V lete sme sa zvykli so všetkými susedmi kúpať v našom červeno-bielom bodkovanom minibazéniku iba v spodnom prádle alebo celkom nahí, ponárali sme si hlavu na pár sekúnd pod vodu, skúšali mať otvorené oči a hľadať na dne kamienky, ktoré sme tam navláčili. Keď pršalo, smutne sme na seba nazerali z okien, mávali si a ukazovali najnovšie hračky a kostrbaté obrázky cez zahmlené sklo.
V zime sme sa sánkovali odušu a hrali sa na krasokorčuliarov na zamrznutej rieke. S červenými nosmi a omrznutými ušami sme donekonečna stavali bunkre a snehuliakov obrovských rozmerov.
Najradšej sme sa ale celoročne hrali na skládke makadamu, ktorá sa dlhú dobu kopila oproti našim domom. Väčšinou na skrývačku, ale ani hádzanie skál nechýbalo. Niekedy sme tú skládku tajne premiestňovali domov a stavali si z menších skaliek pyramídy. Večer sme chodievali domov zaprášení na nepoznanie ako baníci po celodennej šichte. Ak nás to začalo nudiť, zvedavo sme nazerali do obitých maringotiek, ktoré tam priviezli elektrikári. Steny maringotiek boli husto polepené plagátmi nahých žien, ale nikto z nás tomu neprikladal význam.
Bicyklovali sme na starej bočnej ceste, rozbíjali si kolená na rozbitej asfaltke a potom dlho z nich čistili zvyšky asfaltu, či z rán vyberali malé kamienky. Bola som colníkom, stála som na moste a nikto nemohol prejsť okolo mňa bez toho, aby som mu nedala pečiatku do pasu – teda neurobila dierku do listu z javora malou vetvičkou. Inokedy som ako policajtka naháňala zločincov na starom červenom bicyklíku, ktorý potom Jojo nešťastne prelomil na dve polovice a priniesol ho tak domov v rukách. Pod jednou pazuchou jedno koleso a riadidlá, v druhej ruke zvyšok.
Radi sme sa naháňali okolo domu a kričali pif-paf. Radi sme sa babrali v pieskovisku a pochovávali doň farebné formičky, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Radi sme kreslili kriedami po ceste postavičky a hrali cez plot tenis. Kreslili sme si do pamätníčkov obrázky a šepkali si, kto je do koho zamilovaný. Túlali sme sa po lúkach, jedli šťaveľ a lesné jahody, zbierali margaréty pre mamu a chytali do zaváraninových pohárov lúčne koníky. Pásli sliepky, kŕmili ich dážďovkami, chrobákmi a tajne pozorovali otca, ako sťahuje králiky z kože.
Ani sa mi veriť nechce, že sa to celé niekam stratilo. Možno sa to celé stále deje, ale v inom časopriestore. Niekedy mi je trochu smutno za malým bodkovaným bazénikom, červeným bicyklom, pieskoviskom aj tou prašnou skládkou. Sú to symboly môjho strateného detstva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára