Už od leta som plánovala a tešila sa na zimnú lyžovačku, no a keď som napokon stála predminulú sobotu pod svahom a prizerala sa, ako záchranári na skútri odvážajú dolámanú snowboardistku, povedala som si veľké červené STOP a v záujme zachovania vlastného zdravia som radšej pod tým svahom zostala stáť celý deň. Na lyže som sa neodhodlala a z bezpečnej vzdialenosti sa iba s tajnou závisťou prizerala na Janka, ako mu to na tom svahu pristane. Škoda, ale aspoň som celá.
V momente som si spomenula, ako som sa pred niečo vyše rokom tešila z novučičkých kolieskových korčúľ a nevedela sa dočkať, kedy sa na nich aj naučím. A ako som si potom ani nie po piatich minútach strávených na betónovom chodníku na pohybujúcich sa kolieskach polámala rebro už len tým, že som tú výuku zobrala príliš vážne. Odvtedy som na nich ešte niekoľkokrát
síce stála, ale toto posledné leto zostali pekne krásne zastrčené v skrini aj s chráničmi, do ktorých som investovala majetok, a predsa nepomohli.
Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že ak niečo dlho dopredu plánujem, určite sa to pokašle. Stáva sa mi to totiž pravidelne. No a ak už aj niečo plánujem, mám overené, že sa na to nesmiem príliš tešiť, lebo sa stane to isté - nevyjde to podľa mojich očakávaní a potom chodím smutná ešte ďalší týždeň.
Najlepšie a najkrajšie zážitky mám napokon vtedy, keď sa pre niečo rozhodnem len tak. Celkom spontánne a na poslednú chvíľu. Vtedy sa udeje malý zázrak: keď sa o piatej rozhodnem, že na siedmu ideme do divadla na hru so Zuzanou Fialovou v hlavnej úlohe, keď v meste celkom nečakane stretnem bývalého spolužiaka a na dlhý čas zapadneme do malej kaviarničky, kde dokážeme hodiny diskutovať o literatúre, keď mi v nedeľu podvečer sestra zavolá, nech sa urýchlene pozbieram a utekám k nej na jahodovú tortu, keď sa ráno zobudím a mám chuť nakúpiť si všetky knižky, ktoré som už dávno chcela a napokon si kúpim úplne iné.
Mám rada spontánnosť.
streda 20. februára 2008
nedeľa 17. februára 2008
30. Večer s príchuťou vína
Nedeľa večer, krátko po ôsmej. Na vlasoch mi schne pred pár minútami nanesená farba. Londa, odtieň 38 – ako zvyčajne. Neviem sa dočkať, kedy si ten nános chémie budem môcť z mojej hlavy zmyť. Vždy sa obávam, že spolu s prebytočnou farbou sa do odtoku v sprche odplaví aj polovica mojej hrivy a mne zostanú na hlave nerovnomerne rozložené lysiny. Hlava ako glóbus. Doslova.
Nedeľu som preleňošila. Strávila som ju čítaním tých najlepších knižiek a časopisov (jedným okom som sledovala politické diskusie v televízii a druhým sa sústreďovala na text), pojedaním mandľovo-nugátových keksíkov a prevaľovaním sa v posteli z boka na bok. Vychutnávala som si mrazivý vzduch vnikajúci do izby cez poodchýlené balkónové dvere a štrbavé slnko, ktoré dnes vôbec nehrialo. A bolo mi dobre. Ešte stále vo mne doznieval sobotný večer.
Farbenie vlasov som odkladala celý týždeň, lebo som bola presvedčená, že v sobotu podvečer si pôjdeme zaplávať (robíme to pravidelne). A čerstvo nafarbeným blond vlasom chlór rozhodne neprospieva. Veľmi rýchlo by som sa mohla zazelenať, po čom rozhodne netúžim. Nie som vyznávačom extrémnych módnych kreácií importovaných z Japonska.
No z plávania tento raz nič nebolo, lebo som sa ja a ani moja sestra necítili najlepšie. Zvolili sme radšej náhradný program: verejné nahrávanie rozhlasovej relácie v jednej z bratislavských reštaurácií, hostia: Cmorík, Peteraj, bonus: tombola.
Napriek tomu, že som akosi prepočula v telefóne časový údaj, kedy sa máme stretnúť, a s Jankom sme tam dorazili premrznutí na kosť o hodinu skôr, dopadlo to nadmieru dobre. Mráz sme vyhnali pár pohármi dobrého vína, zjedli ravioli a úžasné palacinky s nastrúhanými orieškami a čokoládovou zmrzlinou, v dobrom poohovárali prítomnú spoločnosť a prebrali rodinné vzťahy, rozplynuli sa pri Cmoríkovom hlase, kúpili si pár lístkov do tomboly a vyhrali darčekovú sadu kvalitných vín značky Matyšák.
Jednoducho sme ich museli vyhrať, tie vína sa nám nemali ako vyhnúť, lebo môj drahý ich celý večer hypnotizoval očami. No a ja radšej hneď dodávam, aby bolo všetko jasné, že to neboli oči alkoholika.
Bol to jednoducho večer s príchuťou vína. Do postele sme sa dostali až pred polnocou, ale s dobrým pocitom a chuťou vína na jazyku, ktorú nedokázala odstrániť ani zubná kefka. Zaspávali sme s myšlienkami na príjemný večer a balenie vín slávnostne uložené na čestnom mieste v našom improvizovanom príbytku. A kto si myslí, že sme sa ráno zobudili so stokilovou opicou na pleciach a nepamätali si, ako sme sa dostali do postele a či sme si stihli večer pred spaním umyť aj zuby, ten je na omyle. Ubezpečujem vás, že žiadny vyprošťovák, slepačí vývar ani paralen potrebný nebol. Opice zostali v zoo.
Uvedomila som si, že takéto večery sú pre človeka oveľa obohacujúcejšie ako tie strávené pred televízorom, v ktorom bliká bezduchá kriminálka alebo romantický, v poradí už tisíci, film od Pilcherovej s rovnakou témou a rovnakým záverom. Blízkosť priateľov a rodiny jednoducho televízna obrazovka nenahradí. A priznávam, aj keď celkom nerada, že to nedokáže ani tá najlepšia knižka na svete.
Nedeľu som preleňošila. Strávila som ju čítaním tých najlepších knižiek a časopisov (jedným okom som sledovala politické diskusie v televízii a druhým sa sústreďovala na text), pojedaním mandľovo-nugátových keksíkov a prevaľovaním sa v posteli z boka na bok. Vychutnávala som si mrazivý vzduch vnikajúci do izby cez poodchýlené balkónové dvere a štrbavé slnko, ktoré dnes vôbec nehrialo. A bolo mi dobre. Ešte stále vo mne doznieval sobotný večer.
Farbenie vlasov som odkladala celý týždeň, lebo som bola presvedčená, že v sobotu podvečer si pôjdeme zaplávať (robíme to pravidelne). A čerstvo nafarbeným blond vlasom chlór rozhodne neprospieva. Veľmi rýchlo by som sa mohla zazelenať, po čom rozhodne netúžim. Nie som vyznávačom extrémnych módnych kreácií importovaných z Japonska.
No z plávania tento raz nič nebolo, lebo som sa ja a ani moja sestra necítili najlepšie. Zvolili sme radšej náhradný program: verejné nahrávanie rozhlasovej relácie v jednej z bratislavských reštaurácií, hostia: Cmorík, Peteraj, bonus: tombola.
Napriek tomu, že som akosi prepočula v telefóne časový údaj, kedy sa máme stretnúť, a s Jankom sme tam dorazili premrznutí na kosť o hodinu skôr, dopadlo to nadmieru dobre. Mráz sme vyhnali pár pohármi dobrého vína, zjedli ravioli a úžasné palacinky s nastrúhanými orieškami a čokoládovou zmrzlinou, v dobrom poohovárali prítomnú spoločnosť a prebrali rodinné vzťahy, rozplynuli sa pri Cmoríkovom hlase, kúpili si pár lístkov do tomboly a vyhrali darčekovú sadu kvalitných vín značky Matyšák.
Jednoducho sme ich museli vyhrať, tie vína sa nám nemali ako vyhnúť, lebo môj drahý ich celý večer hypnotizoval očami. No a ja radšej hneď dodávam, aby bolo všetko jasné, že to neboli oči alkoholika.
Bol to jednoducho večer s príchuťou vína. Do postele sme sa dostali až pred polnocou, ale s dobrým pocitom a chuťou vína na jazyku, ktorú nedokázala odstrániť ani zubná kefka. Zaspávali sme s myšlienkami na príjemný večer a balenie vín slávnostne uložené na čestnom mieste v našom improvizovanom príbytku. A kto si myslí, že sme sa ráno zobudili so stokilovou opicou na pleciach a nepamätali si, ako sme sa dostali do postele a či sme si stihli večer pred spaním umyť aj zuby, ten je na omyle. Ubezpečujem vás, že žiadny vyprošťovák, slepačí vývar ani paralen potrebný nebol. Opice zostali v zoo.
Uvedomila som si, že takéto večery sú pre človeka oveľa obohacujúcejšie ako tie strávené pred televízorom, v ktorom bliká bezduchá kriminálka alebo romantický, v poradí už tisíci, film od Pilcherovej s rovnakou témou a rovnakým záverom. Blízkosť priateľov a rodiny jednoducho televízna obrazovka nenahradí. A priznávam, aj keď celkom nerada, že to nedokáže ani tá najlepšia knižka na svete.
štvrtok 14. februára 2008
29. O Valentínovi a imaginárnom žralokovi
Ráno otvorím v práci noviny: ružová. Zapnem si net a chcem si prečítať maily: ružová a srdiečkový vzor po celom obvode. Na mobile mi svieti nová správa od môjho operátora, vraj sa mám zapojiť do akejsi zamilovanej súťaže. Spýtam sa kolegov, čo tak usilovne robia a odpoveď znie: „Hľadáme nejaké pekné pohľadnice“. Stručné zhodnotenie dnešného rána. Na programe jedine ružová, prípadne červená. Normálne nenormálne ráno. Prvý raz sme sa nebavili o správach z televíznych novín z predošlého dňa, ani o počasí, ale len o Valentínovi. Vo vzduchu krúžili otázky typu: Čo budeš robiť dnes večer? Čo si mu kúpila? A ako to osláviš?
Hádam nikto nemá šancu nedozvedieť sa či prehliadnuť, že štrnásty február je v kalendári Valentína, ktorému niekto nasilu nalepil štítok Deň zamilovaných. Aj my si na tváre nalepíme vynútený akože nenútený úsmev a tvárime sa nesmierne zaláskovane. Nabehneme do hypermarketu a vykúpime bonboniéry a čokolády, vybrakujeme kvetinárstva, poposielame milióny pohľadníc a predstierame, že odteraz je všetko v poriadku. Ale nie všetci. Neviem, ako to je u žien, ale chlapov by som mohla rozdeliť do troch skupín:
a) zásadoví odmietači akýchkoľvek západniarskych nezmyslov
b) prispôsobiví v snahe nenabúrať si vzťah s drahou polovičkou
c) beznádejní romantici, kreatívci najvyššieho rangu
Logicky sa mi teda, aj keby som nechcela, natíska otázka: Kam patrí ten môj? Ani nemusím dlho rozmýšľať: odmietač. Vraj, prečo by mi mal prejavovať lásku práve v tento jediný deň. A tak mi oznámil, že my Valentína budeme oslavovať napríklad túto nedeľu. Nedostala som žiadny darček, ani valentínku, ani pohľadnicu, ani nič. A predsa to bol najlepší Valentín.
Hádam nikto nemá šancu nedozvedieť sa či prehliadnuť, že štrnásty február je v kalendári Valentína, ktorému niekto nasilu nalepil štítok Deň zamilovaných. Aj my si na tváre nalepíme vynútený akože nenútený úsmev a tvárime sa nesmierne zaláskovane. Nabehneme do hypermarketu a vykúpime bonboniéry a čokolády, vybrakujeme kvetinárstva, poposielame milióny pohľadníc a predstierame, že odteraz je všetko v poriadku. Ale nie všetci. Neviem, ako to je u žien, ale chlapov by som mohla rozdeliť do troch skupín:
a) zásadoví odmietači akýchkoľvek západniarskych nezmyslov
b) prispôsobiví v snahe nenabúrať si vzťah s drahou polovičkou
c) beznádejní romantici, kreatívci najvyššieho rangu
Logicky sa mi teda, aj keby som nechcela, natíska otázka: Kam patrí ten môj? Ani nemusím dlho rozmýšľať: odmietač. Vraj, prečo by mi mal prejavovať lásku práve v tento jediný deň. A tak mi oznámil, že my Valentína budeme oslavovať napríklad túto nedeľu. Nedostala som žiadny darček, ani valentínku, ani pohľadnicu, ani nič. A predsa to bol najlepší Valentín.
Stáli sme obaja pod sprchou a rozprávali sme sa. Neviem, čím to je, ale keď sa spolu sprchujeme, s kvantom peny vo vlasoch a sprchového gélu po tele, sme neuveriteľne urečnení. V sprche nám jednoducho napadajú tie najlepšie myšlienky. Plánovali sme, čo budeme robiť cez leto.
Pôjdeme na Zlaté piesky a budeme sa kúpať a opaľovať a zoberieme aj Dušanovcov. Budeme sa člnkovať a Janko s Dušanom budú skákať do vody. A potom J. akosi zabudol, o čom rozprával. Prešiel na úplne inú tému. Vraj či viem, čo by robil, keby ma napadol na Zlatých žralok. Hovoril to úplne vážne. Skočil by do vody a ZABIL BY HO. Možno by mu aj hlavu utrhol. Možno by ho aj naporcoval a na večeru by sme mali žraločie steaky na grile. Možno by mu vypichol oči. Možno by ho neskôr nechal vypchať a zavesili by sme si ho napríklad nad kozub.
Už som si samu seba predstavovala vo vode a vedľa mňa by sa akurát zjavila tá nebezpečná tmavomodrá plutva, kričala by som Pomóóc, vtom by zaznela hudba z Baywatchu, ale neobjavil by sa hollywoodsky Mič Bjukenen, ale môj slovenský záchranár, hodil by nejakého ukážkového kraula, v momente by bol pri mne a žralok by sa aj s ním na pár minút dramaticky ponoril pod hladinu, tá by nebezpečne zčervenala a o chvíľu by môj milý víťazoslávne zdvihol nad seba kus žraločej hlavy. Potom by sme možno poskytli niekoľko interview do novín a televízie, nakrútili by o ňom dokument.
Na druhej strane, keď sa ma celkom vážne opýtal, čo by som urobila ja, akosi mi nič rozumné neschádzalo na um. Plávať neviem, to by som sa asi utopila skôr, ako by som stihla na toho žraloka zaútočiť. Mohla by som útočiť jedine z brehu či loďky - napríklad by som toho žraloka mohla zaškrtiť šnúrkou z podprsenky od plaviek. Nič viac. Mám oveľa menej zbraní v zásobe. Musím sa úprimne priznať, že som rada, že takého hrdinu mám doma. A zároveň aj trošku rada, že na Zlatých žiadne žraloky nestretnem. Akurát gumené naplnené obyčajným vzduchom.
Pôjdeme na Zlaté piesky a budeme sa kúpať a opaľovať a zoberieme aj Dušanovcov. Budeme sa člnkovať a Janko s Dušanom budú skákať do vody. A potom J. akosi zabudol, o čom rozprával. Prešiel na úplne inú tému. Vraj či viem, čo by robil, keby ma napadol na Zlatých žralok. Hovoril to úplne vážne. Skočil by do vody a ZABIL BY HO. Možno by mu aj hlavu utrhol. Možno by ho aj naporcoval a na večeru by sme mali žraločie steaky na grile. Možno by mu vypichol oči. Možno by ho neskôr nechal vypchať a zavesili by sme si ho napríklad nad kozub.
Už som si samu seba predstavovala vo vode a vedľa mňa by sa akurát zjavila tá nebezpečná tmavomodrá plutva, kričala by som Pomóóc, vtom by zaznela hudba z Baywatchu, ale neobjavil by sa hollywoodsky Mič Bjukenen, ale môj slovenský záchranár, hodil by nejakého ukážkového kraula, v momente by bol pri mne a žralok by sa aj s ním na pár minút dramaticky ponoril pod hladinu, tá by nebezpečne zčervenala a o chvíľu by môj milý víťazoslávne zdvihol nad seba kus žraločej hlavy. Potom by sme možno poskytli niekoľko interview do novín a televízie, nakrútili by o ňom dokument.
Na druhej strane, keď sa ma celkom vážne opýtal, čo by som urobila ja, akosi mi nič rozumné neschádzalo na um. Plávať neviem, to by som sa asi utopila skôr, ako by som stihla na toho žraloka zaútočiť. Mohla by som útočiť jedine z brehu či loďky - napríklad by som toho žraloka mohla zaškrtiť šnúrkou z podprsenky od plaviek. Nič viac. Mám oveľa menej zbraní v zásobe. Musím sa úprimne priznať, že som rada, že takého hrdinu mám doma. A zároveň aj trošku rada, že na Zlatých žiadne žraloky nestretnem. Akurát gumené naplnené obyčajným vzduchom.
streda 13. februára 2008
28. Očividné klamstvá
Niekedy dokážu oči klamať. Aj keď sú dve. A možno práve preto, že sú iba dve.
A keď sa k „optickému“ klamu pridá aj stereotypné uvažovanie, vyzerá to mnohokrát prinajmenšom smiešne. Ak nie tragikomicky.
Po príklady nebudem chodiť do cudzích záhrad a bez mučenia priznávam, že s klamlivým pohľadom, odhadom a škatuľkovaním mám bohaté skúsenosti. Viem, že nie som v tom sama. Ale aj tak. Vždy po nesprávnom a unáhlenom zatriedení si celkom neznámeho človeka do nejakého imaginárneho „chlievika“ ma svedomie riadne kopne do zadku a ukáže mi správny smer. Ako aj dnes.
Po práci som šla do knižnice, ako napokon každý týždeň. Cestou som premýšľala, aké knižky si požičiam a zo zamyslenia ma vytrhol až zrejme rovnako do seba zahĺbený mladík v bielom obnosenom kabáte s čudným výrazom v tvári, ktorý do mňa narazil. Iba celkom mierne, ale stačilo to na to, aby som si ho letmo prezrela, zhodnotila a následne v duchu skonštatovala, že ma určite chcel okradnúť. Skonštatovala na základe ošúchaného kabáta.
Bleskovo som skontrolovala, či mám zazipsovanú kabelku a keď som zdvihla hlavu, videla som, ako ten istý mladík vyťahuje z vrecka peniaze a podáva ich mladej žene predávajúcej Nota Bene. Časopis nechcel. Rýchlo jej podal peniaze (a neboli z mojej kabelky), usmial sa a pokračoval v ceste. Len ja som zostala stáť v nemom úžase nad vlastnou hlúposťou.
V podobných situáciách sa vlastne ocitám často, ale nie vždy ich dokážem aj správne vyhodnotiť. Že posudzovať človeka podľa oblečenia a prvého dojmu sa nevypláca, som sa presvedčila aj predminulý rok tesne po Vianociach, keď som ešte plná dojmov zo Štedrého večera, darčekov a vianočnej atmosféry cestovala rýchlikom do Bratislavy. V Žiline si do kupé prisadla staršia žena. Chcela som si pokojne čítať časopis, ale jej prítomnosť ma doslova rušila. Nedokázala som sa vôbec sústrediť na text. Obzrela som si jej tašku, ktorá toho mala za sebou zrejme veľa a vyzerala, že každú chvíľu praskne a obsah vyvráti na podlahu. Potom mi pohľad padol na jej obnosené nohavice.
Odpísala som ju na celej čiare, ale napokon mi to nedalo. Ani neviem ako, dali sme sa do reči a v Bratislave sa mi zrazu nechcelo vystúpiť. Po viac ako dvoch hodinách strávených s pani Annou a vypočutí jej životného príbehu panovalo v kupé absolútne ticho a všetci mali v očiach slzy. V duchu sme si asi všetci kompletne prestavali svoj rebríček hodnôt a ešte aspoň pár dní mysleli na ňu a jej deti každých desať minút. Ja na ňu myslievam pravidelne dodnes. Stále som presvedčená, že vtedy som stretla svojho strážneho anjela, nech to znie akokoľvek sentimentálne.
A napokon, facku od nejakého vyššieho princípu som dostala aj nedávno, keď som sa ráno ponáhľala do práce. Vyjdúc z dverí som zbadala vystupovať z auta a následne kráčať smerom k vchodu „nahodenú“ blondínku. Prvé, čo som si o nej pomyslela, bolo, že to je určite nejaká bratislavská fiflena, keď je takto dokonale upravená už o šiestej ráno. Vtom som zle stúpila a rútila sa dole schodmi hlavou rovno dopredu. Za trest. Neviem, ako sa jej to podarilo, ale chytila ma a držala. Chytila ma tak mocne, že sa mi nič nestalo a betónu som sa doslova iba dotkla jedným kolenom. Nezostal mi ani škrabanec.
Ďalších príkladov by bolo, koľko len chcete. A nie len mojich vlastných. Sme nepoučiteľní. Hodnotíme ľudí podľa účesov, tváre, odevu a viac nás niekedy nezaujíma. Zostať na povrchu sa nevypláca. Dôležité je jadro. Ku ktorému sa kvôli vlastnej zaslepenosti veľakrát ani nedostaneme, a tak sa nikdy nedozvieme, o čo sme prišli.
Niekedy je lepšie zavrieť oči a vnímať srdcom. A to nielen na Valentína.
A keď sa k „optickému“ klamu pridá aj stereotypné uvažovanie, vyzerá to mnohokrát prinajmenšom smiešne. Ak nie tragikomicky.
Po príklady nebudem chodiť do cudzích záhrad a bez mučenia priznávam, že s klamlivým pohľadom, odhadom a škatuľkovaním mám bohaté skúsenosti. Viem, že nie som v tom sama. Ale aj tak. Vždy po nesprávnom a unáhlenom zatriedení si celkom neznámeho človeka do nejakého imaginárneho „chlievika“ ma svedomie riadne kopne do zadku a ukáže mi správny smer. Ako aj dnes.
Po práci som šla do knižnice, ako napokon každý týždeň. Cestou som premýšľala, aké knižky si požičiam a zo zamyslenia ma vytrhol až zrejme rovnako do seba zahĺbený mladík v bielom obnosenom kabáte s čudným výrazom v tvári, ktorý do mňa narazil. Iba celkom mierne, ale stačilo to na to, aby som si ho letmo prezrela, zhodnotila a následne v duchu skonštatovala, že ma určite chcel okradnúť. Skonštatovala na základe ošúchaného kabáta.
Bleskovo som skontrolovala, či mám zazipsovanú kabelku a keď som zdvihla hlavu, videla som, ako ten istý mladík vyťahuje z vrecka peniaze a podáva ich mladej žene predávajúcej Nota Bene. Časopis nechcel. Rýchlo jej podal peniaze (a neboli z mojej kabelky), usmial sa a pokračoval v ceste. Len ja som zostala stáť v nemom úžase nad vlastnou hlúposťou.
V podobných situáciách sa vlastne ocitám často, ale nie vždy ich dokážem aj správne vyhodnotiť. Že posudzovať človeka podľa oblečenia a prvého dojmu sa nevypláca, som sa presvedčila aj predminulý rok tesne po Vianociach, keď som ešte plná dojmov zo Štedrého večera, darčekov a vianočnej atmosféry cestovala rýchlikom do Bratislavy. V Žiline si do kupé prisadla staršia žena. Chcela som si pokojne čítať časopis, ale jej prítomnosť ma doslova rušila. Nedokázala som sa vôbec sústrediť na text. Obzrela som si jej tašku, ktorá toho mala za sebou zrejme veľa a vyzerala, že každú chvíľu praskne a obsah vyvráti na podlahu. Potom mi pohľad padol na jej obnosené nohavice.
Odpísala som ju na celej čiare, ale napokon mi to nedalo. Ani neviem ako, dali sme sa do reči a v Bratislave sa mi zrazu nechcelo vystúpiť. Po viac ako dvoch hodinách strávených s pani Annou a vypočutí jej životného príbehu panovalo v kupé absolútne ticho a všetci mali v očiach slzy. V duchu sme si asi všetci kompletne prestavali svoj rebríček hodnôt a ešte aspoň pár dní mysleli na ňu a jej deti každých desať minút. Ja na ňu myslievam pravidelne dodnes. Stále som presvedčená, že vtedy som stretla svojho strážneho anjela, nech to znie akokoľvek sentimentálne.
A napokon, facku od nejakého vyššieho princípu som dostala aj nedávno, keď som sa ráno ponáhľala do práce. Vyjdúc z dverí som zbadala vystupovať z auta a následne kráčať smerom k vchodu „nahodenú“ blondínku. Prvé, čo som si o nej pomyslela, bolo, že to je určite nejaká bratislavská fiflena, keď je takto dokonale upravená už o šiestej ráno. Vtom som zle stúpila a rútila sa dole schodmi hlavou rovno dopredu. Za trest. Neviem, ako sa jej to podarilo, ale chytila ma a držala. Chytila ma tak mocne, že sa mi nič nestalo a betónu som sa doslova iba dotkla jedným kolenom. Nezostal mi ani škrabanec.
Ďalších príkladov by bolo, koľko len chcete. A nie len mojich vlastných. Sme nepoučiteľní. Hodnotíme ľudí podľa účesov, tváre, odevu a viac nás niekedy nezaujíma. Zostať na povrchu sa nevypláca. Dôležité je jadro. Ku ktorému sa kvôli vlastnej zaslepenosti veľakrát ani nedostaneme, a tak sa nikdy nedozvieme, o čo sme prišli.
Niekedy je lepšie zavrieť oči a vnímať srdcom. A to nielen na Valentína.
pondelok 11. februára 2008
27. Ružové víkendy a modré pondelky
A je zasa po víkende. Kam sa tie víkendy strácajú, neviete? Sobota beží rýchlo, nedeľa ešte rýchlejšie. Keď sa nedeľa prehupne do svojej druhej polovice, vždy sa pristihnem pri tom, ako každých desať minút pozerám na hodiny, smutne sledujem digitálne číslice a snažím sa ich posúvať dozadu. V každom prípade: ešte nikdy som neuspela. V duchu si vravím: „Len nech tá nedeľa trvá, trvá...“. Do postele zvyčajne zaliezam s nechuťou až okolo polnoci a tajne dúfam, že keď sa ráno pred šiestou hodinou prebudím, budem sa cítiť sviežo a tešiť sa z pondelka.
Nie, ani to mi nejde. Rovnako ako dnes. Od polnoci som sa budila každú polhodinu a snažila sa tešiť aspoň z toho, že môžem ešte chvíľku spať. V hlave mi vírili pracovné úlohy, problémy, nezaplatené účty a všetky stretnutia, ktoré musím absolvovať. A keď som sa napokon zobudila dve minúty pred zvonením budíka, moje zúfalstvo prepuklo v plnej miere. Vstať? A musím?
Chvíľu som sa dokázala brániť zodpovednosti, vymýšľala som si dôvody, prečo by som nemusela ísť do práce a zostať v posteli najmenej do desiatej: napríklad, že nešiel autobus a všade sú zápchy, pešo mi bude trvať asi tri hodiny, kým sa dostanem do kancelárie, alebo že ma bolí hrdlo, zuby, mám čudné vyrážky po celom tele, seklo ma v krížoch, alebo že som zaspala.
Napokon som sa nejakým spôsobom vyvliekla z postele, v polospánku si umyla zuby a s jedným okom otvoreným iba napoly vybehla do rannej hmly na preplnený autobus. V práci rýchlo skontrolovala maily, na dámskom wc si pred obrovským zrkadlom naniesla make up, uvarila si zelený čaj, vychutnala si sladký makový rožok a UPOKOJILA SA. Takto sa to opakuje každý týždeň.
No a keď sa ten nešťastný pondelok nejakým spôsobom dostane do svojej druhej polovice, viem, že už je dobre. Že moja pseudo depresia je zažehnaná a ja sa začínam tešiť. Na víkend.
Nie, ani to mi nejde. Rovnako ako dnes. Od polnoci som sa budila každú polhodinu a snažila sa tešiť aspoň z toho, že môžem ešte chvíľku spať. V hlave mi vírili pracovné úlohy, problémy, nezaplatené účty a všetky stretnutia, ktoré musím absolvovať. A keď som sa napokon zobudila dve minúty pred zvonením budíka, moje zúfalstvo prepuklo v plnej miere. Vstať? A musím?
Chvíľu som sa dokázala brániť zodpovednosti, vymýšľala som si dôvody, prečo by som nemusela ísť do práce a zostať v posteli najmenej do desiatej: napríklad, že nešiel autobus a všade sú zápchy, pešo mi bude trvať asi tri hodiny, kým sa dostanem do kancelárie, alebo že ma bolí hrdlo, zuby, mám čudné vyrážky po celom tele, seklo ma v krížoch, alebo že som zaspala.
Napokon som sa nejakým spôsobom vyvliekla z postele, v polospánku si umyla zuby a s jedným okom otvoreným iba napoly vybehla do rannej hmly na preplnený autobus. V práci rýchlo skontrolovala maily, na dámskom wc si pred obrovským zrkadlom naniesla make up, uvarila si zelený čaj, vychutnala si sladký makový rožok a UPOKOJILA SA. Takto sa to opakuje každý týždeň.
No a keď sa ten nešťastný pondelok nejakým spôsobom dostane do svojej druhej polovice, viem, že už je dobre. Že moja pseudo depresia je zažehnaná a ja sa začínam tešiť. Na víkend.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)