Milujem nakupovanie. Výhodné nakupovanie. Nakúpiť veľa za málo peňazí. Priznávam, že niekedy sa za môj materialistický prístup k životu hanbím, ale už je to raz tak.
Je to nevyliečiteľná choroba?
Keď som mala asi šesť rokov, vždy sme sa spolu so sestrou nevedeli dočkať, kedy sa rodičia vrátia z nákupov v Poľsku alebo na Morave. Vedeli sme, že prídu až niekedy poobede a naša stará červená škodovka Betka sa bude prehýbať pod ťarchou nákupu.
Pamätám si, ako raz z Tešína priviezli vysokú lampu s nariaseným bordovým klobúkom ozdobeným populárnymi strapcami a červenou ružou, ktorá mala svoje miesto v obývačke a ktorá sa mi vtedy ako dieťaťu páčila. Vyzerala elegantne a jej tlmené svetlo sme mali všetci radi. Alebo čajovú súpravu v štýle Ľudovíta štrnásteho, bohato zdobenú výjavmi zo života kráľovskej rodiny, ktorej sme mali zakázané čo i len sa dotknúť, aby sa náhodou nerozbila. Dnes by bola považovaná za gýč, ale vtedy sme ju s Adou donekonečna potajomky chytali do rúk predstierajúc, že sme pozvané ku kráľovnej na poobedňajšiu šálku pravého anglického čaju.
Z nákupov v Maďarsku rodičia priviezli naparovaciu žehličku, fritézu, odšťavovač, walkman a tonu oblečenia. Žehlička nikdy riadne nefungovala, fritéza požierala obrovské množstvo oleja a odšťavovač sa nám nikdy nechcelo umývať. Walkman bol krikľavo červený a milovali sme ho. Ale bohužiaľ bol iba jeden. Všetky magnetofónové kazety sme preto počúvali na etapy. Desať minút ja, desať Ada a dvadsať Jojo.
Neskôr sme mohli chodiť na nákupy s nimi. Bol to vždy obrovský zážitok, predierať sa pomedzi ľudí v hustom dave medzi šiatrami do prasknutia naplnenými lacným tovarom z Číny niekde na trhu v Ostrave alebo Frídku-Místku. Vždy sme si mohli kúpiť niečo, čo sme už dlho chceli. Nie vždy to ale bola šťastná voľba.
Pamätám sa, ako som raz nemohla odtrhnúť zrak od nádherných zlatých sandálov zdobených dúhovými perličkami. Rodičia mi ich kúpili, no na nohách som ich mala iba raz. Hrdo som sa v nich niesla do školy, ale už po desiatich krokoch ma začali tlačiť a po dvadsiatich som mala pľuzgiere až po kolená, po tridsiatich krvavé rany, akoby som nohy práve vytiahla z mlynčeka na mäso a po päťdesiatich krokoch som z nich stratila jeden dúhový korálik. Skončili v starej skrini plnej vyčaptaných topánok, kým ich mama nenašla a nepodarovala deťom z rodiny, ktoré sa pre ne takmer pobili. Páčili sa im rovnako ako vtedy mne.
Inokedy som neodolala tričku s fotkou Angela z Kelly Family, ktorým sme po pár praniach umývali kúpeľňu a schody vo verande, pestrofarebnej zavinovacej sukni k plavkám, ktorú uchovávam dodnes v skrini s nádejou, že si ju ešte niekedy oblečiem, zimným čižmám s čiernym kožušinovým lemovaním na vysokom opätku a šnurovaním až po samý vrch, na ktoré som bola celú zimu hrdá, či vtedy moderným kapsáčom, ktoré už po prvom praní vybledli z čiernej na sivú tak, že silno evokovali pracovné monterky.
Bohužiaľ pri oblečení sme neskončili. Skúsili sme to aj s kozmetikou. V Poľsku sme si kúpili mimoriadne výhodný, litrový harmančekový šampón pre lesk vlasov. Voňal pekne. Po tom, ako z neho všetci mali lupiny, skončil ako prostriedok na lesk podlahy. Ale minúť celý liter? To bola riadna fuška.
Kúpili sme aj zopár vynikajúcich pleťových krémov, ktoré sa postupne preklasifikovali na krém na topánky, a lakov na nechty, čo stihli stuhnúť na kameň prv, ako sme ich prvýkrát použili.
Sestra si kúpila parádny magnetofón, ktorý po čase začal žuť všetky magnetofónové kazety tak, že sme ich zvyšky z neho vyberali po kúskoch dlhé hodiny, a anténa mu odpadla už po pár dňoch, tak sme mu ju len tak prikladali, aby aspoň vyzeral, že je kompletný. Ďalším unikátnym úlovkom bol rádiobudík, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Fungoval celkom dobre, až kým mu nejakým čudným spôsobom nezačalo šibať a miesto digitálneho času ukazoval iba tie dve bodky uprostred.
nedeľa 28. októbra 2007
utorok 23. októbra 2007
14. Kreatívec
Nikdy som nebola manuálne zručná. Ale vždy som chcela byť.
Pokus č.1Prvé pokusy súviseli s papierom a ceruzkami, keď som sa pokúšala nakresliť princeznú. Papier nezriedka skončil rozšklbaný pod posteľou po zistení, že môj výtvor princeznú vôbec nepripomína, vyzerá skôr ako smrteľne chorý vianočný kapor, ktorému odpadol chvost aj všetky plutvy. Aj to iba pri obrovskej dávke fantázie.
Závidela som sestre, ktorá na papieri čarovala jednu princeznú za druhou a mne sa aj pri najväčšom úsilí darili iba chaotické paličky, krúžky a vlnky.
Napriek tomu sa mi v druhom ročníku na základnej škole podarilo získať štvrté miesto v okresnej súťaži na tému Vesmír očami detí. Doteraz nechápem, ako, ale ten človek mal rozhodne zmysel pre abstraktné umenie!
Pokus č. 2V jedno nudné leto sme sa pokúšali so sestrou šiť. Vypýtali sme si od mamy všetky dlho nenosené šaty po tetách a sesterniciach, zásobu nití, ihiel, nožnice. Zriadili sme si exkluzívne krajčírstvo v pivnici. No ani šitie mi nešlo podľa mojich predstáv. Jednak som nedokázala látku poriadne nastrihať, jednak sa mi stále zauzľovala tá prekliata nitka a vždy som tie plánované šaty pre moju bábiku Evu ušila najmenej o štyri čísla menšie.
Vyriešila som to po svojom. Z jedných staručkých šiat som vystrihla dva krivé štvoruholníky a priamo na bábike ich zopla štyrmi zicherkami: dve hore a dve dolu. Keď som s mojím výtvorom vyšla na svetlo božie a kočíkovala bábiku po dvore, začali sa mi staršie decká vysmievať.
Pokus č. 3 až 1 000 000 000 ... Neskôr som to ešte skúšala s navliekaním korálok, ktorých sme dostali od uja za plný lavór po tom, čo zrušil kedysi módne korálikové závesy, ďalej s robením gaštanových zvieratok, vyšívaním, pletením, lepením farebného papiera, ... Myslím, že každý z nás to skúša celý život. Kreativitu si nesieme hlboko v sebe a jej len na nás, čo všetko z nej sami pre seba odhalíme.
Prešla som na (amatérske) tancovanie, gymnastiku (šnúru a špagát viem doteraz) a recitovanie. Ešte ako krpček som recitovala básničku Tata, mama šiši pu, postavili chalupu, chalupa še zvalila, mamu tatu zabila. Potom z detského leporela o hrochovi: Ja som hladný hroch, jem z tanierov troch, je to iba trocha, pre hladného hrocha. V škôlke, v čase doznievajúceho socializmu, o budovaní vlasti, prvom máji, sovietskom vojakovi, a v prvej triede na základnej škole o cirkuse Humberto. Prvýkrát pred väčším publikom na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín. Do konca povinnej školskej dochádzky sa mi podarilo získať niekoľko prvenstiev, ale nikdy som sa neposunula ďalej ako do obvodného kola. Len raz, ale to bolo v súťaži Rozprávkové vretienko, kde som v okresnom kole skončila prvá, no napriek tomu reprezentovať okres do Bratislavy poslali niekoho iného.
Túžila som po tom, že raz budem hlásiť večerný program v štátnej televízii. Chcela som byť hlásateľkou ako Soňa Mullerová alebo Alena Heribanová. Neskôr som si v detskej izbe nad kancelársky stôl prilepila fotografiu Michalskej brány s tým, že raz budem žiť v Bratislave. S tým som sa i hlásila na Filozofickú fakultu Univezity Komenského stále v duši veriac, že napriek mojej introvertnej povahe to dotiahnem až do televízie. Niekedy v tom čase, keď som sa dostala do Bratislavy, post hlásateľky v televízii definitívne zanikol.
Pokus č.1Prvé pokusy súviseli s papierom a ceruzkami, keď som sa pokúšala nakresliť princeznú. Papier nezriedka skončil rozšklbaný pod posteľou po zistení, že môj výtvor princeznú vôbec nepripomína, vyzerá skôr ako smrteľne chorý vianočný kapor, ktorému odpadol chvost aj všetky plutvy. Aj to iba pri obrovskej dávke fantázie.
Závidela som sestre, ktorá na papieri čarovala jednu princeznú za druhou a mne sa aj pri najväčšom úsilí darili iba chaotické paličky, krúžky a vlnky.
Napriek tomu sa mi v druhom ročníku na základnej škole podarilo získať štvrté miesto v okresnej súťaži na tému Vesmír očami detí. Doteraz nechápem, ako, ale ten človek mal rozhodne zmysel pre abstraktné umenie!
Pokus č. 2V jedno nudné leto sme sa pokúšali so sestrou šiť. Vypýtali sme si od mamy všetky dlho nenosené šaty po tetách a sesterniciach, zásobu nití, ihiel, nožnice. Zriadili sme si exkluzívne krajčírstvo v pivnici. No ani šitie mi nešlo podľa mojich predstáv. Jednak som nedokázala látku poriadne nastrihať, jednak sa mi stále zauzľovala tá prekliata nitka a vždy som tie plánované šaty pre moju bábiku Evu ušila najmenej o štyri čísla menšie.
Vyriešila som to po svojom. Z jedných staručkých šiat som vystrihla dva krivé štvoruholníky a priamo na bábike ich zopla štyrmi zicherkami: dve hore a dve dolu. Keď som s mojím výtvorom vyšla na svetlo božie a kočíkovala bábiku po dvore, začali sa mi staršie decká vysmievať.
Pokus č. 3 až 1 000 000 000 ... Neskôr som to ešte skúšala s navliekaním korálok, ktorých sme dostali od uja za plný lavór po tom, čo zrušil kedysi módne korálikové závesy, ďalej s robením gaštanových zvieratok, vyšívaním, pletením, lepením farebného papiera, ... Myslím, že každý z nás to skúša celý život. Kreativitu si nesieme hlboko v sebe a jej len na nás, čo všetko z nej sami pre seba odhalíme.
Prešla som na (amatérske) tancovanie, gymnastiku (šnúru a špagát viem doteraz) a recitovanie. Ešte ako krpček som recitovala básničku Tata, mama šiši pu, postavili chalupu, chalupa še zvalila, mamu tatu zabila. Potom z detského leporela o hrochovi: Ja som hladný hroch, jem z tanierov troch, je to iba trocha, pre hladného hrocha. V škôlke, v čase doznievajúceho socializmu, o budovaní vlasti, prvom máji, sovietskom vojakovi, a v prvej triede na základnej škole o cirkuse Humberto. Prvýkrát pred väčším publikom na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín. Do konca povinnej školskej dochádzky sa mi podarilo získať niekoľko prvenstiev, ale nikdy som sa neposunula ďalej ako do obvodného kola. Len raz, ale to bolo v súťaži Rozprávkové vretienko, kde som v okresnom kole skončila prvá, no napriek tomu reprezentovať okres do Bratislavy poslali niekoho iného.
Túžila som po tom, že raz budem hlásiť večerný program v štátnej televízii. Chcela som byť hlásateľkou ako Soňa Mullerová alebo Alena Heribanová. Neskôr som si v detskej izbe nad kancelársky stôl prilepila fotografiu Michalskej brány s tým, že raz budem žiť v Bratislave. S tým som sa i hlásila na Filozofickú fakultu Univezity Komenského stále v duši veriac, že napriek mojej introvertnej povahe to dotiahnem až do televízie. Niekedy v tom čase, keď som sa dostala do Bratislavy, post hlásateľky v televízii definitívne zanikol.
nedeľa 21. októbra 2007
13. Symboly strateného detstva
V lete sme sa zvykli so všetkými susedmi kúpať v našom červeno-bielom bodkovanom minibazéniku iba v spodnom prádle alebo celkom nahí, ponárali sme si hlavu na pár sekúnd pod vodu, skúšali mať otvorené oči a hľadať na dne kamienky, ktoré sme tam navláčili. Keď pršalo, smutne sme na seba nazerali z okien, mávali si a ukazovali najnovšie hračky a kostrbaté obrázky cez zahmlené sklo.
V zime sme sa sánkovali odušu a hrali sa na krasokorčuliarov na zamrznutej rieke. S červenými nosmi a omrznutými ušami sme donekonečna stavali bunkre a snehuliakov obrovských rozmerov.
Najradšej sme sa ale celoročne hrali na skládke makadamu, ktorá sa dlhú dobu kopila oproti našim domom. Väčšinou na skrývačku, ale ani hádzanie skál nechýbalo. Niekedy sme tú skládku tajne premiestňovali domov a stavali si z menších skaliek pyramídy. Večer sme chodievali domov zaprášení na nepoznanie ako baníci po celodennej šichte. Ak nás to začalo nudiť, zvedavo sme nazerali do obitých maringotiek, ktoré tam priviezli elektrikári. Steny maringotiek boli husto polepené plagátmi nahých žien, ale nikto z nás tomu neprikladal význam.
Bicyklovali sme na starej bočnej ceste, rozbíjali si kolená na rozbitej asfaltke a potom dlho z nich čistili zvyšky asfaltu, či z rán vyberali malé kamienky. Bola som colníkom, stála som na moste a nikto nemohol prejsť okolo mňa bez toho, aby som mu nedala pečiatku do pasu – teda neurobila dierku do listu z javora malou vetvičkou. Inokedy som ako policajtka naháňala zločincov na starom červenom bicyklíku, ktorý potom Jojo nešťastne prelomil na dve polovice a priniesol ho tak domov v rukách. Pod jednou pazuchou jedno koleso a riadidlá, v druhej ruke zvyšok.
Radi sme sa naháňali okolo domu a kričali pif-paf. Radi sme sa babrali v pieskovisku a pochovávali doň farebné formičky, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Radi sme kreslili kriedami po ceste postavičky a hrali cez plot tenis. Kreslili sme si do pamätníčkov obrázky a šepkali si, kto je do koho zamilovaný. Túlali sme sa po lúkach, jedli šťaveľ a lesné jahody, zbierali margaréty pre mamu a chytali do zaváraninových pohárov lúčne koníky. Pásli sliepky, kŕmili ich dážďovkami, chrobákmi a tajne pozorovali otca, ako sťahuje králiky z kože.
Ani sa mi veriť nechce, že sa to celé niekam stratilo. Možno sa to celé stále deje, ale v inom časopriestore. Niekedy mi je trochu smutno za malým bodkovaným bazénikom, červeným bicyklom, pieskoviskom aj tou prašnou skládkou. Sú to symboly môjho strateného detstva.
V zime sme sa sánkovali odušu a hrali sa na krasokorčuliarov na zamrznutej rieke. S červenými nosmi a omrznutými ušami sme donekonečna stavali bunkre a snehuliakov obrovských rozmerov.
Najradšej sme sa ale celoročne hrali na skládke makadamu, ktorá sa dlhú dobu kopila oproti našim domom. Väčšinou na skrývačku, ale ani hádzanie skál nechýbalo. Niekedy sme tú skládku tajne premiestňovali domov a stavali si z menších skaliek pyramídy. Večer sme chodievali domov zaprášení na nepoznanie ako baníci po celodennej šichte. Ak nás to začalo nudiť, zvedavo sme nazerali do obitých maringotiek, ktoré tam priviezli elektrikári. Steny maringotiek boli husto polepené plagátmi nahých žien, ale nikto z nás tomu neprikladal význam.
Bicyklovali sme na starej bočnej ceste, rozbíjali si kolená na rozbitej asfaltke a potom dlho z nich čistili zvyšky asfaltu, či z rán vyberali malé kamienky. Bola som colníkom, stála som na moste a nikto nemohol prejsť okolo mňa bez toho, aby som mu nedala pečiatku do pasu – teda neurobila dierku do listu z javora malou vetvičkou. Inokedy som ako policajtka naháňala zločincov na starom červenom bicyklíku, ktorý potom Jojo nešťastne prelomil na dve polovice a priniesol ho tak domov v rukách. Pod jednou pazuchou jedno koleso a riadidlá, v druhej ruke zvyšok.
Radi sme sa naháňali okolo domu a kričali pif-paf. Radi sme sa babrali v pieskovisku a pochovávali doň farebné formičky, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Radi sme kreslili kriedami po ceste postavičky a hrali cez plot tenis. Kreslili sme si do pamätníčkov obrázky a šepkali si, kto je do koho zamilovaný. Túlali sme sa po lúkach, jedli šťaveľ a lesné jahody, zbierali margaréty pre mamu a chytali do zaváraninových pohárov lúčne koníky. Pásli sliepky, kŕmili ich dážďovkami, chrobákmi a tajne pozorovali otca, ako sťahuje králiky z kože.
Ani sa mi veriť nechce, že sa to celé niekam stratilo. Možno sa to celé stále deje, ale v inom časopriestore. Niekedy mi je trochu smutno za malým bodkovaným bazénikom, červeným bicyklom, pieskoviskom aj tou prašnou skládkou. Sú to symboly môjho strateného detstva.
12. Príbeh hračiek
Niekedy dokážem na dlhý čas, celkom zámerne, zablúdiť v hračkárskom oddelení. Kochám sa pohľadom na tú záplavu hračiek, detailne si ich prezerám, hodnotím a kritizujem. Naposledy som si v dajakom nákupnom centre pred zrkadlom skúšala vikingskú prilbu. Nesedela mi.
Momentálne letia farebné plastové postavičky pirátov z Karibiku a z Pána prsteňov, príšerky z vypúlenými očami a chýbajúcimi rukami či nohami, nevkusné plastové meče a samopaly, husle na batérie alebo lacný plastový výlisok tváriaci sa ako elektrická gitara. Najviac sa mi však páči istá neidentifikovateľná slizovitá hmota, ktorú môžem v rukách všelijako stláčať a tvarovať, pritom stále zostáva studená a odporná na dotyk. Je odporná, napriek tomu ju chcem vlastniť.
Ani Barbie sa ešte nestratila z pultov. Minule v Tescu na mňa vystrkovala tie svoje silikónové prsia zo všetkých svetových strán. Kedysi som ju veľmi chcela dostať pod stromček. Nie takú obyčajnú, ale pravú – s dlhými plavými vlasmi a ohybnými kolenami či lakťami, v krásnych šatách a vysokých lodičkách, s korunkou na hlave.
Namiesto nej som dostala len akúsi jej nevydarenú kópiu vyrobenú niekde v Číne. Kĺby sa jej absolútne nedali ohnúť, iba ak by som jej odtrhla celú nohu alebo ruku, no a o bohatých vlasoch tiež nemohla byť reč. Mali neidentifikovateľnú farbu a celú hrivu tvoril jeden nepodarený trs umelých vláken uprostred hlavy. Párkrát som ju aj mala v pláne ostrihať nakrátko, ale rýchlo som si to rozmyslela, keď som si predstavila, ako by asi vyzerala. K Barbie patrí Ken. Otec mi ho nosil z práce asi mesiac. Vždy keď odchádzal na desaťdňový turnus, sľúbil, že tento raz ho už určite prinesie.
Priniesol. S poškodenou nohou a zodratými vlasmi, ktoré mal Ken pre zmenu na hlave iba namaľované. Niesol ho totiž úplne na dne plnej cestovnej tašky.
Inokedy nám zasa mama kúpila bábiky – bábätká. Sestra dostala dievčatko a ja chlapčeka. Ada dievčatku neustále zapletala vrkôčiky a ja som chlapčeka kúpala v provizórnej vaničke z obalu od nátierkového masla. Nedopadlo to dobre. Po čase sa začal pri kúpaní akosi napĺňať vodou a takmer vždy sa utopil. Nakoniec prišiel o obe ruky: lacný plast sa rozpadol na dve polovice. Plakala som. Mama potom polepila tie ruky dokopy asi metrom lepiacej pásky, ale už nikdy to nebolo ono.
Mala som aj koňa. Nie skutočného, ale dreveného, vyrobeného otcovým strýkom. Brat Jojo mu odtrhol nohu. Teraz mám koňa už iba trojnohého. Pôvodne mu otec tú nohu prilepil čiernou izolačnou páskou, ale kamsi sa stratila... aj s tou nohou.
Aj šlapacia kára bola. Celkom vážne. Dostala som ju od uja Štefana a všetci chlapci z okolia mi ju závideli. Provokatívne som sa na nej vozila okolo domu a ignorovala všetky prosby: Veronka, poščaj nom tu karu... (počšaj znamená v kysuckom nárečí požičaj, nie pocikaj)
Momentálne letia farebné plastové postavičky pirátov z Karibiku a z Pána prsteňov, príšerky z vypúlenými očami a chýbajúcimi rukami či nohami, nevkusné plastové meče a samopaly, husle na batérie alebo lacný plastový výlisok tváriaci sa ako elektrická gitara. Najviac sa mi však páči istá neidentifikovateľná slizovitá hmota, ktorú môžem v rukách všelijako stláčať a tvarovať, pritom stále zostáva studená a odporná na dotyk. Je odporná, napriek tomu ju chcem vlastniť.
Ani Barbie sa ešte nestratila z pultov. Minule v Tescu na mňa vystrkovala tie svoje silikónové prsia zo všetkých svetových strán. Kedysi som ju veľmi chcela dostať pod stromček. Nie takú obyčajnú, ale pravú – s dlhými plavými vlasmi a ohybnými kolenami či lakťami, v krásnych šatách a vysokých lodičkách, s korunkou na hlave.
Namiesto nej som dostala len akúsi jej nevydarenú kópiu vyrobenú niekde v Číne. Kĺby sa jej absolútne nedali ohnúť, iba ak by som jej odtrhla celú nohu alebo ruku, no a o bohatých vlasoch tiež nemohla byť reč. Mali neidentifikovateľnú farbu a celú hrivu tvoril jeden nepodarený trs umelých vláken uprostred hlavy. Párkrát som ju aj mala v pláne ostrihať nakrátko, ale rýchlo som si to rozmyslela, keď som si predstavila, ako by asi vyzerala. K Barbie patrí Ken. Otec mi ho nosil z práce asi mesiac. Vždy keď odchádzal na desaťdňový turnus, sľúbil, že tento raz ho už určite prinesie.
Priniesol. S poškodenou nohou a zodratými vlasmi, ktoré mal Ken pre zmenu na hlave iba namaľované. Niesol ho totiž úplne na dne plnej cestovnej tašky.
Inokedy nám zasa mama kúpila bábiky – bábätká. Sestra dostala dievčatko a ja chlapčeka. Ada dievčatku neustále zapletala vrkôčiky a ja som chlapčeka kúpala v provizórnej vaničke z obalu od nátierkového masla. Nedopadlo to dobre. Po čase sa začal pri kúpaní akosi napĺňať vodou a takmer vždy sa utopil. Nakoniec prišiel o obe ruky: lacný plast sa rozpadol na dve polovice. Plakala som. Mama potom polepila tie ruky dokopy asi metrom lepiacej pásky, ale už nikdy to nebolo ono.
Mala som aj koňa. Nie skutočného, ale dreveného, vyrobeného otcovým strýkom. Brat Jojo mu odtrhol nohu. Teraz mám koňa už iba trojnohého. Pôvodne mu otec tú nohu prilepil čiernou izolačnou páskou, ale kamsi sa stratila... aj s tou nohou.
Aj šlapacia kára bola. Celkom vážne. Dostala som ju od uja Štefana a všetci chlapci z okolia mi ju závideli. Provokatívne som sa na nej vozila okolo domu a ignorovala všetky prosby: Veronka, poščaj nom tu karu... (počšaj znamená v kysuckom nárečí požičaj, nie pocikaj)
piatok 19. októbra 2007
11. Dušičková spomienka
Moja babka mala krásne vráskavú tvár, dlhé vlasy až do konca života, zapletené v drdole. Desiatky pigmentových fľakov na rukách aj na tvári, množstvo materských znamienok. Vedela veľa ľudových pesničiek, ktoré mi spievala trochu falošne, modlili sme sa spolu Anjeličku, môj strážničku, zbierali peterkľúče a oberali kyslé jablká a nezrelé čerešne v záhrade. Pravidelne čítali televízny program v Eurotelevízii a pozerali juhoamerické telenovely. Naučila ma hrať karty a čítala mi španielske ľudové rozprávky z obitej a zošúverenej knižky v hnedom obale zo stranami polepenými ledabolo kusmi lepiacej pásky. Tú knihu mám stále doma na polici.
Keď sa v lete blížili búrkové oblaky, z neba odpadávali prvé ťažké dažďové kvapky a z diaľky sme počuli hrmenie, hovorievala, že vtedy Pánbožko rozváža poslušným deťom koláčiky. Vysvetľovala mi, že každý má svojho strážneho anjela a ten ho chráni. A že sa treba modliť a chodiť do kostola, inak pôjdeme do pekla a čerti nás budú opekať na ražni.
V lete sme spolu sedávali na károvanej deke pod starou čerešňou a rozprávali sa. Pod strechou boli lastovičie hniezda a ona sa smiala, že lastovičky sú oblečené vo frakoch a napriek tomu si domček stavajú z blata a slamy. A že prinášajú šťastie. Vždy som sa bála, že nasledujúci rok už nepriletia.
Keď bola v nemocnici, robila som jej tam počas návštevných hodín stojky a šnúru, aby som ju aspoň trochu potešila. A recitovala som jej detské riekanky. Neskôr, krátko pred koncom, som sa jej neodvážila ani len pichnúť inzulín do žlto zelenkavej pokožky na stehne. Bála som sa, že jej ublížim.
Každé leto som s radosťou vystrihovala obrázky z lesklých farebných časopisov a lepila ich zvnútra na steny drevenej latríny. Ona mi miešala lepidlo z vody, múky a žĺtka. Spolu sme ho fŕkali na papier a ten lepili na drevené laty.
V sobotu poobede sme stávali na medzi niže domu a pozerali na mladomanželov vychádzajúcich v sprievode svadobčanov zo starého dreveného kostola. Hodnotili sme šaty nevesty a počítali hostí. A počúvali dychovku, ktorá im vyhrávala do taktu počas celej cesty pešo z kostola až do svadobnej sály.
Spávali spolu sme v manželskej posteli a ona hrozne chrápala. Nad nami visel obraz v masívnom ráme. Bol na ňom strážny anjel prevádzajúci akési dievčatko a chlapčeka cez rozbúrenú rieku. Mal dúhové farby. Ten obraz ma vždy fascinoval. Ako z modlitebnej knižky. Pokoj a bezpečie. Ktovie, kde skončil...
Keď sme sa nudili, vytiahla zo skrine veľkú škatuľu od topánok, modrý album a prezerali sme si fotografie. Zo svadieb, osláv, z vojenčiny jej synov a z Bardejovských kúpeľov. Jednu fotku z kúpeľov mám stále pred očami: je čiernobiela, babka tam stojí v hrubom zimnom kabáte, so šatkou na hlave, zem je pokrytá čerstvým snehom a ona sa na tej fotke šťastne usmieva.
Som presvedčená, že dnes určite sedí na obláčiku a dohliada na to, čo robíme a ako to robíme. A keď hrmí, rozváža spolu s Pánbožkom tie koláčiky...
Keď sa v lete blížili búrkové oblaky, z neba odpadávali prvé ťažké dažďové kvapky a z diaľky sme počuli hrmenie, hovorievala, že vtedy Pánbožko rozváža poslušným deťom koláčiky. Vysvetľovala mi, že každý má svojho strážneho anjela a ten ho chráni. A že sa treba modliť a chodiť do kostola, inak pôjdeme do pekla a čerti nás budú opekať na ražni.
V lete sme spolu sedávali na károvanej deke pod starou čerešňou a rozprávali sa. Pod strechou boli lastovičie hniezda a ona sa smiala, že lastovičky sú oblečené vo frakoch a napriek tomu si domček stavajú z blata a slamy. A že prinášajú šťastie. Vždy som sa bála, že nasledujúci rok už nepriletia.
Keď bola v nemocnici, robila som jej tam počas návštevných hodín stojky a šnúru, aby som ju aspoň trochu potešila. A recitovala som jej detské riekanky. Neskôr, krátko pred koncom, som sa jej neodvážila ani len pichnúť inzulín do žlto zelenkavej pokožky na stehne. Bála som sa, že jej ublížim.
Každé leto som s radosťou vystrihovala obrázky z lesklých farebných časopisov a lepila ich zvnútra na steny drevenej latríny. Ona mi miešala lepidlo z vody, múky a žĺtka. Spolu sme ho fŕkali na papier a ten lepili na drevené laty.
V sobotu poobede sme stávali na medzi niže domu a pozerali na mladomanželov vychádzajúcich v sprievode svadobčanov zo starého dreveného kostola. Hodnotili sme šaty nevesty a počítali hostí. A počúvali dychovku, ktorá im vyhrávala do taktu počas celej cesty pešo z kostola až do svadobnej sály.
Spávali spolu sme v manželskej posteli a ona hrozne chrápala. Nad nami visel obraz v masívnom ráme. Bol na ňom strážny anjel prevádzajúci akési dievčatko a chlapčeka cez rozbúrenú rieku. Mal dúhové farby. Ten obraz ma vždy fascinoval. Ako z modlitebnej knižky. Pokoj a bezpečie. Ktovie, kde skončil...
Keď sme sa nudili, vytiahla zo skrine veľkú škatuľu od topánok, modrý album a prezerali sme si fotografie. Zo svadieb, osláv, z vojenčiny jej synov a z Bardejovských kúpeľov. Jednu fotku z kúpeľov mám stále pred očami: je čiernobiela, babka tam stojí v hrubom zimnom kabáte, so šatkou na hlave, zem je pokrytá čerstvým snehom a ona sa na tej fotke šťastne usmieva.
Som presvedčená, že dnes určite sedí na obláčiku a dohliada na to, čo robíme a ako to robíme. A keď hrmí, rozváža spolu s Pánbožkom tie koláčiky...
streda 10. októbra 2007
10. Strachy a striašky
Každý má svoje fóbie, strachy, striašky aj celkom malilinké obav(k)y. Tie sa počas života menia. Ako deti sa bojíme neznámych ľudí, ktorí sa nám šušlavo prihovárajú a strúhajú pri tom hlúpe grimasy, neskôr pavúkov, hadov, strašidiel pod posteľou, duchov, hlbokej vody, búrok, injekcií, zubára, výšok, bolesti, zlomeného srdca, smrti... Dôvod na strach existuje vždy.
Asi v šiestich rokoch ma prepadla panika a hrozné zúfalstvo. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem na denné svetlo a svoj život prežijem zavretá niekde v knižnici medzi regálmi so svetovou literatúrou.
Začali mi totiž nad hornou perou rásť fúzy. Naozajstné. Teda, aspoň som si to myslela.
Ten pocit prišiel celkom znenazdajky. Boli sme s mamou na nákupe v meste a tam som uvidela akúsi tetku, ktorá bola fúzatá. Mala bradu ako starý námorník. Neoholenú. Dlhú. Šedivú. A plno chlpov kade tade po tvári. Po príchode domov som ako prvé letela pozrieť sa do zrkadielka, v ktorom som si dlho prezerala tvár. Našla som si nad hornou perou nejaké jemné páperie.
No a je to tu! To bude zrejme len začiatok! Vyzeralo to tak, že o pár rokov budem musieť aj ja minimálne každý druhý deň stáť v kúpeľni pred zrkadlom ako môj otec, rozmazávať si po tvári penu na holenie a ničiť si pokožku neplánovanými zárezmi žiletky.
Druhú priečku medzi mojimi strachmi obsadili dážďovky. Keď mama plela v záhrade zeleninu, vyliezali na povrch a strašili nevinného človeka. Dlho som si myslela, že takto vyzerajú hady a nechcela som akceptovať vytrvalé presviedčanie mamy a napokon aj oca, že toto n-i-e s-ú h-a-d-y, t-o-t-o s-ú D-Á-Ž-Ď-O-V-K-Y. Hady sú to a hotovo. A tak sme mali v záhrade istý čas slepúchy, vretenice, kobry a štrkáče, ktorými som o pár mesiacov, po prekonaní krízy, veselo kŕmila sliepky.
Sestra sa zas bála všetkých lietadiel. Akonáhle sa zjavil na oblohe nejaký lietajúci stroj, primrzla aj v tridsať stupňovej horúčave pevne k zemi a spustila hurónsky rev. A tak raz stála na lúke za domom, nad ňou veselo lietalo hore-dolu práškovacie lietadlo a ona plakala a kričala tak, že ju musel prísť zachrániť otec, ktorý šokovaný vybehol z domu v obave, že jeho dcéru ohrozuje prinajmenšom masový vrah.
Každý večer sme mali povinný bezpečnostný rituál. Prv ako mohla Ada pokojne zaspať, pripadla mi nevďačná úloha. Najskôr sme si ľahli každá do svojej postele (tvorili pravý uhol), dôkladne sme sa poprikrývali – dôležité bolo, aby spod hrubej periny vypchanej husacím perím netrčal ani kúsok nohy. Potom som baterkou pre istotu zasvietila pod každú z postelí, pod skriňu aj do kúta, či sa tam náhodou neschoval duch alebo upír. Pozakrývané po uši sme boli preto, aby nás nejaké strašidlo v noci nestiahlo za nohu z postele a neunieslo. Spávali sme každú noc zabalené ako egyptské múmie a potili sa pod hrubou perinou hádam niekoľko rokov, kým nás strach z nočných (ne)tvorov nadobro prešiel.
Jedny obavy vystriedali iné. Neskôr sme sa začali báť Mikuláša, starých dedkov hromžiacich na celý svet s palicou v ruke, pavúkov, medveďov, hadov, záplavy, hurikánu, snehovej víchrice, boľavého zuba, nervózneho autobusára, ktorý nám nadával do cibulí a variech, policajtov a lekárov, ufrfľaného suseda, splašeného koňa, včiel a ôs, obrovskej gorily v zoo, päťky z matematiky, tvrdky v diktáte, pádu z bicykla a z kolotoča a ... nikdy to neprešlo. Stále sa niečoho bojíme:)
Asi v šiestich rokoch ma prepadla panika a hrozné zúfalstvo. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem na denné svetlo a svoj život prežijem zavretá niekde v knižnici medzi regálmi so svetovou literatúrou.
Začali mi totiž nad hornou perou rásť fúzy. Naozajstné. Teda, aspoň som si to myslela.
Ten pocit prišiel celkom znenazdajky. Boli sme s mamou na nákupe v meste a tam som uvidela akúsi tetku, ktorá bola fúzatá. Mala bradu ako starý námorník. Neoholenú. Dlhú. Šedivú. A plno chlpov kade tade po tvári. Po príchode domov som ako prvé letela pozrieť sa do zrkadielka, v ktorom som si dlho prezerala tvár. Našla som si nad hornou perou nejaké jemné páperie.
No a je to tu! To bude zrejme len začiatok! Vyzeralo to tak, že o pár rokov budem musieť aj ja minimálne každý druhý deň stáť v kúpeľni pred zrkadlom ako môj otec, rozmazávať si po tvári penu na holenie a ničiť si pokožku neplánovanými zárezmi žiletky.
Druhú priečku medzi mojimi strachmi obsadili dážďovky. Keď mama plela v záhrade zeleninu, vyliezali na povrch a strašili nevinného človeka. Dlho som si myslela, že takto vyzerajú hady a nechcela som akceptovať vytrvalé presviedčanie mamy a napokon aj oca, že toto n-i-e s-ú h-a-d-y, t-o-t-o s-ú D-Á-Ž-Ď-O-V-K-Y. Hady sú to a hotovo. A tak sme mali v záhrade istý čas slepúchy, vretenice, kobry a štrkáče, ktorými som o pár mesiacov, po prekonaní krízy, veselo kŕmila sliepky.
Sestra sa zas bála všetkých lietadiel. Akonáhle sa zjavil na oblohe nejaký lietajúci stroj, primrzla aj v tridsať stupňovej horúčave pevne k zemi a spustila hurónsky rev. A tak raz stála na lúke za domom, nad ňou veselo lietalo hore-dolu práškovacie lietadlo a ona plakala a kričala tak, že ju musel prísť zachrániť otec, ktorý šokovaný vybehol z domu v obave, že jeho dcéru ohrozuje prinajmenšom masový vrah.
Každý večer sme mali povinný bezpečnostný rituál. Prv ako mohla Ada pokojne zaspať, pripadla mi nevďačná úloha. Najskôr sme si ľahli každá do svojej postele (tvorili pravý uhol), dôkladne sme sa poprikrývali – dôležité bolo, aby spod hrubej periny vypchanej husacím perím netrčal ani kúsok nohy. Potom som baterkou pre istotu zasvietila pod každú z postelí, pod skriňu aj do kúta, či sa tam náhodou neschoval duch alebo upír. Pozakrývané po uši sme boli preto, aby nás nejaké strašidlo v noci nestiahlo za nohu z postele a neunieslo. Spávali sme každú noc zabalené ako egyptské múmie a potili sa pod hrubou perinou hádam niekoľko rokov, kým nás strach z nočných (ne)tvorov nadobro prešiel.
Jedny obavy vystriedali iné. Neskôr sme sa začali báť Mikuláša, starých dedkov hromžiacich na celý svet s palicou v ruke, pavúkov, medveďov, hadov, záplavy, hurikánu, snehovej víchrice, boľavého zuba, nervózneho autobusára, ktorý nám nadával do cibulí a variech, policajtov a lekárov, ufrfľaného suseda, splašeného koňa, včiel a ôs, obrovskej gorily v zoo, päťky z matematiky, tvrdky v diktáte, pádu z bicykla a z kolotoča a ... nikdy to neprešlo. Stále sa niečoho bojíme:)
piatok 5. októbra 2007
9 Tancuj!
Som kráľovná na tanečnom parkete. Na tanečnom parkete medzi chromými. Chytilo ma to ešte v ranom detstve, keď začali hrať v rádiách exotickú lambadu. Ako sme ju len s babkou milovali! Odvtedy sa ma to drží a ešte sa to neodlepilo. Aj keď sa musím priznať, že dnes už tancujem málokedy - na svadbe, na plese, alebo keď som sama za zatiahnutými závesmi.
Najlepšie sa tancuje v pyžame, župane alebo iba v podprsenke a starých spraných teplákoch neidentifikovateľnej farby s povolenou gumou, ktoré v páse držia už len silou zotrvačnosti. Tomu sa vraví sloboda pohybu. Do ruky dramaticky zhrabnúť lak na vlasy ako mikrofón a preciťovať.
Lambáda bola hitom. Ako dieťa som denne nacvičovala tie správne pohyby z videoklipu, len tá tisícvolánová sukňa mi chýbala. Nedala sa len tak kúpiť, ani na trhoch v Poľsku. A nikto mi ju nevedel ušiť. Dôkladne nacvičenú choreografiu som predvádzala divákom v nemocnici na oddelení, kde ležala babka. Nielen tej izbe, kde bola, ale s vážnym úmyslom potešiť som zašla ukázať tančeky aj do ostatných izieb na celom poschodí. A pridala som aj obligátnu šnúru a stojku, aby ste vedeli.
Bratranec Marián alias Mário (chcel, aby sme ho volali Mário Kempes podľa nejakého futbalistu) mi daroval svoju zbierku požutých kaziet s československou muzikou. Začala sa nová éra. Donekonečna sme si tie odrhovačky so sestrou púšťali na starom sivom magnetofóne. Peter Nagy spieval, že má korálky od Natálky a Paľo Habera zasa jeden kabát už niekoľko zím. Ale najlepšia bola Tublatanka. Náš malý brat Jojo nám k tomu sekundoval baterkou a tak sme si mohli robiť disco večery. Zhasli sme neónku a pustili hity. Brat mal na starosti osvetľovanie. Blikal baterkou na všetky strany – rozsvecoval a zhasínal, rozsvecoval a zhasínal... až kým ho to neprestalo baviť a musela som ho vymeniť. Ostatní členovia disco párty, ktorí práve nemuseli blikať, tancovali odušu podľa vzoru spevákov z Triangla. Každý najlepšie, ako vedel.
Pri jednom takomto tančeku som si zlomila nos. Vo víre vášnivého tanca som ho doudierala o podlahu. Následky boli veľkolepé: imidž Fantomasa na štyri týždne. Dodnes mám na nose hrčku, aby som nezabudla, že som raz bola kráľovnou na tanečnom parkete.
Najlepšie sa tancuje v pyžame, župane alebo iba v podprsenke a starých spraných teplákoch neidentifikovateľnej farby s povolenou gumou, ktoré v páse držia už len silou zotrvačnosti. Tomu sa vraví sloboda pohybu. Do ruky dramaticky zhrabnúť lak na vlasy ako mikrofón a preciťovať.
Lambáda bola hitom. Ako dieťa som denne nacvičovala tie správne pohyby z videoklipu, len tá tisícvolánová sukňa mi chýbala. Nedala sa len tak kúpiť, ani na trhoch v Poľsku. A nikto mi ju nevedel ušiť. Dôkladne nacvičenú choreografiu som predvádzala divákom v nemocnici na oddelení, kde ležala babka. Nielen tej izbe, kde bola, ale s vážnym úmyslom potešiť som zašla ukázať tančeky aj do ostatných izieb na celom poschodí. A pridala som aj obligátnu šnúru a stojku, aby ste vedeli.
Bratranec Marián alias Mário (chcel, aby sme ho volali Mário Kempes podľa nejakého futbalistu) mi daroval svoju zbierku požutých kaziet s československou muzikou. Začala sa nová éra. Donekonečna sme si tie odrhovačky so sestrou púšťali na starom sivom magnetofóne. Peter Nagy spieval, že má korálky od Natálky a Paľo Habera zasa jeden kabát už niekoľko zím. Ale najlepšia bola Tublatanka. Náš malý brat Jojo nám k tomu sekundoval baterkou a tak sme si mohli robiť disco večery. Zhasli sme neónku a pustili hity. Brat mal na starosti osvetľovanie. Blikal baterkou na všetky strany – rozsvecoval a zhasínal, rozsvecoval a zhasínal... až kým ho to neprestalo baviť a musela som ho vymeniť. Ostatní členovia disco párty, ktorí práve nemuseli blikať, tancovali odušu podľa vzoru spevákov z Triangla. Každý najlepšie, ako vedel.
Pri jednom takomto tančeku som si zlomila nos. Vo víre vášnivého tanca som ho doudierala o podlahu. Následky boli veľkolepé: imidž Fantomasa na štyri týždne. Dodnes mám na nose hrčku, aby som nezabudla, že som raz bola kráľovnou na tanečnom parkete.
streda 3. októbra 2007
8 Nerada sa fotím
S fotením nemám dobré skúsenosti. Nemyslím tým samotný priebeh fotenia, ale skôr jeho výsledok. Doma mám celkom slušnú zbierku podivných fotiek, na ktorých sa čudne tvárim a ešte čudnejšie vyzerám. A pritom som nikdy nepodcenila prípravu!
Prvé veľké sklamanie prišlo ešte niekedy v škôlke, keď sa mama rozhodla, že sa pôjdem fotiť k profesionálnemu fotografovi do ateliéru. Vnútorne som s tým bojovala celý týždeň.
Mala som totiž nevyriešiteľný problém: vypadnuté horné mliečne zuby. Zostali mi iba dva špicaté očné zuby po bokoch.
Fotograf ma vehementne presviedčal, aby som sa usmiala, a ja som to pod vplyvom ukrutnej trémy urobila. Aj keď iba trošilinku.
Na tej fotke stojím v šatách silno pripomínajúcich ľudový kroj s úsmevom na tvári, ktorý odhaľuje štrbavé ústa. Len tie dva upírie nepodarky mi v ústach svietia ako blikajúce reklamné neóny. K tomu ešte nervózne vrývam prsty do čalúnenia stoličky, o ktorú sa opieram.
Vtedy som hrozne závidela mojej sestre, že na tých fotkách vyzerá ako barokový anjelik.
Trampoty s fotením pokračovali aj na základnej škole. Presnejšie v tretej triede na prvom svätom prijímaní. Mala som oblečené krásne šaty, kučeravé vlásky, cítila som sa ako svätica a napriek tomu na fotkách vyzerám strašne.
Stojíme pred starým kostolom, v pozadí drevený kríž, v popredí farárko v čiernej sutane s kyticou ľalií a vedľa neho ja s takými kruhmi pod očami, akoby som tesne pred svätým prijímaním ponocovala. Ešte dnes mi je smutno aj smiešne zároveň, keď sa na tú fotku pozriem. Až nedávno mi napadlo, že farárko s vytŕčajúcim bruškom a plešinou vyzerá na tej fotografii oveľa horšie ako ja.
O fotografických zážitkoch súvisiacich s každoročným fotením triedy sa radšej ani veľmi zmieňovať nebudem: na jednej mám blúzku s bohatými volánmi zakásanú v sukni a vyzerám tak ako pivný súdok, na druhej pridlhú ofinu nahrnutú na jednú stranu a smiešne vytočenú dohora, na inej výraz masového vraha...
Radšej si dám namaľovať portrét. Ale maliarovi pred tým podám presné inštrukcie, ako sa mám na tom obraze tváriť. Nepodarených fotiek mám už doma totiž plnú škatuľu od topánok.
Prvé veľké sklamanie prišlo ešte niekedy v škôlke, keď sa mama rozhodla, že sa pôjdem fotiť k profesionálnemu fotografovi do ateliéru. Vnútorne som s tým bojovala celý týždeň.
Mala som totiž nevyriešiteľný problém: vypadnuté horné mliečne zuby. Zostali mi iba dva špicaté očné zuby po bokoch.
Fotograf ma vehementne presviedčal, aby som sa usmiala, a ja som to pod vplyvom ukrutnej trémy urobila. Aj keď iba trošilinku.
Na tej fotke stojím v šatách silno pripomínajúcich ľudový kroj s úsmevom na tvári, ktorý odhaľuje štrbavé ústa. Len tie dva upírie nepodarky mi v ústach svietia ako blikajúce reklamné neóny. K tomu ešte nervózne vrývam prsty do čalúnenia stoličky, o ktorú sa opieram.
Vtedy som hrozne závidela mojej sestre, že na tých fotkách vyzerá ako barokový anjelik.
Trampoty s fotením pokračovali aj na základnej škole. Presnejšie v tretej triede na prvom svätom prijímaní. Mala som oblečené krásne šaty, kučeravé vlásky, cítila som sa ako svätica a napriek tomu na fotkách vyzerám strašne.
Stojíme pred starým kostolom, v pozadí drevený kríž, v popredí farárko v čiernej sutane s kyticou ľalií a vedľa neho ja s takými kruhmi pod očami, akoby som tesne pred svätým prijímaním ponocovala. Ešte dnes mi je smutno aj smiešne zároveň, keď sa na tú fotku pozriem. Až nedávno mi napadlo, že farárko s vytŕčajúcim bruškom a plešinou vyzerá na tej fotografii oveľa horšie ako ja.
O fotografických zážitkoch súvisiacich s každoročným fotením triedy sa radšej ani veľmi zmieňovať nebudem: na jednej mám blúzku s bohatými volánmi zakásanú v sukni a vyzerám tak ako pivný súdok, na druhej pridlhú ofinu nahrnutú na jednú stranu a smiešne vytočenú dohora, na inej výraz masového vraha...
Radšej si dám namaľovať portrét. Ale maliarovi pred tým podám presné inštrukcie, ako sa mám na tom obraze tváriť. Nepodarených fotiek mám už doma totiž plnú škatuľu od topánok.
7 Škôlkarčatá
Prvý deň v škôlke mi ušlo koliesko z oranžového kočíka a kotúľalo sa neviem kam. Hanbila som sa. Ukrutne. Až neskôr vyšlo najavo, že na vine som nebola ja, ale ten kočík. Koliesko bolo pokazené, nedržalo poriadne a utekalo vždy. Hocikomu bez rozdielu...
Každé ráno ma mama vozievala do škôlky bicykli, na modrej Liberte. Vpredu na detskej sedačke som sedela ja a vzadu môj spoluškôlkar - sused Jožo s doširoka rozkročenými nohami a vyplašeným výrazom tváre. Nohy od seba boli nevyhnutnosťou, aby sa mu náhodou šnúrka od tenisiek nezamotala do špice v zadnom kolese.
V škôlke sme najradšej cvičili a umývali si ruky. Spať nechcel nikto.
Kúpeľňa bola veľmi populárna nielen kvôli ružovej sanite, ale najmä kvôli cukríkovo ružovému mydlu hompáľajúcemu sa v sieťke nad miniatúrnym umývadlom a zubnej paste Tuti fruti. Súťažili sme, kto dokáže mydlo najviac napeniť a zubnú pastu sme prehĺtali na kilá namiesto poobedňajšieho dezertu. Neskôr sa zo športovej disciplíny „napeňovanie mydla“ vyvinula zberateľská vášeň. Zbierali sme obaly od mydiel. Najvzácnejší zberateľský úlovok bol obal od veľkého mydla fialovej farby s názvom Šeřík alebo akákoľvek papierová škatuľka z mydla Fa.
Ani jedlo nebolo na zahodenie. Milovala som každodennú krupicovú kašu s ostrovčekom kakaa a do neho napoly potopeného masla, dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom aj parené buchty. "Kakauko" sme milovali všetci. Raz som ho pila tak vášnivo, až som si ho vyliala na obľúbené červené kamašle upletené z tej najhrubšej vlny, aká vtedy existovala, a tie ho okamžite vsiakli. Vpili ho bleskovou rýchlosťou. Asi takou, akou by vypila jedinú dažďovú kvapku Sahara.
Veľmi som sa hanbila povedať učiteľkám, že moje nohavice sú mokré: ešte by ma mohli podozrievať z toho, že som sa pocikala. Tak som celý deň chodila s nohami obalenými kakaom a tvárila sa, že to tak má byť. Pripadala som si ako oblečená v stredovekom brnení. Neustále som si dávala pozor, aby som si niekam nesadla, inak by tam po mne mohol zostať mliečny fľak s dvomi lyžičkami rozpusteného kryštálového cukru. Prežila som to.
Ak nepršalo, najradšej sme sa hrali vonku. Húpali sme sa na hojdačke, stavali si domy z piesku, naháňali sa a liezli po preliezačkách. Raz sa mi pri tom podarilo kompletne si zababrať celé kárované nohavice. Učiteľka ma vystrašila, keď mi povedala, že mama ma doma za to iste riadne vybije. Nikdy som tú učiteľku nemala rada. Celé doobedie som mala pokazené a v duchu som si vymýšľala výhovorky a dôvody, prečo a ako sa tam to blato vzalo. Na nič iné som ani nedokázala myslieť, kým som nezistila, že blato od samého zúfalstva radšej uschlo a z nohavíc samo opadalo. Vyzerali potom ako nové. Iba na koberci v škôlke sa sem tam objavil kus hliny a nikto netušil, odkiaľ sa tam vzal.
Na záver roka, niekedy v júni, sme sa potom všetci fotili na najväčšej preliezačke, aká v škôlke bola. Dodnes sa na tej čiernobielej fotke smejem. Mama mi vtedy obliekla ružové šaty kúpené na poľských trhoch, čierne lakované balerínky s mašličkou vpredu a biele pančuchy. Ráno ma ešte upozornila, že keď sa budeme fotiť, mám si tie pančuchy riadne povytiahnuť, lebo boli najmenej o dve čísla väčšie, mali tendenciu sa zhŕňať a tvoriť nevzhľadné kružnice od kolien až k členkom.
Zabudla som na to. Keď som fotku videla, plakala som ešte dva týždne. Sedím takmer na vrchu preliezačky, mám jednu nohu vpredu, krátke vlasy strapaté ako vrabčie hniezdo (a to mi mama pribalila aj hrebeň) a pančuchy bohato nariasené až po členky ako volány. Taká hanba! Na fotke vyzerám ako kozmonaut, ktorý má na skafandri omylom navlečený ľudový kroj.
Niektorí moji spolužiaci dopadli ešte horšie ako ja. Anička si totiž v rámci prípravy na veľké fotenie sama ostrihala ofinu pre istotu až do polovice hlavy a vyrobila si tak celkom slušnú plešinu a druhá Hanka zasa pri fotení pohla rukou dopredu, takže jedno miesto na fotke je trošku rozmazané. Za to sme ju kolektívne nenávideli.
Každé ráno ma mama vozievala do škôlky bicykli, na modrej Liberte. Vpredu na detskej sedačke som sedela ja a vzadu môj spoluškôlkar - sused Jožo s doširoka rozkročenými nohami a vyplašeným výrazom tváre. Nohy od seba boli nevyhnutnosťou, aby sa mu náhodou šnúrka od tenisiek nezamotala do špice v zadnom kolese.
V škôlke sme najradšej cvičili a umývali si ruky. Spať nechcel nikto.
Kúpeľňa bola veľmi populárna nielen kvôli ružovej sanite, ale najmä kvôli cukríkovo ružovému mydlu hompáľajúcemu sa v sieťke nad miniatúrnym umývadlom a zubnej paste Tuti fruti. Súťažili sme, kto dokáže mydlo najviac napeniť a zubnú pastu sme prehĺtali na kilá namiesto poobedňajšieho dezertu. Neskôr sa zo športovej disciplíny „napeňovanie mydla“ vyvinula zberateľská vášeň. Zbierali sme obaly od mydiel. Najvzácnejší zberateľský úlovok bol obal od veľkého mydla fialovej farby s názvom Šeřík alebo akákoľvek papierová škatuľka z mydla Fa.
Ani jedlo nebolo na zahodenie. Milovala som každodennú krupicovú kašu s ostrovčekom kakaa a do neho napoly potopeného masla, dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom aj parené buchty. "Kakauko" sme milovali všetci. Raz som ho pila tak vášnivo, až som si ho vyliala na obľúbené červené kamašle upletené z tej najhrubšej vlny, aká vtedy existovala, a tie ho okamžite vsiakli. Vpili ho bleskovou rýchlosťou. Asi takou, akou by vypila jedinú dažďovú kvapku Sahara.
Veľmi som sa hanbila povedať učiteľkám, že moje nohavice sú mokré: ešte by ma mohli podozrievať z toho, že som sa pocikala. Tak som celý deň chodila s nohami obalenými kakaom a tvárila sa, že to tak má byť. Pripadala som si ako oblečená v stredovekom brnení. Neustále som si dávala pozor, aby som si niekam nesadla, inak by tam po mne mohol zostať mliečny fľak s dvomi lyžičkami rozpusteného kryštálového cukru. Prežila som to.
Ak nepršalo, najradšej sme sa hrali vonku. Húpali sme sa na hojdačke, stavali si domy z piesku, naháňali sa a liezli po preliezačkách. Raz sa mi pri tom podarilo kompletne si zababrať celé kárované nohavice. Učiteľka ma vystrašila, keď mi povedala, že mama ma doma za to iste riadne vybije. Nikdy som tú učiteľku nemala rada. Celé doobedie som mala pokazené a v duchu som si vymýšľala výhovorky a dôvody, prečo a ako sa tam to blato vzalo. Na nič iné som ani nedokázala myslieť, kým som nezistila, že blato od samého zúfalstva radšej uschlo a z nohavíc samo opadalo. Vyzerali potom ako nové. Iba na koberci v škôlke sa sem tam objavil kus hliny a nikto netušil, odkiaľ sa tam vzal.
Na záver roka, niekedy v júni, sme sa potom všetci fotili na najväčšej preliezačke, aká v škôlke bola. Dodnes sa na tej čiernobielej fotke smejem. Mama mi vtedy obliekla ružové šaty kúpené na poľských trhoch, čierne lakované balerínky s mašličkou vpredu a biele pančuchy. Ráno ma ešte upozornila, že keď sa budeme fotiť, mám si tie pančuchy riadne povytiahnuť, lebo boli najmenej o dve čísla väčšie, mali tendenciu sa zhŕňať a tvoriť nevzhľadné kružnice od kolien až k členkom.
Zabudla som na to. Keď som fotku videla, plakala som ešte dva týždne. Sedím takmer na vrchu preliezačky, mám jednu nohu vpredu, krátke vlasy strapaté ako vrabčie hniezdo (a to mi mama pribalila aj hrebeň) a pančuchy bohato nariasené až po členky ako volány. Taká hanba! Na fotke vyzerám ako kozmonaut, ktorý má na skafandri omylom navlečený ľudový kroj.
Niektorí moji spolužiaci dopadli ešte horšie ako ja. Anička si totiž v rámci prípravy na veľké fotenie sama ostrihala ofinu pre istotu až do polovice hlavy a vyrobila si tak celkom slušnú plešinu a druhá Hanka zasa pri fotení pohla rukou dopredu, takže jedno miesto na fotke je trošku rozmazané. Za to sme ju kolektívne nenávideli.
utorok 2. októbra 2007
#6 Domáci karamel a bravčové pečené
Snažím sa spomenúť si, či mi vždy tak chutilo ako dnes, alebo som po dvadsiatke záhadne ochorela na pažravosť. Nemá zmysel tajiť, zjedla by som aj klince, keby som ich vládala pohrýzť a požuť. Na mnohých jedlách, ktoré som v detstve priam nenávidela, si dnes rada pochutím. Pamätám si, ako mi raz otec v návale amoku chcel strčiť hlavu priamo do kapustnice, pretože som ju nechcela ani za svet zjesť. Dnes by som sa na ňu vrhla hocikedy s takou chuťou, že by po nej nezostala ani kvapka, iba dosucha vylízaný tanier.
Ľudia sa menia, chute sa menia? Ako decko som nenávidela slaninu a čokoľvek mastné. Ak sa na tanieri s nedeľným obedom objavilo bravčové pečené prešpikované kúskami slaninky, koniec sveta! Dnes je chlieb so slaninou a cibuľou jedno z najfajnovejších jedál, aké poznám.
Samostatnou kapitolou je čokoláda. Tú ľúbim hocijakú. Nemeckú, belgickú, švajčiarsku, aj tú našu slovenskú. Poľskú iba v prípade núdze, pretože čokoládovú chuť v nej treba väčšinou fakt dlho hľadať, a aj tak chutí ako obuvnícke lepidlo desať rokov po dátume spotreby.
Na druhej strane, originálnym poľským krowkám sa nevyrovná nič na svete. Síce mi na niekoľko sekúnd dokážu prilepiť zuby o seba a jazyk k podnebiu tak, že sa skoro bojím, či ešte vôbec budem môcť dakedy rozprávať, ale tá chuť stojí za to. Keď som bola malá, moja babka nám varila karamel doma. Nasypala do starého obitého hrnca hrsť kryštálového cukru a miešala ho nad ohňom dovtedy, kým z tej masy nevzniklo niečo hnedé, tvrdé ako betón a beznádejne spojené so starou, vykrivenou hliníkovou lyžicou. Ak sme chceli tú lyžicu ešte niekedy použiť, museli sme všetok karamel z nej zlízať. Po polhodine sme mali jazyky ošúchané do krvi a karamel sme už nikdy v živote nechceli ani vidieť.
Moja babka a mama každý rok pred Vianocami varili domácu čokoládovú kolekciu. Netuším už, ako presne sa pripravovala, ale na tú prenikavú a veľmi mastnú chuť nikdy nezabudnem. Masa rozpusteného tuku a kakaa, najväčšia dobrota na svete. Niekedy do nej primiešali aj hrozienka a potom ju ešte zahorúca rýchlo nalievali do formičiek vystlaných farebným staniolom.
Na stromčeku vyzerala strašne smiešne. Kúsky kolekcie boli totiž také ťažké, že sa pod ich ťarchou konáre živej jedličky ohýbali až k zemi. Hrozilo, že vianočný stromček sa ešte pred Vianocami zrúti, preto sme mu výdatne pomáhali odjedaním kolekcie z každej strany. Na Štedrý večer na ňom zostali už len salónky a vianočné gule.
Vyrastala som na pravej domácej strave. Babka nás zásobovala domácimi rezancami, vajíčkami, mäsom, makom, hubami. Pravidelne sme k nej dvakrát týždenne chodievali s hliníkovou kanvou po čerstvé kravské mlieko, tvaroh a maslo. Vtedy sme na to hrozne nadávali, veď komu by sa chcelo stále vláčiť kanvice plné mlieka? Dnes by som poň utekala aj z Ameriky. Také čerstvo nadojené kravské mlieko, ešte teplé s penou navrchu a silnou vrstvou pravej smotany, sa nedá ani porovnať s tým riedeným nepodarkom, ktorý kupujeme v hypermarketoch.
Babkine ručne zdobené maslo v tvare bochníka chutilo výborne na hrubom krajci doma pečeného chleba s nátierkou z čerstvo roztlačených lesných jahôd alebo čučoriedok. Ešte pred obedom sme potom chodili po svete so zvyškami jahôd až za ušami a červenými fľakmi na tričkách.
Jediné, čo mi však nikdy nechutilo a asi ani chutiť nebude, je kôpor v akejkoľvek podobe. Aká je šanca, že sa to zmení?
Ľudia sa menia, chute sa menia? Ako decko som nenávidela slaninu a čokoľvek mastné. Ak sa na tanieri s nedeľným obedom objavilo bravčové pečené prešpikované kúskami slaninky, koniec sveta! Dnes je chlieb so slaninou a cibuľou jedno z najfajnovejších jedál, aké poznám.
Samostatnou kapitolou je čokoláda. Tú ľúbim hocijakú. Nemeckú, belgickú, švajčiarsku, aj tú našu slovenskú. Poľskú iba v prípade núdze, pretože čokoládovú chuť v nej treba väčšinou fakt dlho hľadať, a aj tak chutí ako obuvnícke lepidlo desať rokov po dátume spotreby.
Na druhej strane, originálnym poľským krowkám sa nevyrovná nič na svete. Síce mi na niekoľko sekúnd dokážu prilepiť zuby o seba a jazyk k podnebiu tak, že sa skoro bojím, či ešte vôbec budem môcť dakedy rozprávať, ale tá chuť stojí za to. Keď som bola malá, moja babka nám varila karamel doma. Nasypala do starého obitého hrnca hrsť kryštálového cukru a miešala ho nad ohňom dovtedy, kým z tej masy nevzniklo niečo hnedé, tvrdé ako betón a beznádejne spojené so starou, vykrivenou hliníkovou lyžicou. Ak sme chceli tú lyžicu ešte niekedy použiť, museli sme všetok karamel z nej zlízať. Po polhodine sme mali jazyky ošúchané do krvi a karamel sme už nikdy v živote nechceli ani vidieť.
Moja babka a mama každý rok pred Vianocami varili domácu čokoládovú kolekciu. Netuším už, ako presne sa pripravovala, ale na tú prenikavú a veľmi mastnú chuť nikdy nezabudnem. Masa rozpusteného tuku a kakaa, najväčšia dobrota na svete. Niekedy do nej primiešali aj hrozienka a potom ju ešte zahorúca rýchlo nalievali do formičiek vystlaných farebným staniolom.
Na stromčeku vyzerala strašne smiešne. Kúsky kolekcie boli totiž také ťažké, že sa pod ich ťarchou konáre živej jedličky ohýbali až k zemi. Hrozilo, že vianočný stromček sa ešte pred Vianocami zrúti, preto sme mu výdatne pomáhali odjedaním kolekcie z každej strany. Na Štedrý večer na ňom zostali už len salónky a vianočné gule.
Vyrastala som na pravej domácej strave. Babka nás zásobovala domácimi rezancami, vajíčkami, mäsom, makom, hubami. Pravidelne sme k nej dvakrát týždenne chodievali s hliníkovou kanvou po čerstvé kravské mlieko, tvaroh a maslo. Vtedy sme na to hrozne nadávali, veď komu by sa chcelo stále vláčiť kanvice plné mlieka? Dnes by som poň utekala aj z Ameriky. Také čerstvo nadojené kravské mlieko, ešte teplé s penou navrchu a silnou vrstvou pravej smotany, sa nedá ani porovnať s tým riedeným nepodarkom, ktorý kupujeme v hypermarketoch.
Babkine ručne zdobené maslo v tvare bochníka chutilo výborne na hrubom krajci doma pečeného chleba s nátierkou z čerstvo roztlačených lesných jahôd alebo čučoriedok. Ešte pred obedom sme potom chodili po svete so zvyškami jahôd až za ušami a červenými fľakmi na tričkách.
Jediné, čo mi však nikdy nechutilo a asi ani chutiť nebude, je kôpor v akejkoľvek podobe. Aká je šanca, že sa to zmení?
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)