Keď som dnes písala tento článok, práve mi zavolal a povedal, že sa na mňa teší a že mám prísť rýchlo domov. Nevolá mi často. Ale verím, že toto bola jasná telepatia. Určite sme prepojení akýmsi neviditeľným a nehmatateľným motúzikom. Ja a môj mladší brat.
Ešte stále si matne spomínam na deň, keď sa mama vrátila z pôrodnice aj s malým Jojom. Nepamätám sa už, ako vtedy vyzeral, ale viem, že bol zabalený v modrej deke a mama ho uložila do postieľky v rodičovskej spálni pripravenej iba pre neho. Prišlo veľa ľudí a všetci sa na neho chodili pozerať. Jemu to bolo absolútne jedno. Spal. Občas síce pokrivil nosom a zdalo sa nám, že aj zamľaskal, ale to bolo všetko. O svet okolo zatiaľ nemal záujem. Vystačil si celkom pokojne aj sám (pokiaľ nebol práve hladný). My s Adou sme ho tiež chodili tajne obdivovať a skúmať jeho reakcie, čo nám mama zakrátko nato zatrhla, lebo sme ho stále budili a ohrozovali na živote. Každý večer sme pohotovo asistovali pri jeho kúpaní v žltej vaničke a mydlili ho mydlom Bupi. Plakal. Zdalo sa nám, že stále.
Pamätám sa dokonca na deň, keď začal chodiť. Bolo to podvečer v detskej izbe, kde nás mama práve učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, pretože onedlho som mala nastúpiť do škôlky a nevedieť si zaviazať šnúrky by bola hanba. Tak som to donekonečna skúšala. Joja som ani nevnímala, tmolil sa po izbe a snažil sa otvárať zásuvky na skrinkách. Zrazu sa neisto postavil, pridržiaval sa chvíľu skrinky a potom celkom sám urobil niekoľko roztrasených krokov. Otec nebol vtedy doma a my sme sa veľmi tešili na to, ako mu to oznámime.
Mama si kúpila novučičkú Libertu, modrú aj s červenou detskou sedačkou vpredu, a vozievala nás na nej do škôlky alebo k babke. Jojo sa bicykla hrozne bál. Keď ho mama prvýkrát posadila do detskej sedačky, reval ako o život. Nedal sa zastaviť. A potom sa mu to zapáčilo. Sedel si vpredu ako frajer, hompáľal nohami a rozdával bezzubé úsmevy na všetky svetové strany.
Neznášala som, keď som mu musela utierať zadok. Sedel na záchode a vykrikoval: "Veja, Veja, Veja!" Keď sa pokúšal rozprávať, vychádzali mu z úst kadejaké podivné slová v ešte podivnejšom jazyku, ktorému nikto nerozumel. A strašne sa ostýchal. Otec nás napríklad zvykol natáčať na starý magnetofón. Jojo pre istotu vždy recitoval iba za dverami. A tak ho oco natáčal cez dvere.
Najzaujímavejším vonkajším znakom boli jeho vlasy. Dnes ich má už o pár stupňov tmavšie, stále blond. Podvečer za šera sa mohol maskovať ako chcel, vždy ho prezradila tá neónka na hlave. Svietil ako žiarovka. Svätojánska muška.
Zážitkov celá kopa. Po jednom nešťastnom páde na bicykli skončil hlavou zapichnutý v smradľavej priekope a smrdel ako tur. Keď sa otec vrátil z Nemecka, kde chvíľu pracoval, a priniesol nám sladkosti, Jojo ich všetky naraz. A nebolo ich málo. Inokedy sa prepadol do čerstvého betónu a zostal visieť dole hlavou. Alebo sa takmer udusil cukríkom a potom nechcel dlho nič tvrdé prehĺtať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára