Streda večer. Práčka v kúpeľni ešte stále perie farebné, čo som do nej pred vyše polhodinou naložila, umývačka práve zapípala, otváram ju, von sa vyvalí horúca para. Mám rada vôňu práve umytého riadu, aj vôňu aviváže. Vonku sa mračí, možno bude snežiť – tak ako dnes popoludní, keď som sedela v práci a pozerala na Bratislavský hrad obohnaný nevkusným kovovým lešením. Padali obrovské vločky a sadali na parapetu. Ľahko ako motýle.
Je mi dobre. Pozrela som si dve časti Sex and the city v angličtine a teším sa na všetky ostatné /vďaka Tomáš/. Lebo mám rada Carrie. Lebo sa mi páčia jej repliky. Lebo sa mi páči, ako sa oblieka. Lebo milujem New York a už teraz vieme, že v ňom strávime nejaký čas. Raz. Ja a On. Ale predtým bude Paríž. Už túto jar.
V spálni pri posteli ma čaká kôpka rozčítaných kníh a časopisov, neviem, čím mám začať. Dušan Kužel a jeho poviedky, Andrej Ferko a jeho knižky, ktoré mi minulý týždeň osobne daroval, knižky z knižnice, na ktoré už pár týždňov sadá prach, WELLness, EMMA ... Miesto čítania sedím pred telkou a slzím pri Modrom z neba.
Reklama. Vianočná. Teším sa na koniec decembra. Na stole čaká adventný veniec so štyrmi sviečkami, pripravený. Čaká na nedeľu. Stromček, ozdoby, farebné svetielka sú zatiaľ naukladané na najvrchnejšej poličke v skrini. Na radiátore suším plátky pomaranča, čo rozvoniavajú v celom byte. Cez vianoce budú zdobiť smrekové vetvičky vo váze. Ešte dva-tri dni a sú suché akurát. Zatiaľ iba potajomky kradnem zázvorníky z plechovej škatule odloženej na sviatky.
_____________________
Deväť hodín preč. Práčka doprala, pred chvíľkou som vyvesila prádlo a teraz oplakávam biele utierky, z ktorých sa stali vanilkové. Škoda, za všetko môžu uteráky farby šafranu.
V telke práve sobášia Gabiho a Melindu, a ja vravím Jankovi, že by som si chcela svadbu zopakovať znova. Aj kvôli šatám. Vo februári pôjdeme spolu na svadobný veľtrh, obrúčku schovám do vrecka, a budem sa tváriť, že sa chystám vydávať. A potrebujem šaty. Nechám sa obskakovať obchodníkmi, budem skúšať desiatky šiat, usmievať sa a bude mi dobre, tak ako mi je aj teraz.
Dnes je dvadsiateho šiesteho novembra. Štyri mesiace po svadbe.
streda 26. novembra 2008
50. Smotánka
V práci som skončila krátko pred šiestou, vymenila sveter za bielu blúzku, okolo krku obmotala čierne korále a ponáhľala sa do divadla. Dnes som za dámu. O chvíľu už pri tlmenom osvetlení sŕkam šampanské a podriemkavam pri pomalých bluesovo ladených pesničkách Katky Koščovej tešiac sa na recepciu.
Netešila som sa sama. Hneď ako moderátor ukončil program a otvoril recepciu, odštartoval hostí, ktorí si to ako vyhladované stádo namierili rovno k plným stolom. Netrpezlivo stepujúc v dlhom rade stískajú v rukách malé tanieriky pevne odhodlaní naložiť si na ne čo najviac jedla. Treba mať správnu techniku. Kúsok údeného lososa, prosciutto, plnené vajíčko, mäsovú roládu, kúsok hermelínu, ementálu, cherry paradajku, feferónku, na to ešte punčový koláčik a štrúdľu. Rýchlo, rýchlo, ešte rýchlejšie, lebo nič neostane. Potom postávajúc v menších skupinkách a napchávajúc sa rýchlosťou blesku, aby ešte stihli aj teplý bufet, debatujú o počasí. Aby sa o päť minút nato mohli zasa vrhnúť na to, čo ešte zostalo.
Mám smolu. Jem príliš pomaly. Na každej recepcii sa mi stane presne to isté: kým stačím zjesť kúsok šunky so zeleninou a rožkom, sú stoly oholené až na kosť. Dala by som si ešte niečo sladké, ale na stole svieti už iba jeden upučený krémeš. Škoda. A tak sklamane siaham aspoň po pohári bieleho vína a pozorujem okolie. Premýšľam o tom, že by som mala zvýšiť rýchlosť žuvania alebo obsah dutiny ústnej, inak zostanem hladná a pravdu povediac, kultúry sa človek nenaje. Zabúdam na spoločenské pravidlá a prežúvam. Zľava doprava, sprava doľava. Nedarí sa mi tak, akoby som chcela: chýba potrebná prax. Zatiaľ, čo ja som mohla absolvovať tak dvadsať recepcií, tamten pán ich má za sebou hádam už aj celé stovky. V Smotánke ho vídavam každý týždeň.
Pán v pokrčenom saku sa práve láduje obloženým chlebíčkom, keď mu z taniera vypadne bobuľka hrozna. Upsss, nenápadne sa poobzerá okolo a potom ju odkopne. Žiadny problém. Stavím sa, že po skončení recepcie tu upratovacia služba nájde pod stolmi a v tmavých kútoch ešte kopu jedla. Pani v červenej blúzke zasa z posledných síl hlce jablkovú štrúdľu. Na tanieri má ešte tri kúsky, ale už nevládze. Ponúka ju teda svojej mladšej spoločníčke, možno dcére, potom zrejme manželovi. Nikto ju nechce. Možno myslí na to, ako by sa tie tri kúsky dali tajne prepašovať domov. V kabelke. Tanier sklamane odkladá na prázdny stôl. Takých je tam už viac. Odhryznutý rožok, polovica chlebíčka, ovocie, rozpučený koláč.
Hostia ešte chvíľu spoločensky konverzujú, aspoň kým dopijú víno a dojedia, čo si ponakladali, potom už nie je o čom. Došli témy. Divadlo sa pomaly vyprázdňuje, zrazu sa každý ešte niekam ponáhľa, má ešte niečo v pláne. Garderobierky nestačia vydávať kabáty, vo vstupnej hale sa začali tvoriť zápchy. Opúšťajúc spoločnosť, každý myslí na to, kedy sa zadarmo naje nabudúce.
Tak dovidenia, stretneme sa zas na nejakej recepcii. Ale nezabudnite, treba sa ponáhľať. Inak nič nezostane. A obschnutý chlebíček si môžete dať aj doma.
Netešila som sa sama. Hneď ako moderátor ukončil program a otvoril recepciu, odštartoval hostí, ktorí si to ako vyhladované stádo namierili rovno k plným stolom. Netrpezlivo stepujúc v dlhom rade stískajú v rukách malé tanieriky pevne odhodlaní naložiť si na ne čo najviac jedla. Treba mať správnu techniku. Kúsok údeného lososa, prosciutto, plnené vajíčko, mäsovú roládu, kúsok hermelínu, ementálu, cherry paradajku, feferónku, na to ešte punčový koláčik a štrúdľu. Rýchlo, rýchlo, ešte rýchlejšie, lebo nič neostane. Potom postávajúc v menších skupinkách a napchávajúc sa rýchlosťou blesku, aby ešte stihli aj teplý bufet, debatujú o počasí. Aby sa o päť minút nato mohli zasa vrhnúť na to, čo ešte zostalo.
Mám smolu. Jem príliš pomaly. Na každej recepcii sa mi stane presne to isté: kým stačím zjesť kúsok šunky so zeleninou a rožkom, sú stoly oholené až na kosť. Dala by som si ešte niečo sladké, ale na stole svieti už iba jeden upučený krémeš. Škoda. A tak sklamane siaham aspoň po pohári bieleho vína a pozorujem okolie. Premýšľam o tom, že by som mala zvýšiť rýchlosť žuvania alebo obsah dutiny ústnej, inak zostanem hladná a pravdu povediac, kultúry sa človek nenaje. Zabúdam na spoločenské pravidlá a prežúvam. Zľava doprava, sprava doľava. Nedarí sa mi tak, akoby som chcela: chýba potrebná prax. Zatiaľ, čo ja som mohla absolvovať tak dvadsať recepcií, tamten pán ich má za sebou hádam už aj celé stovky. V Smotánke ho vídavam každý týždeň.
Pán v pokrčenom saku sa práve láduje obloženým chlebíčkom, keď mu z taniera vypadne bobuľka hrozna. Upsss, nenápadne sa poobzerá okolo a potom ju odkopne. Žiadny problém. Stavím sa, že po skončení recepcie tu upratovacia služba nájde pod stolmi a v tmavých kútoch ešte kopu jedla. Pani v červenej blúzke zasa z posledných síl hlce jablkovú štrúdľu. Na tanieri má ešte tri kúsky, ale už nevládze. Ponúka ju teda svojej mladšej spoločníčke, možno dcére, potom zrejme manželovi. Nikto ju nechce. Možno myslí na to, ako by sa tie tri kúsky dali tajne prepašovať domov. V kabelke. Tanier sklamane odkladá na prázdny stôl. Takých je tam už viac. Odhryznutý rožok, polovica chlebíčka, ovocie, rozpučený koláč.
Hostia ešte chvíľu spoločensky konverzujú, aspoň kým dopijú víno a dojedia, čo si ponakladali, potom už nie je o čom. Došli témy. Divadlo sa pomaly vyprázdňuje, zrazu sa každý ešte niekam ponáhľa, má ešte niečo v pláne. Garderobierky nestačia vydávať kabáty, vo vstupnej hale sa začali tvoriť zápchy. Opúšťajúc spoločnosť, každý myslí na to, kedy sa zadarmo naje nabudúce.
Tak dovidenia, stretneme sa zas na nejakej recepcii. Ale nezabudnite, treba sa ponáhľať. Inak nič nezostane. A obschnutý chlebíček si môžete dať aj doma.
49. 176/82
Otvoril okno a zhlboka sa nadýchol. Dnu sa vovalil chladný novembrový vzduch a o pár minút neskôr naplnil neveľký byt. Hodiny ukazovali pár minút po siedmej, v televízii bežali správy.
Karol býval v miniatúrnej garsónke na jednom z bratislavských predmestí. Zdedil ju po dedovi pred siedmimi rokmi a odvtedy ju neopustil. Dovtedy žil s matkou. Tých pár štvorcových metrov na treťom poschodí tehlového domu bolo jedinou istotou, ktorú mal.
Dodnes si pamätá na prenikavý tabakový zápach, ktorý ucítil, keď prvýkrát od dedovej smrti prekročil jej prah s neveľkou lepenkovou škatuľou pod pazuchou, v ktorej si niesol celý svoj vtedajší majetok. Postupne postŕhal tapety s nemoderným geometrickým vzorom napáchnuté cigaretami, vymaľoval steny na oranžovo, vymenil kuchynskú linku a dokúpil pár kusov lacného nábytku. Dni trávil v práci, večery v garsónke čítaním kníh a víkendy u večne nespokojnej matky v Petržalke. Nespokojnej s otcom, s ktorým sa rozviedla pred päťnástimi rokmi, s prácou, vládou, ponukou v hypermarkete, s Karolom a jeho životom... spokojnej jedine so sebou.
Po chvíli zatvoril okno, postavil na čaj a podišiel k neveľkej knižnici. Prechádzal pohľadom z knihy na knihu úhľadne poukladaných podľa abecedy na miniatúrnych poličkách, vytiahol Hesseho Stepného vlka, otvoril knihu a začal čítať. Voda v kanvici vrela, nevšímal si ju.
Karol žil sám. Nemal takmer žiadnych priateľov, iba kolegu Fera, s ktorým občas skočil na pohár vínka do neďalekého baru, a možno zopár známych z práce, žien sa stránil. Nenávidel sa za to, že sa im nedokáže ani len prihovoriť bez toho, aby sa mu pri tom z úst nedrali neidentifikovateľné zhluky hlások a nenahrnula sa mu karmínová červeň do inak bledej tváre. Hanbil sa za seba. Za hrubé sklá dioptrických okuliarov, z ktorých sa vysmievali už v škôlke, za ťarbavý kačací krok, ktorý vraj podedil po otcovi, a uhrovitú pleť, za to, že je úplne nemožný a neschopný čohokoľvek. Obyčajný lúzer. Nedotiahol to vyššie, ako za pult kníhkupectva, nemá auto, nechodí na dovolenky k moru, nehrá golf, má iba svoju malú garsónku po dedovi. Neschopák. Nula s veľkým N. Chudák. Ak na to aj zabudol, mama mu to bezpečne každý piatok večer pripomenula a potom v sobotu ešte stokrát zopakovala. Aby si to dobre zapamätal. Lebo je to tak. Lebo je po otcovi. Lebo sa to nezmení, diagnóza na celý život.
Nemal dobrú náladu. Nedokázal sa sústrediť na text, písmenká sa vlnili po papieri ako čierne chlpaté húsenice sem a tam, v telke iba správy a potom dvadsiaty siedmy diel nejakého treťotriedneho seriálu s treťotriednymi hercami a treťotriednym dejom. Zatvoril knihu a pozrel na hodiny. Príliš skoro. Mal čudný pocit, že dnes sa niečo neodvratné stane, že dnešok mu niečo prinesie, že musí ísť von, lebo sa na neho zrútia všetky štyri steny a pochovajú ho zaživa. Napokon, všetkým by to aj tak bolo srdečne jedno.
Položil knihu na stôl, postavil sa a prešiel k skrini. Vytiahol z nej košeľu, pletený sveter, rifle a čierne ponožky a začal sa obliekať. Spodky si nevymenil, načo? Spomenul si na to, ako mu mama vždy prízvukovala, že si musí vziať čisté prádlo, keby ho náhodou zrazilo auto... V duchu sa zasmial predstave, ako leží v kaluži vlastnej krvi, nad ním sa skláňajú okoloidúci a lekár, a všetci sa čudujú jeho prepoteným spodkom. V kúpeľni si umyl tvár ľadovou vodou, vypláchol ústa a prečesal rednúce vlasy. Obliekol si kabát a vyšiel z bytu do novembrového večera.
Mesto zakrývala nefalšovaná tma. Vietor naháňal po uliciach posledné zošúverené listy, stromy sa pod jeho silou skláňali k zemi ako starci. V oknách blikali televízne obrazovky, na ulici nikoho. Okrem Karola. Kráčal pomaly, lenivo, akoby si nebol istý, kam vlastne ide a čo hľadá. Nevedel. Po chvíli bezcieľneho putovania zamieril na Herliansku, do baru Kotva, kde občas sedávali s Ferim pri fľaši lacného vína debatujúc o knihách. Bol to jediný podnik, ktorý poznal. Už z diaľky naň blikal ako výkričník červený neónový nápis TVA, písmená K a O nesvietili, iba bzučali ako dva rozzúrené úle. Cez dymovú clonu a masu podgurážených ľudí sa pretisol až k baru a od barmana si vypýtal poldecák rumu. Mal rád túto dieru. Hustý dym mu zaručoval istú mieru anonymity a tak si ho nikto nevšímal. Sedel ako pena a civel na fľaše naukladané na polici nad barom. Chýbal mu Fero a tie ich smiešne debaty. Vypil ešte pár poldecákov, zaplatil a vyšiel von. Potreboval vzduch. Čistý vzduch, lebo sa zblázni. Až bolestne si uvedomoval, že mu niečo chýba. NIEKTO. HOCIKTO.
Blúdil ulicami, kopal do suchého lístia a chcelo sa mu kričať. Vyziapať svetu všetkú tú bolesť, ktorá v ňom stále rastie a už stihla prerásť každú bunku jeho tela. Vyliať zo seba zlosť, beznádej, neschopnosť bojovať so svojou matkou, zúfalstvo z vlastnej nedokonalosti, ktorú mu stále pripomína. Bolo mu nanič. Nanič zo seba. Nanič zo sveta. Nechcelo sa mu ísť domov, do svojej malej zatuchnutej garsónky po dedovi. Nemal ísť za kým.
Podvedome zrýchľoval a zastavil sa až pred hypermarketom. Bolo ešte otvorené. Nákupné košíky pri vstupe ignoroval, vošiel rovno dnu, zamieril do oddelenia s potravinami a bezcieľne prechádzal uličkami pozorujúc zvyšky života okolo: Pár ľudí nakupujúcich v chvate to najnutnejšie a ponáhľajúcich sa domov za rodinou, zaľúbený párik so šampanským a bonboniérou, bezdomovec tackajúci sa k pokladni nesúc si pod pazuchou čučo za dvadsať korún, nervózni upratovači, uškriekané pokladníčky, čo sa nevedia dočkať konca zmeny. Vzal do ruky plechovku s konzervovaným hráškom a prehadzoval si ju z ruky do ruky. Zloženie: sterilizovaný hrášok, slaný nálev , zopár éčok. Trvanlivosť najmenej tri roky od dátumu výroby. Zrazu TO vedel. Vedel presne, prečo tu prišiel a čo chce. Áno, už to vie celkom iste. Položil hrášok naspäť na miesto, prešiel k pultu s časopismi a vybral odtiaľ Večerník, zaplatil a ponáhľal sa domov.
Doma otvoril noviny na poslednej strane a podľa vzoru na čistý list papiera napísal:
„Sympatický štyridsiatnik, 176/82, nefajčiar, abstinent, slobodný bez záväzkov hľadá ženu na bližšie zoznámenie. Vek nerozhoduje, dieťa nie je prekážkou.“
Rýchlo ešte raz preletel očami text, skontroloval chyby, potom papier úhľadne poskladal a vložil do obálky s adresou redakcie. Bez zaváhania ju naslinil a zalepil. Zajtra ju pošle. No a potom, potom začne nový život. S novým človekom. V starej garsónke po dedovi.
Karol býval v miniatúrnej garsónke na jednom z bratislavských predmestí. Zdedil ju po dedovi pred siedmimi rokmi a odvtedy ju neopustil. Dovtedy žil s matkou. Tých pár štvorcových metrov na treťom poschodí tehlového domu bolo jedinou istotou, ktorú mal.
Dodnes si pamätá na prenikavý tabakový zápach, ktorý ucítil, keď prvýkrát od dedovej smrti prekročil jej prah s neveľkou lepenkovou škatuľou pod pazuchou, v ktorej si niesol celý svoj vtedajší majetok. Postupne postŕhal tapety s nemoderným geometrickým vzorom napáchnuté cigaretami, vymaľoval steny na oranžovo, vymenil kuchynskú linku a dokúpil pár kusov lacného nábytku. Dni trávil v práci, večery v garsónke čítaním kníh a víkendy u večne nespokojnej matky v Petržalke. Nespokojnej s otcom, s ktorým sa rozviedla pred päťnástimi rokmi, s prácou, vládou, ponukou v hypermarkete, s Karolom a jeho životom... spokojnej jedine so sebou.
Po chvíli zatvoril okno, postavil na čaj a podišiel k neveľkej knižnici. Prechádzal pohľadom z knihy na knihu úhľadne poukladaných podľa abecedy na miniatúrnych poličkách, vytiahol Hesseho Stepného vlka, otvoril knihu a začal čítať. Voda v kanvici vrela, nevšímal si ju.
Karol žil sám. Nemal takmer žiadnych priateľov, iba kolegu Fera, s ktorým občas skočil na pohár vínka do neďalekého baru, a možno zopár známych z práce, žien sa stránil. Nenávidel sa za to, že sa im nedokáže ani len prihovoriť bez toho, aby sa mu pri tom z úst nedrali neidentifikovateľné zhluky hlások a nenahrnula sa mu karmínová červeň do inak bledej tváre. Hanbil sa za seba. Za hrubé sklá dioptrických okuliarov, z ktorých sa vysmievali už v škôlke, za ťarbavý kačací krok, ktorý vraj podedil po otcovi, a uhrovitú pleť, za to, že je úplne nemožný a neschopný čohokoľvek. Obyčajný lúzer. Nedotiahol to vyššie, ako za pult kníhkupectva, nemá auto, nechodí na dovolenky k moru, nehrá golf, má iba svoju malú garsónku po dedovi. Neschopák. Nula s veľkým N. Chudák. Ak na to aj zabudol, mama mu to bezpečne každý piatok večer pripomenula a potom v sobotu ešte stokrát zopakovala. Aby si to dobre zapamätal. Lebo je to tak. Lebo je po otcovi. Lebo sa to nezmení, diagnóza na celý život.
Nemal dobrú náladu. Nedokázal sa sústrediť na text, písmenká sa vlnili po papieri ako čierne chlpaté húsenice sem a tam, v telke iba správy a potom dvadsiaty siedmy diel nejakého treťotriedneho seriálu s treťotriednymi hercami a treťotriednym dejom. Zatvoril knihu a pozrel na hodiny. Príliš skoro. Mal čudný pocit, že dnes sa niečo neodvratné stane, že dnešok mu niečo prinesie, že musí ísť von, lebo sa na neho zrútia všetky štyri steny a pochovajú ho zaživa. Napokon, všetkým by to aj tak bolo srdečne jedno.
Položil knihu na stôl, postavil sa a prešiel k skrini. Vytiahol z nej košeľu, pletený sveter, rifle a čierne ponožky a začal sa obliekať. Spodky si nevymenil, načo? Spomenul si na to, ako mu mama vždy prízvukovala, že si musí vziať čisté prádlo, keby ho náhodou zrazilo auto... V duchu sa zasmial predstave, ako leží v kaluži vlastnej krvi, nad ním sa skláňajú okoloidúci a lekár, a všetci sa čudujú jeho prepoteným spodkom. V kúpeľni si umyl tvár ľadovou vodou, vypláchol ústa a prečesal rednúce vlasy. Obliekol si kabát a vyšiel z bytu do novembrového večera.
Mesto zakrývala nefalšovaná tma. Vietor naháňal po uliciach posledné zošúverené listy, stromy sa pod jeho silou skláňali k zemi ako starci. V oknách blikali televízne obrazovky, na ulici nikoho. Okrem Karola. Kráčal pomaly, lenivo, akoby si nebol istý, kam vlastne ide a čo hľadá. Nevedel. Po chvíli bezcieľneho putovania zamieril na Herliansku, do baru Kotva, kde občas sedávali s Ferim pri fľaši lacného vína debatujúc o knihách. Bol to jediný podnik, ktorý poznal. Už z diaľky naň blikal ako výkričník červený neónový nápis TVA, písmená K a O nesvietili, iba bzučali ako dva rozzúrené úle. Cez dymovú clonu a masu podgurážených ľudí sa pretisol až k baru a od barmana si vypýtal poldecák rumu. Mal rád túto dieru. Hustý dym mu zaručoval istú mieru anonymity a tak si ho nikto nevšímal. Sedel ako pena a civel na fľaše naukladané na polici nad barom. Chýbal mu Fero a tie ich smiešne debaty. Vypil ešte pár poldecákov, zaplatil a vyšiel von. Potreboval vzduch. Čistý vzduch, lebo sa zblázni. Až bolestne si uvedomoval, že mu niečo chýba. NIEKTO. HOCIKTO.
Blúdil ulicami, kopal do suchého lístia a chcelo sa mu kričať. Vyziapať svetu všetkú tú bolesť, ktorá v ňom stále rastie a už stihla prerásť každú bunku jeho tela. Vyliať zo seba zlosť, beznádej, neschopnosť bojovať so svojou matkou, zúfalstvo z vlastnej nedokonalosti, ktorú mu stále pripomína. Bolo mu nanič. Nanič zo seba. Nanič zo sveta. Nechcelo sa mu ísť domov, do svojej malej zatuchnutej garsónky po dedovi. Nemal ísť za kým.
Podvedome zrýchľoval a zastavil sa až pred hypermarketom. Bolo ešte otvorené. Nákupné košíky pri vstupe ignoroval, vošiel rovno dnu, zamieril do oddelenia s potravinami a bezcieľne prechádzal uličkami pozorujúc zvyšky života okolo: Pár ľudí nakupujúcich v chvate to najnutnejšie a ponáhľajúcich sa domov za rodinou, zaľúbený párik so šampanským a bonboniérou, bezdomovec tackajúci sa k pokladni nesúc si pod pazuchou čučo za dvadsať korún, nervózni upratovači, uškriekané pokladníčky, čo sa nevedia dočkať konca zmeny. Vzal do ruky plechovku s konzervovaným hráškom a prehadzoval si ju z ruky do ruky. Zloženie: sterilizovaný hrášok, slaný nálev , zopár éčok. Trvanlivosť najmenej tri roky od dátumu výroby. Zrazu TO vedel. Vedel presne, prečo tu prišiel a čo chce. Áno, už to vie celkom iste. Položil hrášok naspäť na miesto, prešiel k pultu s časopismi a vybral odtiaľ Večerník, zaplatil a ponáhľal sa domov.
Doma otvoril noviny na poslednej strane a podľa vzoru na čistý list papiera napísal:
„Sympatický štyridsiatnik, 176/82, nefajčiar, abstinent, slobodný bez záväzkov hľadá ženu na bližšie zoznámenie. Vek nerozhoduje, dieťa nie je prekážkou.“
Rýchlo ešte raz preletel očami text, skontroloval chyby, potom papier úhľadne poskladal a vložil do obálky s adresou redakcie. Bez zaváhania ju naslinil a zalepil. Zajtra ju pošle. No a potom, potom začne nový život. S novým človekom. V starej garsónke po dedovi.
nedeľa 9. novembra 2008
48. O výstave, stretnutiach a vôni
Tento víkend bol o výstave kníh, stretnutiach s priateľmi, malých rodinných drámach a o vôni vyprážaných banánov v mede. Plnohodnotný víkend. So všetkým, čo k tomu patrí...
Začal sa tisíckami kníh úhľadne poukladanými na pultoch vo výstavných halách Incheby. Voňalo tam tlačiarenskou čerňou a stavím sa, že keby som na chvíľočku zatvorila oči, počula by som tichučko šelestiť stránky. Pomaly som prechádzala od jedného pultu k druhému, pohládzala lesklé obaly knižiek, tešila sa z farebných obrázkov a v mysli si písala imaginárny zoznam tých, ktoré sa mi náramne hodia do knižnice. Kúpila som si súborné dielo Dušana Kužela v dvoch dieloch a Milenky od Elfriede Jelinek, o ktorej Tomáš povedal, že je surová. Surová feministka s Nobelovou cenou na konte. Stretla som J. Heribana a chvíľu ľutovala, že pri sebe nemám Intimitu vlkov, že mi ju nemôže podpísať, osobne venovať. Dado Nagy zasa predstavoval nové knižky v maličkom provizórnom štúdiu s labilnými umelohmotnými stoličkami a jeho hlas znel príjemne rozhlasovo. Rovnako ako keď ho s Jankom v nedeľu poobede počúvame na frekvencii Slovenského rozhlasu v aute, ženúc sa pri tom po D1 domov.
Po výstave sme hladní zakotvili v čínskej reštaurácii s gýčovými blikajúcimi svetielkami povešanými na neživých stromoch a akváriami s pestrými rybkami plávajúcimi zbesilo tam a späť. Priznávam, paličkami na rozdiel od Janka jesť neviem. A suši nechcem ani ochutnať. On ho má rád. Objednala som si radšej vyprážané banány v mede a tešila sa, že mi čašník k nim priniesol vidličku, že nie som odkázaná na dve tenučké drievka, ktoré ani neviem uchopiť.
A potom sme celkom nečakane dostali chuť na obyčajné párky z hypermarketu s horčicou a kečupom. Odrazu mi celá tá reštauračná paráda liezla na nervy. Doma sme si otvorili fľašu bieleho vína, uvarili tie párky, pustili Bridget Jones a prebrali všetko, čo sme si za posledných päť mesiacov nestihli povedať. Neskôr som v horúcej vani s penou až po okraj a vínom prelievajúcim sa niekde v hlave premýšľala nad tým, ako mi je dobre, aká som spokojná a šťastná. Zároveň sa trošku bála, či to šťastie zasa niekam neodletí, či sa nestratí... a v sobotu som si už bola definitívne istá, že ho musím chrániť. Lialo ako z krhly a celé mi to začalo pripomínať november. Studeným dažďom aj mrazivou atmosférou.
Začal sa tisíckami kníh úhľadne poukladanými na pultoch vo výstavných halách Incheby. Voňalo tam tlačiarenskou čerňou a stavím sa, že keby som na chvíľočku zatvorila oči, počula by som tichučko šelestiť stránky. Pomaly som prechádzala od jedného pultu k druhému, pohládzala lesklé obaly knižiek, tešila sa z farebných obrázkov a v mysli si písala imaginárny zoznam tých, ktoré sa mi náramne hodia do knižnice. Kúpila som si súborné dielo Dušana Kužela v dvoch dieloch a Milenky od Elfriede Jelinek, o ktorej Tomáš povedal, že je surová. Surová feministka s Nobelovou cenou na konte. Stretla som J. Heribana a chvíľu ľutovala, že pri sebe nemám Intimitu vlkov, že mi ju nemôže podpísať, osobne venovať. Dado Nagy zasa predstavoval nové knižky v maličkom provizórnom štúdiu s labilnými umelohmotnými stoličkami a jeho hlas znel príjemne rozhlasovo. Rovnako ako keď ho s Jankom v nedeľu poobede počúvame na frekvencii Slovenského rozhlasu v aute, ženúc sa pri tom po D1 domov.
Po výstave sme hladní zakotvili v čínskej reštaurácii s gýčovými blikajúcimi svetielkami povešanými na neživých stromoch a akváriami s pestrými rybkami plávajúcimi zbesilo tam a späť. Priznávam, paličkami na rozdiel od Janka jesť neviem. A suši nechcem ani ochutnať. On ho má rád. Objednala som si radšej vyprážané banány v mede a tešila sa, že mi čašník k nim priniesol vidličku, že nie som odkázaná na dve tenučké drievka, ktoré ani neviem uchopiť.
A potom sme celkom nečakane dostali chuť na obyčajné párky z hypermarketu s horčicou a kečupom. Odrazu mi celá tá reštauračná paráda liezla na nervy. Doma sme si otvorili fľašu bieleho vína, uvarili tie párky, pustili Bridget Jones a prebrali všetko, čo sme si za posledných päť mesiacov nestihli povedať. Neskôr som v horúcej vani s penou až po okraj a vínom prelievajúcim sa niekde v hlave premýšľala nad tým, ako mi je dobre, aká som spokojná a šťastná. Zároveň sa trošku bála, či to šťastie zasa niekam neodletí, či sa nestratí... a v sobotu som si už bola definitívne istá, že ho musím chrániť. Lialo ako z krhly a celé mi to začalo pripomínať november. Studeným dažďom aj mrazivou atmosférou.
nedeľa 2. novembra 2008
47. Veľkomesto duší
November mi vonia dušičkami. Voskom a nostalgiou dýchajúcou z tmavých kútov a opustených uličiek. Cintoríny sa na chvíľu premenia z tichých šelestiacich polí na bzučiace úle svetielkujúce dlho do noci. Niekedy si predstavujem, že ten oceán plamienkov vidno aj z vesmíru. Že sa nedá prehliadnuť.
Pamätám si, ako sme každý rok chodievali na cintorín spoločne. Ako mama robila doma vence zo smrekových halúzok a umelých kvetín. Ako sme sa hádali, kto zapáli sviečky. Ako sme sa stretávali u babky celá rodina a vracali sa domov až potme, keď cintorín svietil ako veľkomesto. Veľkomesto duší.
Dnes je všetko iné. Stretávať sa viac niet u koho, o dôvod viac spomínať. Ďalšie svetielko blikajúce v novembrovej tme. Všetko sa raz skončí, zmieriť sa s tým však nedá. Ani proti tomu bojovať. Sme iba malé zrnko unášané časom bez šance akokoľvek to zmeniť.
Ale možno stačí aspoň na chvíľu zabudnúť na presýpacie hodiny, peniaze, vlastné ego či malicherné spory a v tichej pokore pred životom zapáliť sviečku za vlastné chyby. Tráviť viac času s tým, koho máme radi. A povedať mu všetko, čo chceme, aby vedel. O minútu môže byť neskoro...
Nechcem byť patetická, atmosféra k tomu zvádza. Viem, že rýchlosť ovplyvniť nedokážem, ale verím, že smer áno. A to mi stačí.
PS: Babi, ďakujem za tú letnú búrku, veľa pre mňa znamenala.
Pamätám si, ako sme každý rok chodievali na cintorín spoločne. Ako mama robila doma vence zo smrekových halúzok a umelých kvetín. Ako sme sa hádali, kto zapáli sviečky. Ako sme sa stretávali u babky celá rodina a vracali sa domov až potme, keď cintorín svietil ako veľkomesto. Veľkomesto duší.
Dnes je všetko iné. Stretávať sa viac niet u koho, o dôvod viac spomínať. Ďalšie svetielko blikajúce v novembrovej tme. Všetko sa raz skončí, zmieriť sa s tým však nedá. Ani proti tomu bojovať. Sme iba malé zrnko unášané časom bez šance akokoľvek to zmeniť.
Ale možno stačí aspoň na chvíľu zabudnúť na presýpacie hodiny, peniaze, vlastné ego či malicherné spory a v tichej pokore pred životom zapáliť sviečku za vlastné chyby. Tráviť viac času s tým, koho máme radi. A povedať mu všetko, čo chceme, aby vedel. O minútu môže byť neskoro...
Nechcem byť patetická, atmosféra k tomu zvádza. Viem, že rýchlosť ovplyvniť nedokážem, ale verím, že smer áno. A to mi stačí.
PS: Babi, ďakujem za tú letnú búrku, veľa pre mňa znamenala.
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)