Moja babka mala krásne vráskavú tvár, dlhé vlasy až do konca života, zapletené v drdole. Desiatky pigmentových fľakov na rukách aj na tvári, množstvo materských znamienok. Vedela veľa ľudových pesničiek, ktoré mi spievala trochu falošne, modlili sme sa spolu Anjeličku, môj strážničku, zbierali peterkľúče a oberali kyslé jablká a nezrelé čerešne v záhrade. Pravidelne čítali televízny program v Eurotelevízii a pozerali juhoamerické telenovely. Naučila ma hrať karty a čítala mi španielske ľudové rozprávky z obitej a zošúverenej knižky v hnedom obale zo stranami polepenými ledabolo kusmi lepiacej pásky. Tú knihu mám stále doma na polici.
Keď sa v lete blížili búrkové oblaky, z neba odpadávali prvé ťažké dažďové kvapky a z diaľky sme počuli hrmenie, hovorievala, že vtedy Pánbožko rozváža poslušným deťom koláčiky. Vysvetľovala mi, že každý má svojho strážneho anjela a ten ho chráni. A že sa treba modliť a chodiť do kostola, inak pôjdeme do pekla a čerti nás budú opekať na ražni.
V lete sme spolu sedávali na károvanej deke pod starou čerešňou a rozprávali sa. Pod strechou boli lastovičie hniezda a ona sa smiala, že lastovičky sú oblečené vo frakoch a napriek tomu si domček stavajú z blata a slamy. A že prinášajú šťastie. Vždy som sa bála, že nasledujúci rok už nepriletia.
Keď bola v nemocnici, robila som jej tam počas návštevných hodín stojky a šnúru, aby som ju aspoň trochu potešila. A recitovala som jej detské riekanky. Neskôr, krátko pred koncom, som sa jej neodvážila ani len pichnúť inzulín do žlto zelenkavej pokožky na stehne. Bála som sa, že jej ublížim.
Každé leto som s radosťou vystrihovala obrázky z lesklých farebných časopisov a lepila ich zvnútra na steny drevenej latríny. Ona mi miešala lepidlo z vody, múky a žĺtka. Spolu sme ho fŕkali na papier a ten lepili na drevené laty.
V sobotu poobede sme stávali na medzi niže domu a pozerali na mladomanželov vychádzajúcich v sprievode svadobčanov zo starého dreveného kostola. Hodnotili sme šaty nevesty a počítali hostí. A počúvali dychovku, ktorá im vyhrávala do taktu počas celej cesty pešo z kostola až do svadobnej sály.
Spávali spolu sme v manželskej posteli a ona hrozne chrápala. Nad nami visel obraz v masívnom ráme. Bol na ňom strážny anjel prevádzajúci akési dievčatko a chlapčeka cez rozbúrenú rieku. Mal dúhové farby. Ten obraz ma vždy fascinoval. Ako z modlitebnej knižky. Pokoj a bezpečie. Ktovie, kde skončil...
Keď sme sa nudili, vytiahla zo skrine veľkú škatuľu od topánok, modrý album a prezerali sme si fotografie. Zo svadieb, osláv, z vojenčiny jej synov a z Bardejovských kúpeľov. Jednu fotku z kúpeľov mám stále pred očami: je čiernobiela, babka tam stojí v hrubom zimnom kabáte, so šatkou na hlave, zem je pokrytá čerstvým snehom a ona sa na tej fotke šťastne usmieva.
Som presvedčená, že dnes určite sedí na obláčiku a dohliada na to, čo robíme a ako to robíme. A keď hrmí, rozváža spolu s Pánbožkom tie koláčiky...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára