Snažím sa spomenúť si, či mi vždy tak chutilo ako dnes, alebo som po dvadsiatke záhadne ochorela na pažravosť. Nemá zmysel tajiť, zjedla by som aj klince, keby som ich vládala pohrýzť a požuť. Na mnohých jedlách, ktoré som v detstve priam nenávidela, si dnes rada pochutím. Pamätám si, ako mi raz otec v návale amoku chcel strčiť hlavu priamo do kapustnice, pretože som ju nechcela ani za svet zjesť. Dnes by som sa na ňu vrhla hocikedy s takou chuťou, že by po nej nezostala ani kvapka, iba dosucha vylízaný tanier.
Ľudia sa menia, chute sa menia? Ako decko som nenávidela slaninu a čokoľvek mastné. Ak sa na tanieri s nedeľným obedom objavilo bravčové pečené prešpikované kúskami slaninky, koniec sveta! Dnes je chlieb so slaninou a cibuľou jedno z najfajnovejších jedál, aké poznám.
Samostatnou kapitolou je čokoláda. Tú ľúbim hocijakú. Nemeckú, belgickú, švajčiarsku, aj tú našu slovenskú. Poľskú iba v prípade núdze, pretože čokoládovú chuť v nej treba väčšinou fakt dlho hľadať, a aj tak chutí ako obuvnícke lepidlo desať rokov po dátume spotreby.
Na druhej strane, originálnym poľským krowkám sa nevyrovná nič na svete. Síce mi na niekoľko sekúnd dokážu prilepiť zuby o seba a jazyk k podnebiu tak, že sa skoro bojím, či ešte vôbec budem môcť dakedy rozprávať, ale tá chuť stojí za to. Keď som bola malá, moja babka nám varila karamel doma. Nasypala do starého obitého hrnca hrsť kryštálového cukru a miešala ho nad ohňom dovtedy, kým z tej masy nevzniklo niečo hnedé, tvrdé ako betón a beznádejne spojené so starou, vykrivenou hliníkovou lyžicou. Ak sme chceli tú lyžicu ešte niekedy použiť, museli sme všetok karamel z nej zlízať. Po polhodine sme mali jazyky ošúchané do krvi a karamel sme už nikdy v živote nechceli ani vidieť.
Moja babka a mama každý rok pred Vianocami varili domácu čokoládovú kolekciu. Netuším už, ako presne sa pripravovala, ale na tú prenikavú a veľmi mastnú chuť nikdy nezabudnem. Masa rozpusteného tuku a kakaa, najväčšia dobrota na svete. Niekedy do nej primiešali aj hrozienka a potom ju ešte zahorúca rýchlo nalievali do formičiek vystlaných farebným staniolom.
Na stromčeku vyzerala strašne smiešne. Kúsky kolekcie boli totiž také ťažké, že sa pod ich ťarchou konáre živej jedličky ohýbali až k zemi. Hrozilo, že vianočný stromček sa ešte pred Vianocami zrúti, preto sme mu výdatne pomáhali odjedaním kolekcie z každej strany. Na Štedrý večer na ňom zostali už len salónky a vianočné gule.
Vyrastala som na pravej domácej strave. Babka nás zásobovala domácimi rezancami, vajíčkami, mäsom, makom, hubami. Pravidelne sme k nej dvakrát týždenne chodievali s hliníkovou kanvou po čerstvé kravské mlieko, tvaroh a maslo. Vtedy sme na to hrozne nadávali, veď komu by sa chcelo stále vláčiť kanvice plné mlieka? Dnes by som poň utekala aj z Ameriky. Také čerstvo nadojené kravské mlieko, ešte teplé s penou navrchu a silnou vrstvou pravej smotany, sa nedá ani porovnať s tým riedeným nepodarkom, ktorý kupujeme v hypermarketoch.
Babkine ručne zdobené maslo v tvare bochníka chutilo výborne na hrubom krajci doma pečeného chleba s nátierkou z čerstvo roztlačených lesných jahôd alebo čučoriedok. Ešte pred obedom sme potom chodili po svete so zvyškami jahôd až za ušami a červenými fľakmi na tričkách.
Jediné, čo mi však nikdy nechutilo a asi ani chutiť nebude, je kôpor v akejkoľvek podobe. Aká je šanca, že sa to zmení?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára