November bol strašne rýchly. Splašený. Popletený. Zasnežený.
V pondelok ma zobudili silné nárazy vetra do okenných tabúľ. Bolo pár minút pred šiestou a všade tma ako v tom najtmavšom kúte. Vyšla som zívajúc na balkón presvedčiť sa na vlastné oči, aké je počasie. Sneh. A úplne všade.
O dvadsať minút som vykročila z dverí internátu a neverila. Pravá snehová búrka zmixovaná s pravou letnou búrkou dokopy. Sneh metalo do všetkých strán, môj dáždnik sa chvíľami menil na šarkana a do toho sa blýskalo a hrmelo.
Moja babka hovorievala, že keď hrmí, pánbožko rozváža deťom koláčiky. Tak v tomto prípade ich rozvážal celé tony. Decká museli cez rok výnimočne poslúchať.
Ale keď sa konečne to nebeské bláznenie skončilo, Bratislava vyzerala nádherne. Ako pocukrovaná kryštálovým cukrom. Iba ochutnať.
Škoda len, že tu čerstvo napadaný sneh vydrží maximálne doobeda, potom úplne zlezie a zostane po ňom nechutná kaša. A tak ráno prichádzam do práce pekne zasnežená, s kvapkami roztopeného snehu stekajúcimi z mojich vlasov, a poobede prídem domov zababraná od blata až za ušami a stopy bahna nachádzam ešte aj na dne kabelky. No chápete to?
Okrem bláznivého počasia sa darilo aj mne. Dvakrát som totiž spiaceho Janka zamkla v našom provizórnom príbytku a ešte mu omylom vzala aj jeho kľúče. Ráno totiž odchádzam prvá. Dvakrát som ho musela utekať z práce zachrániť a pritom vždy dvakrát prestupovať. A on sa vôbec na mňa nehneval. No nie je to charakter?
No a to som ho pritom odrezala nielen od kúpeľne a toalety, ale aj od chladničky. Zostal mu len prístup na balkón, keby chcel od zúfalstva vyskočiť, a notebook s internetom. Vybral si to druhé. Našla som ho celkom šťastne sedieť za notebookom a surfovať na nete. Zachránil ho vlastne internet a ja som vlastne iba asistovala. A ešte telefón. Keby mi nebol zavolal, že nedobrovoľne trčí uväznený v priestore 3,75 x 3,45 m, trčí tam až dovtedy, kým sa nevrátim.
Inak, tie rozmery izby sú úplne presné, pred chvíľou som mu totiž v záujme dodržať absolútnu pravdivosť týchto riadkov položila celkom nevinnú otázku: "Zlato, aké rozmery má táto izba?"
A on smrteľne vážne vytiahol meter a celú izbu premeral bez toho, aby sa ma aspoň opýtal, na čo to vlastne potrebujem vedieť.
Teraz, po tomto všetkom, som už na 100% presvedčená, že chlapi sú z Marsu, alebo z Pluta, to je v podstate jedno, ale rozhodne sem prileteli z iného miesta a iným spôsobom ako ženy. Alebo aspoň ten môj. Inak si neviem vysvetliť, že sa na mňa vôbec nehnevá ani po tom, čo ho už druhýkrát v priebehu týždňa odrežem jedným nevinným kľúčom od zvyšku sveta, no na druhej strane dokáže pätnásť minút stráviť diskusiou na tému Prečo si naši susedia z chodby už zasa bez opýtania požičali náš sušiak na prádlo?
utorok 27. novembra 2007
štvrtok 22. novembra 2007
19. Pyžamománia
Mám zvláštny vzťah k pyžamám. Ak oblečiem, už nevyzlečiem. Škoda, nepamätám sa na všetky, ktoré som kedy mala, ale pamätám sa aspoň na tri či štyri nezabudnuteľné. Ich životná púť už skončila. Po niekoľkoročnom intenzívnom nosení látka akosi zredla, kde-tu sa porobili dierky a napokon pyžamo skončilo v tom lepšom prípade ako podarúnok pre mladšiu generáciu, alebo ako handra na utieranie prachu či podlahy, v najhoršom prípade skončilo v koši.
Prvé pyžamo, na ktoré si spomínam, bol doma šitý citrónovo žltý a ružový overal. Milovala som ho a nosila do zbláznenia, aj keď mal jednu obrovskú nevýhodu. Ak som totiž potrebovala rýchlo bežať na wc, nedalo sa.
Keď som mala asi päť rokov, rodičia mi kúpili na trhoch v Poľsku okrem iného aj biele pyžamo s drobnými modrými snehovými vločkami. Pôvodne bolo pre Adu, ale skončilo u mňa a potom aj u Joža, ktorý ho donosil do úplného konca. V škôlke som väčšinou nespávala, iba zopár ráz. Ja som sa na rozdiel od ostatných detí na poobedňajší spánok tešila a to iba kvôli tomu, aby som všetkým mohla predviesť moje nové pyžamo. Nespala som, iba hľadela dve hodiny neprítomne na fľakatý plafón a oči som zavrela len vtedy, keď išla okolo učiteľka. Už si ale nespomínam, či moje pyžamo ostatné škôlkarčatá ocenili.
Na základnej škole som dostala ovčie kiahne. Vyzerala som ako mimozemšťan posiaty neznámymi bobuľami od hlavy až k pätám. Tri týždne. Mama ma pravidelne balzamovala tekutým púdrom po celom tele a ja som si cvičila pevnú vôľu a odolávala nutkaniu poškrabať sa. Prísny zákaz škrabania som nakoniec takmer neporušila. Vďaka môjmu pyžamku, ktoré ma sprevádzalo v tomto ťažkom čase. Prischla mu prezývka komunistické. Milovala som ho zo všetkých najviac. Žltý podklad a na ňom krvavo červené, zrelé čerešne. Vyzerali úplne šťavnato aj vtedy, keď sa pyžamo už rozpadalo.
Odvtedy som vynosila niekoľko ďalších pyžám, ale s istotou viem, že keby som v nejakom zastrčenom obchode našla podobné tomu s čerešňami, neváham ani chvíľu.
Prvé pyžamo, na ktoré si spomínam, bol doma šitý citrónovo žltý a ružový overal. Milovala som ho a nosila do zbláznenia, aj keď mal jednu obrovskú nevýhodu. Ak som totiž potrebovala rýchlo bežať na wc, nedalo sa.
Keď som mala asi päť rokov, rodičia mi kúpili na trhoch v Poľsku okrem iného aj biele pyžamo s drobnými modrými snehovými vločkami. Pôvodne bolo pre Adu, ale skončilo u mňa a potom aj u Joža, ktorý ho donosil do úplného konca. V škôlke som väčšinou nespávala, iba zopár ráz. Ja som sa na rozdiel od ostatných detí na poobedňajší spánok tešila a to iba kvôli tomu, aby som všetkým mohla predviesť moje nové pyžamo. Nespala som, iba hľadela dve hodiny neprítomne na fľakatý plafón a oči som zavrela len vtedy, keď išla okolo učiteľka. Už si ale nespomínam, či moje pyžamo ostatné škôlkarčatá ocenili.
Na základnej škole som dostala ovčie kiahne. Vyzerala som ako mimozemšťan posiaty neznámymi bobuľami od hlavy až k pätám. Tri týždne. Mama ma pravidelne balzamovala tekutým púdrom po celom tele a ja som si cvičila pevnú vôľu a odolávala nutkaniu poškrabať sa. Prísny zákaz škrabania som nakoniec takmer neporušila. Vďaka môjmu pyžamku, ktoré ma sprevádzalo v tomto ťažkom čase. Prischla mu prezývka komunistické. Milovala som ho zo všetkých najviac. Žltý podklad a na ňom krvavo červené, zrelé čerešne. Vyzerali úplne šťavnato aj vtedy, keď sa pyžamo už rozpadalo.
Odvtedy som vynosila niekoľko ďalších pyžám, ale s istotou viem, že keby som v nejakom zastrčenom obchode našla podobné tomu s čerešňami, neváham ani chvíľu.
streda 21. novembra 2007
18. Lienka, kocky a bicykel
Milovala som svoju červenú kovovú lienku. Dnes by ju určite vyhlásili za hračku absolútne nevhodnú pre dvojročné deti, ale mňa fascinovala. Zmestila sa tak akurát do dospeláckej dlane, bola kovová, poriadne ťažká, s kolieskami. Obitá od toľkého hádzania o zem a iných nehôd. Milovala som ju. Až tak, že som ju pri každej príležitosti oblizovala, čo samozrejme nezostalo bez následkov. Jazyk mi opuchol na nepoznanie a vyhádzal sa malými bolestivými vyrážkami. Lekárka mi predpísala dajakú fialovú vodičku. Neviem už, čo sa s lienkou stalo. Či mama vtedy tú lienku - nešťastnicu vyhodila, alebo som ju postupom času rozobrala na súčiastky ja.
Milovala som drevené kocky. Výsledný rozprávkový obrázok nás ani zďaleka tak nezaujímal ako výstavba diaľničných komunikácií, rodinných domov, hradov, skladanie nábytku pre bábiky či športová disciplína hod kockou do diaľky. Keď sa Jojovi prerezávali zuby, hrýzol ich a na kockách zostávali odtlačky jeho zubov. Otec nám kocky postupne kupovať prestal, poroztrácali sme ich, zostalo nám iba pár opustených drevených kúskov v škatuli na povale.
Milujem knižky. Pokiaľ som sa nenaučila čítať, sedela som nad leporelami a aspoň sa snažila klamať telom. Viete si predstaviť noviny bez jediného písmenka? Možno by sme boli oveľa šťastnejší. Na fotke by si podávali ruky vysmiati politici a vyzeralo by to, že je všetko v poriadku, aj keby sa tí dvaja práve dohodli na zvýšení daní a krátení nášho mesačného príjmu. To by ale nemohla existovať televízia a rádio.
Do knižnice ma mama prihlásila v druhej triede, len čo som vedela ako tak čítať. Predtým som absolvovala všetky povinné čítačky v šlabikári. V knižnici som bola prvýkrát tesne pred Vianocami. Pamätám sa, že som si požičala Vianočné rozprávky od Walta Disneyho. Knižka mala krásny dizajn.
Milovala som milión vecí: môj modrý bicyklík s takmer úplne zodratými plášťami a pomocnými kolieskami, ktoré ma hneď pri prvom pokuse stať sa šampiónom v cyklistike zaviezli rovno do potoka, moju bábiku Barbie, aj keď mala na hlave iba jeden trs vlasov a nedali sa jej ohýbať kĺby, moje červené boby s utrhnutou brzdou, krikľavú zimnú bundu s disneyovským motívom, červené kožené palčiaky s obrázkom káčera, ružové snehule, bábiku Evu, dreveného koňa bez jednej nohy, termixy a zakysanku (mikišku) v hranatom plastovom obale, čo nám tatino pravidelne nosil z roboty, mamin rúž na poličke v kúpeľni, ktorý voňal po jablkách a vôbec mi nepristal, krásny magnetický peračník s mačkou, detskú ruletu a Človeče, nehnevaj sa.
Milovala som drevené kocky. Výsledný rozprávkový obrázok nás ani zďaleka tak nezaujímal ako výstavba diaľničných komunikácií, rodinných domov, hradov, skladanie nábytku pre bábiky či športová disciplína hod kockou do diaľky. Keď sa Jojovi prerezávali zuby, hrýzol ich a na kockách zostávali odtlačky jeho zubov. Otec nám kocky postupne kupovať prestal, poroztrácali sme ich, zostalo nám iba pár opustených drevených kúskov v škatuli na povale.
Milujem knižky. Pokiaľ som sa nenaučila čítať, sedela som nad leporelami a aspoň sa snažila klamať telom. Viete si predstaviť noviny bez jediného písmenka? Možno by sme boli oveľa šťastnejší. Na fotke by si podávali ruky vysmiati politici a vyzeralo by to, že je všetko v poriadku, aj keby sa tí dvaja práve dohodli na zvýšení daní a krátení nášho mesačného príjmu. To by ale nemohla existovať televízia a rádio.
Do knižnice ma mama prihlásila v druhej triede, len čo som vedela ako tak čítať. Predtým som absolvovala všetky povinné čítačky v šlabikári. V knižnici som bola prvýkrát tesne pred Vianocami. Pamätám sa, že som si požičala Vianočné rozprávky od Walta Disneyho. Knižka mala krásny dizajn.
Milovala som milión vecí: môj modrý bicyklík s takmer úplne zodratými plášťami a pomocnými kolieskami, ktoré ma hneď pri prvom pokuse stať sa šampiónom v cyklistike zaviezli rovno do potoka, moju bábiku Barbie, aj keď mala na hlave iba jeden trs vlasov a nedali sa jej ohýbať kĺby, moje červené boby s utrhnutou brzdou, krikľavú zimnú bundu s disneyovským motívom, červené kožené palčiaky s obrázkom káčera, ružové snehule, bábiku Evu, dreveného koňa bez jednej nohy, termixy a zakysanku (mikišku) v hranatom plastovom obale, čo nám tatino pravidelne nosil z roboty, mamin rúž na poličke v kúpeľni, ktorý voňal po jablkách a vôbec mi nepristal, krásny magnetický peračník s mačkou, detskú ruletu a Človeče, nehnevaj sa.
sobota 3. novembra 2007
17. Sebavedomý článok
Sebavedomie je potvora. Riadna.
Niekto disponuje jeho nevyčerpateľnými zásobami a nemá problém chrstnúť do tváre šéfovi, že aj tak je lepší ako on (a naozaj byť o tom aj vnútorne presvedčený), so vztýčenou hlavou vyplávať z miestnosti a ešte za sebou tresknúť dvermi, iný musí dolovať zvyšky sebavedomia až odniekiaľ z malíčka na ľavej nohe, aby dokázal s maličkou dušičkou požiadať o zvýšenie platu, aj keď robí dvadsať hodín denne vrátane víkendov a na prácu myslí aj v spánku či na záchode.
Hovorí sa, že muži sú na tom, čo sa týka sebavedomia, oveľa lepšie ako ženy. Zrejme na tom niečo bude. Dokonalým príkladom je jeden môj kolega. Každé ráno sa zjaví v kancelárii so suverénnym úsmevom, vlasmi gélom dokonale prilepenými k hlave a ručne pleteným svetrom ako od babičky, pod ktorým sa nejasne črtajú napumpované svaly. Sadne si za svoj stôl a tvári sa, že je prinajmenšom generálnym riaditeľom a hollywoodskym hercom v jednom. Snaží sa nás očariť svojimi najnovšími historkami o jeho úspechoch v balení dlhonohých blondín, ekonomickými znalosťami, názormi na slovenský šoubiznis a politiku, kozmetiku, vlastne na čokoľvek. Ak sa ho spýtate "Do you speak English?", suverénne vám odpovie "Yes, of course", aj keď sa angličtinu začal učiť len minulý štvrtok.
Musím sa priznať, že som si v záujme zachovania svojho duševného zdravia a ešte aspoň ako-takého malilinkého kúsočka sebavedomia radšej kúpila mp-trojku a celú pracovnú dobu si púšťam do uší hudbu, len aby som nemusela počúvať, aký je úžasný.
Týmto krátkym exkurzom do života v našom open space som vlastne chcela nahlas povedať, že vôbec nie som zástancom amerického vzorca správania sa, ktorý diktuje byť maximálne sebavedomým v akejkoľvek situácii nehľadiac na skutočné schopnosti a osobnosť jedinca. Je smiešne, keď niekto zatvára oči nad svojím falošným spevom, suverénne sa prihlási do Superstar a aj napriek tomu, že ho porota pošle kadeľahšie, stále je presvedčený, že je nový Elvis alebo Madonna.
Na druhej strane mám pocit, že v domácich vodách skôr prevláda opačný model: sme šikovné, múdre, dobre vyzerajúce, perspektívne a bojíme sa to ukázať. Sedíme prikrčené v najtmavšom kúte kancelárie a nenachádzame odvahu zodvihnúť zrak a všetkým ukázať, čo sa v nás skrýva. Stále si myslíme, že sú schopnejší ako my.
Som rovnaká ako väčšina slovenských žien. Moje sebavedomie má tendenciu prudko kolísať. Ráno vstanem z postele napumpovaná sebavedomím ako balón, suverénne vplávam do kancelárie, o desiatej na porade ma šéfka sfúkne a moje ťažko nadobudnuté sebavedomie je preč. Po stý raz v priebehu jedného týždňa. Z ťažkého šoku sa spamätávam potom celý deň a mám obrovskú chuť zaliezť do postele s plyšovým mackom a zakričať do kuchyne na mamu, nech mi uvarí "kakauko".
Dnes som vstala z postele s presvedčením, že moje sebavedomie bude odteraz nemenné. Zdalo sa mi, že to funguje. Ale len do chvíle, kým som sa nevybrala nakupovať. Konečne sa mi podarilo zohnať tú fantastickú sladkokyslú chilli omáčku, ktorú po obchodoch hľadám odvtedy, ako sme ju s J. vyskúšali spolu s baklažánovým rizotom v jednej pizzerii. Po ceste z obchodu som sa na ňu nevedela vynadívať, stále som ju vyťahovala z tašky a obzerala si ju. Už som ju cítila na jazyku. Vtom pozriem na dátum spotreby, následne môj krvný tlak stúpa do výšin a z uší mi syčí vriaca para: mesiac po dátume spotreby. Chvíľku zaváham, mám či nemám, mám, nemám, mám,... a idem!
Hnala som sa naspäť do malých zastrčených potravín s jedovatou slinou na jazyku premýšľajúc, aké tromfy na večne zachmúrené predavačky vytiahnem. Mávala som omáčkou pred očami a chrlila prúdom dopredu pripravený text. Bola som so sebou spokojná. Konečne som nestratila sebavedomie a domáham sa svojho práva!
Ale len dovtedy, kým mi tou omáčkou nezačala pre zmenu pred očami mávať predavačka. Chilli omáčka má dátum spotreby 04.09.08. V tej záplave sebavedomia som akosi prehliadla, že rok 2008 ešte neprišiel. Asi to neprežijem. Do toho obchodu už radšej nakupovať nepôjdem.
Čo z toho vyplýva?
Všetko má svoje hranice. Odtiaľ - potiaľ. Buďme sebavedomé, nepodceňujme sa, ale na druhej strane zostávajme nohami pevne na zemi. V realite. Preto, aby sme sa raz neocitli v Hviezdnej rote...
Niekto disponuje jeho nevyčerpateľnými zásobami a nemá problém chrstnúť do tváre šéfovi, že aj tak je lepší ako on (a naozaj byť o tom aj vnútorne presvedčený), so vztýčenou hlavou vyplávať z miestnosti a ešte za sebou tresknúť dvermi, iný musí dolovať zvyšky sebavedomia až odniekiaľ z malíčka na ľavej nohe, aby dokázal s maličkou dušičkou požiadať o zvýšenie platu, aj keď robí dvadsať hodín denne vrátane víkendov a na prácu myslí aj v spánku či na záchode.
Hovorí sa, že muži sú na tom, čo sa týka sebavedomia, oveľa lepšie ako ženy. Zrejme na tom niečo bude. Dokonalým príkladom je jeden môj kolega. Každé ráno sa zjaví v kancelárii so suverénnym úsmevom, vlasmi gélom dokonale prilepenými k hlave a ručne pleteným svetrom ako od babičky, pod ktorým sa nejasne črtajú napumpované svaly. Sadne si za svoj stôl a tvári sa, že je prinajmenšom generálnym riaditeľom a hollywoodskym hercom v jednom. Snaží sa nás očariť svojimi najnovšími historkami o jeho úspechoch v balení dlhonohých blondín, ekonomickými znalosťami, názormi na slovenský šoubiznis a politiku, kozmetiku, vlastne na čokoľvek. Ak sa ho spýtate "Do you speak English?", suverénne vám odpovie "Yes, of course", aj keď sa angličtinu začal učiť len minulý štvrtok.
Musím sa priznať, že som si v záujme zachovania svojho duševného zdravia a ešte aspoň ako-takého malilinkého kúsočka sebavedomia radšej kúpila mp-trojku a celú pracovnú dobu si púšťam do uší hudbu, len aby som nemusela počúvať, aký je úžasný.
Týmto krátkym exkurzom do života v našom open space som vlastne chcela nahlas povedať, že vôbec nie som zástancom amerického vzorca správania sa, ktorý diktuje byť maximálne sebavedomým v akejkoľvek situácii nehľadiac na skutočné schopnosti a osobnosť jedinca. Je smiešne, keď niekto zatvára oči nad svojím falošným spevom, suverénne sa prihlási do Superstar a aj napriek tomu, že ho porota pošle kadeľahšie, stále je presvedčený, že je nový Elvis alebo Madonna.
Na druhej strane mám pocit, že v domácich vodách skôr prevláda opačný model: sme šikovné, múdre, dobre vyzerajúce, perspektívne a bojíme sa to ukázať. Sedíme prikrčené v najtmavšom kúte kancelárie a nenachádzame odvahu zodvihnúť zrak a všetkým ukázať, čo sa v nás skrýva. Stále si myslíme, že sú schopnejší ako my.
Som rovnaká ako väčšina slovenských žien. Moje sebavedomie má tendenciu prudko kolísať. Ráno vstanem z postele napumpovaná sebavedomím ako balón, suverénne vplávam do kancelárie, o desiatej na porade ma šéfka sfúkne a moje ťažko nadobudnuté sebavedomie je preč. Po stý raz v priebehu jedného týždňa. Z ťažkého šoku sa spamätávam potom celý deň a mám obrovskú chuť zaliezť do postele s plyšovým mackom a zakričať do kuchyne na mamu, nech mi uvarí "kakauko".
Dnes som vstala z postele s presvedčením, že moje sebavedomie bude odteraz nemenné. Zdalo sa mi, že to funguje. Ale len do chvíle, kým som sa nevybrala nakupovať. Konečne sa mi podarilo zohnať tú fantastickú sladkokyslú chilli omáčku, ktorú po obchodoch hľadám odvtedy, ako sme ju s J. vyskúšali spolu s baklažánovým rizotom v jednej pizzerii. Po ceste z obchodu som sa na ňu nevedela vynadívať, stále som ju vyťahovala z tašky a obzerala si ju. Už som ju cítila na jazyku. Vtom pozriem na dátum spotreby, následne môj krvný tlak stúpa do výšin a z uší mi syčí vriaca para: mesiac po dátume spotreby. Chvíľku zaváham, mám či nemám, mám, nemám, mám,... a idem!
Hnala som sa naspäť do malých zastrčených potravín s jedovatou slinou na jazyku premýšľajúc, aké tromfy na večne zachmúrené predavačky vytiahnem. Mávala som omáčkou pred očami a chrlila prúdom dopredu pripravený text. Bola som so sebou spokojná. Konečne som nestratila sebavedomie a domáham sa svojho práva!
Ale len dovtedy, kým mi tou omáčkou nezačala pre zmenu pred očami mávať predavačka. Chilli omáčka má dátum spotreby 04.09.08. V tej záplave sebavedomia som akosi prehliadla, že rok 2008 ešte neprišiel. Asi to neprežijem. Do toho obchodu už radšej nakupovať nepôjdem.
Čo z toho vyplýva?
Všetko má svoje hranice. Odtiaľ - potiaľ. Buďme sebavedomé, nepodceňujme sa, ale na druhej strane zostávajme nohami pevne na zemi. V realite. Preto, aby sme sa raz neocitli v Hviezdnej rote...
piatok 2. novembra 2007
16. Jojo
Keď som dnes písala tento článok, práve mi zavolal a povedal, že sa na mňa teší a že mám prísť rýchlo domov. Nevolá mi často. Ale verím, že toto bola jasná telepatia. Určite sme prepojení akýmsi neviditeľným a nehmatateľným motúzikom. Ja a môj mladší brat.
Ešte stále si matne spomínam na deň, keď sa mama vrátila z pôrodnice aj s malým Jojom. Nepamätám sa už, ako vtedy vyzeral, ale viem, že bol zabalený v modrej deke a mama ho uložila do postieľky v rodičovskej spálni pripravenej iba pre neho. Prišlo veľa ľudí a všetci sa na neho chodili pozerať. Jemu to bolo absolútne jedno. Spal. Občas síce pokrivil nosom a zdalo sa nám, že aj zamľaskal, ale to bolo všetko. O svet okolo zatiaľ nemal záujem. Vystačil si celkom pokojne aj sám (pokiaľ nebol práve hladný). My s Adou sme ho tiež chodili tajne obdivovať a skúmať jeho reakcie, čo nám mama zakrátko nato zatrhla, lebo sme ho stále budili a ohrozovali na živote. Každý večer sme pohotovo asistovali pri jeho kúpaní v žltej vaničke a mydlili ho mydlom Bupi. Plakal. Zdalo sa nám, že stále.
Pamätám sa dokonca na deň, keď začal chodiť. Bolo to podvečer v detskej izbe, kde nás mama práve učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, pretože onedlho som mala nastúpiť do škôlky a nevedieť si zaviazať šnúrky by bola hanba. Tak som to donekonečna skúšala. Joja som ani nevnímala, tmolil sa po izbe a snažil sa otvárať zásuvky na skrinkách. Zrazu sa neisto postavil, pridržiaval sa chvíľu skrinky a potom celkom sám urobil niekoľko roztrasených krokov. Otec nebol vtedy doma a my sme sa veľmi tešili na to, ako mu to oznámime.
Mama si kúpila novučičkú Libertu, modrú aj s červenou detskou sedačkou vpredu, a vozievala nás na nej do škôlky alebo k babke. Jojo sa bicykla hrozne bál. Keď ho mama prvýkrát posadila do detskej sedačky, reval ako o život. Nedal sa zastaviť. A potom sa mu to zapáčilo. Sedel si vpredu ako frajer, hompáľal nohami a rozdával bezzubé úsmevy na všetky svetové strany.
Neznášala som, keď som mu musela utierať zadok. Sedel na záchode a vykrikoval: "Veja, Veja, Veja!" Keď sa pokúšal rozprávať, vychádzali mu z úst kadejaké podivné slová v ešte podivnejšom jazyku, ktorému nikto nerozumel. A strašne sa ostýchal. Otec nás napríklad zvykol natáčať na starý magnetofón. Jojo pre istotu vždy recitoval iba za dverami. A tak ho oco natáčal cez dvere.
Najzaujímavejším vonkajším znakom boli jeho vlasy. Dnes ich má už o pár stupňov tmavšie, stále blond. Podvečer za šera sa mohol maskovať ako chcel, vždy ho prezradila tá neónka na hlave. Svietil ako žiarovka. Svätojánska muška.
Zážitkov celá kopa. Po jednom nešťastnom páde na bicykli skončil hlavou zapichnutý v smradľavej priekope a smrdel ako tur. Keď sa otec vrátil z Nemecka, kde chvíľu pracoval, a priniesol nám sladkosti, Jojo ich všetky naraz. A nebolo ich málo. Inokedy sa prepadol do čerstvého betónu a zostal visieť dole hlavou. Alebo sa takmer udusil cukríkom a potom nechcel dlho nič tvrdé prehĺtať.
Ešte stále si matne spomínam na deň, keď sa mama vrátila z pôrodnice aj s malým Jojom. Nepamätám sa už, ako vtedy vyzeral, ale viem, že bol zabalený v modrej deke a mama ho uložila do postieľky v rodičovskej spálni pripravenej iba pre neho. Prišlo veľa ľudí a všetci sa na neho chodili pozerať. Jemu to bolo absolútne jedno. Spal. Občas síce pokrivil nosom a zdalo sa nám, že aj zamľaskal, ale to bolo všetko. O svet okolo zatiaľ nemal záujem. Vystačil si celkom pokojne aj sám (pokiaľ nebol práve hladný). My s Adou sme ho tiež chodili tajne obdivovať a skúmať jeho reakcie, čo nám mama zakrátko nato zatrhla, lebo sme ho stále budili a ohrozovali na živote. Každý večer sme pohotovo asistovali pri jeho kúpaní v žltej vaničke a mydlili ho mydlom Bupi. Plakal. Zdalo sa nám, že stále.
Pamätám sa dokonca na deň, keď začal chodiť. Bolo to podvečer v detskej izbe, kde nás mama práve učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, pretože onedlho som mala nastúpiť do škôlky a nevedieť si zaviazať šnúrky by bola hanba. Tak som to donekonečna skúšala. Joja som ani nevnímala, tmolil sa po izbe a snažil sa otvárať zásuvky na skrinkách. Zrazu sa neisto postavil, pridržiaval sa chvíľu skrinky a potom celkom sám urobil niekoľko roztrasených krokov. Otec nebol vtedy doma a my sme sa veľmi tešili na to, ako mu to oznámime.
Mama si kúpila novučičkú Libertu, modrú aj s červenou detskou sedačkou vpredu, a vozievala nás na nej do škôlky alebo k babke. Jojo sa bicykla hrozne bál. Keď ho mama prvýkrát posadila do detskej sedačky, reval ako o život. Nedal sa zastaviť. A potom sa mu to zapáčilo. Sedel si vpredu ako frajer, hompáľal nohami a rozdával bezzubé úsmevy na všetky svetové strany.
Neznášala som, keď som mu musela utierať zadok. Sedel na záchode a vykrikoval: "Veja, Veja, Veja!" Keď sa pokúšal rozprávať, vychádzali mu z úst kadejaké podivné slová v ešte podivnejšom jazyku, ktorému nikto nerozumel. A strašne sa ostýchal. Otec nás napríklad zvykol natáčať na starý magnetofón. Jojo pre istotu vždy recitoval iba za dverami. A tak ho oco natáčal cez dvere.
Najzaujímavejším vonkajším znakom boli jeho vlasy. Dnes ich má už o pár stupňov tmavšie, stále blond. Podvečer za šera sa mohol maskovať ako chcel, vždy ho prezradila tá neónka na hlave. Svietil ako žiarovka. Svätojánska muška.
Zážitkov celá kopa. Po jednom nešťastnom páde na bicykli skončil hlavou zapichnutý v smradľavej priekope a smrdel ako tur. Keď sa otec vrátil z Nemecka, kde chvíľu pracoval, a priniesol nám sladkosti, Jojo ich všetky naraz. A nebolo ich málo. Inokedy sa prepadol do čerstvého betónu a zostal visieť dole hlavou. Alebo sa takmer udusil cukríkom a potom nechcel dlho nič tvrdé prehĺtať.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)