120. 29/12/2010

Jedno z POvianočných rán, lenivé a studené. Cez žalúzie sa derie dnu slnko, rozpílené na uzučké pásiky svetla. Deväť hodín a mne sa nechce vstať, aj keď mi v žalúdku vyhrávajú hudobníci a pery mám od nedostatku vody celkom popukané. Napokon vstanem a nehlučne sa presúvam do kuchyne, lebo Janko ešte spí (v noci sledoval hokej). Oziabajú ma moje bosé nohy dotýkajúce sa studenej laminátovej podlahy: vtedy vždy ľutujem, že nemáme v celom byte natiahnuté huňaté koberce, také tie s dlhými hebkými chlpmi, do ktorých sa vám nohy zaboria až po členky. (V skutočnosti koberce neznášam.) Chladnička zíva prázdnotou. Len včera sme sa vrátili z Kysúc a zajtra cestujeme k svokrovcom, tak načo nakupovať. Nájdem v nej vajíčka, domáce s krásne tmavou škrupinou aj kupované, menšie a vyblednuté, čo zostali z predvianočného pečenia, dopoly zjedenú Ramu, dva cottage syry tesne pred uplynutím dátumu spotreby, tri kúsky trojuholníkového syra, vianočnú klobásu, olivy, parmezán, polovicu tetrapakového mlieka, plesnivú mrkvu a paradajky na vyhodenie. Rum, Amaretto, vodku a nejakú grécku figovú pálenku nerátam. Ani kečup a horčicu. Na stole, v košíku na pečivo, dva rožky zo včerajška, to je všetko. Napokon natriem jeden z nich trojuholníkom taveného syra, nalejem si pohár mlieka a moje raňajky si odnášam do postele spolu s knihou. Nikam sa netreba ponáhľať, vychutnávam si v prítmí a tichu izby jednotlivé sústa a premýšľam, čo s načatým dňom. ::: Večer. Kniha Ružový trojuholník dočítaná, ešte vo mne doznieva. Pozerám Pouta s Kristínou Farkašovou a vravím si, že je to ťažký film, že ho treba pozorne sledovať, aby človek dostatočne pochopil. Janko špliecha vo vani, počujem ho cez zatvorené dvere až do obývačky a trochu mu závidím, lebo mne lekári kúpanie zakázali. Boli sme v meste obzerať kočíky: napadlo mi, ako sa život mení, vyvíja – najskôr sme v obchodných domoch pozerali takmer všetko okrem detských potrieb a nábytku a teraz je to naopak. Všade, kam prídeme, obzeráme všetko, čo sa týka novorodencov a batoliat a napĺňa nás to radosťou. Ale tak to má byť. Šoférovala som po meste domov a premýšľala, aké asi bude, keď sa narodí. Či to bude chlapec alebo dievča. Na koho sa bude viac podobať. Či to všetko zvládnem, alebo budem od únavy zaspávať aj postojačky v kuchyni pri príprave obeda. Myšlienky tohto druhu sa mi preháňajú hlavou takmer neustále. Občas si podvedome prikladám ruky na brucho a jemne ho hladím. A občas to robím celkom vedome, pokúšam sa pomocou priložených dlaní niečo ucítiť, nejaký pohyb, znamenie, že moje vnútro žije. Ale zatiaľ nič necítim, ešte je priskoro. ::: Ešte dva dni a príde nový rok, začneme opäť pekne odznova. Ja si tento rok nebudem dávať žiadne predsavzatia, na svojom živote nechcem nič meniť. Ale keď si budeme pripíjať, budem si niečo pekné želať. Jedna moja kamarátka v tejto súvislosti do svojho statusu na facebooku napísala, že si treba upratať v hlavách a do nového roka vstúpiť s čistou mysľou. Krásne a aké pravdivé. Skúste to. V mikrovlnke strieľajú pukance. A ja idem dopozerať film. Želám vám pekný zvyšok starého roka a krásny vstup do toho nového. Užite si to :-)

119. Teším sa

Vonku tichučko sneží, jemne pofukuje vetrík a sneh nám navieva priamo na okenné parapety. Chvíľu som postávala na balkóne a mala pocit, že je Štedrý večer, tesne pred polnocou. Taká čarovná atmosféra. V skutočnosti je len začiatok decembra, neskorý večer. Ležím na gauči v obývačke s výhľadom na neustále sa zväčšujúci mokrý fľak na stene v rohu miestnosti a som trochu nahnevaná, že napriek reklamáciám nikto neprišiel a neodstránil problém.

Začal sa najkrajší mesiac v roku. Zostala som verná svojim rituálom a vyzdobila som vianočný stromček ozdobami v červenej a zlatej farbe ako každý rok hneď na začiatku decembra. Odteraz vždy večer zhasnem v obývačke svetlo, nechám tlmene svietiť iba lampu v kúte a farebné svetielka na stromčeku, uvarím si dobrý čaj, ktorý osladím medom, lebo med mi teraz v čaji náramne chutí, budem sa prechádzať po byte, pozorovať veci, samu seba v zrkadle, spredu a zboku, sledovať, ako mi rastie bruško a vychutnávať si sviatočnú atmosféru. Voňavé, ešte mokré prádlo, na sušiaku. Plátky pomaranča na radiátore. Náš byt sa mi v tlmenom svetle zdá krásne útulný, príjemný. Vôbec mi nevadí, že som v ňom sama a všade panuje ticho.

Vlastne by som mala ležať v posteli, ale mám toľko plánov! Prvýkrát v živote sa chystám napiecť medovníčky a sama ich aj vyzdobiť. Niektoré budú s vitrážou, niektoré namočené v čokoláde a posypané nasekanými mandľami, niektoré klasicky zdobené (tých sa trošku bojím). Spolu s Jankom sme si napísali zoznam vianočného pečiva, ktoré budeme piecť a už sa na to veľmi tešíme: on urobí ako vždy fantastickú griláž, ja domáce rafaelo, upečieme vanilkové rožteky, mandľové, karamelové koláčiky a na Vianoce urobíme tiramisu podľa originálneho receptu. Ak mi zostanú sily, rada by som urobila aj pár hand made darčekov a dekorácií pre blízkych. Teším sa. Včera som si cez internet objednala asi dvanásť kníh z Martinusu a neviem sa dočkať, kedy dorazia, aj keď si ich oficiálne nájdem až pod vianočným stromčekom. Ak sa to podarí, budeme tráviť sviatky na Kysuciach v spoločnosti mojich rodičov, brata, švagrinej a môj manžel prvýkrát v živote ochutná sladkú slivkovo-hráškovú vianočnú polievku, oni zasa jeho vianočnú kapustnicu s klobásou a všetci spolu pôjdeme na polnočnú omšu. Teším sa.

Inak dni bežia jeden po druhom, celkom pokojne. Pozorujem poletujúce snehové vločky, mokrý fľak na stene, ktorý zasychá a o pár dní sa zasa objaví, pozerám v televízii dokumenty, konečne som zasadila kvety, ktoré som mala niekoľko mesiacov len tak v pohároch s vodou, pokúsila som sa upiecť skalický trdelník (skončil v koši), uvarila som báječné kura na smotane a cuketovú polievku, prečítala zopár kníh a časopisov, obtelefonovala rodinu a kamarátov, vytriedila si šatník, spísala zoznam všetkého, čo treba nakúpiť. Konečne mám kopec času na premýšľanie, na čítanie, na snívanie, na seba a svoj svet.

Krásny december!

118. 1+1=3

Vidieť na tehotenskom teste dva jasne červené pásiky je zvláštny pocit. Vedela som, že tam budú. Intuícia mi to hovorila už pár dní. Že sa cítim inak, nie zle, ale jednoducho inak, že sa mi chvíľkami zvláštnym spôsobom chveje srdce, že mávam závraty, že neznesiem odrazu na očiach okuliare, že sa ráno prebúdzam neuveriteľne vyhladovaná. Nechala som pozitívny test ležať na práčke v kúpeľni a chodili sme sa naň s manželom na striedačku celé popoludnie pozerať. (Či sú tie pásiky naozaj dva, či niektorý nezmizol, či sa nám nesníva.) 

Videla som ho na ultrazvuku. Je maličké ako citrónik, krásne mu bije srdiečko, má ručičky aj nožičky, a stále sa mrví. Keď mi ho lekárka večer v nemocnici ukazovala na monitore, ležalo na brušku a intenzívne sa hýbalo. Je to strašne fajn pocit, strašne fajn obdobie plné nepoznaných pocitov. Kvôli menším zdravotným komplikáciám som na péenke, budem ležať v posteli takmer do Vianoc, ale aj tak som naplnená blaženosťou. A mám skvelého manžela, ktorý je tu stále so mnou. Rozváža ma po lekároch, čaká na mňa dlhé hodiny, upratuje, nakupuje, varí, perie aj žehlí, robí za mňa úplne všetko. Popri tom ma hladí po brušku, bozkáva, nosí mi sladkosti. Veľmi si to cením.

117. Moja jeseň v obrázkoch

Dlhé jesenné a zimné večery sa dajú stráviť čítaním kníh. Toto je časť mojej (postupne sa rozrastajúcej) knižnice. Rada listujem v časopise Apetit a hľadám dobré recepty. Každý mesiac sa nevieme dočkať, kedy ho zasa objavíme v našej schránke...

Tento recept si vymyslel môj manžel. Opekané kuracie mäsko s ratatouille. Bolo to výborné.

V jeseni našej kuchyni kraľujú tekvica a baklažán. Hlavne baklažánu sa neviem dojesť.

A občas si upečieme aj niečo sladké:-)

Pekné dni sa dajú využiť na výlet. Napríklad na Zobor. Je odtiaľ nádherný výhľad na celú Nitru a okolie.

A ako trávite tieto dni vy?

116. Za dobrými pocitmi...

Práve som vyšla z kúpeľne voňajúca po mandliach, čistučká ako bábätko. Práčka ešte perie, naložená doplna čiernym prádlom, nepríjemný zvuk odstreďovania sa stupňuje. Chvíľu sa prelína s ostrým niekoľkosekundovým pískaním umývačky, že hotovo, že riad je umytý. Ešte popolievam kvety, aj ten nový na poličke v obývačke, čo som dostala k meninám. Má presne päť listov v tvare srdiečok a maľovaný črepník. Neviem, ako sa volá, ale videla som rovnaký aj v kvetinárstve a ochotná predavačka mi radila, ako sa mám oň starať, hoci som u nej nič nekúpila. Vonku je chladno, trochu popŕcha, dušičková nálada vo vzduchu. Vonia dymom zo sviečok a snehom. Uvarím si bylinkový čaj a pustím z archívu niečo, čo nemôžem sledovať cez deň, lebo som v práci. Dnes mám chuť na Dámsky magazín, na špeciálne vydanie venované čokoláde. Sladkosti sa k zimným večerom tak náramne hodia. Aj moje maslové sušienky, poliate citrónovou polevou a posypané drvenými klinčekmi. Aromatické, tak trochu vianočné, moje.

Včera som dočítala knihu o Vincentovi van Goghovi (Irving Stone: Smäd po živote). Fascinovane som ju čítala po malých častiach takmer celý mesiac. Pomaly a dôkladne. O jeho odrezanom uchu, o prvom predanom obraze, o začiatkoch, o impresionizme. Je dočítané, zostala iba naliehavá túžba vidieť výstavu, pozrieť si tie obrazy zblízka. Nasať farby a neexistujúce vône, atmosféru. Explodovať. Teraz veľa kníh na policiach, ktoré ešte nie sú prečítané. Police plné, už na nich nemám takmer žiadne miesto, vyzerá to na revíziu, triedenie, čo pôjde preč, čo zostane. Mám zámer vytriediť knižky, čo nezaujali, nájsť im iné miesto.

Trávime málo času doma, iba pár dní v týždni, večery po práci a unavené noci, na víkendy mierime niekam severnejšie, preč z útulného bytu. K blízkym, za spoločnými večerami pri víne. Za prechádzkami v opadanom lístí. Za dobrými pocitmi. Napríklad.

115. Oslava

Tmavé upršané ráno. Nechce sa mi vstávať, rozsvietiť svetlo a prejsť do kúpeľne bosými nohami po studenej podlahe. Akoby v celom dome všetko spalo, všade ticho. Nepočuť plačúce deti, budík ani rádio. Ani psíčkarov vonku nevidno. Iba ja a jemný pukot v radiátoroch ako neklamný znak toho, že sa kúri, pretože vonku je chladno. Nechce sa mi šoférovať do práce. Pozerať pri tom do zarosených zrkadiel, preraďovať sa z pruhu do pruhu, poslúchať príkazy dopravného policajta na križovatke v Biskupiciach. Primálo slobody na cestách. Cítim plný žalúdok, včera veľa pizza štanglí s cesnakovým dressingom, veľa jedla pre malý žalúdok naraz. Lebo meniny. Malá súkromná oslava pri čaji v organzových vrecúškach. Dni bežia jeden za druhým a ja mám pocit, že mi niečo neodvratne uniká. Že už dlho stojím na mieste a potrebujem razantnú zmenu. Možno pocity súvisia s ročným obdobiami, s blížiacou sa zimou napríklad. Stojím uprostred kruhu, okolo mňa sa točí celý svet a mňa bolí z tých zmien hlava. Zaostávam, lebo nemám odvahu. Nie som človek zmien. Minulý týždeň Nemecko. Služobne. Kolín nad Rýnom, ktorý som vždy chcela vidieť. Katedrála, most so zámkami lásky. Tisíce zámkov s menami, s dátumami, srdiečkami. Kľúčiky niekde na dne Rýna. Lode plaviace sa dole riekou možno do Bratislavy. Nezameniteľná atmosféra mesta. Ale chlad, studený dážď, vietor, tak zle, že by von ani psa nevyhnali. Plus takmer zmeškaný let domov. Hlava v oblakoch. ---- Dnes malá intímna oslava vo štvorici. Šalát, pizza koláčiky, víno a cheesecake, ktorý sme pripravovali včera večer. Predtým nákupy v meste. Túlali sme sa po Miletičke, obdivovala som kopy čerstvej zeleniny, ovocia, hríby, kytice zo šípok. A žlté tekvice, ktoré chutia najlepšie upečené, rozplývajú sa vtedy na jazyku ako maslo, no nemala som ich ako odniesť. V Eurovea obchody plné oblečenia v takmer rovnakých farbách, všade čierna, sivá, tmavozelená a staroružová. Nechcelo sa mi viac skúšať si džínsy, možno už dvadsiate, ani pozerať sa na preplnené obchody, zrazu som mala toho absolútne dosť, už ma viac nebavilo tráviť čas prehrabávaním sa v handrách. Moju náladu zachránil obed so sestrou. Pri paradajkovej polievke a pizzi sme prebrali všetky aktuálne témy, až mi smiešne prišlo, že v centre zábavy a relaxu, ako ten konzum mnohí familiárne nazývajú, preberáme ekologickú katastrofu v Maďarsku. Nechcem tým povedať, že sme iné. Nakupovanie nás väčšinou veľmi baví. Ale oslavy sú ešte lepšie. Život je krásny.

114. To by sa mi páčilo

V obývačke prítmie, bliká iba televízor, lebo dnes na HBO Jánošík, premiéra. Na stole nové číslo Apetitu, sotva prelistované, Toffifee, kanvica s bylinkovým čajom, už takmer studeným, a dva hrnčeky. Popcorn. Nedeľa večer. Bodka za slnečným víkendom. A ani neviem, ako sa mi presypal medzi prstami.

V sobotu ráno cesta do Topoľčian, užívala som si šoférovanie po takmer prázdnej diaľnici. Až po Piešťany, kým systém v aute nezačal hlásiť nejakú chybu. Auto ani nie dva týždne doma zo servisu. Bála som sa ísť ďalej, za mestom sme sa vymenili s manželom. Zvyšnú časť cesty som presnívala s otvorenými očami, ani neviem, ako sme zaparkovali.

U svokrovcov na obed plnená paprika, kysnutý slivkový koláč. Ako dobre mi padlo najesť sa do prasknutia. Výlet do Nitry. Na Zobor, k Svoradovej jaskyni, k Pyramíde. Zle som sa obliekla, v hrubej mikine sa mi ťažko stúpalo do kopca, pot mi tiekol cícerkom dole chrbtom, bolo mi hrozne horúco, nedýchateľne. Ale hore krásne, pofukoval jemne vetrík, ľudia posedávali len tak na kameňoch, na tráve, a odpočívali, kochali sa výhľadom na mesto. V tej chvíli by som si najradšej na trávu rozprestrela kockovanú deku, vybalila z plecniaka koláče a termosku s čajom, sladkosti. Piknik nad Nitrou. To by sa mi páčilo.

Večer príjemne unavení, pred televízorom, v ktorom niečo bezduché, popíjali sme víno. Bolo nám veselo, debatovali sme nahlas o všetkom možnom. S Maťkou sme sa prehrabávali v jej šatníku, v topánkach. Žehlenie vlasov, make-up, lepenie mihalníc. Ako bezstarostne. Bezproblémovo. Iba trpko v ústach z vína, ale to nevadí. Vekový rozdiel medzi nami som necítila. Akoby som mala o desať rokov menej. Akoby sme boli spolužiačky. Mám ju rada. Tú jej bezprostrednosť.

113. LEBO

Vonku je chladno, mrholí a na poli sedí hmla, akoby bol november. Akoby boli Vianoce pred dverami, akoby sme očakávali, že v noci začne snežiť. Čas na horúci bylinkový čaj, na jablká so škoricou a hrušky, čo sa na jazyku rozplývajú ako maslo. Ešte stále však hrejivý pocit niekde vnútri môjho tela. Lebo cez víkend sme boli v Rybníku. Na chalupe, kde môžem slobodne dýchať, nemyslieť na prácu a problémy, iba tak sedieť v záhrade, prechádzať sa pomedzi stromy a obdivovať jesennú úrodu. Tak by som chcela mať vlastnú záhradu! Pestovala by som bylinky, paradajky, tekvice, uhorky a kopec ovocia. Bol to šťastný víkend. Aj keď sme v lese nenašli takmer žiadne hríby, aj keď na 935. výročie obce lialo ako z krhly a premokli sme do nitky, aj keď bolo chladno a nedalo sa chodiť vonku v tričku s krátkym rukávom, aj keď neprišla stará mama. Bol to šťastný víkend, LEBO sme boli po dlhom čase opäť v kine a videli Lietajúceho Cypriána, LEBO sme úžasne zrelaxovali v lese, LEBO som si na trhoch kúpila nádherne voňavé prírodné mydlo, LEBO som prvý raz v živote ochutnala pukanecké párance, LEBO som jedla ten najlepší poľovnícky guláš na svete, LEBO som ochutnala rybnícke víno a burčiak (niektorý bol tesne pred a iný po, ako vraví ujo Ľubo), LEBO sme si priniesli veľa hrušiek, LEBO som bola v kostole medzi krojovanými Rybníčanmi, LEBO bolo DOBRE. NAJLEPŠIE. Nič viac k šťastiu nepotrebujem. A tu je pár hrejivých záberov zo záhrady na spríjemnenie chladných večerov:

 

112. Tak jesenne

Leto za nami. Prší. Tak jesenne, smutne. V televízii bežia mimoriadne správy. Na stoličke pohodená kopa prádla na žehlenie, v umývačke riad od včera, porozkladané taniere. Janko vo vani, občas spoza zatvorených dverí počujem špliechať vodu. Viem, že číta Týždeň a keď ho dočíta, pohodí ho na zem vedľa vane a zavolá ma, aby som ho odniesla, lebo ho zamokrí. Robí to tak vždy. Predtým, ako časopis odnesiem, pobozkám ho a pohladím po vlasoch. Robím to tak vždy. Je mi chladno, uvarím si čaj. S príchodom chladných večerov mám naň opäť chuť. Na čaj a zapálené sviečky. Sezónu odštartoval pred pár dňami práve môj manžel, keď večer zapálil sviečku v kuchyni na stole aj v obývačke na polici. Už viem, že ich mäkké svetlo mi chýbalo celé leto. Naložím tmavé prádlo do práčky a usalaším sa pred televíziou zamotaná do kockovanej deky s miskou zeleninového šalátu na kolenách. V sobotu boli u nás svokrovci a priniesli za tri igelitky zeleniny zo záhrady v Nemčiciach, strašne za z toho teším. Kopu paradajok som nakrájala včera do šalátu, štyri cukety postrúhala nadrobno a nechala zamraziť. V zime bude polievka a slané koláče z lístkového cesta a talianske rizoto, čo máme tak radi. Vyšla som na chvíľku na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu. Robím to často, najmä večer a ráno ešte v pyžame, aby som vedela, čo si mám obliecť. Susedia venčiaci svojich psov už videli všetky moje pyžamá a nočné košieľky. Vždy vyleziem von len tak, celkom naboso. Poobzerám si svoje bylinky, pochválim takmer stále kvitnúce muškáty (sú dva, jeden ružový a druhý červený), zadívam sa na pole a keď mi začne byť zima, schovám sa dnu. Dnes oblaky visia nízko, sú ťažké a tmavé, akoby malo každú chvíľu začať pršať. Je chladno ako v novembri, tak dušičkovo. Treba povyťahovať zo skríň svetre a kabáty. Aj čiapky a šály. Priznávam, že ja sa na jeseň tak trošku aj teším. Lebo ja mám rada studené počasie, dážď, aj vietor. Ale iba vtedy, keď sa na to pozerám z tepla nášho bytu. 

111.

Minulý týždeň bol smutný, samé desivé odchody. Sami mladí ľudia, s ktorými sa niekedy viac inokedy menej preplietol môj život. Nenávidím ten moment, keď sa to dozviem. Srdce si počujem búšiť až v končekoch prstov, mozog pracuje na plné obrátky, triedim, ukladám informácie, hľadám nezmyselné a hlavne zbytočné riešenia, akoby som dostala za úlohu rozlúštiť matematickú hádanku, od ktorej závisí ďalšie fungovanie sveta. Môjho sveta. Mojej vlastnej zemegule. Vždy, keď umrie niekto, koho som dobre poznala, začnem sa viac báť. O seba, blízkych, priateľov. V noci nemôžem spať a stále znova premýšľam, aké to asi je. Už sa nezobudiť. Zostať sám. Sám? Znepokojuje ma tá nevedomosť, nemožnosť veci ovplyvniť. Niekoľko dní mi trvá, kým situáciu dokážem prijať a zmieriť sa s tým, že ho/ju už neuvidím, nestretnem v meste, neokomentuje mi viac status na facebooku, stratí sa v prachu všednosti. Taký je život, povedala by moja pragmatická sestra. Život prináša aj oveľa krajšie momenty. A tých je našťastie viac.

Nedeľa bola najkrajším dňom z celého týždňa, dokonale som si ju užila. Predpoludnie som strávila na balkóne čítaním a kochaním sa atmosférou končiaceho sa leta. Na konci augusta už vzduch vonia babím letom a večery sú chladnejšie, presne to mám rada. Janko mi hovorí, že na toto sa hodí jedine výraz „rybnícke leto“. Veru, na chalupe sme tento rok ešte neboli, ale plánujeme ísť do Rybníka nasledujúci víkend, preto dúfam, že sa nepokazí počasie. Už sa teším na zakvitnutú záhradu, aj hojdačku pod orechom, na ešte teplé a chrumkavé rožky z pekárne, na voňavé večery na lavičke pred domom. Studňa a latrína na dvore, mňaukajúce mačky na povale. Ťažká romantika, tá naša chalupa! Večer som podľa receptu z Apetitu naložila do sedemdecového pohára hermelín, má zrieť najmenej päť dní, to sa na chalupu hodí. Teraz ma v chladničke stále pokúša a chodím ho obzerať. (Zatiaľ vytrvalo odolávam.) Tak uvidíme, ako sa to celé vyvinie.

Tento týždeň som začala seknutým krkom. Ráno, keď som sa v aute pokúšala z predného sedadla zachytiť fľašu vína, ktorá sa nebezpečne gúľala po zadnom sedadle. Aby ste ma zle nepochopili, víno bežne nevozievame v aute len tak, pre každý prípad, niesli sme ho mojej kamarátke, s ktorou sme sa mali dnes večer stretnúť, no napokon to kvôli jej pracovnej zaneprázdnenosti nevyšlo. Cez deň sa to dalo vydržať, ale s príchodom večera som začala tuhnúť. A to doslova. Pomohol až horúci eukalyptový kúpeľ, ktorý môj krk na chvíľu uvoľnil. Nič nie je lepšie ako voňavá horúca voda a moja posteľ. Dúfam, že vy ste pracovný týždeň začali lepšie ako ja. Želám vám, aby bol slnečný - ak nie na nebi, aspoň v duši.

110. Taký mlčanlivý súlad

Streda: V sobotu v noci návrat z Turecka naspäť do reality všedných dní. Dlhý a nudný let, lebo som nedostala miesto pri okienku. To sa neráta, veď nie je nič krajšie, ako pozorovať tie malé bodky dole na zemi a predstavovať si, čo je to za mesto, čo tam ľudia práve robia. Možno sa práve vracajú z práce, boli nakúpiť, telefonujú so svojou láskou, premýšľajú, čo s načatým večerom. Ešte to celé úplne nevyprchalo, ešte sa cítim, akoby som si z pláží Alanye sem iba odskočila, akoby som sa tam mala vrátiť. Čudesný pocit to je. Návraty z dovoleniek sú jednoducho ťažké. Sedím pred telkou s uterákovým turbanom na hlave, chrúmem kaleráb a je mi trochu smutno, že je to za mnou. Mám kopec fotiek, pár dovolenkových kíl navyše, lebo ultra all inclusive je zbraň hromadného ničenia, pekne opálenú pokožku, tvár plnú pieh a hlavu nabitú do prasknutia zážitkami a obrázkami cudzích miest. Tak zasa nabudúce, keď obrázky vyblednú a nahradia ich všednosti, ktoré sa už teraz tlačia na ich miesto: treba ožehliť tú kopu, čo ešte zostala provokatívne nachystaná v kuchyni na stoličke, kúpiť prací prášok na biele prádlo, v sobotu termín u kaderníčky, vo štvrtok zubár, dotankovať auto, prezliecť paplóny, upratať celý byt.

Piatok: Pokoj v duši. Konečne, už dávno som to chcela vidieť. Pri scéne, kde hlavný hrdina prvý raz po rokoch strávených vo väzení prichádza domov, premýšľam, aký je to pocit, vrátiť sa po dlhej dobe niekam. Či je to to zvláštne neidentifikovateľné chvenie, čo cítim vždy, keď lietadlo klesá k zemi a ja vidím z miniatúrneho okienka náš dom, keď sa vlak približuje do konečnej stanice alebo keď pri šoférovaní míňam tabuľu s názvom obce. V kuchyni mi vonia čučoriedkovo-jablkovo-mandľovo-vanilkový koláč pre zajtrajšiu návštevu, z ktorého sme už trošku odjedli, lebo večer najviac chutí. Prezliekla som paplóny, vyprala všetku špinavú bielizeň , vyupratovala kuchyňu, kým môj chlap žehlil, obvolala sestru, maminu aj ocina. Brat je na nočnej. Ach, ako ľúbim vyupratovaný byt, ako mi tu všetko dobre vonia. Okná mám dokorán, počujem dopadať dažďové kvapky na parapetu, máčajú moje bylinky, muškáty. Je chladno, vlhko. Hríbovo. 

Sobota: Hlava pomotaná vínom, ktoré som pila lačne, s chuťou. Nový účes, predpoludnie som strávila u kaderníčky. Upršané lenivé predpoludnie, keď sme bezstarostne debatovali o dovolenkách, dobrom jedle a zumbe, o nás a našich známych. Na podlahu padali pritom moje vlasy a ja som sa cítila tak dobre, tak dospelo, lebo v kabelke kľúče od auta, lebo som to mohla sama odšoférovať domov, lebo sloboda. Na obed cukinové placky s jogurtovo-cesnakovým dressingom, varené zemiaky. Pustený televízor, pracovali sme mlčky a sústredene, každý na svojom: čistila som zemiaky a pripravovala dressing, On strúhal cukiny. Taký mlčanlivý súlad to bol. Plný lásky.

109. Ničnerobenie

Taká pohodová sobota: nič nemusím, nikam sa neponáhľam, žiadne veľké plány, iba relax. Zobudila som sa pred ôsmou, vtedy už máme v byte horúco, lebo všetky okná sú orientované na východ a slnko sa do nich opiera celé predpoludnie, nevstala som ale, len som sa tak slastne prevaľovala niekoľko minút v posteli, striedavo zaspávajúc a zobúdzajúc sa, s fantastickým pocitom, že je sobota, vonku krásne horúco a voňavo, a ja mám celý deň iba pre seba, môžem ho stráviť, ako len chcem. Kurt Vonnegut a jeho Bitúnok č. 5 sa nehodí k letným ránam, a predsa ho čítam, už som takmer v polovici a páči sa mi to, zvykla som si na jeho štýl, aj vetu Tak to chodí. Keď som tú knihu včera začala čítať, mala som pocit, že toto nie, toto nie je moja literatúra, nič mi to nehovorí, je to chaotické a roztrieštené, nechápem, prečo sa stala kultom, prečo ju tak ospevujú. Ale už si podmanila aj mňa, bez výhrad, neprotestujem, len prijímam jej posolstvo. Čítala som ignorujúc vlastný žalúdok, lebo sa mi nechcelo vstať a urobiť raňajky, nechala som si priniesť iba hustý jahodovo-banánový džús a až oveľa neskôr, bolo možno desať, som konečne vstala.

Chvíľu som sa kochala výhľadom z balkóna, tak rada to robím: pole už úplne ožltlo, vzduch nad ním sa v horúčavách vlní, bzukot múch, mám pocit, že sú všade, moja bylinková mini záhradka, ktorú ľúbim. Nastrihala som si žeruchu, ňou som posypala žemle natreté maslom, sadla som si pred počítač a nechala môjho manžela navariť obed. Bravčové plátky, zemiaky, grilovaná cuketa s cibuľou. V telke čétéčko, automagazín, vravíme si, že ako dobre je urobený, dobré zábery, dobrý strih, má to šťavu, dobre sa na to pozerá. Poobede som si na chvíľku ľahla do postele a zasa zaspala, iba tak ľahučko, občas započujúc nejaký zvuk zvonka, húkajúcu sirénu, lietadlo, susedu, čo mala nahlas pustené rádio hrajúce akúsi taliansku melódiu. Celý deň nič užitočné nerobím a nemám preto výčitky svedomia. Je mi dokonca jedno, že byt nie je vyupratovaný, bolo by treba povysávať a umyť podlahu, vyložiť riad z umývačky, vyprať kvetovanú blúzku, biele nohavice. Možno zajtra, inokedy, dnes nie. Dnes ma čaká ešte vaňa a hŕba rozčítaných časopisov, nalakujem si nechty nejakou letnou farbou, tvár zahalím do lepkavej pleťovej masky, zavolám otcovi, mame, ako sa majú, ako trávia víkend. A možno si pôjdem zašoférovať do mesta, vodičák mám len pár dní, musím veľa cvičiť.

Inak nebudem robiť nič, lebo dnes tu pre nikoho nie som, dnes iba oddychujem.

108. Rafinovaný plán

Akosi nie je čas písať, nie je chuť hlbšie sa zamýšľať. Nechávam sa unášať na vlne letných dní nemysliac na nič, iba na samé „praktickosti“: čo vybaviť v práci ešte pred mojou dovolenkou, čo kúpiť, čo zabaliť do kufra, komu zveriť polievanie kvetiniek počas mojej neprítomnosti a pod. To je možno také malé ospravedlnenie za to, že tak málo píšem, že nestíham čítať vaše blogy. Ale ja sa polepším. Sľubujem! Pri upratovaní zásuviek som našla môj novoročný zoznam vecí, ktoré chcem v tomto roku mať, zlepšiť, docieliť. Je to možno smiešne, ale ja si fakt každý rok napíšem môj osobný plán na nasledujúci rok. Niekedy ho stratím, niekedy po pár dňoch zlikvidujem, ale tohtoročný sa dožil až polčasu. Síce chýba ešte šesť mesiacov do konca roka, ale keďže sme v takmer presnej polovici, dovolím si takú malú súkromnú bilanciu: (inak verný prepis z môjho zápisníka)  

Rafinovaný plán 2010 

*šoférovať do zbláznenia, vodičák ako cieľ Nr. 1 = cieľ takmer splnený, čakám na „papiere“ a vyrážam do bratislavských ulíc 

*cvičiť (doma, aerobik, bicykel...) = no dobre, dobre, okrem pár chabých pokusov sa žiadne cvičenie nekoná, občas vybehnem na bicykel a zacvičím si pri Wii konzole

*diétka, cica: veľké stop koláčom, majonézam a údeninám, nevečerať sacharidy, zeleninku kupovať na kilá (a nenechať zhniť v chladničke), stop sladkostiam, voňavá kávička s kúskom chocolate môže byť= úplne zle, zeleninu jem na kilá, ale nevyhýbam sa ničomu, na večeru mi najviac chutí chlieb, jem tony zmrzliny a sladkostí a najradšej do prasknutia...netuším, prečo mi tak chutí... *výlety (Devín, Budapešť, Hainburg... kam len chcem) = záväzok usilovne plním, len nech vydrží počasie a nepokazí sa nám auto 

*kvetinky (kompletne zakvitnutý balkón) = hurá, mám plný balkón byliniek milujem ich (a potom zákerne krájam do polievky) 

*oblečko (kvalita verzus kvantita) = kvantita víťazí, ale u Číňana na tržnici nenakupujem 

*sťahovať si dobrú hudbu a pozerať veľa filmov (HBO) = nesťahujem a nepozerám, lebo čítam *frčať na nemčine a angličtine = ok 

*čítať, čítať, čítať a naplniť knižnicu do prasknutia = čítam a napĺňam, milujem knižky, už mi nestačí iba ich kupovať, zasa chodím aj do knižnice 

*nájsť si dobrú kozmetičku a kupovať kvalitnú kozmetiku (investovať do seba sa oplatí) = už na tom pracujem, pár mesiacov sa chystám konečne sa objednať na čistenie pleti 

*chodiť často do divadla a kina a na výstavy = do divadla chodím pravidelne raz do mesiaca a budem aj naďalej, do kina veľmi nie 

*písať ako o život o všetkom, čo mi leží v hlave = momentálne mi tam neleží nič 

*variť a dobre variť = varím, pečiem a skúšam všetko možné, nie všetko sa ale dá aj jesť 

*masáže a sauna = nemám čas, ale chystám sa 

*obedy s kamarátmi = buď ja alebo oni nemajú čas, ale vždy to dajako zlepíme a podarí sa nám stretnúť 

  A čo chcete do konca roka stihnúť vy? Pekný júl vám želám.

107. Iba my, sladko v ústach a ticho

Milujem takéto dni. Konečne mám pocit, že prišlo leto: modré nebo, jemne povieva vetrík, pole pri dome sa vlní. Na balkóne vešiam prádlo a kochám sa pohľadom na moje bylinky, ktorým sa konečne po období dažďov začalo dariť. Už sa vidím, ako s nimi čarujem v kuchyni. Často k nim privoniavam, neuveriteľne mi voňajú. Petržlenovú vňať som dnes nakrájala do krémovej tekvicovej polievky, ktorej som navarila toľko, že ju budeme jesť hádam až do stredy. Čo už, treba míňať zimné zásoby z mrazničky, aby sa uvoľnil priestor pre iné dobroty. Balkónové záhradkárčenie ma baví. V piatok som si kúpila ďalšie vrece zeminy a večer strávila na balkóne babraním sa v hline. Len si predstavte ten relax: všade tichučko, polovica susedov vypadla niekam preč, iba šumenie trávy, kde tu lastovička, normálne letný večer stvorený na dlhé vysedávanie v záhrade napríklad pri grile.

Tento víkend bol fajn ako už dávno nie. V sobotu som sa zobudila až po deviatej, čo sa mi už dávno nestalo, lebo moje vnútorné hodiny mám nastavené na skoré vstávanie cez pracovný týždeň a pravidelne ma budí presvitanie svetla cez žalúzie okolo piatej ráno. Pokiaľ sme cez víkend doma, zvyknem ho začať dlhou sprchou. Mám rada ten pocit, keď sa s čerstvo umytými vlasmi prechádzam polonahá po byte, otvorím dokorán balkónové dvere a nechám prúdiť svieži vzduch dnu. Robím to dokonca aj vtedy, keď prší, pretože ma to napĺňa pohodou. Rovnako ako dlhé raňajky a čítanie novín v posteli. Ten pocit, že sa niet kam náhliť, nič netreba riešiť, je na nezaplatenie. Večer sme si zašli na zmrzlinu, pre mňa tradične citrónová a jablková, poprechádzali sme sa po dedine, pozorovali ľudí. Predstavenie Indiana Jones: plagáty boli po dedine rozvešané už pár dní, ale pre mňa také niečo nie je. Nemám rada hady. Na informačnej tabuli termíny, kedy sa cvičí zumba, pozvánka do novootvorenej predajne s ovčím a kozím syrom, ktorú chcem navštíviť. Info o otváracích hodinách v knižnici: chystám sa do nej v utorok večer a strašne sa na to teším. Naposledy som chodila do knižnice, keď sme ešte bývali na internáte a odvtedy mi to hrozne chýba. Prázdne uličky, v záhradách dozrievajú čerešne. Iba my, sladko v ústach a ticho.

Nedeľa je potom vždy o trochu smutnejšia, lebo po nedeli príde pondelok a s ním všetko to, na čo sa cez víkend snažíme zabudnúť. Nevadí. Vraj má byť krásne počasie, tak sa hádam večery budú dať tráviť na bicykli. Želám vám pekný týždeň a nestrávte ho pred telkou. Bola by to škoda:-)

106. Po zvukoch

Vraj je dnes Medzinárodný deň susedov. To zrejme znamená, že by sme mali utužovať susedské vzťahy. Ale ako na to? Hoci v našom byte bývame dva roky, susedov poznáme najmä po zvukoch:-) Suseda bývajúca pod nami na prízemí rada klepe neskoro večer rezne, a potom ich o polnoci vypráža, pričom nejakým čudným spôsobom jej digestor vždy vháňa ťažké výpary priamo k nám do bytu. (Obľubuje aj chlieb vo vajíčku a klobásky). Bohovsky dobre sa vtedy zaspáva. Na uslintanom vankúši so škvŕkajúcim žalúdkom a snom o obrovskom prepečenom rezníku. Práčka susedov nad nami zasa poskakuje po celej kúpeľni vždy okolo desiatej večer vydávajúc zvuky, ako by sa práve chystala vzlietnuť. V sobotu ráno nás pre zmenu budí už okolo šiestej ich večne plačúca a so všetkým trieskajúca dcéra a v nedeľu poobede pravidelne niečo vŕtajú, opravujú alebo zatĺkajú klince. 

Sused, čo na balkóne pestuje paradajky a feferónky, sa holí každý tretí deň, a pri tom vždy usilovne trieska žiletku o umývadlo. Do práce chodí okolo piatej ráno. Strašne mu totiž vŕzgajú dvere. Iný sused pri návrate domov odniekiaľ zvonka nikdy nezabudne riadne zabúchať na zábradlie, aby všetci vedeli, kto je tu pánom. Má asi päť a najradšej sa hrá vonku, keď prší. Každý sused sa dá identifikovať podľa charakteristického zvuku, ale o tých kúpeľňových a posteľných sa tu radšej zmieňovať nebudem. Tam radšej nepátram, ku komu by som ich mohla priradiť. Aj keď pokušenie by tu bolo. Jednou vetou by sa dalo povedať, že za všetko môžu papierové steny. Sú také tenké, že dnes už človek vo vlastnom byte nemôže ani riadne navrieskať na svoju polovičku, zaspievať vo vani áriu alebo si hlučne zasexovať bez toho, aby o tom nevedeli jeho susedia. Nič sa tu neutají. Nepoznáme sa po menách, ale vieme o sebe kadečo. Od neškodných záležitostí typu - kedy sa vysáva celý byt - až po celkom intímne informácie o frekvencii pohlavného styku a hygienických návykoch. V záujme zachovania dobrých susedských vzťahov mi však ostáva len veriť, že z nášho bytu sa ozývajú iba príjemné zvuky. A že si nikto z mojich susedov tento blog neprečíta:-) A akých susedov máte vy?

105. Intelektuálka a tá druhá

„Hurá, vrátila sa. Konečne!“ chcelo sa mi zakričať na plné hrdlo včera večer, keď som doslova po pár týždňoch opäť dostala obrovskú chuť čítať knižky a noviny. Už som o tom niekde písala, tak prepáčte, ak sa budem opakovať, ale nedá mi... Striedajú sa vo mne dve fázy. Sama pre seba som si ich pomenovala „intelektuálna“ a „tá druhá“. No vážne, nedokážem to ovplyvniť, som úplne v ich moci. Intelektuálna mi pripadá tá lepšia, takou by som chcela byť stále, tá sa ku mne hodí, napriek tomu vždy po čase naplno podľahnem tej druhej, aby som sa neskôr zasa vrátila nazad. A tak stále dookola. Kto sa má v tom vyznať?! Keď sa práve nachádzam v intelektuálnej fáze, nájdete ma zahrabanú v knihách. V klasike. Veľa čítam: ráno po zobudení, pri raňajkách, v práci, večer v posteli, na záchode. Na youtube si púšťam videá s opernými áriami, surfujem po internete, blogujem, pozerám správy a premýšľam. Tvorím. Je mi jedno, že celý týždeň chodím v jedných džínsoch a obyčajných tričkách, obutá v balerínach. Hlavne pohodlne. No keď ma to zrazu prestáva baviť a jedným okom zasa mrkám po ľuďoch na ulici, kto má čo oblečené, viem, že je zle. Začína fáza s pracovným označením „tá druhá“. Vtedy dostanem chuť nakupovať. Veľa nakupovať. Kabelky, topánky na vysokánskych opätkoch, priesvitné blúzočky, úzke sukne a bižutétiu. Listujem v kopách módnych časopisov, čo som doma nahromadila od momentu nasťahovania sa až doteraz, a lepím si žlté lístočky na tie strany, kde ma niečo zaujalo. V šatníku vyhlásim inventúru a triedim: toto je dobré, toto sa ešte zíde, toto niekomu darujem, toto ide do koša. Večery trávim namiesto čítania vo vani so zlupovacou maskou na tvári a kokosovým zábalom na vlasoch. Dlho si lakujem nechty (aj na nohách), natieram sa kilami telových mliek, trhám si obočie a holím si všetky chlpaté súčasti môjho tela (okrem vlasov na hlave:-)). Ráno vstávam do práce o polhodinu skôr, aby som stíhala perfektný make-up a dokonalý účes, ktorý vietor aj tak zničí skôr, ako nastúpim pred domom do auta. Hrôza! Nemala by som navštíviť psychológa? Nechať sa hospitalizovať? A nie je to nákazlivé? Som zvedavá, ako ste na tom vy. Nie je to spoločnou črtou takmer všetkých žien, že občas prepadneme módnemu ošiaľu a načas sa staneme cukrovými bábikami, lebo sa chceme páčiť? Je normálne chodiť po obchodoch a hodiny tráviť prehrabávaním sa v handrách dovezených z Číny? Tráviť čas nad módnymi bibliami porovnávaním sa s modelkami, čo už celé mesiace nevideli poriadne jedlo? Obzerať si svoju tvár odrážajúcu sa vo výklade? Ničiť si nohy na abnormálne vysokých opätkoch, v ktorých aj tak vyzeráme ako chromé bociany? *** V telke beží Diabol nosí Pradu, ja sedím pri internete v starom tielku a gaťkách a tvorím, film ani nevnímam. Na kuchynskej linke sa kopí špinavý riad, tak ho idem umyť, a potom sa zasa pustím do rozčítanej knihy zo včera. Na módu teraz kašlem:-)

104. Spadla hruška zelená

V poslednom čase mám pocit, že akosi ľahko prepadám negatívnym myšlienkam. Nič nefunguje, ako má: pribrala som dve kilá a určite sa nevojdem do tých čiernych puzdrových šiat, čo som mala na sebe zatiaľ iba raz, aj to na svadbe sesternice v januári bezprostredne po dvojtýždňovej nedobrovoľnej hladovke, pokazila sa nám zabudovaná umývačka, čo znamená, že ak zavoláme opravára, budeme musieť rozobrať hádam pol kuchynskej linky, aby sa k nej dostal, som frustrovaná z autoškoly a z bratislavských križovatiek, na ktorých ma môj inštruktor pravidelne týra, na perách sa mi vyhodil herpes veľký ako zemeguľa a po pokuse vyliečiť ho reklamou vychválenými priehľadnými náplasťami mám okolo neho navyše červený fľak vo veľkosti jednoeurovej mince, na parapete mi umierajú fialky a na balkóne zmrzli muškáty,... má zmysel ešte vôbec pokračovať? No neprepadli by ste depresii aj vy? V sobotu po prečítaní pár pozitívne ladených článkov a vzhliadnutí filmu Rúž, ktorý som mimochodom takmer celý preplakala, lebo dostať rakovinu v 27. rokoch a prísť o oba prsníky ako hlavná hrdinka, je hrozná tragédia. A tak som si povedala DOSŤ! Odteraz budem pozitívne naladená, aj keby ma prešiel parný valec (čo sa, pevne dúfam, nikdy nestane)! Nedeľu som strávila zahrabaná v knihách a časopisoch a podvečer takmer dve hodiny naložená vo vani s ružovou pleťovou maskou a dvoma plátkami uhorky na tvári neustále si opakujúc, že sa cítim výborne a mám sa úžasne. Aj dnes ráno som sa mala. Vykračujúc do práce som si hovorila, že aký je krásny deň, vôbec nevadí, že prší a v ľahkom kabáte mi je brutálne zima, vôbec nevadí, že je pondelok a čaká ma kopec práce, vôbec nič nevadí, lebo ja sa mám super... Keď zrazu... Prásk! Asi dvadsať metrov pred vchodom som sa ocitla na zemi. Váľala som sa tam ako hnilá hruška nechápajúc, čo sa vlastne stalo. Keď som sa konečne pozbierala, aby som zistila, aký je rozsah škôd, takmer mi z úst vyšla tá najškaredšia nadávka, aká existuje. Rifle, ktoré som za strašné peniaze kúpila sotva pred dvoma týždňami, na oboch kolenách deravé. Kolená krvavé. No paráda! V rýchlosti som premýšľala, ako vzniknutú situáciu vyriešiť. Do práce som takto ísť nemohla, to musíte uznať. Už len z jednoduchého dôvodu: to by sa podaktorí moji kolegovia ohromne potešili, že kolegyňa sa takmer prizabila na rovnej ceste. Takú radosť im však neurobím. Počúvajúc vlastný pud sebazáchovy som zvolila útek. Útek do Tesca dúfajúc, že tam nájdem nejaké slušivé rifle a stihnem sa načas dopraviť nazad do práce. V kabáte, zahalená do dlhého šálu, s dierami na kolenách držiac v rukách pracovnú kabelu som musela vyzerať úchvatne. Navyše mi kolená stále krvácali a riadne pálili. Dokrívala som do obchodu a rýchlosťou blesku som si v kabínke skúšala jedny rifle za druhými, kým som nenašla nejaké, do ktorých som sa vošla a vyzerala v nich k svetu. Napriek krízovému stavu som nepodľahla negatívnym myšlienkam. Aj keď priznávam, že možno aj kvôli faktu, že nielenže som si nakoniec kúpila perfektné rifle, ale aj zopár tričiek, tenisky a ešte som stihla prísť aj načas (ovešaná taškami). Trošku krívajúc, zato vo výbornej nálade. Ubolene spokojná. *** Sedím na gauči a pozerám telku. Nohy vyložené na operadle gauča, kolená bolia pri každom pohybe. Vravím si, že všetko zlé je na niečo dobré. Stratila som síce pár kvapiek krvi, jedny rifle, ale získala som kopec nových vecí. No neoplatí sa myslieť pozitívne? Želám vám krásny týždeň. A keď pôjdete po chodníku, pozerajte sa pred seba, aby ste nedopadli ako ja!

103. Rozbité myšlienky

Ležím na gauči v našom byte, v teplákoch a čiernom tielku, prikrytá paplónom až po uši. Pozerám na čistulilinké okná bez záclon, výsledok mojej práce, s ktorou som nadmieru spokojná. Na biele steny, nenápadnú jazvu, ktorá zostala na strope po tom, čo sme zhodili stenu oddeľujúcu kuchyňu a obývačku, na veci rozhádzané po kuchynskej linke, rezne a paradajkový šalát ešte od obeda. Je mi tak dobre, tak dobre. Niekto mi niekde povedal, že teraz prežívam najšťastnejšie obdobie v živote. Vôbec sa nepamätám, kto a kde to bolo. Iba viem, že sa to stalo. Môj chlap leží vedľa mňa a kašle takým strašným kašľom, až mám strach, že vykašle von celé pľúca. Horúce čelo a na nohách trčiacich spod paplóna žiadne ponožky. Chvíľu niečo pozerá, potom prepne na iný kanál a tak stále dookola. O chvíľu sedí pri sporáku, hlava strčená v hrnci s harmančekovým čajom, prikrytý uterákmi. Mama mi telefonicky radí, vraj mu mám na hrudník priložiť horúcu bravčovú masť, aby sa mu prehrialo vnútro. Skúšam to teda, ale bez väčšieho úspechu. Dosiahla som akurát to, že vonia ako oškvarka a mám zababrané uteráky... *** Cítim sa unavene. Líham si o deviatej, už nevládzem ani čítať, vstávam spolu s východom slnka, čo sa tisne dnu cez škáry v žalúziách, a potom celý deň zívam. Presne tak, ako to dievča čakajúce na chodníku na zelenú, ktoré som videla dnes ráno z auta. Sediac pri počítači snívam o teplej posteli a paplónoch voňajúcich po aviváži. Zase raz mám obdobie, keď nedokážem čítať a pozerať nič inteligentné, iba lenivo konzumujem obsah módnych biblií a lacných paperbackov. Dlho ležím vo vani, telefonujem a riešim v hlave krachujúce vzťahy mojich známych. Dlho si lakujem nechty lakom vo farbe slivkového lekváru, dlho si umývam zuby pozerajúc pri tom stále do zrkadla. Dlho pijem bielu kávu zo zeleného hrnčeka. Dopíjam ju takmer studenú. *** Dlho sa v obchode rozhodujem, čo si kúpim. A  napokon si vyberiem, zaplatím, zabalím nákup, zívajúc si na polceste uvedomím, že mi niečo chýba. Modrý fascikel s podkladmi do práce!!! S certifikátom o absolvovaní školenia, s prihláškou, s kadečím. Nabitý mojimi osobnými údajmi a údajmi o spoločnosti, v ktorej pracujem. V tichosti zahreším, zvrtnem sa na opätku a utekám nazad do drogérie dúfajúc, že som ho nechala práve tam. Predstavujem si, ako to oznámim v práci. Že cestou zo školenia som certifikát o jeho absolvovaní spolu s inými dôležitými / dôvernými firemnými informáciami niekde stratila (naozaj celkom neplánovane). Vletím do drogérie ako víchrica a vrhám zúfalý pohľad na “esbéeskára”. Pomáha mi hľadať. Môj modrý fascikel leží na zemi hneď vedľa palety s make-upom, ktorý som si strašne dlho prezerala a skúšala takmer všetky jeho odtiene. Nakoniec som si kúpila celkom iný. Dráma sa teda nekoná. Mám aj make-up aj všetky dokumenty. Ten kameň, čo mi spadol zo srdca, museli počuť na celej ulici. *** Teším sa na teplé dni, keď budem po uliciach behať iba v tričku, džínsach a balerínach. Alebo v sukni a sandáloch. Teším sa na bicykel, ktorý o chvíľu vytiahnem, a moja prvá jazda bude smerovať k letisku, aby som si vychutnala štartujúce lietadlá. Teším sa na môj rozkvitnutý balkón, na Rybník a na repkové pole (?), ktoré uvidím zo všetkých okien nášho bytu. Na citrónovú, jablkovú a punčovú zmrzlinu. Na mojito s Katkou niekde na terase. Na historky z jej života. Na nové knižky. Na more. Na chvíľu, keď si sama sadnem za volant a otvorím strešné okno na našom aute. Na dlhé rozhovory s mojím chlapom. Pri víne. Na nákupné popoludnia so sestrou. Na grilovačky a opekačky. Na cestoviny s kuriatkami a parmezánom. Teším sa na všetko.

102. 09/03/2010

Poviem vám, šoférovať auto je fakt ťažké. Krútiť volantom, skákať zo spojky na plyn, na brzdu, preraďovať hore dole, pozerať do spätných zrkadiel, nezabudnúť na smerovku, všímať si, či neprekračujem dovolenú rýchlosť, zároveň sledovať dopravné značky a ešte aj cestu pred sebou, je zatiaľ nad moje sily. Úprimne. Môj chlap sa tomu iba smeje. Vraj, čo chcem, keď celá moja vodičská minulosť sa rovná cca trom hodinám stráveným za volantom, z toho dvom na cvičisku a sotva hodine v skutočnej premávke. Môj inštruktor sa smeje tiež a nezalamuje rukami ani po mne neziape ako pavián, ako som si to predstavovala pred prvou jazdou. Vraj mám tomu nechať voľný priebeh a zbytočne nešpekulovať. Ale čo mám robiť, keď chcem byť hneď od začiatku dokonalá? Keď som prvý raz vkročila do triedy, prišiel šok. Takmer všetky stoličky obsadené adolescentmi mužského pohlavia, o ktorých pochybujem, že aspoň tretina z nich prekročila dvadsiatku. Zvyšok baby so zelenými stužkami na batohoch. Márne som dúfala, že sa na kurze vyskytne aspoň zopár dôchodcov, alebo žien, čo prekročili prinajmenšom štyridsiatku, aby som sa necítila tak sama medzi tými, čo si už šoférovanie stihli vyskúšať a od otcov, bratov, kamarátov a spol. pochytili aspoň aké také základy. Ja som nepochytila nič, lebo nebolo kde. V našom aute totiž chýba jedna dôležitá vec. Spojka. Inštruktor ma takisto stihol uistiť, že som dávno po zenite: vraj do autoškoly sa chodí v osemnástich, nie v dvadsiatich šiestich, vraj patrím do rizikovej kategórie a jedinou poľahčujúcou okolnosťou je fakt, že nemám dieťa. No tak ďakujem pekne, že som autoškolu stihla ešte pred tým, ako som si nejaké obstarala. To by so mnou už hádam ani do auta nesadol. A tak stále na to myslím. Vo dne, v noci. Ešte aj v snoch podraďujem a každé ráno sediac v aute na mieste spolujazdca na ceste do práce na všetkých križovatkách podvedome brzdím. Môjho muža sa stále dookola vypytujem, na čo je v auto to a ono, prečo musím robiť toto a tamto, načo je to celé dobré a prečo sa do nemá robiť v opačnom poradí. Inštruktora takisto. Mám čakať, príde to samo a potom to odrazu pôjde automaticky, ubezpečujú ma obidvaja. Čakám teda na ten bod zlomu. Skúškami sa to celé neskončí. Hneď po obdržaní tej malej kartičky ma čaká ďalšia úloha: zabudnúť na spojku a radenie a preladiť sa na automat, čo nám stojí na parkovisku pred domom. Naučiť sa jazdiť a parkovať na aute, ktoré je obrovské. Vždy ma chytá triaška, keď s ním máme zaparkovať v Auparku alebo dakde v meste. Dokonca sa nám stalo, že nás na jednom parkovisku vyzvali preparkovať nášho tátoša na miesto vyhradené pre autobusy, lebo príliš vytŕčal do cesty. Mám sa na čo tešiť. Mojou výhodou v tomto smere je aspoň trpezlivý a chápavý manžel. Týmto mu odkazujem, lebo viem, že moje príspevky pravidelne číta, aby sa pripravil na prípadné dramatické situácie a už dopredu si precvičoval hlboký nádych a výdych.

101. Byť

Stojím vo dverách, kefkou si mechanicky, dávno naučeným spôsobom, čistím zuby a pozerám do priestoru. Nedeľa, pár minút pred desiatou, pred chvíľou som dočítala knihu, stihla poutierať riad a pokladať ho do skriniek na presne určené miesta: taniere k tanierom, misky k miskám, hrnce do hlbokej zásuvky tak, aby do seba zapadali, hrnčeky na policu vedľa digestora. Popolievala som kvetiny a umyla okrúhly plech, na ktorom sa včera piekol francúzsky jablčník. Z posledných domácich jabĺk tejto zimy, čo zostali v pivnici a nepodľahli rozkladu. Vráskavých, na pohľad nevábnych, čo vzhľadom nemôžu konkurovať tým vylešteným s farebnými nálepkami zo supermarketu. Dostali sme ich za plné vrece v októbri, keď na Kysuciach nečakane, zo dňa na deň, napadlo veľa snehu. Nestačili pooberať jablká z jabloní, konáre pod návalom mokrého snehu praskali a s rachotom padali k zemi. Obsypané plodmi. Žalostný pohľad to bol. V koláči chutili sladko. „Mala by som mu vymeniť vodu“, konštatujem ticho len tak pre seba vo chvíli, keď pohľadom narazím na zvláštny kvet vo váze na kuchynskom stole. Podobá sa na kalu, možno je to nejaký jej príbuzný. Kvet bol súčasťou narodeninovej kytice, čo som dostala od manžela ešte v polovici januára. Ostatné kvety dávno zvädli, zostal sám. Vlastne boli dva, ale jeden z nich už odišiel tiež. Tento vytrvalo vzdoruje nezvratnému osudu, akoby nechápal, že niet úniku. Odvahou mi pripomína niektorých z nás. Už ma prestala tešiť jeho prítomnosť, takmer si ho vo váze nevšímam, len občas o ňu zavadím pohľadom, no nemám to srdce vyhodiť ho. Stal sa obyčajným. Zovšednel. Doumývala som si zuby, vyčistila a nakrémovala pleť. Otvorila okná v kuchyni a spálni. Prievan, záclony vejú ako zástavy zavesené vznešene kdesi vysoko nad našimi hlavami. Byt sa napĺňa novým vzduchom, dobre sa dýcha, tak sviežo, čisto, ako sa to dá len počas chladných zimných rán. Slnko. Po poli uháňa smerom na západ traktor, smiešny pohľad na ten osamelý traktor na zasneženom poli popretkávanom stopami ako vyšívaný obrus. Autá na parkovisku jedno vedľa druhého, na nich navešané cencúle ako girlandy. Ľudia na chodníku: mladý muž kočíkujúci dieťa, zopár psíčkarov. „Krásny deň, krásny“, tak veľmi sa mi to chce vykričať do priestoru, aby to počuli všetci, celá štvrť, každý jeden človek. Aké vzácne sú nám chvíle, keď len tak sme. Netreba myslieť na obyčajnosti všedných dní, čo stresujú. Teraz nie, teraz sa to nehodí. Teraz treba len tak byť.

100. Bude to skvelý rok

Na Nový rok mi v obývačke na parapete rozkvitla orchidea. „To bude skvelý rok!“, povedala som si, akoby bielo-fialové kvety boli zárukou šťastia. Nemôže byť predsa náhoda, ak kvet, ku ktorému mám špeciálny vzťah, zakvitne v prvý deň nového roka! O pár dní nato som ochorela. Brucho mi pravidelne sťahovali hrozivé kŕče, bolel ma každý pohyb, každý nádych. „To bude slepé črevo“, mudroval manžel poučený článkami z internetu, nad ktorými sedel dlho do noci, kým ja som premýšľala, ako sa vyhnúť operácii a nezomrieť pri tom. Uznávam, staral sa o mňa fan(t)a(s)ticky. Varil mi litre mätového čaju, trávil hodiny čakaním na chladnej nemocničnej chodbe, kým chirurgovia hútali, či to je alebo nie je apendix, a neskôr ma trpezlivo prikrýval paplónom, meral mi teplotu a pripravoval raňajky, obedy, večere. Spieval mi a bozkával ma na čelo, ako to kedysi robievala mama. Zápal lymfatických uzlín v bruchu a do toho silná viróza. Nemala som náladu na nič. Strávila som dva týždne v posteli premýšľaním o sebe. O tom, čo mám rada, koho mám rada, čo robím najradšej, kam chcem ísť, čo urobiť, čo je pre mňa dôležité. Užila som si to kompletne so všetkým, čo k tomu patrí. S bolesťou, mastnými vlasmi, prepoteným pyžamom, zvädnutou pleťou aj upchatým nosom. Hodiny terapie a telefonovania s blízkymi však urobili svoje. Akosi sa po tom všetkom cítim lepšie, oveľa lepšie. Nezaťažená všetkým tým, čo ma sužovalo celé mesiace, nad čím som premýšľala pravidelne v aute cestou domov z práce. Lebo neviem, či bolo väčšou náhodou to, že mi doma vykvitol kvet, ktorému sme veľmi neverili, alebo tá správa v telefóne, na ktorú som čakala od júla. Keď som načisto prepadla negatívnym myšlienkam, obrátil sa môj svet naruby. To otrepané „všetko zlé je na niečo dobré“ u mňa platí do posledného písmena. Neželám nikomu, aby ho sužovali bolesti a choroby, ale v mojom prípade ma dva týždne v posteli s bolesťou posunuli o taký kus ďalej, o aký som sa nepohla hádam celý rok. Už som v poriadku a orchidea má ďalšie nové kvety, je ich už toľko, že ich takmer neunesie. Ktovie, ako dlho bude kvitnúť a čo mi tento rok prinesie... 

Ale už sa nebojím. Bude to skvelý rok!