Už od leta som plánovala a tešila sa na zimnú lyžovačku, no a keď som napokon stála predminulú sobotu pod svahom a prizerala sa, ako záchranári na skútri odvážajú dolámanú snowboardistku, povedala som si veľké červené STOP a v záujme zachovania vlastného zdravia som radšej pod tým svahom zostala stáť celý deň. Na lyže som sa neodhodlala a z bezpečnej vzdialenosti sa iba s tajnou závisťou prizerala na Janka, ako mu to na tom svahu pristane. Škoda, ale aspoň som celá.
V momente som si spomenula, ako som sa pred niečo vyše rokom tešila z novučičkých kolieskových korčúľ a nevedela sa dočkať, kedy sa na nich aj naučím. A ako som si potom ani nie po piatich minútach strávených na betónovom chodníku na pohybujúcich sa kolieskach polámala rebro už len tým, že som tú výuku zobrala príliš vážne. Odvtedy som na nich ešte niekoľkokrát
síce stála, ale toto posledné leto zostali pekne krásne zastrčené v skrini aj s chráničmi, do ktorých som investovala majetok, a predsa nepomohli.
Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že ak niečo dlho dopredu plánujem, určite sa to pokašle. Stáva sa mi to totiž pravidelne. No a ak už aj niečo plánujem, mám overené, že sa na to nesmiem príliš tešiť, lebo sa stane to isté - nevyjde to podľa mojich očakávaní a potom chodím smutná ešte ďalší týždeň.
Najlepšie a najkrajšie zážitky mám napokon vtedy, keď sa pre niečo rozhodnem len tak. Celkom spontánne a na poslednú chvíľu. Vtedy sa udeje malý zázrak: keď sa o piatej rozhodnem, že na siedmu ideme do divadla na hru so Zuzanou Fialovou v hlavnej úlohe, keď v meste celkom nečakane stretnem bývalého spolužiaka a na dlhý čas zapadneme do malej kaviarničky, kde dokážeme hodiny diskutovať o literatúre, keď mi v nedeľu podvečer sestra zavolá, nech sa urýchlene pozbieram a utekám k nej na jahodovú tortu, keď sa ráno zobudím a mám chuť nakúpiť si všetky knižky, ktoré som už dávno chcela a napokon si kúpim úplne iné.
Mám rada spontánnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára