Tento víkend bol o výstave kníh, stretnutiach s priateľmi, malých rodinných drámach a o vôni vyprážaných banánov v mede. Plnohodnotný víkend. So všetkým, čo k tomu patrí...
Začal sa tisíckami kníh úhľadne poukladanými na pultoch vo výstavných halách Incheby. Voňalo tam tlačiarenskou čerňou a stavím sa, že keby som na chvíľočku zatvorila oči, počula by som tichučko šelestiť stránky. Pomaly som prechádzala od jedného pultu k druhému, pohládzala lesklé obaly knižiek, tešila sa z farebných obrázkov a v mysli si písala imaginárny zoznam tých, ktoré sa mi náramne hodia do knižnice. Kúpila som si súborné dielo Dušana Kužela v dvoch dieloch a Milenky od Elfriede Jelinek, o ktorej Tomáš povedal, že je surová. Surová feministka s Nobelovou cenou na konte. Stretla som J. Heribana a chvíľu ľutovala, že pri sebe nemám Intimitu vlkov, že mi ju nemôže podpísať, osobne venovať. Dado Nagy zasa predstavoval nové knižky v maličkom provizórnom štúdiu s labilnými umelohmotnými stoličkami a jeho hlas znel príjemne rozhlasovo. Rovnako ako keď ho s Jankom v nedeľu poobede počúvame na frekvencii Slovenského rozhlasu v aute, ženúc sa pri tom po D1 domov.
Po výstave sme hladní zakotvili v čínskej reštaurácii s gýčovými blikajúcimi svetielkami povešanými na neživých stromoch a akváriami s pestrými rybkami plávajúcimi zbesilo tam a späť. Priznávam, paličkami na rozdiel od Janka jesť neviem. A suši nechcem ani ochutnať. On ho má rád. Objednala som si radšej vyprážané banány v mede a tešila sa, že mi čašník k nim priniesol vidličku, že nie som odkázaná na dve tenučké drievka, ktoré ani neviem uchopiť.
A potom sme celkom nečakane dostali chuť na obyčajné párky z hypermarketu s horčicou a kečupom. Odrazu mi celá tá reštauračná paráda liezla na nervy. Doma sme si otvorili fľašu bieleho vína, uvarili tie párky, pustili Bridget Jones a prebrali všetko, čo sme si za posledných päť mesiacov nestihli povedať. Neskôr som v horúcej vani s penou až po okraj a vínom prelievajúcim sa niekde v hlave premýšľala nad tým, ako mi je dobre, aká som spokojná a šťastná. Zároveň sa trošku bála, či to šťastie zasa niekam neodletí, či sa nestratí... a v sobotu som si už bola definitívne istá, že ho musím chrániť. Lialo ako z krhly a celé mi to začalo pripomínať november. Studeným dažďom aj mrazivou atmosférou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára