streda 13. decembra 2017

Nestíhačky

Dievčatá, nestíham poriadne vnímať, ako utekajú dni. Verím, že aspoň cez sviatky spomalím, kým sa ešte dá, lebo už mi zlyhávajú brzdy:-) Ten večný kolotoč práca, škola, škôlka, kašle, sople, plátanie termínov, striedanie sa pri chorých deťoch, zanedbávanie domácnosti, minimum spánku, akútny nedostatok oddychu... poznáme to všetky. V práci tiež stres... naháňanie známok, organizácia súťaží, triedne aktívy, riešenie rôznych vzťahových problémov v triede, rodičia, ... čo frflem, veď aj tak tú prácu milujem. Najlepšie rozhodnutie tohto roka to bolo! A keď sa ešte aj moje baby naučia konečne samé bez plaču a scén zaspávať, nebudú v noci buntošiť a cez víkend ma nechajú spať až do obeda, to mi ešte len bude sveta žiť!

nedeľa 22. októbra 2017

Upršaný víkend

... dobre padne. Lenivé ráno, na raňajky muffiny odvčera, prechádzka so psom. Nákup v Bille, piekla som palacinky pre deti, pre nás dvoch ostal guláš. Poobede Anna zo Zeleného domu, rozprávky, domáce ulohy. J. šiel behať aj v tomto nečase, ja som dávno nebola. Nie je čas ani energia. Tak zasa na jar:-) Premýšľam, čo so zvyškom dňa. Vaňa? Film? Knihy? Víno? ...

nedeľa 1. októbra 2017

September v mozaike

Rýchly mesiac to bol, akoby na jeden nádych a vydých. Nič medzitým. Napriek tomu sme toho stihli neúrekom.
Aj výlety, aj nákupy, aj kopec školských povinností, aj chorí sme boli, aj prehliadka u zubára bola, aj na hasičskej súťaži sme povzbudzovali, aj ohňostroj sme videli, Fragile spievať počuli, na stretávke zo strednej školy som bola, kaderníčku som stihla, zvládla spoza katedry svoj prvý triedny aktív v živote, opravila som horu diktátov a kopec písomiek, dievčatá si týždeň užili starú mamu, ktorá nás zachránila v čase chorôb, ... aj na návšteve sme boli, aj v lese na hubách, na detskom ihrisku, dievčatá nazbierali s ockom za dve vedierka gaštanov,  máme doma dvoch nových svietiacich Loptošov, zasadili sme v záhrade cibuľky tulipánov, popredali a darovali sme zopár detských vecí a hračiek, kúpili dve detské knihy a dostali jednu kuchársku. Vytriedila som si šatník, kúpila si zimnú bundu aj kabelku, dievčatám za veľkú tašku nového oblečenia. J. nabehal veľa kilometrov, odhehol jedny preteky, bol na Noci výskumníkov.

No, nebolo toho napokon tak málo, ako som si myslela:-)
V ústrety októbru!

nedeľa 17. septembra 2017

Je to boj!

Ležím v posteli napriek tomu, že o chvíľu bude obed. Skolila ma nejaká choroba. Najskôr mi odišiel hlas, možno aj kvôli hlasovej námahe v škole, pridružila sa bolesť hrdla, dostala som silnú nádchu. Od stredy mám antibiotiká, ale ešte nebadám zlepšenie, hlienov mám plnú hlavu.
Kristínka má zápal priedušiek, rovnako je na antibiotikách, manžel má nádchu a Veronika mala pár dní upchatý nos, ale darí sa jej z nás najlepšie (klop, klop, klop). Teda, ak nerátam psa:)

Druhý týždeň v škole za mnou. Čo vám budem hovoriť, bojujem. A je to boj poriadny! Vždy keď si už myslím, že to najhoršie mám za sebou, objaví sa nejaký nový problém, ktorý treba riešiť. Samozrejme, administratívny. Mám pocit, že zatiaľ toho učenia bolo oveľa menej ako administratívy.
Všetky tie vypisovačky katalógových listov, poukazy, zoznamy, ... no a správne vypísanie triednej knihy a klasifikačného hárku je hotová veda! Opakujem si ako mantru  - len neurobiť chybu, len neurobiť chybu, ... - mám vzor, pomáhajú mi kolegovia, a aj napriek tomu sa to stane. Pomýlim si riadok, alebo si niečo nevšimnem a je z toho oheň na streche. Lebo v triednej knihe sa chyby nesmú robiť. Nesmú!
Včera som po týždni a pár dňoch relatívnej spokojnosti samej so sebou zistila, že som vo všetkých zoznamoch vrátane vypísaných dokumentov urobila veľkú chybu, keď som jednu žiačku zle abecedne zoradila. Počas minulého školského roka totiž zmenila priezvisko a som ju aj s novým priezviskom zaradila na pôvodné miesto v zozname, ktoré jej však podľa abecedy už neprislúcha. Mená som odpisovala zo zoznamu, ktorý mi dali a akosi mi vôbec nenapadlo, že by som ho mala aj detailne skontrolovať, či sedí podľa abecedy. Sústredila som sa na zaradenie novej žiačky, ktorá k nám tento školský rok pribudla, sústredila som sa na gramatické chyby, ale na poradie vôbec.
Hnevám sa na seba,  už vidím, aké z toho bude zajtra v práci haló. Zožerú ma.

Učenie samo o sebe je fajn. Baví ma to. Veľmi. Mám rada svoju triedu. Napriek tomu, že sa poznáme krátko, obľúbila som si ich. Vôbec mi neprídu takí zlí, ako ich prezentujú. Sú hlučnejší, ale šikovní. Desať dievčat, trinásť chlapcov. Krátko pred pubertou. Hľadajú samých seba. Niekedy v nich vidím ešte malé deti, niekedy som prekvapená, ako dospelácky a múdro vedia zareagovať.
V priebehu dvoch týždňov som už riešila úraz na hodine telesnej výchovy (mojej prvej!), stratené nohavice, bola som nútená presádzať, písomne pokarhať kvôli disciplíne, stretla som sa s viacerými rodičmi, ktorým som musela všeličo vysvetľovať, a nebolo to vždy príjemné, ... je to makačka. Strašný stres. Prídem si niekedy neschopná. Slabá.

Ale bola som aj na parádnom výlete. Loďou po Dunaji. Prvýkrát v živote som bola vedúcou výletu s
34 žiakmi, 3 dospelými a dala som to! Zvládla som to aj napriek zapáleným hlasivkám a decká boli z výletu nadšené.

Začiatky v novej práci nebývajú ľahké, veľa vecí mi pripadá ako španielska dedina, neviem sa v nich orientovať. Robím chyby aj napriek maximálnemu sústredeniu. Držte mi palce, nech sa to už konečne utrasie!

piatok 1. septembra 2017

Začiatky sú vždy čudné.



Strašne zvláštny čas toto. Vrátiť sa po "materskej" do práce.
Pôvodne som mala byť pedagogickou asistentkou. Zatiaľ.
Napokon sa veci na poslednú chvíľu zmenili a je zo mňa triedna učiteľka.
Len tak. Bez prípravy.
Schytala som štvrtý ročník a budem ich učiť slovenčinu, matematiku, prírodovedu, etiku a telesnú. Okrem toho slovenčinu aj tretiakov. 25 hodín týždenne. Celkom šupa na človeka, ktorý ešte nikdy nestál za katedrou.

Verte mi, celkom úprimne sa bojím. Aj teším zároveň. Aj som zvedavá, akí budú.

Všetko je pre mňa nové.
Zoznamy, katalógy, triedna kniha, tematické plány, štandardy, ...
Spôsob, akým škola funguje.
Mám zvoniť malým kovovým zvončekom na začiatku aj konci hodiny, písať pre žiakov každé ráno mapy mysle, pracovať s interaktívnou tabuľou, ... také niečo sme my ako deti nepoznali. (Na jednej strane majú v škole k dispozícii najmodernejšie zariadenie, na druhej si žiaci musia nosiť vlastný toaletný papier a vreckovky. Trošku paradox, nie?)
Všetky možné učebnice a kvantum pracovných zošitov. Nová a stará koncepcia...
V tomto momente mnoho informácií na jednu hlavu, ešte to musím spracovať:) Zatiaľ nemám v sebe ani istotu, resp. učiteľské sebavedomie a viem, že v pondelok tam ráno pôjdem s malou dušičkou.
September bude celý taký. Trochu neistý. Ale to dám!

Držte palce, nech to dobre dopadne:)


nedeľa 20. augusta 2017

Staviam sa na zadné

Niekedy si vravím, že by som zasa chcela mať dvadsať, ale s tým rozumom, ktorý mám teraz. Jedna zo zásadných vecí, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí nielen s vekom ale aj s materstvom, je tá, že som sa naučila stavať na zadné. Ale trvalo to celé veky.

Neviem, ako vás, ale mňa rodičia vychovávali spôsobom, že si treba vážiť starších ľudí, rešpektovať autority, podriadiť sa a radšej si v mnohých situáciách zahryznúť do jazyka, aby tie nepríjemné situácie mojím vlastným pričinením neprerástli do ešte nepríjemnejších s neblahým dosahom na budúcnosť. Aby som si nezatvorila vrátka, nezmarila šance. Čiastočne mojich rodičov chápem, mali strach, no na druhej strane im trochu zazlievam, že ma nenaučili bojovať samu za seba. Nie vždy a za každú cenu, ale vtedy, keď je to nutné, keď som o tom stopercentne presvedčená. Keď treba. Veľmi by mi to  (v istom zmysle) zjednodušilo život. A ušetrilo kopec žalúdočných problémov, nervov a sĺz.

Ja viem, že je "bezpečnejšie" sklopiť oči a mlčať, keď sa do vás nespravodlivo naváža učiteľ, zamestnávateľ, susedka, predavačka, poštár či pani za priehradkou v banke, ale na druhej strane ten vnútorný pocit neprávosti, ktorý človek v sebe potom celé dni nosí, je ešte toxickejší ako samotná konfrontácia, nech by bola akokoľvek ostrá. Preto učím svoje deti vyjadriť svoj názor, obhájiť sa, vysvetliť okolnosti. Neklamať, ozvať sa. Slušne, s úctou. Nebáť sa prejaviť, lebo strach a z neho plynúca pasivita sú najväčším jedom v našej spoločnosti. Na všetkých úrovniach - od partnerského spolužitia až po veci verejné.

Odkedy mám deti, nebojím sa nemlčať. Naozaj. Sama neviem, kde sa to vo mne vzalo, veď vždy som bola tá tichá, uzavretá, bez názoru, ktorá nechala na sebe orať, len nech je pokoj, nech je dobre, len nech nemusím s niekým bojovať, brániť sa. Prípadne prehrávať či strácať argumenty.

Už sa nebojím, keď je niečo zle, pýtam sa, riešim.

Vtedy, keď susedka k nám už po xtý raz dovedie choré dieťa s kašľom ako starý hrniec a dievčatá od neho zasa ochorejú.
Keď mi pani cez inzerciu na Modrom koníku predá pokazený vláčik a tvári sa, že to tak má byť a o žiadnej vade nevie.
Keď mi v internetovom kníhkupectve predajú počmáranú knihu alebo v reštaurácii prinesú ako prílohu k jedlu zemiaky, ktoré boli evidentne uvarené v predošlý deň.
Aj vtedy, keď známa kritizuje moju dcéru za nesprávny úchop pera v ruke a straší ju tým, že jej učiteľka bude za to dávať v škole poznámky.
Keď mi nevyhovuje lekárka, ktorej ide viac o zbieranie bodov, ako o zdravie mňa a mojich detí.
Keď kamarátka (?) u nás vysedáva celé dni a s pokojom Angličana sa prizerá, ako nám jej dieťa demoluje celý dom, pričom ona nás k sebe domov ešte nikdy nepozvala.
Keď učiteľka v škôlke zakazuje deťom chodiť v čase povinného popoludňajšieho spánku na toaletu.
Keď nie som spokojná s online dovozom potravín alebo kvalitou detskej instantnej kaše alebo s kozmetikou.

Ozvem sa. Riešim, pýtam sa, reklamuje, diskutujem. Vysvetľujem, ale nechám si aj vysvetliť.
Nie som chronický sťažovateľ. Keď urobím chybu, ospravedlním sa.

Jeden aktuálny príklad za všetky.
Dnes sme si v Palace na Zlatých pieskoch v malom stánku kupovali mini croisanty. Pri platení ma dôchodkyňa za pokladňou rázne upozornila, aby som sa postavila inam, lebo vrhám tieň na váhu (!), tá potom zle váži tovar a následne pokladňa zle vypočíta cenu. Aký nezmysel! Po chvíli zízania s otvorenými ústami som len slušne podotkla, že toto teda nie je v poriadku a týmto prístupom si odplaší zákazníkov, na čo sa pani hneď na mňa osopila, že čo si to dovoľujem a ona najlepšie vie a vraj treba upozorniť len troch zákazníkov z dvesto, tí ostatní sa postavia k váhe správne.
Je to podľa vás normálne? Aby pani takto jednala so zákazníkom?
No a čo, že som od nej výrazne mladšia. Slušne som jej vysvetlila, že to nie je správne a ona sa rozčúlila do vývrtky. Ešte aj keď som odchádzala a bola niekoľko desiatok metrov od stánku, počula som ju, ako chrlí nadávky a nezmyselné argumenty.

Ľudia kritiku nemajú radi. Rátajte s tým, že si narobíte nepriateľov. Že zopár kamarátok a známych sa od vás odvráti. Ale nech! Tí "vaši" to pochopia, viete si veci vydiskutovať, priznať si chybu, aj sa navzájom ospravedlniť. Rozumiete si. A tých ostatných nepotrebujete. Neúprimné a toxické vzťahy sú len na príťaž.


sobota 29. júla 2017

Prázdniny v polčase

Úplne obyčajná sobota. Prázdninová, horúca.
Dievčatá sa kúpu v bazéne narýchlo zalepenom lepiacou páskou, aby nefučal, bicyklujú okolo domu, jašia. Povyťahovali všetky hračky, ktoré našli v kôlni. Sediac v obývačke na gauči ich mám na dohľad a aj keď sa nedívam, počujem špliechanie vody a ich pojašené výkriky. O chvíľu pôjdem za nimi. Pes leží znudene pod trampolínou chrániac sa pred prudkým slnkom a vždy, keď ho takto vidím, spomeniem si na Mitanove Psie dni.
Na obed boli iba rýchle palacinky, baby nechceli k nim ani džem. Jedli ich ešte horúce iba posypané práškovým cukrom. Keď sú takéto horúce dni, vôbec sa mi nechce variť. Ale vôbec. Naopak, chce sa mi prať. Periem vo veľkom všetko od oblečenia, zimných búnd, posteľnej bielizne až po utierky. A napĺňa ma to radosťou. Fakt. Najradšej rozvešiavam všetky tie avivážou prevoňané kúsky na sušiak na balkóne. Je to zvláštne upokojujúca činnosť vešať prádlo a pozerať sa pritom z balkóna do záhrady na deti alebo na ulicu, prehodiť pár slov so susedmi alebo popolievať paradajky a papriky.

Júl bol veľmi rýchly mesiac. Hneď na jeho začiatku sme oslávili Veronikine narodeniny, na týždeň odleteli na Zakynthos, po návrate sme boli pár dní doma a potom sme sa vybrali za dedkovcami na Kysuce. Tam sme chodievali na prechádzky, do lesa na hríby, ktoré nerástli, na kúpalisko, do outdorového detského centra, lanového parku, a ponavštevovali sme rodinu. Dievčatá si to nesmierne užívali, každý večer zaspávali totálne unavené a v noci sa im o tom všetkom snívalo.

Teraz sme zasa doma. Dobrodružstiev je trochu menej, ale tak či tak ma obyčajná denná rutina utvrdzuje v tom, že všetko je tak, ako má byť. Prepli sme sa do letného módu. Spať chodíme neskoro a vstávame ešte neskôr. Zmrzlinu a melóny jeme vo veľkom. Celé dni pobehujeme iba v krátkych šatočkách alebo plavkách. A naboso. Nonstop vetráme. Nechce sa nám variť, piecť, ani upratovať. Čítame si knihy a pozeráme filmy. Skladáme puzzle. Maľujeme.

V auguste nás ešte čaká pár dní u svokrovcov, pár dní v Trenčianskych Tepliciach, kam ideme sami dvaja bez detí (juch!) a možno pár dní na chalupe. No a potom škôlka, škola a práca:)

1. hranolky a losos - obľúbené jedlo oboch dievčat, 2. balíme a vybaľujeme, stále dookola, 3. čítam aj cez leto, 4. broskyňová šumivá bomba, tá bola Kristínkina, Veronika si kúpila jablkovú, 5. takto mi rastie paprika na balkóne, 6. puzzle challenge, 7. čítanie pred spaním, 8. mrkvový koláč s citrónovou polevou, 9. kytica od J. k výročiu

utorok 11. júla 2017

Dovolenkovali sme

Máme po dovolenke, ale ešte celé leto pred nami! Na nezaplatenie.
Týždeň v Grécku na ostrove Zakynthos bol fajn, ale náročný. Trochu iný, ako som tajne dúfala, že by mohol byť. Rodičia s malými deťmi vedia:)
Zakynthos bol vždy moja vysnívaná destinácia. Chcela som tam ísť na svadobnú cestu, ale vtedy bol pre nás pridrahý, odvtedy šli ceny výrazne dole. A mojou vysnívanou destináciou aj ostáva, lebo tentokrát som z neho videla maximálne kus mora, hotelový komplex a neďaleký vodný park. Celý týždeň dookola. Nabudúce sami bez detí:)))

Niežeby dovolenka s malými deťmi bola horor. To nie, len potreby detí sa výrazne odlišujú od potrieb rodičov a v záujme zachovania detského blaha a zároveň svojho duševného zdravia sú rodičia nútení zatlačiť svoje túžby niekam na najhlbšie morské dno. Poznáte to všetci:

- vy túžite mať po výdatnom obede siestu...
Ako na potvoru deti nie a nie poobede spať. Od rána do neskorého večera fungujú na plné obrátky a nezastavia sa. Celý týždeň.

- naopak, večer by ste si radi pozreli program pri bazéne (grécke ľudové tance, hru na bouzouki, karaoke, ...) a máte chuť na dobrý koktejl alebo aspoň džús s vodkou...
Ešte len niečo po deviatej. Deti sú už unavené, mrnčia, nič ich nebaví, odmietajú tancovať na mini disco, chcú spať. Balíme to teda a odchádzame na izbu. Napokon zaspia až o hodinu neskôr. Celý týždeň.

- chceli by ste si pozrieť mesto, časť ostrova, vzdialenú pláž, ...
Deti zaujíma mesto iba do momentu, kým si v nejakom z početných obchodov nekúpia sľúbenú hračku. Nechce sa im chodiť, bolia ich nožičky. Nudia sa. Alebo chcú skúpiť všetko, čo vidia. Prípadne sa dllllllho nevedia rozhodnúť, čo si kúpiť, keďže podľa dohody môžu len jednu vec. True story.

- už máte kúpania po krk, najradšej by ste popoludnie strávili pod slnečníkom na pláži s dobrou knihou alebo krížovkami...
Bez šance. Na deti treba neustále dohliadať a kúpanie ich z nevysvetliteľných dôvodov baví nonstop do rozmočenia. Pokojné aktivity na ležadle typu čítanie či maľovanie farbičkami vyradili na istý čas zo svojho repertoára.

- radi by ste ich videli jesť pestrú a vyváženú stravu...
Utópia, ja viem. Zaplatili sme all inclusive a napriek tomu deti (hlavne Kika) žili celý týždeň na hranolkách, špagetách, ryži, pečive, miniatúrnych kúskoch mäsa a zmrzline. Kika neochutnala žiadnu grécku špecialitu, žiadne ovocie či zeleninu... zato pokračovala v "dobrom" zvyku pri každom jedle kompetne zlikvidovať prestieranie a pravidelne vylievať nápoje.
PS: Dobre som si popozerala, čo jedia ostatné deti. Hádajte!

Mám pokračovať?
Keď si k tomu prirátate všetky tie súrodenecké spory, hádky a plač, otázky, sťažnosti, krivdy, fóbie a strachy, neustále natieranie opaľovákom, prezliekanie, hľadanie záchodov a pod., je to fakt náročné. Niekedy na zaplakanie, inokedy na mašľu.
Na druhej strane vidieť decká, ako sa veľmi tešia v bazéne, ako výskajú na šmykľavke, jašia sa na ihrisku, zanietenie zbierajú mušle na pláži, tešia sa zo zmrzliny, sú fascinované z lietadla, či sa pokúšajú nadväzovať vzťahy s rovesníkmi z iných krajín, to pohladí dušu. Aj to, keď sa v noci smejú zo sna. Alebo keď mi povedia, že tento deň bol super. Že dovolenka je super. Že my s ockom sme super.

Vlastne by som išla zas. Aj za rovnakých podmienok:)
Fotky hovoria za všetko.



















streda 31. mája 2017

Dovidenia máj!

Máj takmer za nami. Zdá sa mi to, alebo naozaj utiekol? Mám pocit, že čím viac sa blížime k letu, tým viac dni utekajú niekam do nenávratna.
Ale boli to pekné dni. Veľa slnka, veľa zelene, prvá grilovačka aj kúpanie na záhrade. Výlety, prechádzky. Očakávanie. Zmeny.
Kiki prijali do škôlky (konečne!), Veroniku do školy a ja som si našla prácu. Priznávam, že som už začínala byť celkom nervózna z toho, že som nezamestnaná a neviem presne, ktorým smerom sa vydať. Vedela som len, že nechcem pracovať vo veľkej nadnárodnej spoločnosti a že potrebujem zladiť pracovný život s rodinným. Logicky mi z toho vyšlo, že by pre mňa bol najprijateľnejší "návrat" do školstva. Jednak som učiteľstvo vyštudovala a túžila som učiť od raného detstva, jednak som pochopila, že ak niekedy učiť, tak ideálnu príležitosť mám teraz. Veľkým mínusom v školstve je mizerný plat, ale benefity ako pracovný čas od 7,30-14,00 či prázdniny a spol. situáciu zachraňujú.
Bála som sa, že budem mať problém nájsť si prácu ako učiteľka. Nesmejte sa... nulová prax, dve malé deti, časové obmedzenie, aby som ich do 17,00 stíhala vyzdvihnúť zo škôlky či školského klubu, babky stovky kilometrov od nás ... Mám kamarátku, slovenčinárku, ktorá si po materskej dovolenke aj napriek niekoľkoročnej praxi v školstve nevedela dlho nájsť miesto kvôli  malým deťom a komplikovanému dochádzaniu do Bratislavy, hoci žije len pár kilometrov od hlavného mesta (zápchy, zápchy, zápchy, ... ráno aj poobede). Rovnaký prípad ako ja:)

 Mám silný pocit, že táto práca si ma našla sama. Priamo v obci, kde bývame, na základnej škole, kam v septembri nastupuje aj Veronika. Krásna práca pedagogického asistenta pre tretí ročník, popritom učenie SJ. Neskôr možno učenie na druhom stupni, ak sa ho podarí zrealizovať. Toľko výziev naraz:) Toľko očakávaní:) Veľmi sa teším a naozaj je to na mne vidieť. Toľko vecí sa tým vyriešilo! Môj muž hovorí, že som oveľa spokojnejšia. Vyžarujem to.



Okrem toho sme v máji absolvovali škôlkarsku besiedku ku Dňu rodiny, Veronika chodila na kurz plávania, boli sme v zoo, na Červenom kameni, aj na farmárskych trhoch. Prečítala som zopár kníh a videli sme zopár filmov. Stále viac menej pravidelne behávam, vychádza mi to tak trikrát týždenne po cca 30 minút. A to už je výkon, keď si pomyslím, že ešte v marci som vydržala bežať maximálne päť minút vkuse:) Pomaličky sa zlepšujem, behávam podľa tréningového programu c25k. Vygooglite si, nájdete ideálny návod pre začiatočníkov s nulovou kondičkou.





pondelok 15. mája 2017

Víkend

Príjemný víkend za nami.
V piatok si vzala na noc obe dievčatá k sebe moja sestra, ktorá býva neďaleko, sotva päť minút cesty autom, tak som ich k nej nabalené zaviezla a s J. sme mali večer len pre seba. Nečakané osvieženie zabehnutej rutiny. Napriek tomu sme celý večer mali tendenciu zoslabovať zvuk na televízore, aby sme nezobudili deti:)
V sobotu vyšlo počasie a konečne sme si urobili prvú domácu grilovačku v tomto roku. Kuracie stehienka, páročky rôznych druhov, oštiepky.  K tomu šalát, zelenina, dressingy, chlieb, radler. Nič viac nebolo treba.
V nedeľu ráno som si bola zabehať, v tom teple som zvládla 25 minút, tj. trikrát obehnúť park, to je môj životný výkon. Aj keď som skoro dušu vypustila:) No a potom sme sa celá rodina vybrali do zoo. Našťastie sme tam dorazili už predpoludním, lebo poobede sa v areáli konala nejaká akcia s maskotmi, a ľudia čakali na lístky v rade dlhom niekoľko desiatok metrov. O obtiažnom parkovaní a celkom upchatej výjazdovej ceste ani nehovorím.
Bratislavskú zoo mám celkom rada, aj keď je pomerne rozťahaná a treba kráčať do kopca, ale pre deti hotový raj.  A pohroma pre peňaženky! Na každom kroku číha nejaká atrakcia, samozrejme platená.
Ja len počúvam: "Mami, kúp mi tamto, si mi to naposledy sľúbila, že keď prídeme druhý raz, tak mi to kúpiš!", výčitka v očiach. V mojich zasa otáznik. Musí si to dieťa všetko pamätať?
Čo mi v zoo ale chýba, je nejaký bufet so zdravším jedlom. Keď sa chce človek naobedovať a nejesť pri tom hranolčeky, vyprážaný syr, nugetky alebo hotdog, tak nemá kde. Žiadna alternatíva. Tak sme deťom kúpili dve porcie hranolčekov, všetci sme si dali zmrzlinu a my s J. sme obedovali až doma.
Na Deň matiek som od Veroniky dostala krásne srdiečko, ktoré vyrábali v škôlke. Potešilo, zahrialo:) Večer som zavŕšila pri filme Liečiteľka, inak pomerne naturalistickom, surových scén tam bol nadbytok, ale po zistení, že film budú vysielať až do 01:40, som to asi v jeho polovici vzdala a išla spať. Do knihy som cez víkend ani nenazrela.






sobota 13. mája 2017

Preč s nimi

Veľké veci sa mi dejú.
Prijala som sa. Taká, aká som, nie taká, akou by som chcela byť. 
Začala som zo života púšťať preč všetko, čo v ňom len tak naprázdno zaberá miesto. Veci, čo čakajú na poličkách či vešiakoch, v skriniach, zásuvkách aj papierových krabiciach na svoju príležitosť už celé mesiace, ak nie roky.

Knihy, ktoré literárni kritici oslavujú do nebies, ale mne nič nehovoria. Áno, v knižnici ich mám stále preto, lebo to dobre vyzerá a okrem iného som dlho dúfala, že raz na ich úroveň "dorastiem". Preč s nimi.
Oblečenie, ktoré mi je malé či úzke. Dlho som nedokázala akceptovať fakt, že moje telesné proporcie sa zmenili, a tak som si napriek tomu kupovala veci, ktoré sa mi síce veľmi páčili, no už v kabínke mi dobre nesedeli. Dúfala som. Verila.
A hoci som pred pár mesiacmi značnú časť tých xs aj s kúskov darovala, zostali mi v skrini nejaké, ktorých som sa nedokázala vzdať. Lebo boli uplne nové, nenosené, niektoré ešte s visačkou.
Na zaplakanie. Preč s nimi.
Špeciálnou kapitolou sú darčeky. Nevhodné, gýčové. Sošky anjelikov, šatky, sviečky, parfumy, ktoré až tak nemusím. Bižutéria. Spotrebiče... asi netreba pokračovať.
Nemilosrdne preč s nimi.

Duševne mi vážne pomohlo zbaviť sa tých vecí a akceptovať sa taká, aká som v tejto chvíli. Aj s tým, že sa nevojdem do "eskových" jeansov. Skúste to, funguje to.

pondelok 8. mája 2017

08/05/17

Predĺžený víkend za nami.
Doma sme boli a liečili si prechladnutie.
Trochu sme robili v záhrade, nech aj trávnik po zime vyzerá konečne k svetu.
Trochu sme s dievčatami tvorili.
Pozreli a prečítali si zopár rozprávok.
Niekedy si liezli na nervy.
Prvý raz v živote som varila segedín.
A bola si zasa zaberať. Pokúšam sa o to pravidelne trikrát týždenne, ale nie vždy to vyjde.
A kriticky som zhodnotila, že zúfalo potrebujem niekam za kultúrou, lebo sa zbláznim. 

piatok 21. apríla 2017

21/04/17

Po párdňovom besnení vetra, dažďa a snehu konečne lepšie počasie. Síce zima, ale slnko svieti. Vyvesila som paplóny na balkón, nech ich prefúka. A dobre vyvetrala dom. Aj prádlo už zasa visí vonku a príjemne sa mi díva, ako ho vietor nadnáša sem a tam.
Boli sme s Kikou na nákupe, nech máme cez víkend čo jesť. Potom sme si spolu upiekli horu palaciniek. Z litra mlieka!
Teraz čakáme, kým odbije tretia, aby sme mohli vyzdvihnúť Veroniku zo škôlky. Náročné dni sú to. Kníše sa jej mliečny zub, ledva visí, ako na niti, napriek tomu si ho nechce dať vytiahnuť. Včera si ho kývala celé popoludnie a nakoniec aj tak šla spať pred pol jedenástou (!) s hurónskym revom. Nás do úst nepustí, inak by to už dávno bol krátky proces. Ráno znova. Veronika ho celé preplakala, lebo vlastne ani sama nevie... aj by chcela, aby bol zub už vonku, ale bojí sa. Pevne verím, že v škôlke z neopatrnosti poriadne zahryzla do pečiva a zub je konečne preč. Inak ma čaká ďalšie "skvelé" popoludnie, kedy budú tiecť nervy vo veľkom.
Strašne ustráchané dieťa to je. Vo všeobecnosti. Koľko sa vždy natrápim, aby som jej nejaký strach vydurila z hlavy! A niekedy to aj tak nepomáha. Trochu sa obávam, čo bude v škole. Pred pár dňami sme boli na zápise, ten zvládla ukážkovo, tak som úprimne zvedavá, čo sa bude diať v septembri:)


Inak mi už hrozne chýbajú tie teplé dni, keď bolo vonku dvadsaťdva stupňov. Krátke rukávy, lehátko na záhrade, slnečné okuliare:) Cez Veľkú Noc sme boli na Kysuciach a počasie tam bolo príšerné, dni sme presedeli zavretí v dome, no a odkedy sme sa v pondelok vrátili, ešte som nebola behať. Nevládzem. Smútok na mňa sadá.
Zlé počasie som tento týždeň aspoň využila na upratovanie. Vytriedila som deťom šatník, aj hračky, dôkladnejšie som si upratala kuchyňu, skrinky v kúpeľni, umyla som chladničku, práčka nemala šancu zastaviť sa. Ešte ma čakajú okná, tie si nechávam na slnečné a teplé májové dni.
Tak nech už prídu, lebo ako môj muž povedal "tento apríl je nejaký divný":)


piatok 31. marca 2017

Rekapitulujem.

Toto tu chcem už dlho napísať. Ako výstrahu. (Žartujem.)

V januári mi takmer po šiestich rokoch skončila „materská“ dovolenka. Je koniec marca a ja si konečne trúfam s odstupom a (dúfam, že aj) nadhľadom zrekapitulovať toto obdobie. Nebudem klamať, nebolo ľahké. Iné, ako som si predstavovala. Veľa vecí som sa naučila (hlavne o sebe) a naopak stratila veľa ilúzií. Svoje deti milujem, ale ani tento významný fakt nemení nič na tom, že materstvo (vlastne rodičovstvo ako také) je makačka.  Po fyzickej aj psychickej stránke. Nehovoriac o tom, že tú nekonečnú zodpovednosť a neustále vedome potláčaný strach o deti vám už nikto nevezme...

Keď ste ten svedomitý typ človeka (resp. rodiča či matky) ako ja, máte o „zábavu“ postarané. Hneď ako som sa z domáceho testu dozvedela, že som tehotná, nakúpila som si hádam všetky časopisy o rodičovstve, ktoré v novinovom stánku vtedy mali. Deväť mesiacov som zasvätila dôkladnému štúdiu o tele a duši dieťaťa, prečítala som more časopisov, kníh, článkov, zhltla som všetky diskusie na internete. Na Modrom koníku som sa tesne pred pôrodom orientovala hádam lepšie ako samotný administrátor a poznala som všetky aktívne členky. Prepadla som myšlienke, že musím byť dokonalou matkou. Teraz už viem, že zo strachu, aby som niečo neurobila zle. Aby moje dieťa netrpelo, aby som mu (hoc aj nevedome) nespôsobila odborníkmi toľko omieľanú psychickú ujmu. Keď prečítate toľko kníh o výchove ako ja, myšlienka vychovať psychicky naplneného človeka sa vám vryje pod kožu ako tetovanie. Máte pocit, že musíte urobiť všetko správne, všetko podľa inštrukcií z knihy, lebo inak svojím nesprávnym prístupom zruinujete dieťaťu život. Všetko, čo som si prečítala o výchove a sedelo mojej predstave o tzv. kontaktnom rodičovstve (attachment parenting), som nekriticky prijímala ako zákon. Ako niečo záväzné, proti čomu nemožno odporovať, iba sa podriadiť. Šialené, však?

V praxi to potom vyzeralo tak, že svoju prvorodenú dcéru som dojčila dva roky aj dvadsaťkrát denne. Aj vtedy, keď už mala zuby a v pohode konzumovala pevnú stravu. Mlieko dostala vždy, keď si pýtala. V noci s nami spala v manželskej posteli a ja som spávala polonahá a strnulá niekoľko hodín na jednom boku, len aby sa mohla prisať podľa potreby. Dojčila som ju pravidelne aj v aute počas dlhších trás, nepripútaná a v čudesnej polohe skláňajúca sa nad vajíčkom v protismere. Len aby bola spokojná, len aby neplakala. A keď mi vytrhli zub, odmietala som analgetiká, len aby som si nimi neotrávila mlieko. Škrabala som sa od bolesti po stenách, ale neodvážila som si dať viac ako tabletku Panadolu.  Mliekom sa riešila akákoľvek nepohoda. Na neustály príjem materského mlieka si dcéra zvykla tak, že už ani cez deň nedokázala spať bez prestávok na dojčenie. Dôsledok? Jej pokazené zúbky (a nehovorte mi, že to neustále nočné „omývanie“ materským mliekom zubom neškodí) a poruchy spánku. Moje bolesti chrbtice.

Ďalšou kapitolou je nosenie detí. Z konceptu kontinua a iných v podobnom duchu ladených publikácií som nadobudla dojem, že v situáciách, keď nepomôže materské mlieko, pomôže jedine nosenie. A tak som svoje deti  do troch rokov v akejsi čudnej pomätenosti mysle poctivo nosila a hojdala na rukách hoc aj niekoľko hodín denne. Bežne sa stávalo, že sme šli na prechádzku a ja som pred sebou tlačila prázdny kočík a dieťa niesla sa rukách. Samozrejme, že si na to zvyklo. A rovnako ako sme nepoužívali detskú postieľku, ktorá stála od začiatku opustená v kúte, prestali sme na isté obdobie používať aj kočík. Lebo dieťa v ňom nechcelo sedieť ani za svet. Prečo asi?  Nosenie som dotiahla do extrému v momente, keď som kvôli zdravotným problémom musela odstaviť v pätnástich mesiacoch mladšiu dcéru od materského mlieka a rozhodla som sa jej tento deficit kompenzovať svojou fyzickou blízkosťou. Kedykoľvek sa dcéra prebudila a pýtala mlieko, už aj som s ňou pochodovala po dome, hojdala ju a spievala jej. Len aby nezažila psychickú ujmu. Aby to nepoznačilo jej vývin. Len aby neplakala.  Od mlieka si odvykla rýchlo, na nosenie si zvykla ešte rýchlejšie. Nosenie sa stalo dokonalou kompenzáciou! Nosievala som ju celé hodiny. Pri každom uspávaní (aj cez deň) aj precitnutí zo spánku, brala som ju na ruky, kedykoľvek chcela. Pravidelne niekoľkokrát za noc. Keď si k tomuto všetkému predstavíte, že sa vám ešte v noci budí aj druhé dieťa a nárokuje si vašu prítomnosť, pochopíte, že k totálnemu zrúteniu mi chýbal už iba maličký kúsok. Dodnes sa vážne čudujem, že som to celé ustála bez odbornej pomoci a antidepresív.

Pýtate sa, čo na to manžel? Kde je v tomto príbehu jeho miesto? Nerozviedli sme sa, dovolím si tvrdiť, že ma stále miluje:))))) Ale rozhodne to so mnou nemal ľahké. Čo tam po kríze po siedmich rokoch manželstva, či ako sa to vraví, kríza po narodení prvého potomka býva oveľa väčšia!  To sa vám rebríček hodnôt postaví na hlavu. Na prvom mieste je dieťa, potom dlho dlho nič a až niekde na chvoste partner. Ale budem hovoriť len za seba.
Naša prvorodená bola náročné dieťa a ja som si ako nadšená prvomatka nenechala pomôcť od nikoho. Kým bolo bábätko v pohode, mohol ho mať na rukách hocikto z rodiny a priateľov, to mi neprekážalo, ale akonáhle sa mu niečo znepáčilo, už aj som ho brala ja. Keď dieťa plakalo, bolo len moje. Nikomu inému som sa vtedy o dcéru nedovolila postarať v duchu teórie, že matka si pozná svoje dieťa najlepšie. Ani vlastnému otcovi. Nepáčilo sa mu veľa z vecí, ktoré som robievala, hádali sme sa kvôli tomu pomerne často, ale napokon akoby rezignoval. Veľa preveľa mi ustupoval, čo musel byť pri jeho prudkej povahe skutočne nadľudský výkon:) Nechal ma, nech si to odžijem, nech dospejem. Nech pochopím. Našťastie mi neustúpil vo všetkom. Dodnes som mu napríklad vďačná za to, že trval na tom, že naše dcéry budú mať všetky povinné očkovania.

Ustáli sme to. Dievčatá povyrástli a s odstupom času mi je až smiešne, čo všetko som v mene materstva zbytočne obetovala v domnení, že tak je to správne. Niekto by podľa mňa mal budúce matky na predpôrodných kurzoch učiť, ako sa z materstva s prepáčením neposrať.  Lebo v mojom okolí je takých bláznivých prípadov ako ja hneď niekoľko. Poznám mamu, ktorá v každej vyslovenej vete použije slovo montessorri. Aj mamu, ktorá by niečo iné ako barefootovú obuv svojmu dieťaťu nikdy neobula, ani len v prípade núdze. Aj mamu, ktorej dcéra v piatich rokoch ešte nikdy neochutnala mäso, hoci hodnoty železa sú u malej alarmujúce. Mamu, ktorá ešte stále dojčí svoje šesťročné (!) dieťa, lebo čaká, kým sa prirodzene odstaví samo. A dokonca aj mamu, ktorá považuje škôlku a školu za inštitúcie, ktoré deformujú slobodu myslenia, tak sa rozhodla, že svojich dvoch synov bude vzdelávať sama, kým to len pôjde a kým jej to úrady dovolia.

Ale aby som materskú dovolenku len nezatracovala, musím skonštatovať, že to bolo asi najtvorivejšie obdobie v mojom živote. A zároveň obdobie, kedy som sa sama o sebe veľmi veľa naučila. Veľa vecí pochopila. Naučila sa riešiť krízové situácie. Naučila sa verejne obhájiť a biť za seba aj svoju rodinu, akokoľvek teatrálne  to znie. A napokon naučila sa hovoriť NIE a to je veľká vec!









pondelok 20. marca 2017

Veľké veci

Veľké veci sa dejú v marci.


Po takmer šiestich rokoch sme mali s J. víkend iba sami pre seba!
Strávila som sama v nákupnom centre takmer štyri hodiny bez toho, aby ma ktokoľvek zháňal a prinútil ponáhľať sa!
Veronika prespala sedem posledných nocí bez nočného buntošenia!
A začala som behávať. Neverím!


utorok 21. februára 2017

O dobrej stratégii

Tak nás skolila nejaká zákerná baktéria. Už som sa vytešovala, že celý január sme prečkali v plnom zdraví a aha ho! Minulý týždeň zaľahol so strašným kašľom a horúčkou J., my sme odolávali do víkendu. Odvčera sme na antibiotikách, všetky tri. Dávno som nebola taká chorá, dávno som nebrala antibiotiká kvôli respiračnému ochoreniu. Presne šesť rokov.
Táto situácia ma prinútila zamyslieť sa nad tým, aké rozdielne to je, keď ochorie muž a keď ochorie  žena - matka. Muž si vybaví voľno v práci a leží. Aj keď musím priznať, že ten môj až vtedy, keď už je vyslovene zle. Mama má smolu. Chcela by ležať, nedá sa. Ani keď sú deti zdravé a schytala to len ona, tobož nie, keď sú deti choré tiež. To je samé "mama, mama", treba bojovať s podávaním liekov, fúkaním nosov, treba deti kŕmiť, riešiť ich žabomyšie vojny, utierať zadky, ... a poznáme to všetky, keď sú choré, sú minimálne dvakrát tak mrzuté a upišťané. A úplne na mašľu je, že aj keď je večer doma ocko a snaží sa odušu, odmietajú ho a chcú, aby všetko robila mama!
Priznám sa, že v takýchto situáciach trošku závidím tým, čo majú starých rodičov na dôchodku alebo minimálne bývajú neďaleko, a vedia počas krízového stavu vypomôcť. Odbremeniť.  To je veľká vec, môcť si dopriať ten luxus a zopár dní zostať v posteli. Ničnerobiť. Veľa spať.
Ale na druhej strane, nikdy nie je tak zle, aby ...

Prepla som sa do úsporného režimu.
Neupratujem. Periem len to nevyhnutné. Varím minimálne. Rozprávky u nás bežia celý deň (viem, toto nie je veľmi výchovné). Minimalizujem pohyb u seba aj u dievčat. Teda snažím sa. Keď im po podaní Nurofenu klesne teplota, aj tak sú naspídované ako veveričky. Nechápem.
Snažím sa o to, aby sme dni trávili v pokoji pri maľovaní, spoločenských hrách, puzzle a stavebniciach. Na viac sa nezmôžem.
A keď sa zapozerajú do rozprávky, letím kozmickou rýchlosťou do postele k dobrej knihe. Zdriemnuť si pre istotu dovolím, až keď sa J. vráti z práce.
Celé je to o dobrej stratégii. Ako prežiť dlhé dni zavretá s deťmi doma bez psychickej ujmy:))))
Ale vyzerá to dobre, pomaly koniec februára, marec je už frajer. Bude teplejšie, aj slnka viac.  Aj pohybu viac, aj optimizmu hádam.

Verím, že vy chorobám odolávate. Tak sa držte:) U nás dnes už tiež lepšie.




streda 8. februára 2017

08/02/17

Február je kritický mesiac. Pre mňa najmenej obľúbený mesiac zo všetkých dvanástich. Zima už nikoho nebaví a jar je ešte v nedohľadne. Keď sa pozerám na špinavé zvyšky snehu  a spustnutú záhradu, na optimizme mi to rozhodne nepridáva. Doma nás to už nebaví, vonku tiež niet čo robiť,... človek ľahko prepadne splínom. Ale bojujeme statočne:)
Obklopili sme sa (ako vždy) knihami, filmami a seriálmi, spoločenskými hrami, aj farbičkami. Povyťahovala som zo skríň hračky, s ktorými sa baby hrávali ako bábätká, a na môj údiv, stále majú úspech. Šťastím je aj to, že je karnevalové obdobie a môžeme vyrábať masky od výmyslu sveta. Zajtra má karneval Veronika v škôlke, ide ako babôčka pávooká, hádam bude mať maska úspech:)
Kika masky zatiaľ nerieši, ona je spokojná so svojimi dinosaurami a celkovo všetkým možným, čoho je veľa a čo môže rozkladať po podlahe, posteli a gauči.
Dnes ma napríklad nahnevala aj pobavila zároveň. Kým ja som na poschodí vešala prádlo, ona naberala z veľkého vreca granule pre psa  a rozsýpala ich v úhľadných kôpkach po celom prízemí. Vyzeralo to tam ako záhrada po útoku krtka.
Niekedy je frustrujúce, keď človek celý deň len varí, perie a upratuje, a večer to aj tak  nie je vidno. Všade rozťahané hračky, natrúsené, kôš na prádlo zasa plný, kúpeľňa pláva, kuchynská linka zaprataná riadom, však mamy poznajú:)))

Pol desiatej, pozerám na estévečke Stroskotanca s Tomom Hanksom. Dievčatá už spia, dnes ich uspával J. Nezaobišlo sa to bez veľkého plaču, nepýtajte sa ma prečo.  Potešením je, že sme prežili celý január bez sopľov a kašľa a to už je čo povedať, lebo chrchlala celá škôlka. Hádam nám to vydrží, fandím si!


Malé februárové radosti: druhá séria Tajných životov, večerné čítanie o Čimovi a Čin-čin, nová knižnica, tvorenie s deťmi, Veronkine meniny a karnevalová maska:)





piatok 3. februára 2017

Január na šiestich obrázkoch


Január bol rýchly. Alebo sa mi to len zdalo.
Veľa voľných dní.
Zima ako v ruskom filme. Mráz, sneh bol.
Veľa sa oslavovalo. 3, 33, aj 60.
Skončila sa mi rodičovská dovolenka. Mala by som  teda po takmer šiestich rokoch začať znova pracovať. Ale Kika nemá škôlku. Dala som v práci výpoveď,
Som doma. Zatiaľ.
A teším sa na nové zajtrajšky:) Vážne.








pondelok 16. januára 2017

Spánkový update

Spánok. Veľká téma u nás.

Update.

Dievčatá spia spolu v izbičke.
Premiestnila som postele. Predtým ich mali oproti sebe. Teraz sú do tvaru L a tak spia s hlávkami pri sebe. Myslím že je to tak lepšie. Pred postele im dávam každú noc matrac z detskej postieľky, ktorý už nepoužívame a takto slúži aspoň ako ochrana  pred doudieraním sa, keď má niektorá z nich akčný sen. A že ich je! Hlavne Kiku nachádzam na tom matraci v najrôznejších krkolomných polohách. A to má na posteli aj zábranu!
 A pred schodisko, ktoré je rovno oproti ich dverám, každú noc zasa staviam sušiak s prádlom. Zábrana sa tam namontovať nedá, ale sušiak ju výborne supluje. Niežeby dievčatá mali v noci tendenciu padať zo schodov, je to skôr kvôli môjmu dobrému pocitu. Že sú v bezpečí.

Nocí, ktoré sú pokojné a stačí mi k nim zabehnúť raz, je málo. Komplet "prespaté" takmer nie sú. Teda sú - tie, keď je ocinko na služobke a tak všetky tri spolu spíme v manželskej posteli. Ako hamburger. Ja som v strede:) Vtedy spia spokojne na mne nalepené úplne natesno a kde tu len niečo zamrmlú. Ráno sa budím síce dokrčená, ale neuveriteľne oddýchnutá:)))
Väčšinou k dievčatám vstávam tak trikrát, to je priemer. Keď je dobrá noc, tak raz, keď zlá, aj desaťkrát. Kristínka hľadá mamu a Veroniku budia zlé sny, alebo sa iba niečoho bojí. V tomto veku u nej predstavivosť pracuje na plné obrátky a ona si s ňou ešte nevie dobre poradiť. Bojí sa postavičiek z rozprávok, pavúkov, upírov, čertov, ...
Mojím problémom je, že spím len veľmi plytko a prebudí ma aj malé šuchnutie či ston. Tak sa mi  niekedy stane, že vstanem a idem do izbičky úplne zbytočne. Inokedy vyčkávam, čo sa bude diať. Zvyčajne mrnčanie prepukne v hlasný plač alebo volanie, a to už utekám, aby jedna nezobudila ešte aj druhú, lebo potom uspávam o to dlhšie.
Kristínka sa navyše naučila v noci putovať k nám. Keď nereagujem na jej volanie, jednoducho sa zdvihne a príde nadránom za nami do postele. Takmer každú noc:)

Napriek tomu. že ešte stále nemám možnosť spať v pokoji a neprerušovane celé noci, aj tak sa to pomaly ale isto zlepšuje.
Veľmi mi pomohlo, keď začal deti uspávať aj J. Striedame sa - jeden večer uspávam ja, jeden on. Uspávanie spočíva vlastne len v prečítaní rozprávky a vyčkaní, kým zaspí Kiki. Tá vytuhne do pár minút. Keďže cez deň nespáva, po ôsmej večer je taká unavená, že zaspí hneď po rozprávke. Veronika zaspáva veľmi dlho, aj hodinu, tak pri nej si chvíľu poležíme a nechávame ju zaspať samu. Časy, keď som pri nej ležala celý večer a čakala, kým konečne zaspí, sú preč. To som naozaj už nezvládala! Aj tak je to často boj. Desaťkrát ide ešte cikať, stále vybieha z izbičky a dačo rieši, tam a tam ju bolí, za oknom je bubák, na povale niečo šuchoce, v izbe je obrovský pavúk a pod.

Samostatnou kapitolou sú noci, keď sú dievčatá prechladnuté. To spí tak maximálne Chip v búde. V dome nikto. Sople tečú, kam sa pozrieš,  fúkať nos nechce nikto, kvapky už duplom nie. Je to boj a vreskot na celú ulicu. Ale to asi poznáte.



pondelok 9. januára 2017

Dobre.

Rozbiehame sa po sviatkoch. Od dnešného rána už naozaj:) Veron škôlka, J. práca, my s Kristin doma. Dávali sme dom do poriadku, celý deň sme spolu upratovali. 
Stromček aj vianočné ozdoby sú znovu na povale. Okrem vonkajších svetielok.
Zasa zdravšie jeme, J. behá, ja cvičím hatha jogu. 
Cez víkend sme boli v parku a pokúšali sa sánkovať, ale snehu bolo málo a tráva vysoká:) 
Po večeroch spolu pozeráme filmy. Toľko filmov čo som videla za posledné tri týždne, som nevidela hádam ani za päť predošlých rokov.
Objednali sme nové stoličky k jedálenskému stolu a knižnicu, lebo knihy už niet kam dávať.
A zaplatili si letnú dovolenku na Zakynthose:)

Dobrý týždeň to bol!

utorok 3. januára 2017

Zachraňujú ma knihy

Tento týždeň sme ešte v oddychovom režime. Chorí, zavretí doma. Ponorka ako hrom. Baby si poriadne lezú na nervy, veľa kriku, veľa plaču, tečú mi nervy. Do toho stále nepokojné noci, staršie dieťa vykrikuje zo sna a mladšie sa pravidelne v noci sťahuje k nám. Večer sa nikomu nechce spať, ráno aj tak vstávajú skoro. Idylka.
Sneh by potešil. Vybehli by sme aspoň hen do parku spustiť sa z toho minikopčeka, široko-ďaleko jediného, čo tu máme.
Zachraňujú nás knihy. Rozprávky a romány. Mimochodom,  objavila som český portál Databaze knih a som z neho paf. Také niečo som potrebovala, knižnú komunitu. Hneď som sa zapojila aj do ich Knižnej výzvy na rok 2017. Pridáte sa aj vy?

nedeľa 1. januára 2017

V novom roku

Nový rok.
Aj sme ho s rodinou oslávili.
Mrazivé, ale krásne ráno. Takú hrubú inovať som už dávno nevidela.
Kika rozbila hrnček, tak aj črepy boli. Nech prinesú šťastie...
A nemám hlas. Odišiel neviem kam, nech sa skoro vráti :-)
Deti vo vani. Kým im J. bude čítať rozprávku, uvarím si horúci čaj s medom a citrónom. Idem si liečiť hlasivky.
Bude to dobrý rok:-)

Kopec jedla. Uznávam, nie veľmi zdravého. Tuším by som si mala dať do nového roka záväzok, že budem zdravšie jesť. Ale ten si tak či tak dávam hádam každý rok:))
Studené ráno. Osem hodín, mínus sedem stupňov. Ako v rozprávke.
Drahí priatelia, šťastný nový rok  2017!