Nikdy som nebola manuálne zručná. Ale vždy som chcela byť.
Pokus č.1Prvé pokusy súviseli s papierom a ceruzkami, keď som sa pokúšala nakresliť princeznú. Papier nezriedka skončil rozšklbaný pod posteľou po zistení, že môj výtvor princeznú vôbec nepripomína, vyzerá skôr ako smrteľne chorý vianočný kapor, ktorému odpadol chvost aj všetky plutvy. Aj to iba pri obrovskej dávke fantázie.
Závidela som sestre, ktorá na papieri čarovala jednu princeznú za druhou a mne sa aj pri najväčšom úsilí darili iba chaotické paličky, krúžky a vlnky.
Napriek tomu sa mi v druhom ročníku na základnej škole podarilo získať štvrté miesto v okresnej súťaži na tému Vesmír očami detí. Doteraz nechápem, ako, ale ten človek mal rozhodne zmysel pre abstraktné umenie!
Pokus č. 2V jedno nudné leto sme sa pokúšali so sestrou šiť. Vypýtali sme si od mamy všetky dlho nenosené šaty po tetách a sesterniciach, zásobu nití, ihiel, nožnice. Zriadili sme si exkluzívne krajčírstvo v pivnici. No ani šitie mi nešlo podľa mojich predstáv. Jednak som nedokázala látku poriadne nastrihať, jednak sa mi stále zauzľovala tá prekliata nitka a vždy som tie plánované šaty pre moju bábiku Evu ušila najmenej o štyri čísla menšie.
Vyriešila som to po svojom. Z jedných staručkých šiat som vystrihla dva krivé štvoruholníky a priamo na bábike ich zopla štyrmi zicherkami: dve hore a dve dolu. Keď som s mojím výtvorom vyšla na svetlo božie a kočíkovala bábiku po dvore, začali sa mi staršie decká vysmievať.
Pokus č. 3 až 1 000 000 000 ... Neskôr som to ešte skúšala s navliekaním korálok, ktorých sme dostali od uja za plný lavór po tom, čo zrušil kedysi módne korálikové závesy, ďalej s robením gaštanových zvieratok, vyšívaním, pletením, lepením farebného papiera, ... Myslím, že každý z nás to skúša celý život. Kreativitu si nesieme hlboko v sebe a jej len na nás, čo všetko z nej sami pre seba odhalíme.
Prešla som na (amatérske) tancovanie, gymnastiku (šnúru a špagát viem doteraz) a recitovanie. Ešte ako krpček som recitovala básničku Tata, mama šiši pu, postavili chalupu, chalupa še zvalila, mamu tatu zabila. Potom z detského leporela o hrochovi: Ja som hladný hroch, jem z tanierov troch, je to iba trocha, pre hladného hrocha. V škôlke, v čase doznievajúceho socializmu, o budovaní vlasti, prvom máji, sovietskom vojakovi, a v prvej triede na základnej škole o cirkuse Humberto. Prvýkrát pred väčším publikom na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín. Do konca povinnej školskej dochádzky sa mi podarilo získať niekoľko prvenstiev, ale nikdy som sa neposunula ďalej ako do obvodného kola. Len raz, ale to bolo v súťaži Rozprávkové vretienko, kde som v okresnom kole skončila prvá, no napriek tomu reprezentovať okres do Bratislavy poslali niekoho iného.
Túžila som po tom, že raz budem hlásiť večerný program v štátnej televízii. Chcela som byť hlásateľkou ako Soňa Mullerová alebo Alena Heribanová. Neskôr som si v detskej izbe nad kancelársky stôl prilepila fotografiu Michalskej brány s tým, že raz budem žiť v Bratislave. S tým som sa i hlásila na Filozofickú fakultu Univezity Komenského stále v duši veriac, že napriek mojej introvertnej povahe to dotiahnem až do televízie. Niekedy v tom čase, keď som sa dostala do Bratislavy, post hlásateľky v televízii definitívne zanikol.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára