Niekedy dokážem na dlhý čas, celkom zámerne, zablúdiť v hračkárskom oddelení. Kochám sa pohľadom na tú záplavu hračiek, detailne si ich prezerám, hodnotím a kritizujem. Naposledy som si v dajakom nákupnom centre pred zrkadlom skúšala vikingskú prilbu. Nesedela mi.
Momentálne letia farebné plastové postavičky pirátov z Karibiku a z Pána prsteňov, príšerky z vypúlenými očami a chýbajúcimi rukami či nohami, nevkusné plastové meče a samopaly, husle na batérie alebo lacný plastový výlisok tváriaci sa ako elektrická gitara. Najviac sa mi však páči istá neidentifikovateľná slizovitá hmota, ktorú môžem v rukách všelijako stláčať a tvarovať, pritom stále zostáva studená a odporná na dotyk. Je odporná, napriek tomu ju chcem vlastniť.
Ani Barbie sa ešte nestratila z pultov. Minule v Tescu na mňa vystrkovala tie svoje silikónové prsia zo všetkých svetových strán. Kedysi som ju veľmi chcela dostať pod stromček. Nie takú obyčajnú, ale pravú – s dlhými plavými vlasmi a ohybnými kolenami či lakťami, v krásnych šatách a vysokých lodičkách, s korunkou na hlave.
Namiesto nej som dostala len akúsi jej nevydarenú kópiu vyrobenú niekde v Číne. Kĺby sa jej absolútne nedali ohnúť, iba ak by som jej odtrhla celú nohu alebo ruku, no a o bohatých vlasoch tiež nemohla byť reč. Mali neidentifikovateľnú farbu a celú hrivu tvoril jeden nepodarený trs umelých vláken uprostred hlavy. Párkrát som ju aj mala v pláne ostrihať nakrátko, ale rýchlo som si to rozmyslela, keď som si predstavila, ako by asi vyzerala. K Barbie patrí Ken. Otec mi ho nosil z práce asi mesiac. Vždy keď odchádzal na desaťdňový turnus, sľúbil, že tento raz ho už určite prinesie.
Priniesol. S poškodenou nohou a zodratými vlasmi, ktoré mal Ken pre zmenu na hlave iba namaľované. Niesol ho totiž úplne na dne plnej cestovnej tašky.
Inokedy nám zasa mama kúpila bábiky – bábätká. Sestra dostala dievčatko a ja chlapčeka. Ada dievčatku neustále zapletala vrkôčiky a ja som chlapčeka kúpala v provizórnej vaničke z obalu od nátierkového masla. Nedopadlo to dobre. Po čase sa začal pri kúpaní akosi napĺňať vodou a takmer vždy sa utopil. Nakoniec prišiel o obe ruky: lacný plast sa rozpadol na dve polovice. Plakala som. Mama potom polepila tie ruky dokopy asi metrom lepiacej pásky, ale už nikdy to nebolo ono.
Mala som aj koňa. Nie skutočného, ale dreveného, vyrobeného otcovým strýkom. Brat Jojo mu odtrhol nohu. Teraz mám koňa už iba trojnohého. Pôvodne mu otec tú nohu prilepil čiernou izolačnou páskou, ale kamsi sa stratila... aj s tou nohou.
Aj šlapacia kára bola. Celkom vážne. Dostala som ju od uja Štefana a všetci chlapci z okolia mi ju závideli. Provokatívne som sa na nej vozila okolo domu a ignorovala všetky prosby: Veronka, poščaj nom tu karu... (počšaj znamená v kysuckom nárečí požičaj, nie pocikaj)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára