Nové začiatky

Želám vám príjemný posledný deň v roku, priatelia. Vždy keď sa blíži koniec roka, akosi automaticky sa mi v hlave premieta film o tom, aký ten rok bol: čo vyšlo a naopak, čo sa nepodarilo, kam sme sa posunuli, čo sme zažili, koho sme stretli a pod. Premýšľam sama nad sebou a vytváram pomyselné plány na nasledujúcich dvanásť mesiacov. Tento rok som si zostavila akési desatoro záväzkov, ktoré by som rada dodržala. Či sa to podarí alebo nie, je ešte vo hviezdach... 1. Zdravo jesť 2. Schudnúť zopár kíl 3. Šoférovať (sama a často) 4. Utrácať menej peňazí na ženské magazíny a kozmetiku 5. Spoznávať krásy Slovenska 6. Nerozčuľovať a nestresovať sa kvôli maličkostiam 7. Chodiť viac do spoločnosti 8. Viac sa smiať (denne aspoň 10x) 9. Vystavať si šatník (už sa na tom pracuje) 10. Viac čítať Posledný deň v roku a na mne sedí depresia. Dúfam, že horúca vaňa to spraví. Ponorím sa pod hladinu, nechám trčať iba nos. Včera som si pokazila žalúdok, preto dnes diétujem a trochu ma to mrzí. Ťažko odolávať voňavému jedlu. Na spoločnosť nemám náladu, na blízkych reagujem podráždene, potom sa hanbím a utekám sama pred sebou. Byť tak slimákom, schovám sa do domčeka.

153. Vianočne

Práve som dojedla neuveriteľne dobrý vysoko tučný zrejúci syr z Normandie, ktorý nám v chladničke tak páchol, že sme ho museli vyložiť na balkón. Smradľavá lahôdka. Keby som bola Francúzkou, večerala by som syry tohto druhu možno aj každý večer. A zapíjala dobrým vínom. Sama. Okúpali sme Veroniku, ťukám na klávesnici a ona ma pozoruje hrajúc sa s cumľom, oblečená v pyžamku s farebnými kolieskami. Na december som sa tak tešila, ale nie je taký, aký by som chcela, aby bol. Niekedy si vravím, že by som mala konečne dospieť a nemať od chodu sveta priveľké očakávania. Niečo si vysnívam a potom som sklamaná, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv. Sklamaná z toho, že malá zle znášala očkovania a celý týždeň bola mrzutá, neutíšiteľný plač mi trhal dušu. Sklamaná z toho, že moje zuby sa nejakým zázrakom stále nesprávajú rozumne a kazia sa jeden za druhým. Vyzerá to tak, že ako budú mojej dcére pribúdať, mne budú pre zmenu ubúdať. Mrzí ma, že Veronika bola včera plačlivá a držala sa ma ako kliešť, keď ju chceli popestovať moji rodičia, ktorí precestovali dvestopäťdesiat kilometrov (aj) preto, aby ju videli. Frustrovaná z počasia, ktoré ničím nepripomína predvianočný čas, mierne vydesená zo správy, čo som čítala v novinách – že slovenské zimy budú čochvíľa pripomínať tie balkánske: daždivé a bez snehu. Čaro Vianoc. V obývačke svieti od prvého decembra ozdobený stromček. Červené a zlaté gule, tento rok aj čokoládová kolekcia. Adventný veniec, vianočný obrus. V spálni na okne veľké akože snehové vločky. Chystáme sa piecť vanilkové rožteky, mandľové srdiečka, sucháriky a Schwarzwaldskú roládu so šľahačkou a višňami. Suroviny nakúpil Janko v piatok v noci v hypermarkete, čo je otvorený dvadsaťštyri hodín denne. A okrem toho budeme spolu vyrábať čokoládové bonbóny pre blízkych, ktoré potom zabalíme do priehľadného celofánu a ozdobíme lesklými červenými stuhami. Často si púšťam vianočné cédečko Roba Opatovského a tancujem s Veronikou po izbách. Tajne vyjedám pepparkakory z modrej kovovej škatule vyloženej vysoko na kuchynskej linke. Každý deň otvorím nové okienko na adventnom kalendári. A pery si natieram balzamom s príchuťou čokolády, ktorého vôňa aj chuť mi tak veľmi pripomínajú domácu čokoládovú kolekciu mojej babky, čo ma sprevádzala každými Vianocami môjho detstva. Keď dnes malinká zaspí, urobím si sladké kakao a budem vypisovať vianočné pohľadnice, aby som ich zajtra cestou k zubárovi mohla zaniesť na poštu.

152. Advent

Raňajkujem jogurt z kozieho mlieka s kúskami jablka a plátkami banána, ktoré som si vlastnoručne nakrájala, a všetko zmiešala v objemnej miske. Prítmie bytu, malá ma plačom vytrhne z premýšľania, raňajky zostali nedojedené. Veronika je už vyše týždňa prechladnutá, stále má plný noštek, na polici celá apatieka. Dni našťastie utekajú, zo dňa na deň sa hádam cíti lepšie.

Ponuré novembrové šero. Hmla. Hmla každé ráno. Dážď nikde. Advent začal celkom nenápadne. J. vytiahol zo skrine adventný veniec, dnes sme zapálili na ňom prvú čajovú sviečku. Jej mäkké svetlo dodáva obývačke zvláštne čaro, útulnosť. Mám vtedy chuť zaliezť pod deku s horúcim kakaom. Miesto toho sa ponáram do vane plnej horúcej vody s vanilkovou penou. So zasychajúcou maskou na tvári čítam knihu Francouzky umí žít a je mi dobre. Feniklovo-rascovo-anízový čaj, posledné dve vrecká v škatuľke. V televízii bežia správy, stihla som povešať na balkón vypraté prádlo. Oblečená v zimnej bunde s holými nohami nasunutými v ľahkých papučiach. Vďaka vanilkovej aviváži tam vonia ako na Vianoce. Myslím na to, že tieto sviatky budú iné. Menej konzumných darčekov, viac originálnych nápadov, viac lásky (?). Tak sme sa rozhodli. My sme už naladení na vianočnú vlnu, minulý týždeň Janko upiekol prvú ochutnávku vianočného pečiva – mandľové sucháre, čo sa zjedli v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ja som zasa upiekla perníkové muffiny s lieskovcami. Vo štvrtok sa bude zdobiť stromček. A na stoly prestriem vianočné obrusy. Pozerám na lesklé obrázky v časopisoch, hľadám ďalšie inšpirácie. Predvianočný čas milujem. Deväť hodín večer. Zarosené okná, na kuchynskom stole špinavý riad, sviečka na adventnom venci horí. Veronika ešte nespí, odsávame soplíky, kvapkáme do nosa kvapky na odpuchnutie sliznice. Už ma to prechladnutie nebaví. Som unavená.

151. Relax

Už dlho som chcela, aby sme s Veronikou strávili aspoň týždeň u mojich rodičov na Kysuciach. Sme tu tretí deň a užívame si to obe. Prítomnosť dedkovcov a mojich súrodencov, dobrú kuchyňu, posledné zožltnuté listy na už takmer nahých stromoch, čistý vzduch a napočudovanie aj príjemné novembrové počasie, ktoré dnes skôr pripomínalo začiatok babieho leta ako príchod zimy. Chýba nám len Janko, ktorý tu z pracovných dôvodov s nami nemohol zostať. Tento týždeň by som chcela venovať sama sebe. Utriediť si myšlienky, trošku bilancovať, nabrať duševnú silu, urobiť si zopár plánov, napríklad čo by som chcela stihnúť do konca roka. Veľa čítať, prechádzať sa na čerstvom vzduchu, rozprávať sa po večeroch s mamou pri pariacom sa čaji, hľadať inšpirácie na internete, oddýchnuť si. To potrebujeme raz za čas všetci. Zdá sa mi, že koniec roka je na to ako stvorený. 

Nedeľné ráno u dedkovcov: Veronika nakŕmená, prebalená, prezlečená. Mama hladná, neumytá, strapatá, stále v pyžame. ...spokojné dieťa

150. Deň ako každý iný

Ešte stále čítam Homo asapiens a jedna pasáž z tejto knihy ma preniesla do detstva. Keď som sa pravidelne zobúdzala na zvukové znamenie Slovenského rozhlasu, keď nám mama každé ráno obetavo pripravovala raňajky a desiatu do školy. Robievala to, aj keď už dávno nemusela - chodili sme na strednú a vedeli sa vychystať samé. Keď som v pondelky ráno o štvrtej cestovala na internát do Bratislavy, aj vtedy ma na stole čakal krajec chleba, na ňom úhľadne poukladané kolieska salámy a pohár sladeného čaju. Dnes čaj zásadne nesladím a v poslednom čase raňajkujem postojačky niekde na trase medzi kuchyňou a spálňou. Rada na tie časy spomínam. Dvadsiaty október, jeden z mnohých. Chladný, zamračený deň. Môj brat má dnes narodeniny, ešte som nestihla blahoželať. Sestre v pondelok vyberali na tvári štyri znamienka. Volala mi, že vyzerá ako po plastike. Opuchnutá. Janko šiel behať, tak som doma iba s Veronikou. Stále je mi zima, aj keď sa v byte už niekoľko dní kúri. Na balkóne sa vlní od včera zavesené prádlo, stôl zaprataný kuchynským neporiadkom, treba naložiť umývačku. A vyniesť smeti, umyť kúpeľňu. Treba poliať kvety. Orchideu, čo som si kúpila na meniny, aj tú nedávno presadenú do väčšieho črepníka. Dojesť biele jogurty, na ktorých svieti dátum spotreby dvadsiaty druhý október. Môj pomyselný zoznam povinností, ktorý denne nosím v hlave a podľa potreby stále obmieňam a prispôsobujem. Teraz sotva deväť stupňov, fúka ľadový vietor, vrátila som sa z prechádzky s takými zmrznutými rukami, že som nedokázala ani otočiť kľúčom v zámku. Janko zatiaľ navaril obed, v tichu, kým Veronika ešte naobliekaná spí v kočíku zaparkovanom v prítmí chodby, si vychutnávam pečené mäso s olivami. Mám chuť na horúci čaj, na ten roiboos, čo môj muž minulý týždeň priniesol z čajovne v Banskej Štiavnici spolu s fialovým medvedíkom naplneným sušenou levanduľou. K takémuto ponurému popoludniu sa jednoznačne hodia čaj a zapálené sviečky vyžarujúce príjemné mäkké svetlo, ktoré pohládza dušu. Niečo sladké plus dobrá kniha. V sobotu som si opäť nejaké knihy kúpila v obľúbenom kníhkupectve. Spolu so štýlovým diárom na nasledujúci rok, veď v kalendári pomaly koniec októbra. Už len čakám, kedy sa zjavia v televízii a časopisoch prvé vianočné reklamy, aby som vedela definitívne, že čoskoro sa prehupneme do nového roka.

149. Čo nové

Pri malej na žiadnu kulináriu nezostáva čas. Keď je Janko v práci a mne nemá kto navariť, stíham maximálne nejakú jednoduchú polievku. Napríklad zemiakový krém. Nedávno som mala meniny a od manžela som pri tej príležitosti dostala parfém Calvin Klein Beauty spolu s telovým mliekom, na ktorý som si už dlho brúsila zuby. Už na prvé privoňanie je to doslova explózia ľalií. Milujem ju. Pred pár dňami som si kúpila túto nádhernú orchideu. Dokopy ich už máme tri a veľmi sa z nich teším. Máme totiž všetky okná v byte orientované na východ, to vraj orchideám prospieva. Zrejme to bude pravda, lebo stále kvitnú. V týchto dňoch na stole nesmú chýbať jablká. Chrípková sezóna na obzore, tak som si dala záväzok, že každý deň zjem aspoň jedno. Poznáte to: An apple a day keeps the doctor away. Posledné slnečné dni babieho leta som takmer celé trávila vonku. Dnes sa ale riadne ochladilo. Vonku máme sotva desať stupňov, prišiel čas na teplú čiapku a rukavičky.

148. Jesenne

Predminulý víkend bol ako vystrihnutý z hororu. Pretože ma príšerne bolel zub. Pretože som musela dvakrát za sebou navštíviť pohotovosť, z toho raz uprostred noci, a vyčkať v kilometrovom rade. A pretože zub nakoniec predsa len musel von. Bolelo to – nepomáhali ani lieky, iba doslova tony ľadu. Striedala som teda na svojom ľavom líci mrazenú polievkovú zeleninu s gaštanovým pyré, lístkovým cestom a špenátom, a pritom cmúľala ľadové kocky, ktoré mraznička pri mojej spotrebe nestačila vyrábať. Plakala som. A kričala. Svet mi pripadal hrozne nespravodlivý – poznáte to: sebaľútosť ako vyšitá. No prebolelo, opäť sa mám dobre. Aj keď mi jazyk stále zachádza to diery po vytrhnutom zube:-) Život je našťastie ako sínusoida, a tak po zlých dňoch nasledujú zasa tie dobré. V pondelok sme sa vrátili z Kysúc. Minulý víkend sa teda vydaril. Vonku babie leto, príjemne teplo, ktoré mám tak rada – keď sa ešte dajú nosiť tričká s krátkym rukávom, ale človek sa už neroztápa od horúčavy, vzduch naplnený sladkosťou dozretých jabĺk a hrušiek, v záhrade na zemi popadané prezreté slivky, na ktorých sa popásajú osy, zo stromov opadávajú listy. Mám rada vône skorej jesene, dobre sa dýcha, napĺňa bunky optimizmom. Nočné klebetenie s mamou, keď som aj s Veronikou spala v manželskej posteli a chlapov sme vysťahovali do iných izieb. Deci bieleho vína, tvarohový koláč, na ktorý mi mama sľúbila dať recept, hutná sviečková, pečené podkovičky z kapra, syrové nite, veľké červené jablká. Oneskorená narodeninová oslava. Babkin koláč s hrozienkami a bravčovou masťou. Krátka prechádzka po lese, kým Veronika spala – našli sme zopár lesných jahôd, černice, zopár hríbov. Ani sa mi nechcelo vracať domov. Je takmer deväť hodín večer, Veronika už spí navlečená v spacom vaku, v ústach neodmysliteľný cumlík. V televízii Modré z neba, ktoré nepozerám, lebo dnes nechcem plakať, chcem sa mať dobre a zaspávať s pocitom, že je všetko v poriadku. Na celom svete. Vonku sa ochladilo, fúka. Noci bývajú studené, nenechávame už viac pootvorené okná. Na balkóne ešte stále visí už suché prádlo a mne sa nechce ho pozbierať a roztriediť. Dojedám cestovinový šalát, čo zostal od obeda, narýchlo vypijem pohár čírej vody a chystám sa do sprchy. Z bytov nad nami počuť zvuk tečúcej vody, niekto sa umýva. Susedka kričí po deťoch vysokým rozčúleným hlasom, niekde kňučí pes a niekto spláchol záchod. Žiadny zvuk v tomto dome sa neutají, ale ja mám tie zvuky rada, aspoň viem, že dom žije, že tu nie som sama.

147. 13/09

Veronika spí v postieľke, mám chvíľu čas na písanie, aj keď som si pôvodne zaumienila upiecť koláč. Perníkovo-pudingový s lieskovými orieškami podľa receptu z časopisu. Je krátko popoludní, vonku ešte stále horúco, hoci september, no v byte je konečne príjemne, dá sa dýchať. Ráno som vybehla s malinkou do lekárne, lebo ma bolia už niekoľko dní zuby a potrebovala som Panadol, zastavili sme sa aj v potravinách po pletenky a šunku. Rýchlo som pripravila obed – závin z lístkového cesta so šunkou, mozzarellou a sezónnou zeleninou, uvarila som k nemu zemiaky a namiešala jogurtový dip s cesnakom. Moje predpoludnie v skratke. Teraz si vychutnávam chvíľku, keď moje dieťa spí a ja mám čas pre seba. Neupratujem, ani nepobehujem v kuchyni, ale pekne-krásne si ležím v posteli a ťukám do klávesnice. Janko sedí tiež pri počítači, v obývačke zabudol vypnúť televízor. Neviem, čím to je, ale dni na materskej dovolenke mi hrozne utekajú, niekedy strácam prehľad o tom, aký deň v týždni vlastne je. Zatiaľ si tú dovolenku-nedovolenku užívam plnými dúškami, ani mi nevadí, že nemám čas na seba a všetok ho venujem malej a domácnosti. Akosi netúžim po práci, po tom zhone a strese. Z toho usudzujem, že moje rozhodnutie mať dieťa prišlo absolútne v pravej chvíli. Som presvedčená o tom, že to bolo dobré rozhodnutie. Možno o nejaký čas vám tu budem písať, že dni strávené doma s malou ma ubíjajú a ja sa túžim vrátiť do práce a konečne sa realizovať, zatiaľ to tak necítim. Ešte je skoro. Minulý týždeň sme boli v Rybníku na vinobraní, bolo tam úžasne: poobzerala som stánky s ručne robeným tovarom, kúpila som si vlnenú čiapku vo farbe lesného ihličia a veľký hrnček na čaj, ochutnala zemiakové párance aj kačacinku s lokšou. Na burčiak som si netrúfla, no Janko kúpil zopár fliaš vína, ktoré teraz čakajú v kúte na ochutnanie. Posledný víkend bola zasa u nás moja sestra a priznám sa, veľmi dobre mi to padlo. Veľa sme kočíkovali malú a pritom sa rozprávali, večer sme si otvorili víno a pozreli film, no a boli sme sa pozrieť aj na súťaži vo varení gulášu. Budúci víkend sa pre zmenu chystáme na Kysuce k mojim rodičom. Mierne pofukuje vetrík, pohybuje záclonami, v spálni zatváram okno, lebo je priamo nad postieľkou. Veronika sa už v postieľke prehadzuje a vypľúva cumlík, najvyšší čas kŕmiť. Potom ju vezmem na ruky a ponosím po byte, budeme sa hrať s hračkami. Momentálne vedie textilná knižka s motívom cirkusu. Lebo sa ligoce, lebo šuští a píska. A je farebná.

146. Krstiny

Minulý týždeň udreli riadne horúčavy! V byte sa nám teplota nemilosrdne blížila k tridsiatke, nepomáhal ani zapnutý ventilátor, ktorý statočne rozháňal teplý vzduch. Boli sme tu ako v bunkri: dni trávené za zatvorenými oknami, všade prítmie, lebo zatiahnuté žalúzie. Až neskoro večer sa vetralo vo veľkom, aj keď to nie veľmi pomáhalo, lebo noci boli tiež pomerne teplé – teraz, na konci augusta. V duchu som sa modlila za chladnejšie počasie, za búrku alebo tichý „hríbový“ dáždik a sľubovala si, že sa budem tešiť z každej novembrovej kvapky. Lebo toto je peklo. Veronika to tiež zle znášala, zdala sa mi akási nervózna, plačlivá. Kojila som hádam každú polhodinu. Našťastie sme bez ujmy vydržali a teraz si vychutnávame sladkých dvadsaťosem stupňov a ako bonus k tomu príjemný vánok. Je štátny sviatok, koniec prázdnin, vonku ani nohy, vyľudnené sídlisko. Po včerajších krstinách sme všetci traja unavení, polihávame. Obed variť netreba, v chladničke zvyšky zo včerajšej oslavy: koláče, miska čiernych olív, balkánsky a údený syr, kúsky mozzarelly, nakrájaná zelenina... Práčka perie, bubon naložený na prasknutie sa dnes akosi lenivo otáča, umývačku naplnenú riadom sotva do polovice ešte nikto nezapol. Boli to vydarené krstiny. Obrad v kostole sa mi páčil: iba najbližšia rodina, kňaz a kostolník, ticho po nedeľnej omši. Naobedovali sme sa v reštaurácii, obed sme zavŕšili kávou a veľkým kusom marcipánovej torty. U nás doma ležérna zábava: mužská časť osadenstva pozerala formulu, my sme sa rozprávali pri plnom stole. Veronika putovala z rúk do rúk a rozdávala úsmevy na všetky strany. (Odkedy sa naučila smiať, prežívame tie najkrajšie rána na svete.) Na knižnici položená plienková torta, ktorú vlastnoručne urobila moja sestra=krstná mama, v skrini nové oblečenie, plienky, hrkálka a cumlík, na stolíku peniažky a gratulačné karty. Som vďačná za každý jeden darček, ktorý malá dostala. Krstiny sme si dokonale užili, dorazila únava. Veronika ešte spí, o chvíľu začína na Jednotke Nedodržaný sľub. Už dlho som nevidela žiadny film, teším sa. Lyžičkou si naberám jahodový jogurt a vychutnávam ticho. Iba zvonka kde tu počuť prejsť okolo auto a z diaľky traktor, čo na poli možno zberá balíky slamy. Janko mi priniesol pohár vody, nechce sa mi vstať z postele. Zdá sa, že mám nádchu, bolí ma hlava a mám upchatý nos. Ideálny čas na film alebo knihu. Na polici Homo asapiens od Rada Ondrejíčka, čo som si požičala v sobotu od sestry. Možno si ho začnem ešte dnes večer čítať. Užívam si posledné dni augusta a začínam sa tešiť na jeseň. Na babie leto, na prechádzky a výlety a na pokrok, ktorý Veronika zasa urobí. V septembri začína tretí mesiac a ten je vraj úžasný.

145. Na hodoch

Víkend trávime u svokrovcov v Topoľčanoch a keďže sú tu teraz hody, vyrazili sme si do mesta:-) Manžel so svokrom ochutnávajú burčiak. Ja som si tento rok z pochopiteľných príčin radšej nedala. Z hodov si domov odnášam prútený košík na ovocie alebo hríby napríklad a malinkej som kúpila dve roztomilé čiapky s uškami. ...pekný stánok s decoupage Aj takéto pekné náušnice tam mali. Odolala som. Janko si splnil sen a zahral na originál fujare. Znelo to celkom profesionálne:-) No a kým sme sa mi promenádovali po meste, malá Veronika takto pekne spala v kočíku.

144. 09/08/2011

Na leto to vonku nevyzerá. Predpoludním som bola malú kočíkovať, vybehla som len v rifliach a tenkom tielku a veruže som pri nárazoch studeného vetra mala husiu kožu. Prechádzali sme sa so susedkou len tu na sídlisku pomedzi domy, predtým sme ešte s Jankom zabehli do obchodu kúpiť zemiaky na obed, takže som bola s Veronikou vonku vyše dvoch hodín a ona celý čas pekne spala. Občas síce pokrútila noštek a vypľula cumeľ, ale bola pokojná a dopriala mi čas na nerušenú prechádzku. Teraz sa vonku mračí, nad naším domom sa zbiehajú tmavé mraky, vyzerá to na dážď. My sme sa našťastie stihli vrátiť, nakŕmila som ju, trošku sme sa zahrali s hrkálkou, ponosila som ju na rukách, posedela si v kresielku a teraz spinká. Mám chvíľu pre seba. S bruchom plným tekvicového prívarku, čo Janko navaril, rada zaleziem do postele s počítačom na kolenách. Cez víkend sme tu mali moju maminu, tá sa nám postarala o Veroniku, tak sme si celkom oddýchli, aj keď ona vlastne vôbec nie je zlé dieťa. V noci sa budí na kŕmenie len dvakrát, cez deň spinká, akurát večery sú nervózne a plačlivé. Odkedy má cumlík, dá sa s ňou ísť aj na dlhšiu prechádzku alebo do nákupného centra, aj cestu autom znáša lepšie. Tak sme konečne mohli ísť do Eurovey, lebo som akútne potrebovala niečo na seba plus doplniť moju kozmetickú poličku v kúpeľni, dokonca sme sa v Nordsee pokojne najedli a krátko poprechádzali po promenáde popri Dunaji. V nedeľu sme zasa boli na návšteve u mojej sestry a deň predtým v pizzerii na pizza štangle s cesnakovým dressingon, na kofolu a pre mňa bielu vineu. Zajtra cestujeme na pár dní do Topoľčian k Jankovým rodičom. Už ich vidím, ako behajú okolo Veroniky, s akou radosťou vonku kočíkujú, kým ja si doprajem dlhú sprchu a prečítam časopis. V skutočnosti však stále na to naše dieťa budem myslieť: či jej nie je zima, či ju v kočíku veľmi nenatriasajú, či nie je hladná a či stále nevypľúva cumlík. Určite to poznáte.

143. 27/07

Osem hodín večer a vonku po zamračenom dni akosi hanblivo vykúka slnko. Popíjam mlieko a zajedám ho balkánskym syrom. Príjemne slaným, vláčnym. Čakám na film, lebo dnes Polčas rozpadu s hudbou od Oskara Rozsu. A zároveň čakám na to, kedy sa Veronika zobudí, aby sme ju mohli okúpať. Na stole vo váze päť červených ruží, čo som dostala k včerajšiemu tretiemu výročiu našej svadby. Priznám sa, že sme veľmi neoslavovali, hoci deň plynul v znamení návštev. Dobre nám padlo rozptýlenie. Porozprávať sa, zasmiať sa, zajedať atmosféru karamelovým koláčom podľa maminho receptu. Ja som urobila cesto, Janko krém plus konečnú úpravu, na ktorú mne nezostal čas. Čas má pre mňa teraz úplne iný význam, ako mal ešte pred mesiacom. Popri kojení a prebaľovaní sa teším, keď malinká zaspinká a ja si môžem vychutnať sprchu, v pokoji si umyť vlasy a oholiť nohy, naniesť krém. Keď sa môžem najesť a čo to porobiť v domácnosti. Aspoň popolievať kvetiny, lebo som ich v poslednom čase zanedbávala. A preto z mojich byliniek na balkóne tento rok nič nebude, neprežili. Včera som dostala od známej nádhernú fialovú orchideu, teším sa z nej ako malé dieťa. Má toľko kvetov, že bude určite kvitnúť ešte niekoľko mesiacov. Predpoludňajšie kočíkovanie je pre mňa relaxom. Rada sa prechádzam popri domoch, aj celkom sama, pozerám po balkónoch, obdivujem muškáty, občas stretnem nejakú susedku, s ktorou prehodím pár slov, a idem ďalej. Cez týždeň sú byty prázdne, okná pozatvárané, na parkoviskách iba zopár aut. Cez víkend je naopak všade rušno, kosí sa tráva, z bytov sa šíria vône pripravovaného obeda, balkóny zapĺňa čerstvo oprané prádlo. Juj, toto mám rada. Vydržím sa prechádzať dlho a nepotrebujem vtedy žiadnu spoločnosť. Stačia mi moje vlastné myšlienky. Z filmu, na ktorý som sa tešila, nič nebude. Nakoniec dávajú úplne iný. Len tak, bez vysvetlenia. Skazili mi moje plány, nemám náhradný program, neviem, čo pozerať, čo čítať, kým bude Veronika spať. Len tak bezducho čučím na Markízu, na Farmu, a nestačím sa čudovať tej vulgárnosti. Zajtra ideme k detskej lekárke na kontrolu a preváženie. Potom sa musím zastaviť na pošte a v obchode nakúpiť aspoň nejaké jogurty a čerstvé pečivo, možno noviny. Jasný plán na predpoludnie.

142. Iné leto

Horúce letné dni. V byte vyše dvadsaťosem stupňov, vzduch sa nehýbe, hoci sú okná pootvárané dokorán. Čo by som teraz dala za pár minútový tichý dážď, za kvapky stekajúce po okenných tabuliach, za vzduch voňajúci mokrou trávou. Chýba nám tá voda z oblakov, možno aj letná búrka, vlažný vietor, čo pred sebou ženie prach z polí, lebo žatva už dávno začala. Toto leto je iné. Dni plynú rýchlo, zdanlivo bez akéhokoľvek plánu. Akosi náhodne. Prispôsobené najmladšiemu členovi domácnosti. Ráno chodievame kočíkovať, zatiaľ len na hodinku, prechádzame sa po našej ulici tam a späť, kým sa pri nás zastavujú susedia a zvedavo nakúkajú do kočíka. Janko je s nami doma, na pár dní, možno týždňov sa jeho doménou stala domácnosť, kým mňa ešte bolí telo, kým si s malou nájdeme svoj systém, pravidelnosť. Upratuje, nakupuje, varí nám, za čo som mu nesmierne vďačná, lebo si ani neviem predstaviť, že by som bola na všetko sama. Takto sa nám aspoň ako tak darí udržať v byte poriadok a nestratiť sa v chaose. Podvečer telefonujeme s rodinou, najmä s mamou, možno príde a možno sa zbalíme my a pôjdeme za nimi na sever. Lebo tam je predsa len chladnejšie, studené múry rodinného domu nepustia slnko do každého rohu. Užívam si chvíle, keď je malá spokojná, keď sa usmieva, hoci ešte o tom úsmeve ani netuší, keď visí na mojich prsiach. Občas som unavená, na sekundu podlieham mrzutosti, keď už jej neviem koľký krát za sebou pchám do úst vypadnutý prsník, lebo zaspáva, ale stále by pila, no potom si pomyslím na to, ako veľmi sme ju chceli a zabúdam na seba. Na to, že som hladná, nevyspatá, že mi súrne treba cikať. Milujem to malé stvorenie.

141. A sme doma

Ahojte, tak ten náš malý zázrak je konečne na svete.

1. júla sa nám o 16,15 narodila Veronika (2940 g, 48 cm). Včera večer sme sa vrátili z pôrodnice. Veľmi ľúbime našu malú princeznú a užívame sa spoločné chvíle plnými dúškami. Čoskoro pridám aj fotky, aby ste sa mohli tešiť s nami:-)

140. Nuda

Búrka? Ochladilo a zatiahlo sa, hrmí. Zatvárame okná, lebo nepríjemný chlad vteká dnu a zalieza pod kožu. Teraz, na konci júna. A viete, čo? V takomto počasí mám hroznú chuť na croissant a kakao. Ešte horúci, krásne nadýchaný croissant a husté sladučké kakao. Jedla by som ho len tak nasucho. Bez džemu, bez masla. K tomu by som si vyložila nohy a čítala dnešné noviny voňajúce tlačiareňskou čerňou. Miesto toho sedím na gauči s počítačom položeným na nohách a hľadám na internete niečo, čo by ma zaujalo. Niečo, čím by sa dal zabiť čas. Nebudem vás presviedčať, že sa mám vynikajúco. V skutočnosti sa hrozne nudím: pozrela som si všetky filmy, čo som chcela, prečítala všetky knižky z poličiek, z knižnice, niekoľkokrát prelistovala všetky časopisy v našej domácnosti. Urobila si kúpeľ, upiekla zopár koláčov, niekoľkokrát navarila, poutierala prach, vyprala a vyvesila prádlo, následne ho ožehlila... --- Tá búrka nás nakoniec obišla. Zostali po nebi porozstrácané oblaky. Celkom neškodné, nič nesľubujúce. Ležím pre zmenu v posteli a počúvam zvuky zvonku. Počuť iba vzdialený ruch cesty, bučanie kráv na družstve, zopár čvirikajúcich vrabcov sediacich na strechách, žiadne ľudské hlasy. Ani náznak. Čo robiť, kam ísť, ako stráviť posledný ne-rodičovský víkend? Možnosti sú značne limitované. Ležím a premýšľam, kedy sa to stane. Či budeme musieť zbalení utekať do nemocnice s kontrakciami každých päť minút alebo sa uskutoční neromantický scenár s nástupom na oddelenie vo štvrtok o siedmej ráno. Všetci by sme chceli, aby bolo po tom. Utešujem sa myšlienkou, že sa s veľkým bruchom budem ťahať po svete ešte maximálne pár dní, viac mi nedovolia. Potom sa regulérne staneme mamou a ocom. Už aby to bolo. Niečo mi našepkáva, že toto je môj posledný príspevok pred dňom D. Nabudúce tu zavesím fotku nášho bábätka, aby som sa pochválila novým životom. Držte mi palce!

139. Sobota

Tieto dni sú najmä o čakaní. Na ten malý zázrak. Plynú jeden za druhým , každý iný, v skutočnosti všetky rovnaké. Snažím sa ich tráviť aktívne, stále niečo robiť, aby mi čas ušiel rýchlejšie, aby som nemusela myslieť na to, kedy sa to už konečne spustí. Nekonečné čakanie. Brániť sa nervozite a stresu, nepripúšťať si večne zvedavé telefonáty, či už. Občas sa mi kvôli tomu náhle zhorší nálada. A občas sa mi dokonca na chvíľu podarí zabudnúť, že som tehotná. --- Po aktívnom týždni unavený víkend. Vonku to vyzerá na dážď, visí na vlásku. Ranná prechádzka do obchodu po čerstvé pečivo ma vyčerpala, bolí ma celé telo. Kúpili sme nakoniec iba väčšiu bagetu, kukuričnú krupicu a balíček cukríkov. V záhradách prezreté čerešne naklonené k zemi, nikto ich neoberá, nechajú ich ležať porozhadzované po tráve. Odniekiaľ počuť škriekať pávy a ja si hneď spomeniem na Perinbabu. Vlečieme sa pomalým krokom domov, nad nami ťažké mraky, štípu muchy, celý svet je unavený, spomalený. Počasie mi hrá do karát, nahráva mojej chuti na ničnerobenie, maximálne si pozrieť dobrý film a dočítať rozčítanú knihu. Poobede plánujem domáci wellness v skromných podmienkach našej kúpeľne: na vlasy marhuľový šampón a olivová maska, telo si vyumývam ovocným sprchovým gélom a natriem mliekom s vôňou bambuckého masla a citrónovej trávy, pre nohy toľko potrebná pedikúra. Už len predstava zaroseného kúpeľňového zrkadla je mimoriadne sympatická. No a večer (alebo až zajtra) možno uvarím cuketovú polievku podľa najnovšieho Apetitu, lebo po včerajšom vyprážanom enciáne s hranolčekmi a tatárskou omáčkou treba výrazne odľahčiť. Boli sme pozvaní na obed do reštaurácie, ja som pri predstave roztekajúceho sa syra nevedela odolať a musela som si ho objednať. Zrejme posledný extrémistický kúsok pred zavŕšením dojčenia. --- Teším sa zo staro-nového balkóna, ktorý nám vo štvrtok prišli zaskliť. Teraz vyzerá úžasne, akoby sa ten priestor zväčšil, chodím sa tam nadýchať vône čerstvo opraného prádla, pokochať sa novým výzorom. Pred chvíľou som vyliezla z vane. Naposledy som sa kúpala v októbri minulý rok, po dlhom čase je fajn pocit ponoriť sa pod hladinu alebo si len tak čítať noviny a popri tom dávať pozor, aby sa úplne nerozmočili. Vonku konečne začalo pršať a vzduch v byte sa mení, vlhne, teplota klesá smerom k znesiteľnosti. Sediac na gauči zapíjam mliekom francúzsky film Klára a ja. Cítim sa dobre, uvoľnene, lebo zasa na chvíľu zabúdam.

138. Ženskosť

Možno dnes budem príliš kritická. Možno so mnou dnes nebudete súhlasiť a možno sa na mňa za moje tvrdé slová budete trochu hnevať. V každom prípade sa teším na búrlivú diskusiu. 

Niekedy si sadnem na lavičku v meste a len tak pozorujem okoloidúce ženy. Páči sa mi pozorovať upravené ženy s ľahkým, sotva badateľným, make-upom a pekným účesom, ako sa okolo elegantne nesú a za nimi zostáva voňavý obláčik. A je jedno, či majú na sebe kostým a lodičky alebo tričko, rifle, tenisky a pred sebou tlačia kočík. Páči sa mi to, čo z nich vyžaruje. ŽENSKOSŤ. Naopak, je mi smutno, keď vidím ženu, ktorá by mohla byť krásna nebyť žltého vrabčieho hniezda na hlave a obitých topánok s dlhokánskou špičkou zakrútenou dohora, v ktorých navyše nevie chodiť. Alebo ženu so strhanou pleťou a s neodmysliteľnou cigaretou v ruke navlečenú v neforemnej nočnej (?) košeli. Alebo ženu, ktorej z krátkeho tielka cez bedrové nohavice prevísa kopec slaniny plus trčia uzučké tangáče vytiahnuté do polovice chrbta. A už vôbec nemám slov na chabé pokusy o líčenie: tým mám na mysli toľko obľúbenú kombináciu modré očné tiene – ružový rúž a make-up typu pomaranč (v tomto prípade neplatí, že snaha sa cení!). Je to znak nevkusu alebo nedbalosti/totálnej rezignácie? Páči sa mi, keď sa žena o seba stará. Keď sa chce páčiť nielen okoliu, ale najmä sama sebe. Z takej ženy vyžaruje zdravé sebavedomie. Jedným slovom ŽENSKOSŤ. Nie, naozaj to nie je o povrchnosti, o peniazoch, ani o večnom naháňaní sa za najnovšími módnymi kúskami a vysedávaní v kozmetických salónoch a kaderníctvach. Mrzí ma, že ešte stále mnohí považujú pestovanú ženu za fiflenu, ktorá na úkor pestovania svojej vonkajšej krásy zanedbáva domácnosť a rodinu. Mám na mysli najmä tie, ktoré by chceli byť ako ona, ale z rôznych dôvodov pre to nič nerobia. Mrzí ma, že veľa mladých žien vyzerá o celú jednu generáciu staršie a navonok sa tvári, že to tak má byť. Akoby po tom, čo sa vydali a porodili deti, odložili do skrine spolu s pekným oblečením aj svoju osobnosť a naopak, vytiahli odtiaľ staré fľakaté tepláky a rozťahané xxl tričká s otrepaným argumentom, že pri deťoch na nič nie je čas. Predčasne zostarnuté, neatraktívne ženy, ktoré svoj zúfalý výzor berú ako prirodzený životný údel vydatej ženy. Ženy ponavliekané v nevkusných handrách z tržnice, ženy s nadváhou, ženy v lepšom prípade s odrasteným vyplaveným melírom, v tom horšom s nepodarenou trvalou a lá karfiol (a to nespomínam prečudesné červené a fialové odtiene vlasov). Sú také, ktorým je jedno, ako vyzerajú, potom tie, ktoré sa síce o niečo pokúšajú, ale žiaľ nemajú ani štipku vkusu (a nevedia o tom), no a samostatnou kapitolou sú tie, ktoré by chceli dobre vyzerať, ale ako som už spomínala, nič pre zmenu k lepšiemu nerobia. „LEBO čo by povedalo okolie“ (mama, svokra, teta, susedka...). „LEBO na zmenu nie je čas“ (vhodné obdobie, financie a pod.). „LEBO manžel by to aj tak neocenil, tomu je jedno, ako vyzerám.“ Argumentov existuje na kilá. Sú nešťastné, a tak sa pre zlepšenie nálady aspoň slovne s patričnou dávkou pohŕdania obúvajú do pestovaných žien. Neraz som bola toho svedkom. Keď som vyrazila do protiútoku, odbili ma so slovami, čo ja môžem o tom vedieť, keď nemám deti a celý svoj voľný čas mám iba pre seba! Ja si však myslím, že žena v každom veku môže byť krásna. Stačí si iba nájsť denne pár minút pre seba a trošku sa pestovať, veď si to všetky zaslúžime. Raz za čas (namiesto teplákovej kultúry) zájsť ku kaderníkovi, na kozmetiku, masáž, kúpiť si niečo pekné na seba (prípadne si pred kúpou nechať poradiť), chvíľku relaxovať pri dobrej knihe alebo časopise, zmeniť jedálniček, začať chodiť na zumbu alebo jogu, prevetrať bicykel, dopriať si kávičku s kamarátkami. Jednoducho masírovať si dušičku aj telo. Možností ako zlepšiť svoj život, stať sa krajšou a tým spokojnejšou, je nekonečno. Tak prečo ich nevyužiť? Veď určite poznáte reklamný slogan Because I´m worth it! (=Pretože ja za to stojím!). Keď vás niekedy prepadne frustrácia zo seba samej, spomeňte si na tento slogan, vyzlečte staré tepláky a urobte niečo pre seba.

137. Čakanie na búrku

Príjemný júnový večer, krátko pred pol jedenástou, práve sme dopozerali Jste to, co jíte. „Bodol by tichý nočný dáždik“, premýšľam nahlas. „Vlastne nemusel by byť tichý. Rada by som sa započúvala do zvukov blížiacej sa búrky. Do kvapiek dažďa kropiacich okenné parapety.“ Skrytá otázka v mojich slovách zostane bez odpovede. Janko hrá wii nevnímajúc, čo hovorím, a ja sa neviem rozhodnúť, čo s načatým večerom. Spať sa mi ešte nechce, ale ani čítať, ani sledovať televíziu. Neviem, čo by som robila. Vravím si, že by som tento voľný čas mala čo najlepšie využiť, lebo o chvíľu už nebude príležitosť, ale neviem ako. Malá mi tlačí na žalúdok, teraz ľutujem, že som si večer dala pohár kakaa. Idem si aspoň odlíčiť a nakrémovať tvár a vyčistiť zuby. Auto máme po týždni opäť funkčné, dnes ho J. priviezol zo servisu, tak sa teším, že nemusím viac cestovať za lekármi autobusom v takom sparne ako napríklad včera. Trmácala som sa na Kramáre preplneným autobusom a potom zasa hrkotajúcim trolejbusom. Kropaje potu na čele, mokrý chrbát. Dorazila som s viac ako hodinovým predstihom a nevedela, čo s časom. Sediac na nízkej bielej lavičke som teda hrýzla do plneného celozrnného pečiva a pozorovala ruch nemocnice. Ako bzučiaci úľ. Cítila som sa tam dobre, dôverujem tomu priestoru. Dnes rýchly obed: kuracie soté s hríbami a obyčajná ryža ako príloha. Rýchle varenie, rýchle jedenie. Zjedlo sa všetko. Popolievala som kvety v celom byte, lebo brečtanu, ktorý J. nedávno kúpil, už začali schnúť listy, poliala som aj bylinky na balkóne, vysušené a ovísajúce listy petržlenu a pažítky. Ožehlila prádlo a vyprala jednu práčku farebného. Večer sme sa boli prejsť v poli, kde J. chodí behávať. Krížom cez obilie a kukuricu vedie prašná cesta. Niekedy tam vidieť bažanty a vyplašené poľné zajace. Popri ceste sme objavili aj zemiačisko, čerešňu a orechy. Prechádzalo sa nám dobre, tešili sme sa z príjemnej atmosféry, J. mával pristávajúcemu lietadlu a na mojom pomarančovom tričku zasa pristávali malé čierne chrobáčiky. Boli všade a šteklili ma lezúc mi po rukách a krku. Polhodina pred polnocou. Otvoreným oknom prúdi do spálne vlhký a trošku chladný vzduch a ja stále čakám na búrku.

136. Obľúbený obyvateľ domu

Niekedy mám výčitky svedomia, keď už dávno odbilo deväť a ja ešte ležím v posteli s rozčítanou knihou, hoci vonku svieti slnko. Pocit, akoby som plytvala časom, akoby na čítanie kníh bola regulérne určená iba hlboká noc, keď všetci dávno spia. Napokon ma vždy vyláka z postele hlad, smäd alebo bolesť chrbta. Raňajkujem knäckebrot s maslom, šunkou a paradajkou, k tomu šálka Cara ako ilúzia dobrého pressa s mliekom. Otvorila som si balkón dokorán ignorujúc, že lákam dnu otravné muchy, ktorých potom nie a nie sa zbaviť. Rada sa pozerám na dom oproti, na balkóny zapratané sušiakmi a kvetinami. Napadlo mi, že hoci majiteľov tých bytov bližšie nepoznám, mám v tom dome svojho obľúbeného a neobľúbeného obyvateľa. Ani neviem, kde sa tá myšlienka zrodila a podľa akého kódu som vyberala. Nejaký vnútorný radar? Možno podľa nejakého špeciálneho vlnenia, ktoré je voľným okom nepozorovateľné. Isté je, že súťaž o najnesympatickejšieho obyvateľa domu vedie chlapík z tretieho poschodia, o ktorom viem len toľko, že žije s priateľkou, často venčí miniatúrneho psa, nosí krikľavé tričká, viackrát do týždňa leští svoje auto a rád sa po balkóne promenáduje v pritesných trenírkach. Nepáči sa mi spôsob jeho chôdze. Uznávam, ani jeden z vymenovaných faktov nie je dôvodom na nesympatiu. Ale ja si neviem pomôcť. Naopak, mám rada balkón na prvom poschodí, ten celkom naľavo. Je na ňom malý stolík, dve stoličky a mnoho kvetov. V byte, ku ktorému balkón patrí, býva mladá žena s asi sedemročnou dcérkou. Často si na balkóne čítajú, robia spolu úlohy, zalievajú kvetiny. Rada ich vidím vonku, keď sa malá učí korčuľovať na kolieskových korčuliach alebo spolu hrajú bedminton. Alebo keď vystupujú podvečer z malého auta vlečúc nákupné tašky ku vchodovým dverám, keď vyrážajú niekam na bicykloch, keď sa len tak prechádzajú lížuc zmrzlinu. Ide z nich pohoda. Ale čo ak je to všetko iba klam, ilúzia ako to Caro namiesto pressa s mliekom? Možno neprávom zatváram chlapíka z tretieho do škatule s nápisom VYRADENÉ. A možno vôbec nie, ktovie, ako to celé vlastne je. Teraz sú všetky balkóny opustené. Sem tam sa na nich mihne niekto v župane a prevesí mokrý uterák cez sušiak. Čas doraňajkovať a pohnúť sa ďalej. Idem si aj ja dať horúcu sprchu, umyť si vlasy a potom mokré uteráky prevesím cez sušiak na balkóne ako iní. Ktovie, či aj ja som niekoho obľúbený alebo neobľúbený obyvateľ domu... 

135. 25/05/2011

Včera pre zmenu trocha adrenalínu. Až mi je to teraz smiešne...

Cestou k lekárovi sa niečo začalo diať s naším autom. Niečo zlé, to mi bolo jasné hneď. A aj napriek zúfalým pokusom môjho chlapa dostať nás načas do Petržalky ignorujúc prečudesné hlásenia palubného počítača sme to po jeho úplnom vyradení z činnosti radšej vzdali. J. ma vysadil na najbližšej zastávke MHD a upaľoval do servisu. No, čo vám budem hovoriť... Sranda to bola. Lebo som nemala žiadny lístok. Lebo som nevedela, akými spojmi sa k tej mojej lekárke na Strečniansku mám vlastne dostať. Lebo fučalo tak, že som kvôli rozlietaným vlasom ani nevidela na telefón a zo zastávky zrejme po nejakom staršom útoku vandalov zostala iba hrdzavá konštrukcia bez skla, nedalo sa pred vetrom nikam ukryť. Napadlo ma zavolať sestre do práce, aby mi na nete vyhľadala, ako to funguje s sms lístkom. Poradiť mi poradila, ale prvých desať minút mi to bolo nanič, lebo zhodou okolností mám nový telefón, ešte ho veľmi neviem ovládať a ani za nič som nevedela prísť na to, ako mám odoslať prázdnu esemesku na určené číslo. Keď sa mi to konečne podarilo a ja som si v hlave nejako dala do kopy, že sa musím dostať na Most Apollo a odtiaľ už viem, ako sa na menovanú ulicu dopravím, zbadala som v diaľke autobus a vydýchla si. Ale smola, šofér prefrčal okolo mňa úplne bez záujmu! Nechápala som. Chcelo sa mi plakať, lebo ďalší autobus mal ísť o dvadsať minút a do ordinácie k mojej lekárke sa nedalo dovolať. Už som v hlave spisovala sťažnosť na arogantných bratislavských šoférov „emhádečky“, ktorí ignorujú zúfalé tehotné ženy, a potom mi to došlo – zastávka na znamenie. Ja som si ten nápis vôbec nevšimla, v živote som na takej zastávke nestála a na autobus nemávala. K lekárke som sa dostala s asi polhodinovým meškaním. Začala som sa kvetnato ospravedlňovať už sestričke v čakárni, ale tá ma zrušila slovami, že vraj majú sklz, nič nestíhajú a ani si nevšimli, že meškám. Mohla som ísť peši a prísť aj o tri hodiny neskôr, ani by som im nechýbala. Našťastie, nič horšie sa včera neprihodilo, iba táto úsmevná záležitosť. No čo už, nemôže byť každý deň nedeľa, a človek nikdy nevie, čo sa zomelie v nasledujúcich minútach. Nabudúce budem múdrejšia. Aspoň viem, že sa kvôli ničomu netreba zbytočne stresovať. Ani kvôli zmeškaným termínom. PS: Užívajte si slniečko, vraj má zajtra a cez víkend pršať.

134. Minulý týždeň...

Minulý týždeň... ...som bola zasa na diabetológii a výsledky sú v poriadku! Úspech som oslávila jahodami ...som dostala novučičký telefón ...sme navštívili Jankove staré mamy vo Zvolene... ...som dvakrát po sebe obedovala kurací perkelt (raz s haluškami, druhý raz s cestovinou) ...sme boli (zrejme posledný raz pred pôrodom) v divadle na hre Čertice ...sme zobrali starú mamu na menšiu prechádzku po kúpeľoch Sliač ...som po dlhej dobe pila výborné caffe latte a dala si tvarohový nanuk...mňam ...sme priviezli domov z Topoľčian krásnu postieľku a detský matrac ako darček od J. rodičov ...sme sa konečne odhodlali nechať zaskliť náš balkón ...som prečítala niekoľko kníh a časopisov ...sme vyskúšali zopár receptov z časopisu Apetit ...som dostala ďalšie dve knihy do mojej zbierky ...bol fajn

133. 08/05

Zobudila som sa s upchatým nosom, bolí ma hlava a kosti. Neklamný znak ďalšej virózy. Uvarila som si veľkú šálku slivkovo-marhuľového čaju, vdychujem jeho vôňu ešte keď sa lúhuje, nech mi prečistí dutiny, nech cítim jeho sladkosť. S prestávkami celý deň polihovať v posteli a čítať si Pozvanie do Provensálska. (Knižku mám požičanú z knižnice, príliš prvoplánová, taká Pilcherovka.) Jasný plán na nedeľu. Lebo je zamračená, studená, ufučaná. J. vstal chvíľu po mne, naraňajkovali sme sa spolu a pozreli si Svět 2011 na Prime. Pomohla som mu očistiť špargľu do rizota na obed, neskôr naskladala riad do umývačky, zachránila ešte vlhké prádlo z balkóna pred blížiacim sa dažďom a zapla práčku s bielym. Ľahla som si pod paplón s oranžovou návliečkou, otvorila knihu a práve vtedy začalo pršať. Po daždi vzduch vonia. Otváram okná v spálni a púšťam ho dnu. Vejú záclony, z toho chladu ma bolia uši. Včera bolo predsa všetko v poriadku. Krásny, slnečný deň, len na tričko s krátkym rukávom. Boli sme v Hainburgu na nákupoch. Len tak, pre zmenu, priniesť si kúsok Rakúska domov. Ochutnať ho. Ale trochu ma sklamalo: preplnené parkovisko, samé slovenské ešpézetky, takmer chýbajúce ovocie a zelenina, nemali mascarpone. Minulý rok sme tam kúpili veľký košík s jahodami. Sezóna jahôd ešte asi nezačala, pri ceste iba dva stánky, nezastavili sme. Na olovrant jem biely jogurt z ovčieho mlieka, prvýkrát v živote. Chutí mi. J. pozerá v telke preteky F1 v Turecku, ja počujem len bzučanie a piskot pneumatík, naliehavý hlas komentátora. Nechce sa mi vyliezť z teplej postele a zatvoriť dvere, tak nedobrovoľne načúvam. Z čítania ma bolia oči, knihu som zatvorila a odložila na zaprataný nočný stolík. Myslím na piatok, posledný deň v práci pred nástupom na materskú dovolenku. Takmer nikto sa so mnou nerozlúčil. Príliš málo iniciatívy z mojej strany? Nezáujem? Nemajú ma radi? Neviem, no trochu zamrzelo. Ešte nad tým budem chvíľu premýšľať a potom to vypustím z hlavy. Odišla som o druhej. Rýchlo, potrebovala som sa vonku zhlboka nadýchnuť. V krikľavo zelenej taške s kvetinkami termohrnček, zopár papierov, vizitky. Celý môj kancelársky svet zbalený do smiešnej malej tašky.

132. Aprílová rekapitulácia

Apríl je za nami, ubehol ako voda a ani neviem ako a prehupli sme sa do mája (podľa mňa do najkrajšej časti roka).Tu je malá aprílová rekapitulácia v mojom podaní: Túto krásnu kyticu dostal môj manžel od známeho k svojim promóciám. Ľalie v nej nám ešte niekoľko nasledujúcich dní prevoniavali celý byt. Promócie sme oslávili v úzkom rodinnom kruhu najskôr v reštaurácii pri dobrom obede a neskôr doma. Upiekla som mu cheesecake a mama priniesla obrovskú tortu. Škoda len, že som nemohla ochutnať, slinky mi tiekli celý víkend. Veľkonočné sviatky sme strávili na Kysuciach u mojich rodičov. Sviatky sme poňali menej tradične ako je to na dedinách zvykom a šibačom sa rozdávali namiesto maľovaných vajíčok čokoládové kinder vajíčka s prekvapením. Po počiatočnom neúspechu sa nám podarilo zohnať i tieto vynikajúce Milka vajíčka, na ktorých si pochutnal hlavne mlsný jazýček môjho chlapa. Počas Veľkej noci oslavovala moja mama narodeniny. Tento krásny obraz jej vlastnoručne namaľovala moja sestra. Našiel si miesto na stene v kuchyni. Počasie nebolo veľmi priaznivé, zažili sme aj prvú tohtoročnú búrku, ale napriek hroziacemu dažďu sme si na Bielu sobotu vyšli na malý výlet do prírody. Pár dní voľna po sviatkoch som využila napríklad aj na opratie vecičiek pre našu princeznú. Tu je prvá "várka" najsvetlejších vecí, ostatné plus plienky som oprala neskôr, lebo všetky by sa mi na náš mini sušiak nepomestili. Kútik pre bábätko je už tiež takmer hotový. Chýba ešte postieľka (namiesto fitlopty a nočného stolíka). A konečne som si urobila aký taký poriadok v mojej časti šatníka:-) Krásny máj vám želám! Užívajte si slnečné lúče.

131. Nemám rada samotu

Mám neporiadok v celom byte a nevadí mi to. Myslím tým taký ten ženský neporiadok. Časopisy a rozčítané knihy všade, kam sa pozriem, rozhádzané topánky, pokrčené tričká rozšafne prehodené cez operadlo stoličky, na kuchynskom stole neumytý riad a zopár prázdnych plastových obalov pripravených na zrecyklovanie (do smetiaka ich nemá kto zaniesť), v kúpeľni povyťahované krémy a všakovaké "serepetičky" od výmyslu sveta. Môj chlap dnes ráno odišiel za prácou, bude preč takmer týždeň. Mám byt iba pre seba, čo znamená, že oddnes až do budúcej stredy okupujem celú manželskú posteľ bez obmedzení (áno, dva vankúše plus dva paplóny iba pre mňa), mám k dispozícii dva televízory a celú chladničku. Ale žarty bokom. Teraz sa cítim fajn, ale s nástupom večera sa začnem cítiť osamelo ako vždy a ani vypeckované rádio nedokáže prehlušiť to strašné ticho v našom byte. Jednoducho nemám rada samotu. Ešteže žijeme v pretechnizovanej dobe a  máme poruke mobilný telefón a notebook so skypeom, čím dokážeme aspoň čiastočne skrátiť tie strašné diaľky medzi nami. Vyprevádzala som ho ráno po raňajkách zahalená v trochu infantilnom župane. Bielom s ružovými bodkami. Veci nahádzal do kufra auta na trikrát, rýchlo skontroloval, či nič nezabudol, vtlačil mi bozk na ústa a ja som za ním zabuchla dvere. Z balkóna som potom ešte pozerala za odchádzajúcim autom, kým nezmizlo za najbližším domom. Odvtedy sa motám po byte a premýšľam, ako si zorganizujem to more času, ktoré teraz mám. Dvakrát som naplnila práčku, vyvesila prádlo na sušiak na balkóne a v mikrovlnke si zohriala veľkonočný obed, ktorý nám včera na cestu nabalila moja mama. Kuracie a morčacie na víne s cestovinami. Poprechádzala som sa po dedine, v cudzích záhradách som obdivovala kvitnúci orgován. Na chvíľu som zatúžila mať odvahu a bezohľadne si ho našklbať do vázy. Netrúfla som si. Z bankomatu som vybrala nejaké peniaze, v obchode kúpila biele jogurty, pečivo, šunku a slaný balkánsky syr, od Bulhara v stánku s ovocím a zeleninou zasa šalátové uhorky a reďkvičky. V kvetinárstve mali krásne muškáty v lososovej farbe, chcela som ich, ale pri predstave, že ich nemám ako odniesť, som sa iba pokochala pohľadom a nechala ich iným. V dedine bolo rušno. Všetci sa niekam ponáhľali, na stavbách a v záhradách sa pracovalo, cesta plná áut, nedalo sa prejsť cez priechod pre chodcov. S tvárou ukrytou za veľkými slnečnými okuliarmi som veselo pozorovala tú scenériu a lenivo si vykračovala domov užívajúc si jarné slnko, čo mi na lícach robí pehy a pigmentové škvrny. V schránke ma čakala nová knižka z Evitapressu.

130. O jedle

Piatkový večer trávim v posteli s rozčítanou knihou Anjeli nespia od Barbory Kardošovej. V televízii už dávno nič dobré nedávali, okrem ranného magazínu, ktorý si na trištvrte hodinku zapínam hneď po zobudení, a relácií o varení, už takmer nič nepozerám. Vlastne ešte Keby bolo keby. V ústach trpká chuť, čo zostala po červenom grepe a trochu tŕpnuce lýtka, lebo som dnes vypila málo vody. Doháňam teraz. Po dlhom čase som dnes dostala chuť na praženicu s hríbami, urobila som ju na večeru - z dvoch vajíčok a posledných zásob kuriatok, čo ešte zostali v mrazničke. Už keď som hríby pre istotu predvárala v malom hrnci, rozvoniavali po celom byte a mne po brade tiekla slina za slinou. Odkedy mi zistili tehotenskú cukrovku a nasadili diétu, ktorá mimochodom akosi nezaberá a cukor sa drží naďalej vo výškach, myslím na jedlo ešte viac ako doteraz. Stále premýšľam, čím by som uspokojila svoje chuťové poháriky. Hľadám vhodné recepty na internete, listujem v starších vydaniach Apetitu, pozerám, čo majú na policiach v bioobchodoch aj obyčajných potravinách, v stánku s ovocím a zeleninou na rohu. Včera som napríklad kdesi na internete natrafila na výbornú špenátovú polievku s parmezánom a napriek tomu, že som sa od kaderníčky vrátila až okolo siedmej, som ju ešte večer stihla uvariť a zjesť z nej rovnú polovicu. Druhú som dojedla dnes na raňajky s plátkom knäckebrotu. Po tom, čo som minulý týždeň pretrpela pohľad na Jankovu dobošovú tortu, čo dostal od mamy k promóciám, aj na cheesecake, ktorý som pri tejto príležitosti upiekla zasa ja, mám pocit, že tá diéta nie je až taká strašná. Aj keď priznávam, že je ťažké zrieknuť sa lahodnej sladkej chuti čokolády, dezertov a koláčov, ubrať z príloh a ignorovať voňavé čerstvé mäkučké pečivo (ešte horúce francúzske bagety, croissanty, cibuľový alebo bielučký nadýchaný maďarský chleba), ktorého by som zjedla aj kilo. Hlavne, keď si na tom pochutnávajú všetci okolo. Chýba mi aj sladké ovocie, mám pocit, že už aj letmý pohľad na banán či hrozno mi dvíha cukor k nebesiam. Keďže však pre mňa ešte zopár týždňov budú platiť isté obmedzenia v stravovaní, rozhodla som sa, že z nútenej diéty vyťažím čo najviac. Treba k tomu pristupovať pozitívne – aspoň nepriberiem dvadsať kíl a po pôrode sa rýchlo zmestím do mojich obľúbených riflí. A precvičím sa v pevnej vôli. Našťastie je jar a na pultoch sa konečne objavuje čerstvá zelenina, to je dôvod na radosť. V stredu predpoludním, pri čakaní na trolejbus, som nakúkala do stánku s ovocím a zeleninou a nevýslovne sa tešila z toho, že na tabuľkách s cenou a popisom stojí veľkými písmenami ako krajina pôvodu Slovensko. Je čas jarných šalátov a polievok, ktoré sú rýchle a nenáročné na prípravu. Navyše sa zelenina dá tak skvelo kombinovať s kuracím alebo morčacím mäsom, so syrmi, jogurtovými dressingami alebo vajíčkami. Zamilovala som sa do tvarohu, slaného balkánskeho syra, mozzarelly, ementálu, eidamu, parenice, ovčieho aj kozieho syra. Dokonca som si zvykla aj na neprisladzovaný biely jogurt a nízkotučné acidko. Ak mám chuť maškrtiť, normálne mi už teraz stačí dať si pohár horúceho neosladeného kakaa alebo Caro a mám zážitok na celý večer. Netvrdím, že sa neteším, ako si po pôrode dám svoju obľúbenú čokoládu alebo zákusok. Teším sa a veľmi. Len ktovie, ako mi budú chutiť s či sa mi nebudú zdať až príkro sladké.

129. Jarné nálady

24/03 Jar nám konečne začala a ja ležím doma s nejakou virózou. Rozpačitý týždeň, keď chodím od lekára k lekárovi. Lebo tá spomínaná viróza, lebo tehotenská cukrovka. Chutí mi horúci čaj, pijem ho na litre a naše zásoby zo skrinky sa míňajú. Ešte si len zvykám na diétny režim, na nekonečné dni bez sladkého, po ktorom tak prahnem. Uvarila som si hrniec hustej zeleninovej polievky a v duchu neustále premýšľam, čo kúpiť, ako nakombinovať jedlo, aby bolo všetko ok a ja som neskončila na zvyšok tehotenstva na inzulíne. Nedá sa to obísť, tu nič nepomôže. 

03/04 Viróza je preč, zostal mi ešte trošku nosový prízvuk ako dôkaz, že tu ešte pred chvíľkou bola. Sedím na gauči čerstvo osprchovaná, s mokrými vlasmi a telom voňajúcim po morskej soli, v telke beží Superstar, hodnotenie poroty je dokonale prekryté zvukom hučiaceho vysávača. Nech. Janko upratuje celý byt, ja som aspoň naložila umývačku a utrela prach. Zo susedných bytov voňajú vyprážané rezne a kurací vývar. Ten náš je odvčera v chladničke, stačí ho ohriať. Dnes nie je chuť stáť dlho pri sporáku, narýchlo len vyvaríme cestoviny a urobíme k nim smotanovo-hríbovú omáčku. (Tak či tak môžem z nich len trošku.). Ale ešte predtým si dám dva kúsky z orechovo-jablkovej štrúdle, ktorú som včera večer upiekla. Štrúdle bez štipky cukru. Slabá náplasť na moje mlsné chúťky. Narcisy na stole v kuchyni už takmer odkvitli, preložila som ich z útrob nášho bytu na balkón, akoby som ich ešte aspoň na pár dní chcela ochrániť pred vyhodením. Chystám sa sadiť bylinky, zatiaľ som posadila iba mätu, ktorá už utešene rastie, ale v pláne mám aj žeruchu, petržlen, medovku, oregano, rozmarín, bazalku a možno aj ďalšie. Zaplavím nimi náš balkón, ktorý vždy v zime vyzerá tak pusto, neutešene, nepekne. S jarou narastá chuť aktívne žiť, zbaviť byt starých nečistôt a nánosov prachu, skrášliť a vylepšiť všetko naokolo. Čoraz viac na sebe cítim pokročilé tehotenstvo. Som unavená, potrebujem viac spánku, viac oddychu v posteli. Veľa polihávam a čítam knižky, časopisy. Bulgakowa som dočítala iba so sebazaprením, mala som príliš veľké očakávania, ktoré sa nenaplnili. Teraz chcem čítať knihy postavené na reálnom základe, chcem čítať o skutočných ľuďoch, príbehy, ktoré sa stali alebo aspoň mohli stať. Knihy, do ktorých sa dokážem vcítiť, také, čo vo mne zanechajú stopu. Takže na istý čas vypadol z hry môj milovaný Murakami. Aj Marquéz.

128. Chvála takým dňom

Prší. Už niekoľko dní. Načúvam, ako dážď bubnuje po parapete, ako sa vietor rozbíja o okná. Desať hodín, susedia sú už dávno hore, v rytme víkendového upratovania, odniekiaľ počujem hlasy, počujem hučať vysávač. Nechce sa nám vstávať. Ani mne ani Jankovi, ktorý je navyše chorý. Obaja máme tak trochu právo na ničnerobenie. Napokon predsa len vstanem z postele, rýchlo zjem jogurt s príchuťou perníka a jeden banán, vypijem pohár čistej vody a lenivo sa odšuchcem do kúpeľne. Dlho sa sprchujem, vychutnávam si teplú vodu aj sprchový gél so sladkou vôňou kalifornských mandlí. Aspoň trošku upracem byt, usteliem postele a popolievam kvety. Dnes varí môj chlap. V rúre sa pečie kuriatko, na sporáku v hrncoch ryža s cibuľkou a zemiaky. V chladničke sa schladí smotanovo-pudingový koláč, čo som upiekla včera večer. Poobede máme dámsku jazdu u jednej z mojich kamarátok a večer ma čaká narodeninová oslava u známych. Zajtra k nám príde sesternica s manželom a malou dcérkou. Akčný to víkend plný stretnutí. Ó, chvála takým dňom, keď neexistujú žiadne povinnosti!

127. Závan jari

Cítim jar vo vzduchu. Napriek ešte stále mrazivým nociam ma zaplavila euforická nálada a chuť hýbať sa, tvoriť. Užívam si víkendovú atmosféru, ticho na uliciach, keď pešo kráčame do miestnych potravín kúpiť zopár drobností ako šľahačka, nutella a mandarínky. Svieti slnko a zdá sa mi, že je veľmi teplo, rukavice aj čiapku som si zobrala zbytočne. Všade pokoj, stretávame iba mamičky s kočíkmi na predpoludňajšej prechádzke a zopár psíčkarov. Pri rieke kvitnú bahniatka a aj na ostatných stromoch už začínajú navierať puky. Predjarie je všade okolo. Badať ho na ľuďoch aj v prírode a ja sa z toho teším. Mám náramnú chuť upratovať a zbaviť sa všetkých nepotrebností, čo sme v byte doteraz nazbierali a teraz sú ich plné zásuvky. Niekto by povedal, že to sú tehotenské hormóny, ja vravím, že to je závan nového vzduchu, ktorý spôsobuje chuť niečo meniť, vylepšovať, skrášľovať . Akoby nový rok začínal až v marci. Počúvam rádio, drobček sa pri hudbe mrví, a mne je veselo, notebook na kolenách. Šplechot vody z kúpeľne, môj chlap bol behať a teraz sa kúpe. Na posteli vedľa mňa položená nová záclona do spálne, ožehlila som ju, čaká na svoju premiéru na okne. Včera som konečne po dvoch týždňoch popolievala kvety. Teším sa z nich, lebo v zime som prepadala zúfalstvu, keď som videla, ako im odumierajú listy, ako pomaly odchádzajú. Aj moja milovaná orchidea zasa kvitne, presne ako minulý rok o takomto čase. Chcem ešte kúpiť narcisy v črepníku, čo potom položím na jedálenský stôl. Chcem zasadiť žeruchu. A vo váze mať žlté alebo oranžové tulipány. V kúte nová fitlopta a zrolovaná poduška po včerajšom cvičení. Konečne som sa odhodlala a začala cvičiť podľa dvd od kamarátky. Veľa času trávim čítaním kníh a časopisov, hlcem ich na kilá, akoby som mala strach, že potom už nebude čas. NEBUDE. Trápim sa pri Bulgakovom Majstrovi a Margaréte a premýšľam, prečo je tá kniha kritikmi taká ospevovaná, prečo ju intelektuáli tak milujú. Pri tej faustovskej tematike sa vyslovene týram, neviem sa na ňu sústrediť, kĺžem sa po povrchu. Ale chcem ju dočítať do konca. Po minulotýždňovej návšteve kníhkupectva mám zasa pár nových knižiek v knižnici a neviem sa dočkať, kedy ich všetky prečítam a kúpim si ďalšie. Knižnica je plná, kam ich potom budem dávať? Televízor som úplne odstavila, dokonca ma už nezaujímajú ani správy. Užívam si tieto dni, teším sa zo všetkého, ešte aj z obyčajného upratovania. To bude tým počasím. Jar je vo vzduchu. Tak sa zhlboka nadýchnite. Krásny marec!

126. O šťastí

Čakať dieťa je ten najkrajší pocit na svete. Keď som ešte nebola tehotná, veľakrát som si predstavovala, aké to asi je nosiť dieťa pod srdcom, či ma to zmení, čo mi tehotenstvo prinesie a o čo ma oberie, ako ho budem prežívať. Predstavovala som si nepredstaviteľné, to sa nedá len tak si fabulovať v mysli, to sa musí zažiť. Lebo koľajničky na tehotenskom teste skutočne všetko zmenia. K lepšiemu. Spočiatku som bola možno prekvapená, že to prišlo tak skoro, tak rýchlo. Vo svete dennodenných komplikácií je ľahké pozabudnúť, že príroda je múdra a má svoje vlastné pravidlá. Pamätám sa, že som sa trochu bála. Na teste nabehli rýchlosťou blesku dve čiarky a ja som na ne neveriacky pozerala, hoci som už niekoľko dní vedela, že tam budú, bola som si tým takmer istá. Kedysi som niekde čítala, že žena intuitívne vie, cíti, že je tehotná. Ja som to vedela tiež. Neviem vám vysvetliť, prečo, jednoducho som sa cítila akosi inak. Celkom zvláštne. Nechala som ležať test na práčke a ľahla som si do obývačky na gauč. Bola som zmätená – aj som sa veľmi tešila, aj obávala. Čo sa stane. Ako to poviem v práci, či šéfka pod ťarchou tejto informácie neskolabuje, ako budú reagovať starí rodičia, či sa budú tešiť alebo horekovať, že sme ešte mohli počkať, že oni sa na rolu dedka a babky necítia, čo všetko ma vlastne čaká. Dnes mi prídu moje obavy smiešne. Veď som dospelá, vydatá a nikto nemá právo rozhodovať o mojom živote, aj keď by mnohí chceli. Ale vtedy som to prežívala celkom inak, sama neviem prečo. Keď som prvýkrát na ultrazvuku videla našu lásku, skoro som sa rozplynula od šťastia. Ten maličký človiečik ukrytý v mojich útrobách sa intenzívne hýbal, kýval ručičkami aj nožičkami a pritom bol taký drobnučký ako fazuľka. Tehotenstvo ženu vážne zmení, stal sa zo mňa nový človek. Prestala som si kupovať časopisy o móde a kozmetike a začala čítať iba tie pre mamičky, na internete si pravidelne čítam tehotenské a mamičkovské fóra, okruh tém, ktoré s mojimi kolegyňami v práci preberáme, sa vážne zredukoval iba na tému rodičovstvo, teplo sa obliekam, aby na neofúklo, dávam pozor na to, či pijem dostatočne veľa vody a čo všetko cez deň zjem, "ládujem" sa vitamínmi, snažím sa viac spať, často oddychujem v polohe ležmo, nakupujem detskú výbavičku a veľa plánujem. Čo sa jedla týka, spočiatku som si myslela, že čakáme chlapca, no v tomto ma moja intuícia sklamala. Na tú myšlienku som prišla vďaka tomu, že mi vôbec nebývalo zle a začali mi chutiť všetky tradičné jedlá ako sviečková či hovädzie s knedľou. Jeden deň som stála pri sporáku a varila hrniec dobre mastného gulášu, na druhý deň som si narýchlo rozmrazovala v mikrovlnke kus tlačenky. Z toho mi jednoznačne vyšlo, že za toto môže jedine chlap! Aj za to, že odrazu som mala strašnú chuť na papriku, kúpila som si teda takmer dve kilá červenej kápie, zjedla som iba jednu jedinú, a na zvyšok som sa vždy po otvorení chladničky s odporom pozerala, až kým nezhnila. Prvý trimester bol búrlivý, druhý je oveľa pokojnejší. Zatiaľ mi moje rastúce bruško neprekáža, aj keď už nedokážem spať na bruchu ani chrbte, iba na boku. Veľmi mi chutia sladkosti, veľa vylihujem v posteli, ale celkovo som oveľa pokojnejšia a vyrovnanejšia ako kedykoľvek predtým. Od začiatku roka navyše cítim, ako sa to malé stvorenie vo mne hýbe, ako ma kopká a tento pocit by som nevymenila za nič na svete. Niekedy si položím ruky na brucho a chvíľu si vychutnávam jemné klopkanie z druhej strany bruška, až kým neustane. Často sa jej prihováram - už totiž vieme, že čakáme dievčatko, bude sa volať Veronika. Zrazu mi je jedno, ako rýchlo sa točí svet. Nič nie je také dôležité, ako moja rodina. Ja, Janko a naša malá princezná.

125. Oddychový deň

Máme oddychový deň. Janko je v Prievidzi a ja s naším malým pokladom Veronikou ukrytou ešte v bezpečí môjho bruška raňajkujem v posteli chlieb nahrubo natretý maslom a pomarančovo-bazovým džemom, ktorý zapíjam studeným mliekom. Džem som kúpila vo štvrtok spolu s jedným pohárom brusnicového v švédskom obchode a teraz mám mierne výčitky svedomia, keď pozriem do skrinky na záplavu domácich džemov od našich mám, ktorými nás vytrvalo zásobujú a my ich nestačíme jesť. Podľa predpovede počasia malo dnes pršať, ale vonku krásne svieti slniečko a je celkom príjemne teplo, v rámci možností, ktoré nám je február schopný ponúknuť. Na dnešný deň nemám plán, nepotrebujem ho, nechcem ho. Ľúbim ten pocit, keď netreba nič riešiť, nikam ísť, nič organizovať, stačí len byť. A tak len oddychujem a s plným bruchom ležím naďalej v posteli, jedným uchom počúvam rádio a pri tom si čítam časopisy.

124. Rekapitulácia

Prvý februárový víkend za nami. Bol výborný, mám pocit, že som si veľmi oddýchla. Konečne po tých strašných hmlistých dňoch vykuklo slnko a dalo sa ísť von, aj vyvetrať celý byt. Nebyť takého silného vetra, vyvesím von z okien paplóny a vankúše, nech sa aj tie pekne prevetrajú, ale takto som si netrúfla, aby mi náhodou neuleteli niekam do nenávratna. Piatok podvečer som strávila u kaderníčky (môj odrastený melír ju už potreboval ako soľ), príjemne sme poklebetili o tom, čo nové v dedine, čo nové v našich životoch. Rada k nej chodím, lebo ona je zatiaľ jediným spojivkom medzi mnou a dedinou, ktorú sa ešte len učím spoznávať. A mám rada všetky vône kaderníctva – vône farieb, šampónov a balzamov, zvuk bežiaceho fénu aj rádio hrajúce v pozadí. Blažený pocit, keď mi umýva vlasy a dlho masíruje pokožku hlavy. Sobota je u nás takmer vždy taká pracovno-oddychová. Janko povysával celý byt, ja som popolievala kvety a zvesila zo sušiaka vyschnuté prádlo (teraz leží nedbalo pohodené na kuchynskej stoličke a čaká na ožehlenie), spoločne sme navarili obed – šošovicovú polievku a talianske rizoto, poobede sme vybehli na návštevu k známym a večer som ešte stihla upiecť výborný mrkvový koláč s celozrnnou múkou a trstinovým cukrom, na ktorý som sa už dlho chystala. Časť sme zjedli ešte včera, dnes sme si ho dali na raňajky s pohárom mlieka a pred chvíľkou padol aj posledný kúsok. Mňam. Dnes predpoludním sme vybehli do Avionu s cieľom obzrieť si ešte raz naživo kočík, ktorý chceme objednať cez internet a kúpiť môjmu chlapovi rifle. Rifle sme síce nekúpili, lebo nemal náladu hľadať tie pravé a bolela ho hlava, ale zato ja som si kúpila za pár eur krásnu bielu blúzku, do ktorej zmestím moje obrovské brucho hádam ešte aj krátko pred pôrodom. Rýchlo sme ešte nakúpili v Hypernove a utekali domov. Poobedie bolo vyhradené slastnému povaľovaniu sa na gauči. Bodku za víkendom sme urobili spoločnou večerou – grilovaná pražma so šalviou a tymiánom plus zeleninový šalát. Môže byť. Teraz si už len pozrieť dobrý film alebo sa začítať do knižky. Dokonalý víkend. Príjemný týždeň vám prajem!

123. Moje kvety (nepotrebujú komentár)

122. O spoločnom stolovaní

Víkendy mám rada okrem iného aj kvôli spoločnému stolovaniu. Som estét. (Našťastie môj manžel tiež.) Páči sa mi jesť pri pekne prestretom stole, dáva mi to pocit sviatočnosti okamihu a pohody. Milujem dlhé víkendové raňajky, keď na stôl poukladám čerstvé pečivo, maslo, salámy, syry, zeleninu a ovocie, kanvicu s horúcim čajom, džús, všetko pekne naaranžujem na taniere a doladím k tomu obrúsky a poháre. Keď jeme aj hodinu bez toho, aby sme nervózne pozerali na hodiny a premýšľali nad tým, čo nám uniká. Iba jeme a rozprávame sa. A rovnako zbožňujem dlhé obedovanie v milom prostredí, pekný riad, na ňom úhľadne a dômyselne upravené jedlo, zapálená sviečka, pohár vínka, príjemná konverzácia. Záleží mi na tom, čo jem a ako to jem. A budem viesť k tomu aj moje deti. Vadí mi, keď prídem niekam, kde na spoločnom stolovaní nikomu nezáleží. Keď sa uvarí nedeľný obed, každý si ho naloží na tanier sám a odnesie si jedlo k televízoru, alebo keď sa jedlo servíruje len tak ledabolo jedno cez druhé, keď niekto pri obede zo zásady nepoužíva príbor, ale polievku aj hlavné jedlo je lyžicou, pričom oboje konzumuje z hlbokého taniera, keď niekto nemá problém obedovať v teplákoch a fľakatom tričku, keď jedlo rýchlo zhltne, potom bez slova vstane od stola a odíde do inej miestnosti ignorujúc ostatných, ktorí ešte nedojedli, keď niekto pri jedle negustiózne sŕka a korenie z polievky vypľúva priamo na obrus, alebo keď na plnú hubu kritizuje výtvor hostiteľa. Ale poďme pekne po poriadku: Keď si už hostiteľ dá toľko námahy s prípravou obeda, mal by ho vedieť hosťom aj odprezentovať. Myslím tým ponúknuť pokrm na pekne prestretom stole naservírovaný na čistých tanieroch. A naopak, hostia, a je úplne jedno, či ide o manžela, deti či priateľov, by na oplátku nemali pohrdnúť spoločným stolovaním a nekaziť atmosféru argumentmi typu, že si jedlo vezmú k televízii, lebo si nemôžu nechať ujsť seriál či nedeľnú politickú prestrelku na Markíze. Alebo ignorovať fakt, že spoločné stolovanie ako také má aj nejaké pravidlá a pri stole sa nesprávame ako prasiatka. Ide ma poraziť, keď niekoho vidím jesť takým spôsobom, že po ňom zostane na obruse mláka a guľôčky nového korenia, pričom úhľadne poskladaný obrúsok si ani nevšimne. A ani vyleštený príbor, lebo mu na všetky chody stačí lyžica s odôvodnením, že bude menej špinavého riadu. Bŕŕŕ, to už pením. Pením aj vtedy, keď sa pri obede musím pozerať na osobu, ktorá ma evidentne problém s hygienou a nezáleží jej na vzhľade. Čo povedať na otrasný zvyk obedovať v nedeľu ešte v pyžame, v špinavých teplákoch, vyťahanom triku alebo nebodaj len v trenírkach? A zopárkrát som sa stretla aj s neslušnosťou najhrubšieho zrna, keď si niekto dovolil kritizovať dobré jedlo takým spôsobom, že by si zaslúžil aspoň mesačné nútené práce v nejakej lacnej vývarovni. Aby pochopil. Možno som staromódna, ale záleží mi na rituáloch. A k nim spoločné stolovanie aj so svojimi nepísanými pravidlami aspoň cez víkend patrí. So všetkými hore menovanými prešľapmi sa viac menej pravidelne stretávam a bohužiaľ ich neviem tolerovať. Pre pokoj v rodine som nikoho nemenovala, ale ak ste sa v mojich riadkoch našli, porozmýšľajte, či nie je čas na zmenu. Stojí to za to.

121. 15. január

O pol deviatej sme zapli nové rádio, už sa nám nechcelo spať. Chvíľu som si čítala v posteli knihu, ale bola som príliš hladná, aby som sa dokázala sústrediť na text. Sobota rovná sa dlhé raňajky. Spoločné. Mozzarella, maslo, vajíčka, holandský syr, šunka, paradajky a bagety. Pomaranč a čaj s jemne korenistou chuťou. Potom obligátnych pár minút v sprche. Roztriedila som špinavé prádlo, vyvesili sme do okna paplóny a vankúše a neskôr ich prezliekli, aby sa nám dnes dobre spalo. --- V rúre takmer nedotknuté tvarohové šišky, čo sme vyprážali na obed. Tešili sme sa na ne, ale nechutia tak ako tie od Jankovej mamy. Byt po nich stále vonia prepáleným olejom a práškovým cukrom, hoci sme vetrali takmer celý deň. Lebo vonku teplo, aj keď fučí. Predsa príjemne, akoby bola jar. Prvý raz v tomto roku som odvážne vyvesila prádlo na balkón, nech ho prefúka, nech rýchlejšie vyschne, nech je krásne voňavé. Mám z toho dobrý pocit. Poobede návšteva u Marty. Báječné latte s krásne oddelenými poschodiami z kávovaru, ktorý jej závidím, krásne by sa vynímal na našej kuchynskej linke, aj keď kávu pijem len zriedka (túto by som si určite užívala každý deň), dvojfarebná bábovka, chuť na fantastické chorvátske dezertné víno v efektnej štíhlej fľaši, ktoré nemôžem. Iba som si usrkla trošičku z Jankovho pohára. Bolo nádherne sladké a chutilo po mede. Spomínali sme na sťahovanie, na študentské časy a bolo nám fajn. Chodila by som na takéto návštevy najradšej každý deň. Lebo mám rada Martu, aj jej byt – malý a útulný. Páči sa mi tam. --- Jahodový večer. To znamená dobrá komédia, na stole jahodový džús trošku neprirodzenej tmavočervenej farby, akoby bol ríbezľový, a dobre vymrazená jahodová dreň. Škrabem ju lyžičkou (ide to hrozne ťažko, až ma bolí zápästie) a potom ju cmúľam v ústach. Zásadne na pravej strane, aby som neohrozila liečivú vložku, ktorú mi zubárka dala do pokazeného zuba iba tento týždeň a už aj tak je popukaná ako zem v lete, keď je dlho bez dažďa. Možno vypadne a ja budem musieť ísť k lekárke zasa. Zatiaľ ale drží. --- A zajtra obed u mojej sestry. Oslávime spolu jej meniny a moje narodeniny. Vymýšľam, aké koláčiky by som upiekla. Lebo chcem odskúšať tie nové mištičky na pečenie, čo som kúpila v Ikea. No dilema, idem teda hľadať dobrý recept.