Prvý deň v škôlke mi ušlo koliesko z oranžového kočíka a kotúľalo sa neviem kam. Hanbila som sa. Ukrutne. Až neskôr vyšlo najavo, že na vine som nebola ja, ale ten kočík. Koliesko bolo pokazené, nedržalo poriadne a utekalo vždy. Hocikomu bez rozdielu...
Každé ráno ma mama vozievala do škôlky bicykli, na modrej Liberte. Vpredu na detskej sedačke som sedela ja a vzadu môj spoluškôlkar - sused Jožo s doširoka rozkročenými nohami a vyplašeným výrazom tváre. Nohy od seba boli nevyhnutnosťou, aby sa mu náhodou šnúrka od tenisiek nezamotala do špice v zadnom kolese.
V škôlke sme najradšej cvičili a umývali si ruky. Spať nechcel nikto.
Kúpeľňa bola veľmi populárna nielen kvôli ružovej sanite, ale najmä kvôli cukríkovo ružovému mydlu hompáľajúcemu sa v sieťke nad miniatúrnym umývadlom a zubnej paste Tuti fruti. Súťažili sme, kto dokáže mydlo najviac napeniť a zubnú pastu sme prehĺtali na kilá namiesto poobedňajšieho dezertu. Neskôr sa zo športovej disciplíny „napeňovanie mydla“ vyvinula zberateľská vášeň. Zbierali sme obaly od mydiel. Najvzácnejší zberateľský úlovok bol obal od veľkého mydla fialovej farby s názvom Šeřík alebo akákoľvek papierová škatuľka z mydla Fa.
Ani jedlo nebolo na zahodenie. Milovala som každodennú krupicovú kašu s ostrovčekom kakaa a do neho napoly potopeného masla, dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom aj parené buchty. "Kakauko" sme milovali všetci. Raz som ho pila tak vášnivo, až som si ho vyliala na obľúbené červené kamašle upletené z tej najhrubšej vlny, aká vtedy existovala, a tie ho okamžite vsiakli. Vpili ho bleskovou rýchlosťou. Asi takou, akou by vypila jedinú dažďovú kvapku Sahara.
Veľmi som sa hanbila povedať učiteľkám, že moje nohavice sú mokré: ešte by ma mohli podozrievať z toho, že som sa pocikala. Tak som celý deň chodila s nohami obalenými kakaom a tvárila sa, že to tak má byť. Pripadala som si ako oblečená v stredovekom brnení. Neustále som si dávala pozor, aby som si niekam nesadla, inak by tam po mne mohol zostať mliečny fľak s dvomi lyžičkami rozpusteného kryštálového cukru. Prežila som to.
Ak nepršalo, najradšej sme sa hrali vonku. Húpali sme sa na hojdačke, stavali si domy z piesku, naháňali sa a liezli po preliezačkách. Raz sa mi pri tom podarilo kompletne si zababrať celé kárované nohavice. Učiteľka ma vystrašila, keď mi povedala, že mama ma doma za to iste riadne vybije. Nikdy som tú učiteľku nemala rada. Celé doobedie som mala pokazené a v duchu som si vymýšľala výhovorky a dôvody, prečo a ako sa tam to blato vzalo. Na nič iné som ani nedokázala myslieť, kým som nezistila, že blato od samého zúfalstva radšej uschlo a z nohavíc samo opadalo. Vyzerali potom ako nové. Iba na koberci v škôlke sa sem tam objavil kus hliny a nikto netušil, odkiaľ sa tam vzal.
Na záver roka, niekedy v júni, sme sa potom všetci fotili na najväčšej preliezačke, aká v škôlke bola. Dodnes sa na tej čiernobielej fotke smejem. Mama mi vtedy obliekla ružové šaty kúpené na poľských trhoch, čierne lakované balerínky s mašličkou vpredu a biele pančuchy. Ráno ma ešte upozornila, že keď sa budeme fotiť, mám si tie pančuchy riadne povytiahnuť, lebo boli najmenej o dve čísla väčšie, mali tendenciu sa zhŕňať a tvoriť nevzhľadné kružnice od kolien až k členkom.
Zabudla som na to. Keď som fotku videla, plakala som ešte dva týždne. Sedím takmer na vrchu preliezačky, mám jednu nohu vpredu, krátke vlasy strapaté ako vrabčie hniezdo (a to mi mama pribalila aj hrebeň) a pančuchy bohato nariasené až po členky ako volány. Taká hanba! Na fotke vyzerám ako kozmonaut, ktorý má na skafandri omylom navlečený ľudový kroj.
Niektorí moji spolužiaci dopadli ešte horšie ako ja. Anička si totiž v rámci prípravy na veľké fotenie sama ostrihala ofinu pre istotu až do polovice hlavy a vyrobila si tak celkom slušnú plešinu a druhá Hanka zasa pri fotení pohla rukou dopredu, takže jedno miesto na fotke je trošku rozmazané. Za to sme ju kolektívne nenávideli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára