Tri dni sama. Celkom som sa tešila, aj keď som tušila, že scenár nasledujúcich dní je presne daný, ako vždy. Prvý deň budem ignorovať neporiadok v byte, rozhádzané veci, neumytý riad aj plný kôš na prádlo, napustím si horúcu vaňu s penou siahajúcou až po strop, nagebem na tvár masku z morských rias, sadnem si na pohovku pred televízor a obložím sa módnymi časopismi, ktorých mám toľko, že by som pokojne mohla nimi oblepiť steny v celom dome a ešte by mi aj ostalo, a budem si v nich bezstarostne listovať, obdivovať kabelky, topánky, šaty, bižutériu a divoké kreácie módnych tvorcov, ktoré by som na seba kvôli nedostatku odvahy nikdy nenavliekla. Taký ten povrchný večer, keď nedokážem absorbovať hlboké myšlienky, keď knižky zostanú nepovšimnuté ležať v knižnici. Bude ma to baviť celý večer, až kým sa mi nezačne zívať, vtedy situácia začne byť vážna: uvedomím si, že mi chýba, že po vypnutí telky zostalo v celom byte hrobové ticho, nepočujem bzučať jeho notebook, že som tu sama a že sa začínam vážne báť. Neznášam, keď musím zaspávať sama, keď je ľavá časť manželskej postele prázdna a vo mne sa s príchodom polnoci a zhasnutím posledného okna v dome oproti prebúdza zvláštna istota, že ma určite teraz chytí za nohu nejaký zblúdilý mŕtvy, že ma príde niekto strašiť. V tom tichu, z bezpečnostných dôvodov celkom zahalená do paplóna, počujem iba zbesnený tlkot vlastného srdca umierajúceho od strachu.
Sedím na pohovke, prepínam rýchlosťou blesku bez toho, aby som si vôbec všimla, kde a čo vlastne dávajú, a premýšľam, čo s načatým dňom. Po hodine bezduchého civenia striedavo na obrazovku a plafón začnem vždy upratovať. Upratujem až do úmoru s pocitom zadosťučinenia. Susedia ma po trojdňovom maratóne musia doslova nenávidieť, lebo som sa rozhodla, že tento raz operiem oba paplóny, vankúše aj obliečky a vlastne všetko. Vopchala by som tam aj koberec, keby sa dalo. A tak moja práčka už neviem koľký raz skáče po celej kúpeľni a hučí ako štartujúca tatrovka alebo malé motorové lietadlo tesne pred odletom. Celý dom má zo mňa obrovskú radosť. Sťažovať sa neprišiel nikto: tomu hovorím dobré susedské vzťahy.
Chýba mi človečina. Až tak, že som vďačná aj za to, že počujem ako suseda napúšťa vaňu, tlmené hlasy z kúpeľne v byte o poschodie vyššie. Volám mame, volám sestre, volám Jankovi. Volám všetkým v mojom telefónnom zozname. Potrebujem sa rozprávať. Trkotať dlhé hodiny o všeličom.
----
Keď vo dverách zaštrngocú kľúče, na chodbe zhodí s buchotom na zem svoju tašku (ktorú by sa mimochodom tiež hodilo oprať), počujem, ako si vyzúva topánky a nechá ich len tak ledabolo pohodené, padne mi balvan zo srdca niekam k nohám. Keď ma objíma a povie, že som mu chýbala, ja pri tom cítim jeho vodu po holení, vonia mi najlepšie na svete. Dnes v noci sa nemusím báť. Nebudem sama.
3 komentáre:
akoby som o sebe citala :-)
vau zaujimave clanky/uvahy/pribehy, konecne nieco taketo som dlho v blogoch hladala :)
ďakujem, veľmi sa teším... písanie ma napĺňa
Zverejnenie komentára