Mám zvláštny vzťah k pyžamám. Ak oblečiem, už nevyzlečiem. Škoda, nepamätám sa na všetky, ktoré som kedy mala, ale pamätám sa aspoň na tri či štyri nezabudnuteľné. Ich životná púť už skončila. Po niekoľkoročnom intenzívnom nosení látka akosi zredla, kde-tu sa porobili dierky a napokon pyžamo skončilo v tom lepšom prípade ako podarúnok pre mladšiu generáciu, alebo ako handra na utieranie prachu či podlahy, v najhoršom prípade skončilo v koši.
Prvé pyžamo, na ktoré si spomínam, bol doma šitý citrónovo žltý a ružový overal. Milovala som ho a nosila do zbláznenia, aj keď mal jednu obrovskú nevýhodu. Ak som totiž potrebovala rýchlo bežať na wc, nedalo sa.
Keď som mala asi päť rokov, rodičia mi kúpili na trhoch v Poľsku okrem iného aj biele pyžamo s drobnými modrými snehovými vločkami. Pôvodne bolo pre Adu, ale skončilo u mňa a potom aj u Joža, ktorý ho donosil do úplného konca. V škôlke som väčšinou nespávala, iba zopár ráz. Ja som sa na rozdiel od ostatných detí na poobedňajší spánok tešila a to iba kvôli tomu, aby som všetkým mohla predviesť moje nové pyžamo. Nespala som, iba hľadela dve hodiny neprítomne na fľakatý plafón a oči som zavrela len vtedy, keď išla okolo učiteľka. Už si ale nespomínam, či moje pyžamo ostatné škôlkarčatá ocenili.
Na základnej škole som dostala ovčie kiahne. Vyzerala som ako mimozemšťan posiaty neznámymi bobuľami od hlavy až k pätám. Tri týždne. Mama ma pravidelne balzamovala tekutým púdrom po celom tele a ja som si cvičila pevnú vôľu a odolávala nutkaniu poškrabať sa. Prísny zákaz škrabania som nakoniec takmer neporušila. Vďaka môjmu pyžamku, ktoré ma sprevádzalo v tomto ťažkom čase. Prischla mu prezývka komunistické. Milovala som ho zo všetkých najviac. Žltý podklad a na ňom krvavo červené, zrelé čerešne. Vyzerali úplne šťavnato aj vtedy, keď sa pyžamo už rozpadalo.
Odvtedy som vynosila niekoľko ďalších pyžám, ale s istotou viem, že keby som v nejakom zastrčenom obchode našla podobné tomu s čerešňami, neváham ani chvíľu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára