera prvý raz po prázdninách angličtinu, tak sa odmietla na vyučovaní zúčastniť ako človek, ale urobila zo seba koňa. Doslova. Učiteľka s deťmi spievali pesničky, hrali sa hry, rozprávali sa a Veronika okolo nich neprestajne cválala, erdžala, vyhadzovala nohami a líhala si na zem ignorujúc akékoľvek pokusy o návrat do reality. Kukali na ňu síce čudne, ale vysvetlila som im čo je vo veci a že je celkom "normálna", len ju nadchli kone. Trošku som sa pritom hanbila:)

Keďže jej nechceme toho koňa stále kúpiť a na tom trváme, rozhodla sa, že dočasne bude koňa suplovať Chip. Akože. Každý deň ho poctivo trénuje, aby vedel, kedy ma ísť, kedy bežať, kedy preskočiť prekážku, kedy zastať,... Chudák Chip už toho má evidentne plné zuby, lebo keď Veroniku vidí, radšej mizne za prvým kríkom a tvári sa, že neexistuje, alebo nahodí prvú kozmickú rýchlosť a v tej chvíli by ho nechytil hádam nikto. Našťastie sa mi podarilo ešte v zárodku zlikvidovať jej pokusy sadnúť si a jazdiť na ňom, lebo to by zrejme nedopadlo dobre.
Okrem Chipa občas vezme na milosť aj hojdacieho koníka alebo skákacieho. V prípade núdze si vystačí aj s Kikou, ale keď som ju naposledy prichytila, ako ju po dvore vodí s psím vodítkom omotaným tesne okolo krku a káže jej, aby jedla trávu, tak som tieto hry veľmi rýchlo zatrhla.

To dieťa fakt celé dni nerieši skoro nič iné, len kone. A my musíme stále dookola odpovedať na otázky, čo kôň žerie, ako sa rôzne kone volajú, ako sa treba o ne starať, načo sú mu podkovy. Niekedy sa čudujem, že som ešte nezačala aj ja erdžať a fŕkať nozdrami ako kobyla:)

Dnes v škôlke dostali za úlohu nakresliť svoje prázdninové zážitky. Veronika nakreslila krásny slnečný deň, celú našu rodinu niekde v prírode a seba samu. Ako cvála na hnedom koni samozrejme:)

Diagnóza ako vyšitá

Robila som si poriadok v šatníku. Už niekoľkýkrát v roku s nádejou, že konečne sa mi podarí vytriediť odtiaľ všetky veci, ktoré z rôznych príčin nenosím, ale stále skladujem pre prípad "čo ak raz". Nastúpila som s veľkým odhodlaním, že tentoraz tie dávno nenosené veci definitívne roztriedim na kôpky s pracovným názvom  PREDAŤ, DAROVAŤ, VYHODIŤ a následne sa ich naozaj aj zbavím.
Poviem vám, je to boj. Z nejakých mne nie celkom jasných príčin  (klamem, je mi to úplne jasné) vždy začnem špekulovať. Mám k veciam (všeobecne) citový vzťah a ľúto mi príde, len tak sa ich zbaviť. Stále naivne verím, že schudnem a zasa sa vpracem do blúzok a sukní vo veľkosti XS, ktoré mi už minimálne šesť rokov smutne visia v skrini a čakajú na svoju príležitosť. Potom na napadne ešte taká hlúposť, že si niečo z toho aj vyskúšam, či som sa náhodou zázračne nezmenšila. Keď v zrkadle vidím chýbajúce centimetre látky, ktoré by tam museli byť, aby som tú úžasnú úzku sukňu aj dopla, upadám do smutnej nálady.
Diagnóza.
Pravda je taká, že po dvoch pôrodoch sa mi na "dievčenskú" váhu podarí dostať asi len ťažko. Nie som typ, ktorý by vo veľkom makal v telocvični, ani si nedokážem odriekať jedlo a držať drastické diéty. Z veľkosti XS som sa (ne-)nápadne posunula do M, teraz sa pomaličky vraciam do Ska, kam patrím. Som s tým zmierená.

Ale aj tak stále smutne kukám na tie XSka v mojej skrini a neviem sa ich vzdať.
Diagnóza.
M. Kondo na mňa! Asi jej zavolám:)))

Zlý deň?

Strašne ukričaný deň toto. Nervy mi tiekli, mala som chuť ujsť niekam preč a nechať ich, nech sa bijú, hádajú a strkajú ďalej, len nech to nemusím viac počúvať a riešiť.
Už niekoľko dní ma veľmi bolí chrbát. Po dlhej dobe mám zas guču v hrdle, hoc sa stravujem príkladne. A trápia ma šľachy na pravej nohe. Na figu, celé zle! Dopoludnia sa mi zahmlievalo pred očami, obraz sa všelijako vlnil a rozmazával, dostala som strach. Radšej som odvolala J. z práce, lebo som sa seriózne bála, že odpadnem.
Som vyčerpaná. Maximálne. Čudné, že teraz. Uprostred leta.

Je desať večer, dievčatá konečne spia. Všetky okná dokorán, nech v dome nie je tak horúco a dobre sa spí. Počuť cvrčky, aj vzdialenú vravu a z hlavnej cesty sem občas doľahne zvuk motora, keď po nej prejde auto. Napriek nepríjemnému pocitu v hrdle mi je lepšie. Ale trochu smutno, že ten deň bol taký nanič. Mohol byť lepší, mala som zachovať rozvahu a niečím tie dve rozhádané slečny zamestnať.
Nebolo síl.
Dnes som sily potrebovala sama pre seba. Strašne som sa chcela venovať iba mne, mojim záľubám, niečo tvoriť alebo len tak nerušene vylihovať a čítať, driemať, čokoľvek, ale len sama so sebou...

Zajtra bude hádam lepšie.

Ale aby som zas nebola úplne pesimistická, podarilo sa mi aspoň ušiť jeden obláčikový vankúšik. Pre Veroniku. Stále zle spí, snívajú sa jej strašidelné sny, každú noc kričí a volá ma, tak som jej dnes dala do postele tento obláčik s tým, že ten ju bude pred zlými snami chrániť. A keď sa v noci niečoho bude báť, môže sa k nemu pritúliť, alebo sa zaň schovať. Netuším, či to bude fungovať, ale bola by som vďačná. Lebo chodiť niekoľkokrát za noc raz k jednému, raz k druhému dieťaťu už pomaly fyzicky nezvládam. Nepamätám si noc, ktorú som v pokoji celú prespala bez toho, aby som musela pendlovať od jednej postele k druhej aj desaťkrát.

Dnes sa mi ešte podarilo uvariť dobrý obed, vyprať a vyvesiť dve práčky, zľahka upratať dievčatám izbičku, zastrúhať im pastelky aj vytriediť zásuvky. Popolievať kvety, dať večer do poriadku kuchyňu. Vyvenčiť Chipa. Vymaľovať jeden obrázok z omaľovaniek pre dospelých.

Nebol to úplne márny deň:)

Sladké sny:)

Júlová. Farebná.

Prázdninový polčas

Leto s deťmi je celkom náročné. O dovolenke ani nehovoriac, rodičia poznajú.
Pred dvoma dňami sme sa vrátili z Tatier a ja mám pocit, že by mi bodla dovolenka ešte jedna. Na zotavenie.
Niežeby tých päť dní v horách bolo zlých, zažili sme kopec dobrodružstiev, nafotila som snáď tisíc fotiek, až som kompletne vybila baterku vo foťáku (a nabíjačka zostala doma), užila si krásne výhľady a dosýta sa nadýchala voňavého vzduchu,  ALE!
Počasie nebolo úplne ideálne, tri dni z piatich nám lialo ako z krhly. Keď náhodou nelialo, tak aspoň mrholilo a tatranské končiare sa schovávali v hmle. Zazreli sme ich až deň pred odchodom. Bola poriadna zima, na Štrbskom plese sme sa triasli od chladu ako osiky, a deťom sme obliekali pod nohavice preventívne aj pančuchy. Nebolo úplne jednoduché vymýšľať celé upršané dni program obom dievčatám, ktoré spia len minimálne a človek ich neunaví ani za svet. Boli sme teda v múzeu, aj sa kúpať v krytom bazéne s teplotou vody 32 stupňov. Vozili sme sa tatranskou električkou hore dole. Hrali sme sa donekonečna v herni penziónu, kde sme bývali.
Samostatnou kapitolou bolo jedlo. Baby by vedeli celý pobyt prežiť len na hranolčekoch, slaných tyčinkách a sladkostiach vrátane gigantických porcií zmrzliny, keby sme ich "nehamovali". Bol problém objednať im v reštaurácii niečo, čo by zjedli bez toho, aby sme museli väčšinu po nich dojedať. Keď sa to konečne podarilo a  v jednom podniku sme sa celkom trafili aj do Kikinho stravovacieho vkusu, čo je fuška, keď sa aj počasie výrazne zlepšilo a konečne sme sa mohli vydať aj na dlhšiu túru, na ktorú sme sa celý čas tešili, začali mať J. a Veronika tráviace problémy. Bohvie, z čoho. Našťastie nosím so sebou všade dobre vybavenú lekárničku, tak som vytiahla Smectu, Hylak aj čierne uhlie a začala som liečbu. Preventívne u celej rodiny. Zabrala. Po prehnačkovanej noci boli pacienti fit, ale na celodennú túru sme si už netrúfli. Nevadí, aspoň sme sa vyviezli lanovkou na Skalnaté pleso. Bolo tam tak krásne, že mi tá túra ani nechýbala. A keď sme sa na spiatočnej ceste ešte zastavili v kontaktnej zoo a na mojom obľúbenom salaši Krajinka, všetky dovolenkové mínusy boli zabudnuté.
Keď som sa dievčat v aute  na spiatočnej ceste pýtala, čo sa im páčilo najviac, odpovede boli jasné:
- Kika: cesta vláčikom a lanovkou a hladkanie agamy, hada a korytnačky, kŕmenie kozičiek, lamy, pštrosa a iných tvorov v kontaktnej zoo
- Veronika: kúpanie, hladkanie papagájov a kŕmenie zvieratiek, lanovka, ihrisko, trampolína, herňa a plyšový psík, ktorého si kúpila
- my: príroda, vzduch, výhľady a úžasné domáce pirohy s bryndzou a smotanou
Inak, najlepšou motiváciou, aby dievčatá kráčali, špeciálne Veronika, lebo Kika sa väčšinou nosila v nosiči, bolo, kúpiť im hračku. To sa hneď zabudlo na únavu aj bolesť nôh!
No a na spiatočnej ceste som sa zasa zdokonalila v kreatívnom zmýšľaní. Cesta napriek dvom prestávkam dlhá predlhá. Ani jedno dieťa nezaspalo. Keď začínala byť situácia kritická a už ich nebavilo ani pozerať rozprávky na malých obrazovkách, ktoré sme kúpili špeciálne cesty, bolo treba vymyslieť nejaké hry. Obetovala som jedno kompletné balenie vlhčených utierok, pero, rúž, lesk na pery, púder a ceruzku na oči. Obkladali mi končatiny utierkami  - akože mi ich dávali do dlahy, perom ma očkovali, no a šminkami ma maľovali po tvári aj po rukách. A to prosím pekne od Nitry až po Senec. Domov som dorazila ako šašo počmáraný, ale hlavne šťastne a pokojne, bez ohluchnutia a stresu. Skúste to, je to sranda:)

Toto leto je jednoducho čarovné. Ako každé. A beží ako splašený kôň. Ako každé. Tiež máte ten pocit?

Pred Tatrami sme boli týždeň na Kysuciach u starých rodičov. Baby lietali celé dni po vonku, dedkovci sa pri nich riadne zapotili. Boli sme hrať bowling, jazdiť na koníkoch, na zmrzline, aj na hríboch. S prastarkou dievčatá robili šišky, s tetou muffiny. Večer čo večer sa vracali dnu špinavé od hlavy po päty, ulietané, ale šťastné ako blchy. Každú chvíľu si oškreli kolená, lakte, nestačila som vyťahovať triesky a tŕne. Prvý raz v živote som vyťahovala kliešťa. Kristínka vymenila trojkolku za odrážadlo, Veronika suverénne bicykluje bez pomocných koliesok. Krásne vyslovuje R a vypadol jej prvý mliečny zub. Teda, vykopla jej ho pri hre nechtiac z pusy Kristínka. Dobre tak, však sa aj tak knísal!

Majte krásny zvyšok leta:)

Jún v obrázkoch

Dobré leto

V jednom kolotoči sme.
Toto sú veľmi spoločenské dni. Niekoľko mesiacov sa dohadujem s kamarátkami, nevieme sa stretnúť lebo deti, choroby, práca a podobne, poznáte to... a potom, bum! Všetky stretnutia a návštevy sa nahrnú na jeden týždeň. Dom plný ľudí, podávajú si kľučky a ja nie som si až tak istá, či stíham vnímať:)
Víkendy sú rovnako pestré, samé oslavy, grilovačky, svadby, záhradné slávnosti. Veľa balenia, veľa času stráveného v aute, veľa prania. Ale hlavne veľa energie, pozitívnych zážitkov a spomienok.

Veronika odrátava dni do konca školského roka, aj do narodenín. Vo veľkom plánujeme prázdniny a vôbec to nevyzerá, že by sme mali zvoľniť tempo.
Toto bude dobré leto, cítim to!

Ak vám chýbam, stretnete ma aj cez leto na Instagrame:)

Užívajte:)

Hrdinka

Ani dinosaura sa nebojí!

Tak si moje staršie dieťa dnes zas po čase rozbilo koleno.
Rev na celú ulicu. Neutíšiteľný a o to väčší, keď slečna zistila, že ranu treba vyčistiť a prelepiť.
To už ryčala aj tá druhá - mladšia, veď keď sestre ubližujú, treba zasiahnuť.
A potom začala plakať ešte aj tá tretia, ktorá bola u nás v tej chvíli práve na návšteve.
Lebo empatia. A možno aj trochu strach, že čo sa to vlastne deje.
K vlastnému počudovaniu som to prežila celkom v pokoji. (No dobre, trošku som sa hanbila, lebo návšteva nechápala.)
Bojovala ako lev, ale ranu sme napokon predsa len vydezinfikovali Betadinom a prelepili náplasťou. Bielou, lebo tie s rozprávkovými motívmi boli na ranu takých rozmerov primalé.
Teraz je hrdinka. Už spí, ale celý večer som nepočúvala o ničom inom, len že zajtra pôjde do škôlky s náplasťou a že sa jej zle chodí, že nevie zohnúť koleno, nedá sa jej sedieť v tureckom sede, ani skákať a že sa jej deti asi budú smiať. Rozoberala to dôležito z každej strany a mne bolo trochu smiešne, lebo som si spomenula, ako som to v jej veku prežívala ja. Rovnako.
Čo som sa naplakala kvôli trieskam zapichnutým tesne pod kožou na ukazováku, kvôli otlakom, štípancom, škrabancom a odreninám! Asi by nebolo správne chcieť od nej, aby bola v piatich rokoch iná. Ošľahaná skúsenosťami, rozvážna a silná:)))

Má právo reagovať detsky, len už teraz sa máličko obávam, čo sa bude diať o pár dní. Začali sa jej totiž kývať dolné jednotky!

Rozhodne bude veselo:)

Nie som si istá, či nezvolím rovnakú stratégiu ako Kika:)  Radšej zavriem oči a otvorím ich až po boji:)