Chuť na čokoládu Lindt v červenom obale vyloženú vysoko na skrinke v kuchyni. Vybrala som z papierového obalu jednu čokoládovú guľôčku obalenú vo farebnom staniole, vložila si ju do úst a nechala iba tak rozplývať na jazyku. Pokrčený staniol zostal ležať bez povšimnutia na stole ako nemý dôkaz. To je presne to, čo teraz potrebujem: kúsok čokoládového neba rovná sa kúsok dobrej nálady ako nežný prídavok k tej, čo vyvolalo šampanské v kombinácii s činzánom. Dnes by som sa dala nahovoriť na všetko.
Dala som si rýchlu sprchu, na tvár hrubú vrstvu čučoriedkovej masky, na vlasy zasa ľanovo-mrkvovú, vyzerám akoby som spadla do kade s vápnom. V žilách mi ešte stále koluje Steinbeck, čítala som dlho do noci aj celé predpoludnie, kým som sa nedostala na koniec. Ako narkoman závislý na svojej dávke, nedá sa prestať. M-U-S-Í-M sa denne ponárať do neexistujúcich svetov. A potom mám zasa pocit, že stačilo, že je toho priveľa, že sa mi to všetko v hlave mieša, že treba robiť niečo iné, lebo prestávam vnímať skryté pravdy medzi riadkami, že sa nedokážem ponoriť pod hladinu... a začnem presádzať kvetiny. Babrem sa v hline porozsýpanej na novinovom papieri a som dokonale šťastná, lebo nemyslím. Iba si vychutnávam špinu, čo zalieza pod nechty, hráškovo –zelené kvetináče. Podľa mojich vlastných pravidiel poukladané úhľadne na parapete vyzerajú spokojne. Alebo začnem žehliť.
„Väčšina ľudí sa k tomuto miestu ani nepriblíži. Iní sú tu doma,“ hovorí mužský hlas z reklamy. Neviem, čo tými slovami myslí. Je mi to jedno. Hovorím si, že sa mi nechce zajtra vstať, ísť do práce, zapnúť počítač. Že by som radšej dlho raňajkovala pri zapnutom televízore, napríklad lievance obalené vo vanilkovom cukre s čučoriedkami. Alebo toasty s roztopeným syrom. A pozerala správy, možno prepínala naslepo. Škoda na to myslieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára