November bol strašne rýchly. Splašený. Popletený. Zasnežený.
V pondelok ma zobudili silné nárazy vetra do okenných tabúľ. Bolo pár minút pred šiestou a všade tma ako v tom najtmavšom kúte. Vyšla som zívajúc na balkón presvedčiť sa na vlastné oči, aké je počasie. Sneh. A úplne všade.
O dvadsať minút som vykročila z dverí internátu a neverila. Pravá snehová búrka zmixovaná s pravou letnou búrkou dokopy. Sneh metalo do všetkých strán, môj dáždnik sa chvíľami menil na šarkana a do toho sa blýskalo a hrmelo.
Moja babka hovorievala, že keď hrmí, pánbožko rozváža deťom koláčiky. Tak v tomto prípade ich rozvážal celé tony. Decká museli cez rok výnimočne poslúchať.
Ale keď sa konečne to nebeské bláznenie skončilo, Bratislava vyzerala nádherne. Ako pocukrovaná kryštálovým cukrom. Iba ochutnať.
Škoda len, že tu čerstvo napadaný sneh vydrží maximálne doobeda, potom úplne zlezie a zostane po ňom nechutná kaša. A tak ráno prichádzam do práce pekne zasnežená, s kvapkami roztopeného snehu stekajúcimi z mojich vlasov, a poobede prídem domov zababraná od blata až za ušami a stopy bahna nachádzam ešte aj na dne kabelky. No chápete to?
Okrem bláznivého počasia sa darilo aj mne. Dvakrát som totiž spiaceho Janka zamkla v našom provizórnom príbytku a ešte mu omylom vzala aj jeho kľúče. Ráno totiž odchádzam prvá. Dvakrát som ho musela utekať z práce zachrániť a pritom vždy dvakrát prestupovať. A on sa vôbec na mňa nehneval. No nie je to charakter?
No a to som ho pritom odrezala nielen od kúpeľne a toalety, ale aj od chladničky. Zostal mu len prístup na balkón, keby chcel od zúfalstva vyskočiť, a notebook s internetom. Vybral si to druhé. Našla som ho celkom šťastne sedieť za notebookom a surfovať na nete. Zachránil ho vlastne internet a ja som vlastne iba asistovala. A ešte telefón. Keby mi nebol zavolal, že nedobrovoľne trčí uväznený v priestore 3,75 x 3,45 m, trčí tam až dovtedy, kým sa nevrátim.
Inak, tie rozmery izby sú úplne presné, pred chvíľou som mu totiž v záujme dodržať absolútnu pravdivosť týchto riadkov položila celkom nevinnú otázku: "Zlato, aké rozmery má táto izba?"
A on smrteľne vážne vytiahol meter a celú izbu premeral bez toho, aby sa ma aspoň opýtal, na čo to vlastne potrebujem vedieť.
Teraz, po tomto všetkom, som už na 100% presvedčená, že chlapi sú z Marsu, alebo z Pluta, to je v podstate jedno, ale rozhodne sem prileteli z iného miesta a iným spôsobom ako ženy. Alebo aspoň ten môj. Inak si neviem vysvetliť, že sa na mňa vôbec nehnevá ani po tom, čo ho už druhýkrát v priebehu týždňa odrežem jedným nevinným kľúčom od zvyšku sveta, no na druhej strane dokáže pätnásť minút stráviť diskusiou na tému Prečo si naši susedia z chodby už zasa bez opýtania požičali náš sušiak na prádlo?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára