November mi vonia dušičkami. Voskom a nostalgiou dýchajúcou z tmavých kútov a opustených uličiek. Cintoríny sa na chvíľu premenia z tichých šelestiacich polí na bzučiace úle svetielkujúce dlho do noci. Niekedy si predstavujem, že ten oceán plamienkov vidno aj z vesmíru. Že sa nedá prehliadnuť.
Pamätám si, ako sme každý rok chodievali na cintorín spoločne. Ako mama robila doma vence zo smrekových halúzok a umelých kvetín. Ako sme sa hádali, kto zapáli sviečky. Ako sme sa stretávali u babky celá rodina a vracali sa domov až potme, keď cintorín svietil ako veľkomesto. Veľkomesto duší.
Dnes je všetko iné. Stretávať sa viac niet u koho, o dôvod viac spomínať. Ďalšie svetielko blikajúce v novembrovej tme. Všetko sa raz skončí, zmieriť sa s tým však nedá. Ani proti tomu bojovať. Sme iba malé zrnko unášané časom bez šance akokoľvek to zmeniť.
Ale možno stačí aspoň na chvíľu zabudnúť na presýpacie hodiny, peniaze, vlastné ego či malicherné spory a v tichej pokore pred životom zapáliť sviečku za vlastné chyby. Tráviť viac času s tým, koho máme radi. A povedať mu všetko, čo chceme, aby vedel. O minútu môže byť neskoro...
Nechcem byť patetická, atmosféra k tomu zvádza. Viem, že rýchlosť ovplyvniť nedokážem, ale verím, že smer áno. A to mi stačí.
PS: Babi, ďakujem za tú letnú búrku, veľa pre mňa znamenala.
Pamätám si, ako sme každý rok chodievali na cintorín spoločne. Ako mama robila doma vence zo smrekových halúzok a umelých kvetín. Ako sme sa hádali, kto zapáli sviečky. Ako sme sa stretávali u babky celá rodina a vracali sa domov až potme, keď cintorín svietil ako veľkomesto. Veľkomesto duší.
Dnes je všetko iné. Stretávať sa viac niet u koho, o dôvod viac spomínať. Ďalšie svetielko blikajúce v novembrovej tme. Všetko sa raz skončí, zmieriť sa s tým však nedá. Ani proti tomu bojovať. Sme iba malé zrnko unášané časom bez šance akokoľvek to zmeniť.
Ale možno stačí aspoň na chvíľu zabudnúť na presýpacie hodiny, peniaze, vlastné ego či malicherné spory a v tichej pokore pred životom zapáliť sviečku za vlastné chyby. Tráviť viac času s tým, koho máme radi. A povedať mu všetko, čo chceme, aby vedel. O minútu môže byť neskoro...
Nechcem byť patetická, atmosféra k tomu zvádza. Viem, že rýchlosť ovplyvniť nedokážem, ale verím, že smer áno. A to mi stačí.
PS: Babi, ďakujem za tú letnú búrku, veľa pre mňa znamenala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára