Každý má svoje fóbie, strachy, striašky aj celkom malilinké obav(k)y. Tie sa počas života menia. Ako deti sa bojíme neznámych ľudí, ktorí sa nám šušlavo prihovárajú a strúhajú pri tom hlúpe grimasy, neskôr pavúkov, hadov, strašidiel pod posteľou, duchov, hlbokej vody, búrok, injekcií, zubára, výšok, bolesti, zlomeného srdca, smrti... Dôvod na strach existuje vždy.
Asi v šiestich rokoch ma prepadla panika a hrozné zúfalstvo. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem na denné svetlo a svoj život prežijem zavretá niekde v knižnici medzi regálmi so svetovou literatúrou.
Začali mi totiž nad hornou perou rásť fúzy. Naozajstné. Teda, aspoň som si to myslela.
Ten pocit prišiel celkom znenazdajky. Boli sme s mamou na nákupe v meste a tam som uvidela akúsi tetku, ktorá bola fúzatá. Mala bradu ako starý námorník. Neoholenú. Dlhú. Šedivú. A plno chlpov kade tade po tvári. Po príchode domov som ako prvé letela pozrieť sa do zrkadielka, v ktorom som si dlho prezerala tvár. Našla som si nad hornou perou nejaké jemné páperie.
No a je to tu! To bude zrejme len začiatok! Vyzeralo to tak, že o pár rokov budem musieť aj ja minimálne každý druhý deň stáť v kúpeľni pred zrkadlom ako môj otec, rozmazávať si po tvári penu na holenie a ničiť si pokožku neplánovanými zárezmi žiletky.
Druhú priečku medzi mojimi strachmi obsadili dážďovky. Keď mama plela v záhrade zeleninu, vyliezali na povrch a strašili nevinného človeka. Dlho som si myslela, že takto vyzerajú hady a nechcela som akceptovať vytrvalé presviedčanie mamy a napokon aj oca, že toto n-i-e s-ú h-a-d-y, t-o-t-o s-ú D-Á-Ž-Ď-O-V-K-Y. Hady sú to a hotovo. A tak sme mali v záhrade istý čas slepúchy, vretenice, kobry a štrkáče, ktorými som o pár mesiacov, po prekonaní krízy, veselo kŕmila sliepky.
Sestra sa zas bála všetkých lietadiel. Akonáhle sa zjavil na oblohe nejaký lietajúci stroj, primrzla aj v tridsať stupňovej horúčave pevne k zemi a spustila hurónsky rev. A tak raz stála na lúke za domom, nad ňou veselo lietalo hore-dolu práškovacie lietadlo a ona plakala a kričala tak, že ju musel prísť zachrániť otec, ktorý šokovaný vybehol z domu v obave, že jeho dcéru ohrozuje prinajmenšom masový vrah.
Každý večer sme mali povinný bezpečnostný rituál. Prv ako mohla Ada pokojne zaspať, pripadla mi nevďačná úloha. Najskôr sme si ľahli každá do svojej postele (tvorili pravý uhol), dôkladne sme sa poprikrývali – dôležité bolo, aby spod hrubej periny vypchanej husacím perím netrčal ani kúsok nohy. Potom som baterkou pre istotu zasvietila pod každú z postelí, pod skriňu aj do kúta, či sa tam náhodou neschoval duch alebo upír. Pozakrývané po uši sme boli preto, aby nás nejaké strašidlo v noci nestiahlo za nohu z postele a neunieslo. Spávali sme každú noc zabalené ako egyptské múmie a potili sa pod hrubou perinou hádam niekoľko rokov, kým nás strach z nočných (ne)tvorov nadobro prešiel.
Jedny obavy vystriedali iné. Neskôr sme sa začali báť Mikuláša, starých dedkov hromžiacich na celý svet s palicou v ruke, pavúkov, medveďov, hadov, záplavy, hurikánu, snehovej víchrice, boľavého zuba, nervózneho autobusára, ktorý nám nadával do cibulí a variech, policajtov a lekárov, ufrfľaného suseda, splašeného koňa, včiel a ôs, obrovskej gorily v zoo, päťky z matematiky, tvrdky v diktáte, pádu z bicykla a z kolotoča a ... nikdy to neprešlo. Stále sa niečoho bojíme:)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára