Nedeľa večer, krátko po ôsmej. Na vlasoch mi schne pred pár minútami nanesená farba. Londa, odtieň 38 – ako zvyčajne. Neviem sa dočkať, kedy si ten nános chémie budem môcť z mojej hlavy zmyť. Vždy sa obávam, že spolu s prebytočnou farbou sa do odtoku v sprche odplaví aj polovica mojej hrivy a mne zostanú na hlave nerovnomerne rozložené lysiny. Hlava ako glóbus. Doslova.
Nedeľu som preleňošila. Strávila som ju čítaním tých najlepších knižiek a časopisov (jedným okom som sledovala politické diskusie v televízii a druhým sa sústreďovala na text), pojedaním mandľovo-nugátových keksíkov a prevaľovaním sa v posteli z boka na bok. Vychutnávala som si mrazivý vzduch vnikajúci do izby cez poodchýlené balkónové dvere a štrbavé slnko, ktoré dnes vôbec nehrialo. A bolo mi dobre. Ešte stále vo mne doznieval sobotný večer.
Farbenie vlasov som odkladala celý týždeň, lebo som bola presvedčená, že v sobotu podvečer si pôjdeme zaplávať (robíme to pravidelne). A čerstvo nafarbeným blond vlasom chlór rozhodne neprospieva. Veľmi rýchlo by som sa mohla zazelenať, po čom rozhodne netúžim. Nie som vyznávačom extrémnych módnych kreácií importovaných z Japonska.
No z plávania tento raz nič nebolo, lebo som sa ja a ani moja sestra necítili najlepšie. Zvolili sme radšej náhradný program: verejné nahrávanie rozhlasovej relácie v jednej z bratislavských reštaurácií, hostia: Cmorík, Peteraj, bonus: tombola.
Napriek tomu, že som akosi prepočula v telefóne časový údaj, kedy sa máme stretnúť, a s Jankom sme tam dorazili premrznutí na kosť o hodinu skôr, dopadlo to nadmieru dobre. Mráz sme vyhnali pár pohármi dobrého vína, zjedli ravioli a úžasné palacinky s nastrúhanými orieškami a čokoládovou zmrzlinou, v dobrom poohovárali prítomnú spoločnosť a prebrali rodinné vzťahy, rozplynuli sa pri Cmoríkovom hlase, kúpili si pár lístkov do tomboly a vyhrali darčekovú sadu kvalitných vín značky Matyšák.
Jednoducho sme ich museli vyhrať, tie vína sa nám nemali ako vyhnúť, lebo môj drahý ich celý večer hypnotizoval očami. No a ja radšej hneď dodávam, aby bolo všetko jasné, že to neboli oči alkoholika.
Bol to jednoducho večer s príchuťou vína. Do postele sme sa dostali až pred polnocou, ale s dobrým pocitom a chuťou vína na jazyku, ktorú nedokázala odstrániť ani zubná kefka. Zaspávali sme s myšlienkami na príjemný večer a balenie vín slávnostne uložené na čestnom mieste v našom improvizovanom príbytku. A kto si myslí, že sme sa ráno zobudili so stokilovou opicou na pleciach a nepamätali si, ako sme sa dostali do postele a či sme si stihli večer pred spaním umyť aj zuby, ten je na omyle. Ubezpečujem vás, že žiadny vyprošťovák, slepačí vývar ani paralen potrebný nebol. Opice zostali v zoo.
Uvedomila som si, že takéto večery sú pre človeka oveľa obohacujúcejšie ako tie strávené pred televízorom, v ktorom bliká bezduchá kriminálka alebo romantický, v poradí už tisíci, film od Pilcherovej s rovnakou témou a rovnakým záverom. Blízkosť priateľov a rodiny jednoducho televízna obrazovka nenahradí. A priznávam, aj keď celkom nerada, že to nedokáže ani tá najlepšia knižka na svete.
Nedeľu som preleňošila. Strávila som ju čítaním tých najlepších knižiek a časopisov (jedným okom som sledovala politické diskusie v televízii a druhým sa sústreďovala na text), pojedaním mandľovo-nugátových keksíkov a prevaľovaním sa v posteli z boka na bok. Vychutnávala som si mrazivý vzduch vnikajúci do izby cez poodchýlené balkónové dvere a štrbavé slnko, ktoré dnes vôbec nehrialo. A bolo mi dobre. Ešte stále vo mne doznieval sobotný večer.
Farbenie vlasov som odkladala celý týždeň, lebo som bola presvedčená, že v sobotu podvečer si pôjdeme zaplávať (robíme to pravidelne). A čerstvo nafarbeným blond vlasom chlór rozhodne neprospieva. Veľmi rýchlo by som sa mohla zazelenať, po čom rozhodne netúžim. Nie som vyznávačom extrémnych módnych kreácií importovaných z Japonska.
No z plávania tento raz nič nebolo, lebo som sa ja a ani moja sestra necítili najlepšie. Zvolili sme radšej náhradný program: verejné nahrávanie rozhlasovej relácie v jednej z bratislavských reštaurácií, hostia: Cmorík, Peteraj, bonus: tombola.
Napriek tomu, že som akosi prepočula v telefóne časový údaj, kedy sa máme stretnúť, a s Jankom sme tam dorazili premrznutí na kosť o hodinu skôr, dopadlo to nadmieru dobre. Mráz sme vyhnali pár pohármi dobrého vína, zjedli ravioli a úžasné palacinky s nastrúhanými orieškami a čokoládovou zmrzlinou, v dobrom poohovárali prítomnú spoločnosť a prebrali rodinné vzťahy, rozplynuli sa pri Cmoríkovom hlase, kúpili si pár lístkov do tomboly a vyhrali darčekovú sadu kvalitných vín značky Matyšák.
Jednoducho sme ich museli vyhrať, tie vína sa nám nemali ako vyhnúť, lebo môj drahý ich celý večer hypnotizoval očami. No a ja radšej hneď dodávam, aby bolo všetko jasné, že to neboli oči alkoholika.
Bol to jednoducho večer s príchuťou vína. Do postele sme sa dostali až pred polnocou, ale s dobrým pocitom a chuťou vína na jazyku, ktorú nedokázala odstrániť ani zubná kefka. Zaspávali sme s myšlienkami na príjemný večer a balenie vín slávnostne uložené na čestnom mieste v našom improvizovanom príbytku. A kto si myslí, že sme sa ráno zobudili so stokilovou opicou na pleciach a nepamätali si, ako sme sa dostali do postele a či sme si stihli večer pred spaním umyť aj zuby, ten je na omyle. Ubezpečujem vás, že žiadny vyprošťovák, slepačí vývar ani paralen potrebný nebol. Opice zostali v zoo.
Uvedomila som si, že takéto večery sú pre človeka oveľa obohacujúcejšie ako tie strávené pred televízorom, v ktorom bliká bezduchá kriminálka alebo romantický, v poradí už tisíci, film od Pilcherovej s rovnakou témou a rovnakým záverom. Blízkosť priateľov a rodiny jednoducho televízna obrazovka nenahradí. A priznávam, aj keď celkom nerada, že to nedokáže ani tá najlepšia knižka na svete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára