V práci som skončila krátko pred šiestou, vymenila sveter za bielu blúzku, okolo krku obmotala čierne korále a ponáhľala sa do divadla. Dnes som za dámu. O chvíľu už pri tlmenom osvetlení sŕkam šampanské a podriemkavam pri pomalých bluesovo ladených pesničkách Katky Koščovej tešiac sa na recepciu.
Netešila som sa sama. Hneď ako moderátor ukončil program a otvoril recepciu, odštartoval hostí, ktorí si to ako vyhladované stádo namierili rovno k plným stolom. Netrpezlivo stepujúc v dlhom rade stískajú v rukách malé tanieriky pevne odhodlaní naložiť si na ne čo najviac jedla. Treba mať správnu techniku. Kúsok údeného lososa, prosciutto, plnené vajíčko, mäsovú roládu, kúsok hermelínu, ementálu, cherry paradajku, feferónku, na to ešte punčový koláčik a štrúdľu. Rýchlo, rýchlo, ešte rýchlejšie, lebo nič neostane. Potom postávajúc v menších skupinkách a napchávajúc sa rýchlosťou blesku, aby ešte stihli aj teplý bufet, debatujú o počasí. Aby sa o päť minút nato mohli zasa vrhnúť na to, čo ešte zostalo.
Mám smolu. Jem príliš pomaly. Na každej recepcii sa mi stane presne to isté: kým stačím zjesť kúsok šunky so zeleninou a rožkom, sú stoly oholené až na kosť. Dala by som si ešte niečo sladké, ale na stole svieti už iba jeden upučený krémeš. Škoda. A tak sklamane siaham aspoň po pohári bieleho vína a pozorujem okolie. Premýšľam o tom, že by som mala zvýšiť rýchlosť žuvania alebo obsah dutiny ústnej, inak zostanem hladná a pravdu povediac, kultúry sa človek nenaje. Zabúdam na spoločenské pravidlá a prežúvam. Zľava doprava, sprava doľava. Nedarí sa mi tak, akoby som chcela: chýba potrebná prax. Zatiaľ, čo ja som mohla absolvovať tak dvadsať recepcií, tamten pán ich má za sebou hádam už aj celé stovky. V Smotánke ho vídavam každý týždeň.
Pán v pokrčenom saku sa práve láduje obloženým chlebíčkom, keď mu z taniera vypadne bobuľka hrozna. Upsss, nenápadne sa poobzerá okolo a potom ju odkopne. Žiadny problém. Stavím sa, že po skončení recepcie tu upratovacia služba nájde pod stolmi a v tmavých kútoch ešte kopu jedla. Pani v červenej blúzke zasa z posledných síl hlce jablkovú štrúdľu. Na tanieri má ešte tri kúsky, ale už nevládze. Ponúka ju teda svojej mladšej spoločníčke, možno dcére, potom zrejme manželovi. Nikto ju nechce. Možno myslí na to, ako by sa tie tri kúsky dali tajne prepašovať domov. V kabelke. Tanier sklamane odkladá na prázdny stôl. Takých je tam už viac. Odhryznutý rožok, polovica chlebíčka, ovocie, rozpučený koláč.
Hostia ešte chvíľu spoločensky konverzujú, aspoň kým dopijú víno a dojedia, čo si ponakladali, potom už nie je o čom. Došli témy. Divadlo sa pomaly vyprázdňuje, zrazu sa každý ešte niekam ponáhľa, má ešte niečo v pláne. Garderobierky nestačia vydávať kabáty, vo vstupnej hale sa začali tvoriť zápchy. Opúšťajúc spoločnosť, každý myslí na to, kedy sa zadarmo naje nabudúce.
Tak dovidenia, stretneme sa zas na nejakej recepcii. Ale nezabudnite, treba sa ponáhľať. Inak nič nezostane. A obschnutý chlebíček si môžete dať aj doma.
1 komentár:
takto je to pekne !
Zverejnenie komentára