Otvoril okno a zhlboka sa nadýchol. Dnu sa vovalil chladný novembrový vzduch a o pár minút neskôr naplnil neveľký byt. Hodiny ukazovali pár minút po siedmej, v televízii bežali správy.
Karol býval v miniatúrnej garsónke na jednom z bratislavských predmestí. Zdedil ju po dedovi pred siedmimi rokmi a odvtedy ju neopustil. Dovtedy žil s matkou. Tých pár štvorcových metrov na treťom poschodí tehlového domu bolo jedinou istotou, ktorú mal.
Dodnes si pamätá na prenikavý tabakový zápach, ktorý ucítil, keď prvýkrát od dedovej smrti prekročil jej prah s neveľkou lepenkovou škatuľou pod pazuchou, v ktorej si niesol celý svoj vtedajší majetok. Postupne postŕhal tapety s nemoderným geometrickým vzorom napáchnuté cigaretami, vymaľoval steny na oranžovo, vymenil kuchynskú linku a dokúpil pár kusov lacného nábytku. Dni trávil v práci, večery v garsónke čítaním kníh a víkendy u večne nespokojnej matky v Petržalke. Nespokojnej s otcom, s ktorým sa rozviedla pred päťnástimi rokmi, s prácou, vládou, ponukou v hypermarkete, s Karolom a jeho životom... spokojnej jedine so sebou.
Po chvíli zatvoril okno, postavil na čaj a podišiel k neveľkej knižnici. Prechádzal pohľadom z knihy na knihu úhľadne poukladaných podľa abecedy na miniatúrnych poličkách, vytiahol Hesseho Stepného vlka, otvoril knihu a začal čítať. Voda v kanvici vrela, nevšímal si ju.
Karol žil sám. Nemal takmer žiadnych priateľov, iba kolegu Fera, s ktorým občas skočil na pohár vínka do neďalekého baru, a možno zopár známych z práce, žien sa stránil. Nenávidel sa za to, že sa im nedokáže ani len prihovoriť bez toho, aby sa mu pri tom z úst nedrali neidentifikovateľné zhluky hlások a nenahrnula sa mu karmínová červeň do inak bledej tváre. Hanbil sa za seba. Za hrubé sklá dioptrických okuliarov, z ktorých sa vysmievali už v škôlke, za ťarbavý kačací krok, ktorý vraj podedil po otcovi, a uhrovitú pleť, za to, že je úplne nemožný a neschopný čohokoľvek. Obyčajný lúzer. Nedotiahol to vyššie, ako za pult kníhkupectva, nemá auto, nechodí na dovolenky k moru, nehrá golf, má iba svoju malú garsónku po dedovi. Neschopák. Nula s veľkým N. Chudák. Ak na to aj zabudol, mama mu to bezpečne každý piatok večer pripomenula a potom v sobotu ešte stokrát zopakovala. Aby si to dobre zapamätal. Lebo je to tak. Lebo je po otcovi. Lebo sa to nezmení, diagnóza na celý život.
Nemal dobrú náladu. Nedokázal sa sústrediť na text, písmenká sa vlnili po papieri ako čierne chlpaté húsenice sem a tam, v telke iba správy a potom dvadsiaty siedmy diel nejakého treťotriedneho seriálu s treťotriednymi hercami a treťotriednym dejom. Zatvoril knihu a pozrel na hodiny. Príliš skoro. Mal čudný pocit, že dnes sa niečo neodvratné stane, že dnešok mu niečo prinesie, že musí ísť von, lebo sa na neho zrútia všetky štyri steny a pochovajú ho zaživa. Napokon, všetkým by to aj tak bolo srdečne jedno.
Položil knihu na stôl, postavil sa a prešiel k skrini. Vytiahol z nej košeľu, pletený sveter, rifle a čierne ponožky a začal sa obliekať. Spodky si nevymenil, načo? Spomenul si na to, ako mu mama vždy prízvukovala, že si musí vziať čisté prádlo, keby ho náhodou zrazilo auto... V duchu sa zasmial predstave, ako leží v kaluži vlastnej krvi, nad ním sa skláňajú okoloidúci a lekár, a všetci sa čudujú jeho prepoteným spodkom. V kúpeľni si umyl tvár ľadovou vodou, vypláchol ústa a prečesal rednúce vlasy. Obliekol si kabát a vyšiel z bytu do novembrového večera.
Mesto zakrývala nefalšovaná tma. Vietor naháňal po uliciach posledné zošúverené listy, stromy sa pod jeho silou skláňali k zemi ako starci. V oknách blikali televízne obrazovky, na ulici nikoho. Okrem Karola. Kráčal pomaly, lenivo, akoby si nebol istý, kam vlastne ide a čo hľadá. Nevedel. Po chvíli bezcieľneho putovania zamieril na Herliansku, do baru Kotva, kde občas sedávali s Ferim pri fľaši lacného vína debatujúc o knihách. Bol to jediný podnik, ktorý poznal. Už z diaľky naň blikal ako výkričník červený neónový nápis TVA, písmená K a O nesvietili, iba bzučali ako dva rozzúrené úle. Cez dymovú clonu a masu podgurážených ľudí sa pretisol až k baru a od barmana si vypýtal poldecák rumu. Mal rád túto dieru. Hustý dym mu zaručoval istú mieru anonymity a tak si ho nikto nevšímal. Sedel ako pena a civel na fľaše naukladané na polici nad barom. Chýbal mu Fero a tie ich smiešne debaty. Vypil ešte pár poldecákov, zaplatil a vyšiel von. Potreboval vzduch. Čistý vzduch, lebo sa zblázni. Až bolestne si uvedomoval, že mu niečo chýba. NIEKTO. HOCIKTO.
Blúdil ulicami, kopal do suchého lístia a chcelo sa mu kričať. Vyziapať svetu všetkú tú bolesť, ktorá v ňom stále rastie a už stihla prerásť každú bunku jeho tela. Vyliať zo seba zlosť, beznádej, neschopnosť bojovať so svojou matkou, zúfalstvo z vlastnej nedokonalosti, ktorú mu stále pripomína. Bolo mu nanič. Nanič zo seba. Nanič zo sveta. Nechcelo sa mu ísť domov, do svojej malej zatuchnutej garsónky po dedovi. Nemal ísť za kým.
Podvedome zrýchľoval a zastavil sa až pred hypermarketom. Bolo ešte otvorené. Nákupné košíky pri vstupe ignoroval, vošiel rovno dnu, zamieril do oddelenia s potravinami a bezcieľne prechádzal uličkami pozorujúc zvyšky života okolo: Pár ľudí nakupujúcich v chvate to najnutnejšie a ponáhľajúcich sa domov za rodinou, zaľúbený párik so šampanským a bonboniérou, bezdomovec tackajúci sa k pokladni nesúc si pod pazuchou čučo za dvadsať korún, nervózni upratovači, uškriekané pokladníčky, čo sa nevedia dočkať konca zmeny. Vzal do ruky plechovku s konzervovaným hráškom a prehadzoval si ju z ruky do ruky. Zloženie: sterilizovaný hrášok, slaný nálev , zopár éčok. Trvanlivosť najmenej tri roky od dátumu výroby. Zrazu TO vedel. Vedel presne, prečo tu prišiel a čo chce. Áno, už to vie celkom iste. Položil hrášok naspäť na miesto, prešiel k pultu s časopismi a vybral odtiaľ Večerník, zaplatil a ponáhľal sa domov.
Doma otvoril noviny na poslednej strane a podľa vzoru na čistý list papiera napísal:
„Sympatický štyridsiatnik, 176/82, nefajčiar, abstinent, slobodný bez záväzkov hľadá ženu na bližšie zoznámenie. Vek nerozhoduje, dieťa nie je prekážkou.“
Rýchlo ešte raz preletel očami text, skontroloval chyby, potom papier úhľadne poskladal a vložil do obálky s adresou redakcie. Bez zaváhania ju naslinil a zalepil. Zajtra ju pošle. No a potom, potom začne nový život. S novým človekom. V starej garsónke po dedovi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára