85. Súkromná zbierka

Otvorené okná v každej izbe, vietor hojdá záclony, jemný vánok v priestore. Zapnutá umývačka, tiché šumenie vody. Na stole v hlbokom tanieri zázvorníky poliate čokoládou, čo voňajú príkrou sladkosťou. Mám zapnutý televízor, ale nepozerám nič konkrétne, len sa nechávam unášať na pohyblivých obrázkoch niekam preč. Myslím na kvety, ktoré by som mala popolievať. Lebo je nedeľa a ja ich vždy v nedeľu večer polievam. Nerozprávam sa s nimi. Iba im do misiek nalejem trochu vody a hnevám sa sama na seba, keď ju vylejem a musím utierať. Taký môj nedeľný rituál.

Mám veľa rituálov, zaužívaných zvyklostí. Dáva mi to pocit akejsi zvláštnej istoty, pevnej pôdy pod nohami, pocit, že všetko funguje tak, ako má. Keď deň začínam horúcim čajom, sobotné rána sladkými raňajkami, večer si vždy v posteli čítam až kým nezaspím, v piatok chodievam na veľký nákup, cez víkend pečiem koláče a v nedeľu pozerám filmové premiéry na HBO. Nie je to stereotyp, mám to rada.

Začali správy, samé negatíva ako vždy. Ďalšia filmová premiéra o dvadsiatej. Včera som videla Predčítača s Kate Winsletovou. Neskoro večer, ležiac v posteli, s notebookom na kolenách. Nádherná poetika, presvedčila ma, aby som si kúpila knihu. Lebo knihy sú vždy lepšie ako filmy. Vo finále, keď Hanna vo väzení počúvala kazety a učila sa čítať aj písať, som plakala, lebo tá predstava sa mi zdá krásna a desí ma zároveň. Aj dnes, stále. Bol to jeden z tých filmov, po ktorých zostáva vyrytá stopa v duši. Iba také sa oplatí vidieť viackrát. Ak máte typ na niečo, čo musím bezpodmienečne vidieť, dajte mi vedieť, nech niečo nezmeškám, nech neprídem o zážitok, o novú jazvu v duši. Lebo ja ich zbieram.

Ide o moju súkromnú zbierku jaziev nevyčísliteľnej hodnoty. Majú moc meniť človeka.