Cítim, že na mňa lezie viróza. Výsledok náhleho príchodu studených večerov. Vôbec nemám pocit, že bolo nejaké leto, akoby práve skončil máj a začal sa september. Odkvitli stromy a zostali holé, bez listov. Pole je poorané s geometrickou presnosťou, čo kazia iba krkavce, ktoré sa nad ním neustále zlietajú. Pracovali na ňom po častiach, celý týždeň. Menilo svoju podobu každý deň. Patchwork. Vzory ako na výšivke.
Každé ráno cestou do práce stojíme v zápche. Farebná reťaz plechu. Kým stojíme, v rádiu stokrát tá istá pieseň, prezerám si ľudí, čo sedia za volantom vo vedľajšom pruhu. Alebo v autobuse, so slúchadlami v ušiach, zhúžvanými novinami, hompáľajúci sa okolo tyče. Myslím na preplnený priestor, nemožnosť nadýchnuť sa, na nervózneho šoféra. Alebo si obzerám tváre, spôsob, akým ľudia držia volant, ako sa pri tom tvária. Podvedome brzdím na červenú sediac na mieste spolujazdca a nadávam na tých bezohľadných dravcov v kovových plechovkách...
Cítim sa zle a nič ma nebaví, ani spánok, ani knihy, ani film. Rande s Nurofenom a litrami horúceho čaju. Neznášam tieto depresívne stavy, keď sa nevládzem ani otočiť na druhú stranu ležiac na gauči pred televízorom pozapletaná do paplóna. Jediným svetlým bodom bol tuniak s cibuľou a horúca sprcha. Teraz mi aspoň vlasy voňajú po olivách.
Zvláštny je tento september, uteká. Oveľa radšej mám október a november, keď vzduch vonia po mokrej zemine, po vosku. Keď s prvými mrazmi omrznú šípky, aj chryzantémy na hroboch. Čas tekvicovej polievky, keď sa prvýkrát oblečiem do teplého kabáta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára