Niekedy dokážu oči klamať. Aj keď sú dve. A možno práve preto, že sú iba dve.
A keď sa k „optickému“ klamu pridá aj stereotypné uvažovanie, vyzerá to mnohokrát prinajmenšom smiešne. Ak nie tragikomicky.
Po príklady nebudem chodiť do cudzích záhrad a bez mučenia priznávam, že s klamlivým pohľadom, odhadom a škatuľkovaním mám bohaté skúsenosti. Viem, že nie som v tom sama. Ale aj tak. Vždy po nesprávnom a unáhlenom zatriedení si celkom neznámeho človeka do nejakého imaginárneho „chlievika“ ma svedomie riadne kopne do zadku a ukáže mi správny smer. Ako aj dnes.
Po práci som šla do knižnice, ako napokon každý týždeň. Cestou som premýšľala, aké knižky si požičiam a zo zamyslenia ma vytrhol až zrejme rovnako do seba zahĺbený mladík v bielom obnosenom kabáte s čudným výrazom v tvári, ktorý do mňa narazil. Iba celkom mierne, ale stačilo to na to, aby som si ho letmo prezrela, zhodnotila a následne v duchu skonštatovala, že ma určite chcel okradnúť. Skonštatovala na základe ošúchaného kabáta.
Bleskovo som skontrolovala, či mám zazipsovanú kabelku a keď som zdvihla hlavu, videla som, ako ten istý mladík vyťahuje z vrecka peniaze a podáva ich mladej žene predávajúcej Nota Bene. Časopis nechcel. Rýchlo jej podal peniaze (a neboli z mojej kabelky), usmial sa a pokračoval v ceste. Len ja som zostala stáť v nemom úžase nad vlastnou hlúposťou.
V podobných situáciách sa vlastne ocitám často, ale nie vždy ich dokážem aj správne vyhodnotiť. Že posudzovať človeka podľa oblečenia a prvého dojmu sa nevypláca, som sa presvedčila aj predminulý rok tesne po Vianociach, keď som ešte plná dojmov zo Štedrého večera, darčekov a vianočnej atmosféry cestovala rýchlikom do Bratislavy. V Žiline si do kupé prisadla staršia žena. Chcela som si pokojne čítať časopis, ale jej prítomnosť ma doslova rušila. Nedokázala som sa vôbec sústrediť na text. Obzrela som si jej tašku, ktorá toho mala za sebou zrejme veľa a vyzerala, že každú chvíľu praskne a obsah vyvráti na podlahu. Potom mi pohľad padol na jej obnosené nohavice.
Odpísala som ju na celej čiare, ale napokon mi to nedalo. Ani neviem ako, dali sme sa do reči a v Bratislave sa mi zrazu nechcelo vystúpiť. Po viac ako dvoch hodinách strávených s pani Annou a vypočutí jej životného príbehu panovalo v kupé absolútne ticho a všetci mali v očiach slzy. V duchu sme si asi všetci kompletne prestavali svoj rebríček hodnôt a ešte aspoň pár dní mysleli na ňu a jej deti každých desať minút. Ja na ňu myslievam pravidelne dodnes. Stále som presvedčená, že vtedy som stretla svojho strážneho anjela, nech to znie akokoľvek sentimentálne.
A napokon, facku od nejakého vyššieho princípu som dostala aj nedávno, keď som sa ráno ponáhľala do práce. Vyjdúc z dverí som zbadala vystupovať z auta a následne kráčať smerom k vchodu „nahodenú“ blondínku. Prvé, čo som si o nej pomyslela, bolo, že to je určite nejaká bratislavská fiflena, keď je takto dokonale upravená už o šiestej ráno. Vtom som zle stúpila a rútila sa dole schodmi hlavou rovno dopredu. Za trest. Neviem, ako sa jej to podarilo, ale chytila ma a držala. Chytila ma tak mocne, že sa mi nič nestalo a betónu som sa doslova iba dotkla jedným kolenom. Nezostal mi ani škrabanec.
Ďalších príkladov by bolo, koľko len chcete. A nie len mojich vlastných. Sme nepoučiteľní. Hodnotíme ľudí podľa účesov, tváre, odevu a viac nás niekedy nezaujíma. Zostať na povrchu sa nevypláca. Dôležité je jadro. Ku ktorému sa kvôli vlastnej zaslepenosti veľakrát ani nedostaneme, a tak sa nikdy nedozvieme, o čo sme prišli.
Niekedy je lepšie zavrieť oči a vnímať srdcom. A to nielen na Valentína.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára