Milujem nakupovanie. Výhodné nakupovanie. Nakúpiť veľa za málo peňazí. Priznávam, že niekedy sa za môj materialistický prístup k životu hanbím, ale už je to raz tak.
Je to nevyliečiteľná choroba?
Keď som mala asi šesť rokov, vždy sme sa spolu so sestrou nevedeli dočkať, kedy sa rodičia vrátia z nákupov v Poľsku alebo na Morave. Vedeli sme, že prídu až niekedy poobede a naša stará červená škodovka Betka sa bude prehýbať pod ťarchou nákupu.
Pamätám si, ako raz z Tešína priviezli vysokú lampu s nariaseným bordovým klobúkom ozdobeným populárnymi strapcami a červenou ružou, ktorá mala svoje miesto v obývačke a ktorá sa mi vtedy ako dieťaťu páčila. Vyzerala elegantne a jej tlmené svetlo sme mali všetci radi. Alebo čajovú súpravu v štýle Ľudovíta štrnásteho, bohato zdobenú výjavmi zo života kráľovskej rodiny, ktorej sme mali zakázané čo i len sa dotknúť, aby sa náhodou nerozbila. Dnes by bola považovaná za gýč, ale vtedy sme ju s Adou donekonečna potajomky chytali do rúk predstierajúc, že sme pozvané ku kráľovnej na poobedňajšiu šálku pravého anglického čaju.
Z nákupov v Maďarsku rodičia priviezli naparovaciu žehličku, fritézu, odšťavovač, walkman a tonu oblečenia. Žehlička nikdy riadne nefungovala, fritéza požierala obrovské množstvo oleja a odšťavovač sa nám nikdy nechcelo umývať. Walkman bol krikľavo červený a milovali sme ho. Ale bohužiaľ bol iba jeden. Všetky magnetofónové kazety sme preto počúvali na etapy. Desať minút ja, desať Ada a dvadsať Jojo.
Neskôr sme mohli chodiť na nákupy s nimi. Bol to vždy obrovský zážitok, predierať sa pomedzi ľudí v hustom dave medzi šiatrami do prasknutia naplnenými lacným tovarom z Číny niekde na trhu v Ostrave alebo Frídku-Místku. Vždy sme si mohli kúpiť niečo, čo sme už dlho chceli. Nie vždy to ale bola šťastná voľba.
Pamätám sa, ako som raz nemohla odtrhnúť zrak od nádherných zlatých sandálov zdobených dúhovými perličkami. Rodičia mi ich kúpili, no na nohách som ich mala iba raz. Hrdo som sa v nich niesla do školy, ale už po desiatich krokoch ma začali tlačiť a po dvadsiatich som mala pľuzgiere až po kolená, po tridsiatich krvavé rany, akoby som nohy práve vytiahla z mlynčeka na mäso a po päťdesiatich krokoch som z nich stratila jeden dúhový korálik. Skončili v starej skrini plnej vyčaptaných topánok, kým ich mama nenašla a nepodarovala deťom z rodiny, ktoré sa pre ne takmer pobili. Páčili sa im rovnako ako vtedy mne.
Inokedy som neodolala tričku s fotkou Angela z Kelly Family, ktorým sme po pár praniach umývali kúpeľňu a schody vo verande, pestrofarebnej zavinovacej sukni k plavkám, ktorú uchovávam dodnes v skrini s nádejou, že si ju ešte niekedy oblečiem, zimným čižmám s čiernym kožušinovým lemovaním na vysokom opätku a šnurovaním až po samý vrch, na ktoré som bola celú zimu hrdá, či vtedy moderným kapsáčom, ktoré už po prvom praní vybledli z čiernej na sivú tak, že silno evokovali pracovné monterky.
Bohužiaľ pri oblečení sme neskončili. Skúsili sme to aj s kozmetikou. V Poľsku sme si kúpili mimoriadne výhodný, litrový harmančekový šampón pre lesk vlasov. Voňal pekne. Po tom, ako z neho všetci mali lupiny, skončil ako prostriedok na lesk podlahy. Ale minúť celý liter? To bola riadna fuška.
Kúpili sme aj zopár vynikajúcich pleťových krémov, ktoré sa postupne preklasifikovali na krém na topánky, a lakov na nechty, čo stihli stuhnúť na kameň prv, ako sme ich prvýkrát použili.
Sestra si kúpila parádny magnetofón, ktorý po čase začal žuť všetky magnetofónové kazety tak, že sme ich zvyšky z neho vyberali po kúskoch dlhé hodiny, a anténa mu odpadla už po pár dňoch, tak sme mu ju len tak prikladali, aby aspoň vyzeral, že je kompletný. Ďalším unikátnym úlovkom bol rádiobudík, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Fungoval celkom dobre, až kým mu nejakým čudným spôsobom nezačalo šibať a miesto digitálneho času ukazoval iba tie dve bodky uprostred.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára