pondelok 31. decembra 2007
piatok 14. decembra 2007
23. Duchovno
Dnes som si pri sledovaní filmu Godzilla celkom nečakane uvedomila, že toľko vyčkávané Vianoce vlastne stoja práve teraz už niekde pred dverami a čakajú na svoju príležitosť. Popri gýčových výkladoch obchodných centier, zavýjaní Jingle Bells či Last Christmas od vtedy ešte heterosexuála Michaela Georgea a presladených reklamách sa normálne bojím, že ju ani nedostanú, a až niekedy koncom januára zistíme, že sme opäť pribrali dve-tri nové kilečká, zasa rozhádali celú domácnosť, na vianočnom večierku v práci stratili svoju dôstojnosť a odľahčili vlastné bankové konto o značnú sumu, a tak nám neostáva nič iné, len do konca mesiaca vyžiť z vianočných tukových zásob.
Dávam si slávnostný záväzok, že tento rok nebude mojim Vianociam chýbať DUCHOVNO (J. to komentuje, že keby sme nepoznali v slovenčine ch, znelo by to zaujímavejšie: duc-hovno). Jednoducho si sviatky užijem plnými dúškami: konečne naplno precítim polnočnú omšu, pretože mi konečne nebude zle z konzumácie neprimeraného množstva majonézového šalátu a vyprážanej ryby, konečne sa budem podieľať aj na príprave vianočného pečiva a neodfláknem to ako minulý rok roztečenými vanilkovými rožkami, ktoré tvarom pripomínali všetko možné len nie rožky a chutili všelijako, len nie vanilkovo, a konečne všetky miestnosti domu skutočne dôkladne upracem.
Keď som vyriešila duchovnú stránku Vianoc, zostáva stále ešte tá materiálna. DARČEKY. Darčeky? Plánujem ich kúpiť už od polovice augusta. Odhodlať sa, naplánovať, vstúpiť do obchodu, vybrať, zaplatiť, odísť, priniesť domov a ešte aj zabaliť!
Bojím sa, že to zasa dopadne tak ako po minulé Vianoce. Mame som venovala predražený protivráskový krém a ukázalo sa, že je naň alergická, otcovi zasa fľašu tokajského, o ktorú sa s nami veľkoryso podelil hneď po akte nadeľovania darčekov a tak mu iba tá prázdna fľaša, bratovi som podarovala vodu po holení, aby som následne zistila, že on sa ešte ani riadne holiť nezačal (vlastne som si pôvodne myslela, že to je parfém), no a sestre som venovala cédečko s dovolenkovými melódiami z ostrova Seychelly, ktoré som kúpila v obchode s lacnými knihami, no a keď sme si ho pustili, zistila som, prečo bolo také lacné. Išla som sa od hanby prepadnúť. Asi nemám talent na výber vhodných darčekov a tak to podvedome stále odkladám, až napokon skončím dva dni pred sviatkami v preplnenom obchode s vyplazeným jazykom a zoberiem všetko, čo ešte kúpychtiví zákazníci nestihli vziať (alebo to, čo nikto nechcel).
Dávam si slávnostný záväzok, že tento rok nebude mojim Vianociam chýbať DUCHOVNO (J. to komentuje, že keby sme nepoznali v slovenčine ch, znelo by to zaujímavejšie: duc-hovno). Jednoducho si sviatky užijem plnými dúškami: konečne naplno precítim polnočnú omšu, pretože mi konečne nebude zle z konzumácie neprimeraného množstva majonézového šalátu a vyprážanej ryby, konečne sa budem podieľať aj na príprave vianočného pečiva a neodfláknem to ako minulý rok roztečenými vanilkovými rožkami, ktoré tvarom pripomínali všetko možné len nie rožky a chutili všelijako, len nie vanilkovo, a konečne všetky miestnosti domu skutočne dôkladne upracem.
Keď som vyriešila duchovnú stránku Vianoc, zostáva stále ešte tá materiálna. DARČEKY. Darčeky? Plánujem ich kúpiť už od polovice augusta. Odhodlať sa, naplánovať, vstúpiť do obchodu, vybrať, zaplatiť, odísť, priniesť domov a ešte aj zabaliť!
Bojím sa, že to zasa dopadne tak ako po minulé Vianoce. Mame som venovala predražený protivráskový krém a ukázalo sa, že je naň alergická, otcovi zasa fľašu tokajského, o ktorú sa s nami veľkoryso podelil hneď po akte nadeľovania darčekov a tak mu iba tá prázdna fľaša, bratovi som podarovala vodu po holení, aby som následne zistila, že on sa ešte ani riadne holiť nezačal (vlastne som si pôvodne myslela, že to je parfém), no a sestre som venovala cédečko s dovolenkovými melódiami z ostrova Seychelly, ktoré som kúpila v obchode s lacnými knihami, no a keď sme si ho pustili, zistila som, prečo bolo také lacné. Išla som sa od hanby prepadnúť. Asi nemám talent na výber vhodných darčekov a tak to podvedome stále odkladám, až napokon skončím dva dni pred sviatkami v preplnenom obchode s vyplazeným jazykom a zoberiem všetko, čo ešte kúpychtiví zákazníci nestihli vziať (alebo to, čo nikto nechcel).
štvrtok 6. decembra 2007
22. Domček z kariet
Stále sa teším z nášho budúceho bytu, síce ešte stále v procese výstavby, ale sľubne smerujúceho až k záverečnému finále a následným ováciám gigantických rozmerov. Už viem, ako bude vyzerať naša sedačka, kam postavím izbové kvetiny a aký typ umývačky budeme mať zabudovaný v kuchynskej linke. Máme ho v našich hlavách zariadený od vstavanej skrine v spálni a na chodbe až po koberček smotanovej farby ležérne pohodený len tak pred vaňou.
Som si istá, že naša radosť a predstavy sú z psychologického hľadiska v absolútnom poriadku. Čo však až tak v úplnom poriadku nie je, sú ľudia okolo. Väčšina z nich sa totiž po informácii o byte snaží našu radosť zlikvidovať. A to smiešnymi argumentami.
- Čože? Byt v novostavbe? Také niečo by som v živote nechcel. Ani zadarmo. Určite budete čakať najmenej rok, kým ho dokončia. Ak ho vôbec dokončia...
- Byt v novostavbe? Nikdy. Dnes ich stavajú narýchlo a samí fušeri. Určite vám po polroku opadajú všetky obkladačky v kúpeľni a popraská stena v obývačke...
- A čože to máte za byt? Je aspoň medzi dvoma ďalšími? Inak vám bude narážať vietor do stien a tie budú večne studené. Zmrznete tam.
- Ha! Moji známi kúpili byt tam kde vy, má rovnakú metráž a stál ich o dvesto tisíc menej ako vás...
- No veď počkaj, tešiť sa z neho budeš dovtedy, kým ťa nevytopia susedia!
- Ja by som nikdy nechcel mať spojenú kuchyňu s obývačkou. Každý ti bude nahliadať do hrnca a keď niečo pripáliš, zasmradíš celý byt. A navyše budeš musieť mať v kuchyni stále poriadok...
- A v trojposchodovom dome máte aj výťah! Aké smiešne! Načo ti tam bude...
Takže milí škodoradostníci, odkaz pre vás:
a) Nebude to trvať ďalšie desaťročie, kým byt dokončia. Boli sme sa tam pozrieť a všetko je v poriadku. Byt je v procese vnútorného dokončovania.
b) Nie je na okraji, ale medzi dvoma bytmi, studené steny nehrozia.
c) Ak nás susedia vytopia, znovu vymaľujeme a večer to celé s nimi predebatujeme pri fľaši červeného.
d) Je mi jedno, koľko stál rovnaký byt v rovnakej lokalite niekoho iného. Mňa zaujíma iba to, koľko stál nás.
e) Mať spojenú obývačku s kuchyňou bolo naše želanie. Nevadí mi, keď mi nazerajú do hrnca a jedlá nezvyknem pripaľovať. A kto povedal, že v kuchyni musím mať vždy poriadok? Návšteva príde preto, aby nás videla, aby sme sa porozprávali a zasmiali sa spolu, nie aby hodnotila čistotu bytu. Hygienikov na návštevy totiž nezvyknem pozývať.
Najviac mi je smutno z toho, že plné ústa argumentov majú práve tí, ktorí svoje bývanie zdedili po bohatom strýkovi, žijú desať rokov v prenajatej garsónke alebo ešte ani nevystrčili päty zo svojej detskej izby v rodičovskom dome. Mama im perie, žehlí, vyvára a robí desiate do práce. Full-service.
Ja sa teším z toho, že sme si dokázali byt kúpiť sami, bez akejkoľvek finančnej injekcie zo strany rodičov a svoje ideály a predstavy si nikým nenechám zničiť. A keby mi mali aj po prvej noci strávenej v byte opadať v kúpeľni zo stien všetky obkladačky, tak ich tam vlastnoručne nalepím nazad a budem sa pri tom usmievať.
O to viac si cením všetkých, ktorí sa dokážu tešiť s nami. Tešiť nefalšovanou radosťou a neboja sa povedať: "Držím vám palce." Lebo tak to mať byť. Držme si všetci navzájom palce, aby sa nám darilo.
Som si istá, že naša radosť a predstavy sú z psychologického hľadiska v absolútnom poriadku. Čo však až tak v úplnom poriadku nie je, sú ľudia okolo. Väčšina z nich sa totiž po informácii o byte snaží našu radosť zlikvidovať. A to smiešnymi argumentami.
- Čože? Byt v novostavbe? Také niečo by som v živote nechcel. Ani zadarmo. Určite budete čakať najmenej rok, kým ho dokončia. Ak ho vôbec dokončia...
- Byt v novostavbe? Nikdy. Dnes ich stavajú narýchlo a samí fušeri. Určite vám po polroku opadajú všetky obkladačky v kúpeľni a popraská stena v obývačke...
- A čože to máte za byt? Je aspoň medzi dvoma ďalšími? Inak vám bude narážať vietor do stien a tie budú večne studené. Zmrznete tam.
- Ha! Moji známi kúpili byt tam kde vy, má rovnakú metráž a stál ich o dvesto tisíc menej ako vás...
- No veď počkaj, tešiť sa z neho budeš dovtedy, kým ťa nevytopia susedia!
- Ja by som nikdy nechcel mať spojenú kuchyňu s obývačkou. Každý ti bude nahliadať do hrnca a keď niečo pripáliš, zasmradíš celý byt. A navyše budeš musieť mať v kuchyni stále poriadok...
- A v trojposchodovom dome máte aj výťah! Aké smiešne! Načo ti tam bude...
Takže milí škodoradostníci, odkaz pre vás:
a) Nebude to trvať ďalšie desaťročie, kým byt dokončia. Boli sme sa tam pozrieť a všetko je v poriadku. Byt je v procese vnútorného dokončovania.
b) Nie je na okraji, ale medzi dvoma bytmi, studené steny nehrozia.
c) Ak nás susedia vytopia, znovu vymaľujeme a večer to celé s nimi predebatujeme pri fľaši červeného.
d) Je mi jedno, koľko stál rovnaký byt v rovnakej lokalite niekoho iného. Mňa zaujíma iba to, koľko stál nás.
e) Mať spojenú obývačku s kuchyňou bolo naše želanie. Nevadí mi, keď mi nazerajú do hrnca a jedlá nezvyknem pripaľovať. A kto povedal, že v kuchyni musím mať vždy poriadok? Návšteva príde preto, aby nás videla, aby sme sa porozprávali a zasmiali sa spolu, nie aby hodnotila čistotu bytu. Hygienikov na návštevy totiž nezvyknem pozývať.
Najviac mi je smutno z toho, že plné ústa argumentov majú práve tí, ktorí svoje bývanie zdedili po bohatom strýkovi, žijú desať rokov v prenajatej garsónke alebo ešte ani nevystrčili päty zo svojej detskej izby v rodičovskom dome. Mama im perie, žehlí, vyvára a robí desiate do práce. Full-service.
Ja sa teším z toho, že sme si dokázali byt kúpiť sami, bez akejkoľvek finančnej injekcie zo strany rodičov a svoje ideály a predstavy si nikým nenechám zničiť. A keby mi mali aj po prvej noci strávenej v byte opadať v kúpeľni zo stien všetky obkladačky, tak ich tam vlastnoručne nalepím nazad a budem sa pri tom usmievať.
O to viac si cením všetkých, ktorí sa dokážu tešiť s nami. Tešiť nefalšovanou radosťou a neboja sa povedať: "Držím vám palce." Lebo tak to mať byť. Držme si všetci navzájom palce, aby sa nám darilo.
nedeľa 2. decembra 2007
21. Decembrový guláš
December začal. Konečne. Už len dvadsaťtri dní a príde Ježiško. S ním vianočný kapor a majonézový šalát, varené víno a punč, lokše, kapustnica, vôňa pomarančov a mandarínok, veľa rozprávok a filmov, blikajúcich svetielok za oknami a hádam aj snehu, ale aj migrén, nafúknutého brucha, hádok kvôli nevydareným darčekom, stresu a fľakov od vína na sviatočnom obruse.
Dnes ráno som zjedla prvý kúsok čokoládky z adventného kalendára a už poobede som mala chuť vykašľať sa na tradície a rýchlo zjesť aj zvyšných dvadsaťtri. Odolala som. Kalendár naďalej provokatívne natŕča tie svoje čokoládové okienka stojac na stole, ja naň zazerám a cvičím si svoju pevnú vôľu. Zatiaľ. Začínam sa cítiť predvianočne. Doteraz som sa tomu pocitu blížiacich sa sviatkov, ktorý sa mi reklama pokúšala naservírovať už od polovice októbra, snažila vzpierať, ale už sa nedá. Začal sa december a s ním prišla aj chuť nakupovať darčeky a ozdobiť girlandami všetko, čo predo mnou neutečie. Tento rok mám pre rodinu celkom milé prekvapenie, o ktorom zatiaľ ešte ani netušia.
Pod stromčekom budú na nich čakať spomienky. Moje. Zábavné príbehy z detstva ich budú čakať v celofáne previazané stuhou. Dostali názov Domáci karamel a o celý dizajn sa postaral Janko, za čo mu veľmi ďakujem. Keby som sa o jej vizuálnu stránku mala starať ja, zrejme by to dopadlo tak, že rodinka by pod stromčekom objavila iba kopu papierov zopnutých kancelárskymi sponkami alebo hrebeňovou väzbou z najbližšieho copy shopu.
Prvý decembrový deň som preleňošila. Strávila som ho v posteli, pretože sa na mňa už po druhýkrát v priebehu dvoch týždňov nalepila viróza. Snažím sa ju zlikvidovať prieduškovým čajom, medom a panadolom. A odpočinkom kombinovaným s filmami a rozprávkami. Čítaním časopisov a pletením šálu z hrubej vlny smotanovej farby. A takisto hustou fazuľovou polievkou, ktorú si sme dnes uvarili a po ktorej sa cítim ako balón tesne pred explóziou. Fazuľa nie je ten správny liek na liečbu virózy. No čo, vyskúšať treba všetko.
Mala by som asi spať, ale nedá sa. V hlave sa mi naháňajú myšlienky – rozmýšľam nad nedoriešeným prípadom z práce, telefonátom z piatkového poobedia, nad nekrofilom z včerajšej kriminálky, nad tým, kam pôjdeme zajtra a čo si chcem kúpiť. Pekne. Na obed bola fazuľa a v hlave mám guláš. Hotová reštaurácia.
Aj tak mi je fajn. Tak sa aj vy sa napriek tomu vášmu gulášu myšlienok nadýchnite decembrového vzduchu, zjedzte prvú čokoládku z adventného kalendára a užívajte si predvianočnú atmosféru. Krásny december!
Dnes ráno som zjedla prvý kúsok čokoládky z adventného kalendára a už poobede som mala chuť vykašľať sa na tradície a rýchlo zjesť aj zvyšných dvadsaťtri. Odolala som. Kalendár naďalej provokatívne natŕča tie svoje čokoládové okienka stojac na stole, ja naň zazerám a cvičím si svoju pevnú vôľu. Zatiaľ. Začínam sa cítiť predvianočne. Doteraz som sa tomu pocitu blížiacich sa sviatkov, ktorý sa mi reklama pokúšala naservírovať už od polovice októbra, snažila vzpierať, ale už sa nedá. Začal sa december a s ním prišla aj chuť nakupovať darčeky a ozdobiť girlandami všetko, čo predo mnou neutečie. Tento rok mám pre rodinu celkom milé prekvapenie, o ktorom zatiaľ ešte ani netušia.
Pod stromčekom budú na nich čakať spomienky. Moje. Zábavné príbehy z detstva ich budú čakať v celofáne previazané stuhou. Dostali názov Domáci karamel a o celý dizajn sa postaral Janko, za čo mu veľmi ďakujem. Keby som sa o jej vizuálnu stránku mala starať ja, zrejme by to dopadlo tak, že rodinka by pod stromčekom objavila iba kopu papierov zopnutých kancelárskymi sponkami alebo hrebeňovou väzbou z najbližšieho copy shopu.
Prvý decembrový deň som preleňošila. Strávila som ho v posteli, pretože sa na mňa už po druhýkrát v priebehu dvoch týždňov nalepila viróza. Snažím sa ju zlikvidovať prieduškovým čajom, medom a panadolom. A odpočinkom kombinovaným s filmami a rozprávkami. Čítaním časopisov a pletením šálu z hrubej vlny smotanovej farby. A takisto hustou fazuľovou polievkou, ktorú si sme dnes uvarili a po ktorej sa cítim ako balón tesne pred explóziou. Fazuľa nie je ten správny liek na liečbu virózy. No čo, vyskúšať treba všetko.
Mala by som asi spať, ale nedá sa. V hlave sa mi naháňajú myšlienky – rozmýšľam nad nedoriešeným prípadom z práce, telefonátom z piatkového poobedia, nad nekrofilom z včerajšej kriminálky, nad tým, kam pôjdeme zajtra a čo si chcem kúpiť. Pekne. Na obed bola fazuľa a v hlave mám guláš. Hotová reštaurácia.
Aj tak mi je fajn. Tak sa aj vy sa napriek tomu vášmu gulášu myšlienok nadýchnite decembrového vzduchu, zjedzte prvú čokoládku z adventného kalendára a užívajte si predvianočnú atmosféru. Krásny december!
utorok 27. novembra 2007
20. Neskutočne skutočný
November bol strašne rýchly. Splašený. Popletený. Zasnežený.
V pondelok ma zobudili silné nárazy vetra do okenných tabúľ. Bolo pár minút pred šiestou a všade tma ako v tom najtmavšom kúte. Vyšla som zívajúc na balkón presvedčiť sa na vlastné oči, aké je počasie. Sneh. A úplne všade.
O dvadsať minút som vykročila z dverí internátu a neverila. Pravá snehová búrka zmixovaná s pravou letnou búrkou dokopy. Sneh metalo do všetkých strán, môj dáždnik sa chvíľami menil na šarkana a do toho sa blýskalo a hrmelo.
Moja babka hovorievala, že keď hrmí, pánbožko rozváža deťom koláčiky. Tak v tomto prípade ich rozvážal celé tony. Decká museli cez rok výnimočne poslúchať.
Ale keď sa konečne to nebeské bláznenie skončilo, Bratislava vyzerala nádherne. Ako pocukrovaná kryštálovým cukrom. Iba ochutnať.
Škoda len, že tu čerstvo napadaný sneh vydrží maximálne doobeda, potom úplne zlezie a zostane po ňom nechutná kaša. A tak ráno prichádzam do práce pekne zasnežená, s kvapkami roztopeného snehu stekajúcimi z mojich vlasov, a poobede prídem domov zababraná od blata až za ušami a stopy bahna nachádzam ešte aj na dne kabelky. No chápete to?
Okrem bláznivého počasia sa darilo aj mne. Dvakrát som totiž spiaceho Janka zamkla v našom provizórnom príbytku a ešte mu omylom vzala aj jeho kľúče. Ráno totiž odchádzam prvá. Dvakrát som ho musela utekať z práce zachrániť a pritom vždy dvakrát prestupovať. A on sa vôbec na mňa nehneval. No nie je to charakter?
No a to som ho pritom odrezala nielen od kúpeľne a toalety, ale aj od chladničky. Zostal mu len prístup na balkón, keby chcel od zúfalstva vyskočiť, a notebook s internetom. Vybral si to druhé. Našla som ho celkom šťastne sedieť za notebookom a surfovať na nete. Zachránil ho vlastne internet a ja som vlastne iba asistovala. A ešte telefón. Keby mi nebol zavolal, že nedobrovoľne trčí uväznený v priestore 3,75 x 3,45 m, trčí tam až dovtedy, kým sa nevrátim.
Inak, tie rozmery izby sú úplne presné, pred chvíľou som mu totiž v záujme dodržať absolútnu pravdivosť týchto riadkov položila celkom nevinnú otázku: "Zlato, aké rozmery má táto izba?"
A on smrteľne vážne vytiahol meter a celú izbu premeral bez toho, aby sa ma aspoň opýtal, na čo to vlastne potrebujem vedieť.
Teraz, po tomto všetkom, som už na 100% presvedčená, že chlapi sú z Marsu, alebo z Pluta, to je v podstate jedno, ale rozhodne sem prileteli z iného miesta a iným spôsobom ako ženy. Alebo aspoň ten môj. Inak si neviem vysvetliť, že sa na mňa vôbec nehnevá ani po tom, čo ho už druhýkrát v priebehu týždňa odrežem jedným nevinným kľúčom od zvyšku sveta, no na druhej strane dokáže pätnásť minút stráviť diskusiou na tému Prečo si naši susedia z chodby už zasa bez opýtania požičali náš sušiak na prádlo?
V pondelok ma zobudili silné nárazy vetra do okenných tabúľ. Bolo pár minút pred šiestou a všade tma ako v tom najtmavšom kúte. Vyšla som zívajúc na balkón presvedčiť sa na vlastné oči, aké je počasie. Sneh. A úplne všade.
O dvadsať minút som vykročila z dverí internátu a neverila. Pravá snehová búrka zmixovaná s pravou letnou búrkou dokopy. Sneh metalo do všetkých strán, môj dáždnik sa chvíľami menil na šarkana a do toho sa blýskalo a hrmelo.
Moja babka hovorievala, že keď hrmí, pánbožko rozváža deťom koláčiky. Tak v tomto prípade ich rozvážal celé tony. Decká museli cez rok výnimočne poslúchať.
Ale keď sa konečne to nebeské bláznenie skončilo, Bratislava vyzerala nádherne. Ako pocukrovaná kryštálovým cukrom. Iba ochutnať.
Škoda len, že tu čerstvo napadaný sneh vydrží maximálne doobeda, potom úplne zlezie a zostane po ňom nechutná kaša. A tak ráno prichádzam do práce pekne zasnežená, s kvapkami roztopeného snehu stekajúcimi z mojich vlasov, a poobede prídem domov zababraná od blata až za ušami a stopy bahna nachádzam ešte aj na dne kabelky. No chápete to?
Okrem bláznivého počasia sa darilo aj mne. Dvakrát som totiž spiaceho Janka zamkla v našom provizórnom príbytku a ešte mu omylom vzala aj jeho kľúče. Ráno totiž odchádzam prvá. Dvakrát som ho musela utekať z práce zachrániť a pritom vždy dvakrát prestupovať. A on sa vôbec na mňa nehneval. No nie je to charakter?
No a to som ho pritom odrezala nielen od kúpeľne a toalety, ale aj od chladničky. Zostal mu len prístup na balkón, keby chcel od zúfalstva vyskočiť, a notebook s internetom. Vybral si to druhé. Našla som ho celkom šťastne sedieť za notebookom a surfovať na nete. Zachránil ho vlastne internet a ja som vlastne iba asistovala. A ešte telefón. Keby mi nebol zavolal, že nedobrovoľne trčí uväznený v priestore 3,75 x 3,45 m, trčí tam až dovtedy, kým sa nevrátim.
Inak, tie rozmery izby sú úplne presné, pred chvíľou som mu totiž v záujme dodržať absolútnu pravdivosť týchto riadkov položila celkom nevinnú otázku: "Zlato, aké rozmery má táto izba?"
A on smrteľne vážne vytiahol meter a celú izbu premeral bez toho, aby sa ma aspoň opýtal, na čo to vlastne potrebujem vedieť.
Teraz, po tomto všetkom, som už na 100% presvedčená, že chlapi sú z Marsu, alebo z Pluta, to je v podstate jedno, ale rozhodne sem prileteli z iného miesta a iným spôsobom ako ženy. Alebo aspoň ten môj. Inak si neviem vysvetliť, že sa na mňa vôbec nehnevá ani po tom, čo ho už druhýkrát v priebehu týždňa odrežem jedným nevinným kľúčom od zvyšku sveta, no na druhej strane dokáže pätnásť minút stráviť diskusiou na tému Prečo si naši susedia z chodby už zasa bez opýtania požičali náš sušiak na prádlo?
štvrtok 22. novembra 2007
19. Pyžamománia
Mám zvláštny vzťah k pyžamám. Ak oblečiem, už nevyzlečiem. Škoda, nepamätám sa na všetky, ktoré som kedy mala, ale pamätám sa aspoň na tri či štyri nezabudnuteľné. Ich životná púť už skončila. Po niekoľkoročnom intenzívnom nosení látka akosi zredla, kde-tu sa porobili dierky a napokon pyžamo skončilo v tom lepšom prípade ako podarúnok pre mladšiu generáciu, alebo ako handra na utieranie prachu či podlahy, v najhoršom prípade skončilo v koši.
Prvé pyžamo, na ktoré si spomínam, bol doma šitý citrónovo žltý a ružový overal. Milovala som ho a nosila do zbláznenia, aj keď mal jednu obrovskú nevýhodu. Ak som totiž potrebovala rýchlo bežať na wc, nedalo sa.
Keď som mala asi päť rokov, rodičia mi kúpili na trhoch v Poľsku okrem iného aj biele pyžamo s drobnými modrými snehovými vločkami. Pôvodne bolo pre Adu, ale skončilo u mňa a potom aj u Joža, ktorý ho donosil do úplného konca. V škôlke som väčšinou nespávala, iba zopár ráz. Ja som sa na rozdiel od ostatných detí na poobedňajší spánok tešila a to iba kvôli tomu, aby som všetkým mohla predviesť moje nové pyžamo. Nespala som, iba hľadela dve hodiny neprítomne na fľakatý plafón a oči som zavrela len vtedy, keď išla okolo učiteľka. Už si ale nespomínam, či moje pyžamo ostatné škôlkarčatá ocenili.
Na základnej škole som dostala ovčie kiahne. Vyzerala som ako mimozemšťan posiaty neznámymi bobuľami od hlavy až k pätám. Tri týždne. Mama ma pravidelne balzamovala tekutým púdrom po celom tele a ja som si cvičila pevnú vôľu a odolávala nutkaniu poškrabať sa. Prísny zákaz škrabania som nakoniec takmer neporušila. Vďaka môjmu pyžamku, ktoré ma sprevádzalo v tomto ťažkom čase. Prischla mu prezývka komunistické. Milovala som ho zo všetkých najviac. Žltý podklad a na ňom krvavo červené, zrelé čerešne. Vyzerali úplne šťavnato aj vtedy, keď sa pyžamo už rozpadalo.
Odvtedy som vynosila niekoľko ďalších pyžám, ale s istotou viem, že keby som v nejakom zastrčenom obchode našla podobné tomu s čerešňami, neváham ani chvíľu.
Prvé pyžamo, na ktoré si spomínam, bol doma šitý citrónovo žltý a ružový overal. Milovala som ho a nosila do zbláznenia, aj keď mal jednu obrovskú nevýhodu. Ak som totiž potrebovala rýchlo bežať na wc, nedalo sa.
Keď som mala asi päť rokov, rodičia mi kúpili na trhoch v Poľsku okrem iného aj biele pyžamo s drobnými modrými snehovými vločkami. Pôvodne bolo pre Adu, ale skončilo u mňa a potom aj u Joža, ktorý ho donosil do úplného konca. V škôlke som väčšinou nespávala, iba zopár ráz. Ja som sa na rozdiel od ostatných detí na poobedňajší spánok tešila a to iba kvôli tomu, aby som všetkým mohla predviesť moje nové pyžamo. Nespala som, iba hľadela dve hodiny neprítomne na fľakatý plafón a oči som zavrela len vtedy, keď išla okolo učiteľka. Už si ale nespomínam, či moje pyžamo ostatné škôlkarčatá ocenili.
Na základnej škole som dostala ovčie kiahne. Vyzerala som ako mimozemšťan posiaty neznámymi bobuľami od hlavy až k pätám. Tri týždne. Mama ma pravidelne balzamovala tekutým púdrom po celom tele a ja som si cvičila pevnú vôľu a odolávala nutkaniu poškrabať sa. Prísny zákaz škrabania som nakoniec takmer neporušila. Vďaka môjmu pyžamku, ktoré ma sprevádzalo v tomto ťažkom čase. Prischla mu prezývka komunistické. Milovala som ho zo všetkých najviac. Žltý podklad a na ňom krvavo červené, zrelé čerešne. Vyzerali úplne šťavnato aj vtedy, keď sa pyžamo už rozpadalo.
Odvtedy som vynosila niekoľko ďalších pyžám, ale s istotou viem, že keby som v nejakom zastrčenom obchode našla podobné tomu s čerešňami, neváham ani chvíľu.
streda 21. novembra 2007
18. Lienka, kocky a bicykel
Milovala som svoju červenú kovovú lienku. Dnes by ju určite vyhlásili za hračku absolútne nevhodnú pre dvojročné deti, ale mňa fascinovala. Zmestila sa tak akurát do dospeláckej dlane, bola kovová, poriadne ťažká, s kolieskami. Obitá od toľkého hádzania o zem a iných nehôd. Milovala som ju. Až tak, že som ju pri každej príležitosti oblizovala, čo samozrejme nezostalo bez následkov. Jazyk mi opuchol na nepoznanie a vyhádzal sa malými bolestivými vyrážkami. Lekárka mi predpísala dajakú fialovú vodičku. Neviem už, čo sa s lienkou stalo. Či mama vtedy tú lienku - nešťastnicu vyhodila, alebo som ju postupom času rozobrala na súčiastky ja.
Milovala som drevené kocky. Výsledný rozprávkový obrázok nás ani zďaleka tak nezaujímal ako výstavba diaľničných komunikácií, rodinných domov, hradov, skladanie nábytku pre bábiky či športová disciplína hod kockou do diaľky. Keď sa Jojovi prerezávali zuby, hrýzol ich a na kockách zostávali odtlačky jeho zubov. Otec nám kocky postupne kupovať prestal, poroztrácali sme ich, zostalo nám iba pár opustených drevených kúskov v škatuli na povale.
Milujem knižky. Pokiaľ som sa nenaučila čítať, sedela som nad leporelami a aspoň sa snažila klamať telom. Viete si predstaviť noviny bez jediného písmenka? Možno by sme boli oveľa šťastnejší. Na fotke by si podávali ruky vysmiati politici a vyzeralo by to, že je všetko v poriadku, aj keby sa tí dvaja práve dohodli na zvýšení daní a krátení nášho mesačného príjmu. To by ale nemohla existovať televízia a rádio.
Do knižnice ma mama prihlásila v druhej triede, len čo som vedela ako tak čítať. Predtým som absolvovala všetky povinné čítačky v šlabikári. V knižnici som bola prvýkrát tesne pred Vianocami. Pamätám sa, že som si požičala Vianočné rozprávky od Walta Disneyho. Knižka mala krásny dizajn.
Milovala som milión vecí: môj modrý bicyklík s takmer úplne zodratými plášťami a pomocnými kolieskami, ktoré ma hneď pri prvom pokuse stať sa šampiónom v cyklistike zaviezli rovno do potoka, moju bábiku Barbie, aj keď mala na hlave iba jeden trs vlasov a nedali sa jej ohýbať kĺby, moje červené boby s utrhnutou brzdou, krikľavú zimnú bundu s disneyovským motívom, červené kožené palčiaky s obrázkom káčera, ružové snehule, bábiku Evu, dreveného koňa bez jednej nohy, termixy a zakysanku (mikišku) v hranatom plastovom obale, čo nám tatino pravidelne nosil z roboty, mamin rúž na poličke v kúpeľni, ktorý voňal po jablkách a vôbec mi nepristal, krásny magnetický peračník s mačkou, detskú ruletu a Človeče, nehnevaj sa.
Milovala som drevené kocky. Výsledný rozprávkový obrázok nás ani zďaleka tak nezaujímal ako výstavba diaľničných komunikácií, rodinných domov, hradov, skladanie nábytku pre bábiky či športová disciplína hod kockou do diaľky. Keď sa Jojovi prerezávali zuby, hrýzol ich a na kockách zostávali odtlačky jeho zubov. Otec nám kocky postupne kupovať prestal, poroztrácali sme ich, zostalo nám iba pár opustených drevených kúskov v škatuli na povale.
Milujem knižky. Pokiaľ som sa nenaučila čítať, sedela som nad leporelami a aspoň sa snažila klamať telom. Viete si predstaviť noviny bez jediného písmenka? Možno by sme boli oveľa šťastnejší. Na fotke by si podávali ruky vysmiati politici a vyzeralo by to, že je všetko v poriadku, aj keby sa tí dvaja práve dohodli na zvýšení daní a krátení nášho mesačného príjmu. To by ale nemohla existovať televízia a rádio.
Do knižnice ma mama prihlásila v druhej triede, len čo som vedela ako tak čítať. Predtým som absolvovala všetky povinné čítačky v šlabikári. V knižnici som bola prvýkrát tesne pred Vianocami. Pamätám sa, že som si požičala Vianočné rozprávky od Walta Disneyho. Knižka mala krásny dizajn.
Milovala som milión vecí: môj modrý bicyklík s takmer úplne zodratými plášťami a pomocnými kolieskami, ktoré ma hneď pri prvom pokuse stať sa šampiónom v cyklistike zaviezli rovno do potoka, moju bábiku Barbie, aj keď mala na hlave iba jeden trs vlasov a nedali sa jej ohýbať kĺby, moje červené boby s utrhnutou brzdou, krikľavú zimnú bundu s disneyovským motívom, červené kožené palčiaky s obrázkom káčera, ružové snehule, bábiku Evu, dreveného koňa bez jednej nohy, termixy a zakysanku (mikišku) v hranatom plastovom obale, čo nám tatino pravidelne nosil z roboty, mamin rúž na poličke v kúpeľni, ktorý voňal po jablkách a vôbec mi nepristal, krásny magnetický peračník s mačkou, detskú ruletu a Človeče, nehnevaj sa.
sobota 3. novembra 2007
17. Sebavedomý článok
Sebavedomie je potvora. Riadna.
Niekto disponuje jeho nevyčerpateľnými zásobami a nemá problém chrstnúť do tváre šéfovi, že aj tak je lepší ako on (a naozaj byť o tom aj vnútorne presvedčený), so vztýčenou hlavou vyplávať z miestnosti a ešte za sebou tresknúť dvermi, iný musí dolovať zvyšky sebavedomia až odniekiaľ z malíčka na ľavej nohe, aby dokázal s maličkou dušičkou požiadať o zvýšenie platu, aj keď robí dvadsať hodín denne vrátane víkendov a na prácu myslí aj v spánku či na záchode.
Hovorí sa, že muži sú na tom, čo sa týka sebavedomia, oveľa lepšie ako ženy. Zrejme na tom niečo bude. Dokonalým príkladom je jeden môj kolega. Každé ráno sa zjaví v kancelárii so suverénnym úsmevom, vlasmi gélom dokonale prilepenými k hlave a ručne pleteným svetrom ako od babičky, pod ktorým sa nejasne črtajú napumpované svaly. Sadne si za svoj stôl a tvári sa, že je prinajmenšom generálnym riaditeľom a hollywoodskym hercom v jednom. Snaží sa nás očariť svojimi najnovšími historkami o jeho úspechoch v balení dlhonohých blondín, ekonomickými znalosťami, názormi na slovenský šoubiznis a politiku, kozmetiku, vlastne na čokoľvek. Ak sa ho spýtate "Do you speak English?", suverénne vám odpovie "Yes, of course", aj keď sa angličtinu začal učiť len minulý štvrtok.
Musím sa priznať, že som si v záujme zachovania svojho duševného zdravia a ešte aspoň ako-takého malilinkého kúsočka sebavedomia radšej kúpila mp-trojku a celú pracovnú dobu si púšťam do uší hudbu, len aby som nemusela počúvať, aký je úžasný.
Týmto krátkym exkurzom do života v našom open space som vlastne chcela nahlas povedať, že vôbec nie som zástancom amerického vzorca správania sa, ktorý diktuje byť maximálne sebavedomým v akejkoľvek situácii nehľadiac na skutočné schopnosti a osobnosť jedinca. Je smiešne, keď niekto zatvára oči nad svojím falošným spevom, suverénne sa prihlási do Superstar a aj napriek tomu, že ho porota pošle kadeľahšie, stále je presvedčený, že je nový Elvis alebo Madonna.
Na druhej strane mám pocit, že v domácich vodách skôr prevláda opačný model: sme šikovné, múdre, dobre vyzerajúce, perspektívne a bojíme sa to ukázať. Sedíme prikrčené v najtmavšom kúte kancelárie a nenachádzame odvahu zodvihnúť zrak a všetkým ukázať, čo sa v nás skrýva. Stále si myslíme, že sú schopnejší ako my.
Som rovnaká ako väčšina slovenských žien. Moje sebavedomie má tendenciu prudko kolísať. Ráno vstanem z postele napumpovaná sebavedomím ako balón, suverénne vplávam do kancelárie, o desiatej na porade ma šéfka sfúkne a moje ťažko nadobudnuté sebavedomie je preč. Po stý raz v priebehu jedného týždňa. Z ťažkého šoku sa spamätávam potom celý deň a mám obrovskú chuť zaliezť do postele s plyšovým mackom a zakričať do kuchyne na mamu, nech mi uvarí "kakauko".
Dnes som vstala z postele s presvedčením, že moje sebavedomie bude odteraz nemenné. Zdalo sa mi, že to funguje. Ale len do chvíle, kým som sa nevybrala nakupovať. Konečne sa mi podarilo zohnať tú fantastickú sladkokyslú chilli omáčku, ktorú po obchodoch hľadám odvtedy, ako sme ju s J. vyskúšali spolu s baklažánovým rizotom v jednej pizzerii. Po ceste z obchodu som sa na ňu nevedela vynadívať, stále som ju vyťahovala z tašky a obzerala si ju. Už som ju cítila na jazyku. Vtom pozriem na dátum spotreby, následne môj krvný tlak stúpa do výšin a z uší mi syčí vriaca para: mesiac po dátume spotreby. Chvíľku zaváham, mám či nemám, mám, nemám, mám,... a idem!
Hnala som sa naspäť do malých zastrčených potravín s jedovatou slinou na jazyku premýšľajúc, aké tromfy na večne zachmúrené predavačky vytiahnem. Mávala som omáčkou pred očami a chrlila prúdom dopredu pripravený text. Bola som so sebou spokojná. Konečne som nestratila sebavedomie a domáham sa svojho práva!
Ale len dovtedy, kým mi tou omáčkou nezačala pre zmenu pred očami mávať predavačka. Chilli omáčka má dátum spotreby 04.09.08. V tej záplave sebavedomia som akosi prehliadla, že rok 2008 ešte neprišiel. Asi to neprežijem. Do toho obchodu už radšej nakupovať nepôjdem.
Čo z toho vyplýva?
Všetko má svoje hranice. Odtiaľ - potiaľ. Buďme sebavedomé, nepodceňujme sa, ale na druhej strane zostávajme nohami pevne na zemi. V realite. Preto, aby sme sa raz neocitli v Hviezdnej rote...
Niekto disponuje jeho nevyčerpateľnými zásobami a nemá problém chrstnúť do tváre šéfovi, že aj tak je lepší ako on (a naozaj byť o tom aj vnútorne presvedčený), so vztýčenou hlavou vyplávať z miestnosti a ešte za sebou tresknúť dvermi, iný musí dolovať zvyšky sebavedomia až odniekiaľ z malíčka na ľavej nohe, aby dokázal s maličkou dušičkou požiadať o zvýšenie platu, aj keď robí dvadsať hodín denne vrátane víkendov a na prácu myslí aj v spánku či na záchode.
Hovorí sa, že muži sú na tom, čo sa týka sebavedomia, oveľa lepšie ako ženy. Zrejme na tom niečo bude. Dokonalým príkladom je jeden môj kolega. Každé ráno sa zjaví v kancelárii so suverénnym úsmevom, vlasmi gélom dokonale prilepenými k hlave a ručne pleteným svetrom ako od babičky, pod ktorým sa nejasne črtajú napumpované svaly. Sadne si za svoj stôl a tvári sa, že je prinajmenšom generálnym riaditeľom a hollywoodskym hercom v jednom. Snaží sa nás očariť svojimi najnovšími historkami o jeho úspechoch v balení dlhonohých blondín, ekonomickými znalosťami, názormi na slovenský šoubiznis a politiku, kozmetiku, vlastne na čokoľvek. Ak sa ho spýtate "Do you speak English?", suverénne vám odpovie "Yes, of course", aj keď sa angličtinu začal učiť len minulý štvrtok.
Musím sa priznať, že som si v záujme zachovania svojho duševného zdravia a ešte aspoň ako-takého malilinkého kúsočka sebavedomia radšej kúpila mp-trojku a celú pracovnú dobu si púšťam do uší hudbu, len aby som nemusela počúvať, aký je úžasný.
Týmto krátkym exkurzom do života v našom open space som vlastne chcela nahlas povedať, že vôbec nie som zástancom amerického vzorca správania sa, ktorý diktuje byť maximálne sebavedomým v akejkoľvek situácii nehľadiac na skutočné schopnosti a osobnosť jedinca. Je smiešne, keď niekto zatvára oči nad svojím falošným spevom, suverénne sa prihlási do Superstar a aj napriek tomu, že ho porota pošle kadeľahšie, stále je presvedčený, že je nový Elvis alebo Madonna.
Na druhej strane mám pocit, že v domácich vodách skôr prevláda opačný model: sme šikovné, múdre, dobre vyzerajúce, perspektívne a bojíme sa to ukázať. Sedíme prikrčené v najtmavšom kúte kancelárie a nenachádzame odvahu zodvihnúť zrak a všetkým ukázať, čo sa v nás skrýva. Stále si myslíme, že sú schopnejší ako my.
Som rovnaká ako väčšina slovenských žien. Moje sebavedomie má tendenciu prudko kolísať. Ráno vstanem z postele napumpovaná sebavedomím ako balón, suverénne vplávam do kancelárie, o desiatej na porade ma šéfka sfúkne a moje ťažko nadobudnuté sebavedomie je preč. Po stý raz v priebehu jedného týždňa. Z ťažkého šoku sa spamätávam potom celý deň a mám obrovskú chuť zaliezť do postele s plyšovým mackom a zakričať do kuchyne na mamu, nech mi uvarí "kakauko".
Dnes som vstala z postele s presvedčením, že moje sebavedomie bude odteraz nemenné. Zdalo sa mi, že to funguje. Ale len do chvíle, kým som sa nevybrala nakupovať. Konečne sa mi podarilo zohnať tú fantastickú sladkokyslú chilli omáčku, ktorú po obchodoch hľadám odvtedy, ako sme ju s J. vyskúšali spolu s baklažánovým rizotom v jednej pizzerii. Po ceste z obchodu som sa na ňu nevedela vynadívať, stále som ju vyťahovala z tašky a obzerala si ju. Už som ju cítila na jazyku. Vtom pozriem na dátum spotreby, následne môj krvný tlak stúpa do výšin a z uší mi syčí vriaca para: mesiac po dátume spotreby. Chvíľku zaváham, mám či nemám, mám, nemám, mám,... a idem!
Hnala som sa naspäť do malých zastrčených potravín s jedovatou slinou na jazyku premýšľajúc, aké tromfy na večne zachmúrené predavačky vytiahnem. Mávala som omáčkou pred očami a chrlila prúdom dopredu pripravený text. Bola som so sebou spokojná. Konečne som nestratila sebavedomie a domáham sa svojho práva!
Ale len dovtedy, kým mi tou omáčkou nezačala pre zmenu pred očami mávať predavačka. Chilli omáčka má dátum spotreby 04.09.08. V tej záplave sebavedomia som akosi prehliadla, že rok 2008 ešte neprišiel. Asi to neprežijem. Do toho obchodu už radšej nakupovať nepôjdem.
Čo z toho vyplýva?
Všetko má svoje hranice. Odtiaľ - potiaľ. Buďme sebavedomé, nepodceňujme sa, ale na druhej strane zostávajme nohami pevne na zemi. V realite. Preto, aby sme sa raz neocitli v Hviezdnej rote...
piatok 2. novembra 2007
16. Jojo
Keď som dnes písala tento článok, práve mi zavolal a povedal, že sa na mňa teší a že mám prísť rýchlo domov. Nevolá mi často. Ale verím, že toto bola jasná telepatia. Určite sme prepojení akýmsi neviditeľným a nehmatateľným motúzikom. Ja a môj mladší brat.
Ešte stále si matne spomínam na deň, keď sa mama vrátila z pôrodnice aj s malým Jojom. Nepamätám sa už, ako vtedy vyzeral, ale viem, že bol zabalený v modrej deke a mama ho uložila do postieľky v rodičovskej spálni pripravenej iba pre neho. Prišlo veľa ľudí a všetci sa na neho chodili pozerať. Jemu to bolo absolútne jedno. Spal. Občas síce pokrivil nosom a zdalo sa nám, že aj zamľaskal, ale to bolo všetko. O svet okolo zatiaľ nemal záujem. Vystačil si celkom pokojne aj sám (pokiaľ nebol práve hladný). My s Adou sme ho tiež chodili tajne obdivovať a skúmať jeho reakcie, čo nám mama zakrátko nato zatrhla, lebo sme ho stále budili a ohrozovali na živote. Každý večer sme pohotovo asistovali pri jeho kúpaní v žltej vaničke a mydlili ho mydlom Bupi. Plakal. Zdalo sa nám, že stále.
Pamätám sa dokonca na deň, keď začal chodiť. Bolo to podvečer v detskej izbe, kde nás mama práve učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, pretože onedlho som mala nastúpiť do škôlky a nevedieť si zaviazať šnúrky by bola hanba. Tak som to donekonečna skúšala. Joja som ani nevnímala, tmolil sa po izbe a snažil sa otvárať zásuvky na skrinkách. Zrazu sa neisto postavil, pridržiaval sa chvíľu skrinky a potom celkom sám urobil niekoľko roztrasených krokov. Otec nebol vtedy doma a my sme sa veľmi tešili na to, ako mu to oznámime.
Mama si kúpila novučičkú Libertu, modrú aj s červenou detskou sedačkou vpredu, a vozievala nás na nej do škôlky alebo k babke. Jojo sa bicykla hrozne bál. Keď ho mama prvýkrát posadila do detskej sedačky, reval ako o život. Nedal sa zastaviť. A potom sa mu to zapáčilo. Sedel si vpredu ako frajer, hompáľal nohami a rozdával bezzubé úsmevy na všetky svetové strany.
Neznášala som, keď som mu musela utierať zadok. Sedel na záchode a vykrikoval: "Veja, Veja, Veja!" Keď sa pokúšal rozprávať, vychádzali mu z úst kadejaké podivné slová v ešte podivnejšom jazyku, ktorému nikto nerozumel. A strašne sa ostýchal. Otec nás napríklad zvykol natáčať na starý magnetofón. Jojo pre istotu vždy recitoval iba za dverami. A tak ho oco natáčal cez dvere.
Najzaujímavejším vonkajším znakom boli jeho vlasy. Dnes ich má už o pár stupňov tmavšie, stále blond. Podvečer za šera sa mohol maskovať ako chcel, vždy ho prezradila tá neónka na hlave. Svietil ako žiarovka. Svätojánska muška.
Zážitkov celá kopa. Po jednom nešťastnom páde na bicykli skončil hlavou zapichnutý v smradľavej priekope a smrdel ako tur. Keď sa otec vrátil z Nemecka, kde chvíľu pracoval, a priniesol nám sladkosti, Jojo ich všetky naraz. A nebolo ich málo. Inokedy sa prepadol do čerstvého betónu a zostal visieť dole hlavou. Alebo sa takmer udusil cukríkom a potom nechcel dlho nič tvrdé prehĺtať.
Ešte stále si matne spomínam na deň, keď sa mama vrátila z pôrodnice aj s malým Jojom. Nepamätám sa už, ako vtedy vyzeral, ale viem, že bol zabalený v modrej deke a mama ho uložila do postieľky v rodičovskej spálni pripravenej iba pre neho. Prišlo veľa ľudí a všetci sa na neho chodili pozerať. Jemu to bolo absolútne jedno. Spal. Občas síce pokrivil nosom a zdalo sa nám, že aj zamľaskal, ale to bolo všetko. O svet okolo zatiaľ nemal záujem. Vystačil si celkom pokojne aj sám (pokiaľ nebol práve hladný). My s Adou sme ho tiež chodili tajne obdivovať a skúmať jeho reakcie, čo nám mama zakrátko nato zatrhla, lebo sme ho stále budili a ohrozovali na živote. Každý večer sme pohotovo asistovali pri jeho kúpaní v žltej vaničke a mydlili ho mydlom Bupi. Plakal. Zdalo sa nám, že stále.
Pamätám sa dokonca na deň, keď začal chodiť. Bolo to podvečer v detskej izbe, kde nás mama práve učila zaväzovať si šnúrky na topánkach, pretože onedlho som mala nastúpiť do škôlky a nevedieť si zaviazať šnúrky by bola hanba. Tak som to donekonečna skúšala. Joja som ani nevnímala, tmolil sa po izbe a snažil sa otvárať zásuvky na skrinkách. Zrazu sa neisto postavil, pridržiaval sa chvíľu skrinky a potom celkom sám urobil niekoľko roztrasených krokov. Otec nebol vtedy doma a my sme sa veľmi tešili na to, ako mu to oznámime.
Mama si kúpila novučičkú Libertu, modrú aj s červenou detskou sedačkou vpredu, a vozievala nás na nej do škôlky alebo k babke. Jojo sa bicykla hrozne bál. Keď ho mama prvýkrát posadila do detskej sedačky, reval ako o život. Nedal sa zastaviť. A potom sa mu to zapáčilo. Sedel si vpredu ako frajer, hompáľal nohami a rozdával bezzubé úsmevy na všetky svetové strany.
Neznášala som, keď som mu musela utierať zadok. Sedel na záchode a vykrikoval: "Veja, Veja, Veja!" Keď sa pokúšal rozprávať, vychádzali mu z úst kadejaké podivné slová v ešte podivnejšom jazyku, ktorému nikto nerozumel. A strašne sa ostýchal. Otec nás napríklad zvykol natáčať na starý magnetofón. Jojo pre istotu vždy recitoval iba za dverami. A tak ho oco natáčal cez dvere.
Najzaujímavejším vonkajším znakom boli jeho vlasy. Dnes ich má už o pár stupňov tmavšie, stále blond. Podvečer za šera sa mohol maskovať ako chcel, vždy ho prezradila tá neónka na hlave. Svietil ako žiarovka. Svätojánska muška.
Zážitkov celá kopa. Po jednom nešťastnom páde na bicykli skončil hlavou zapichnutý v smradľavej priekope a smrdel ako tur. Keď sa otec vrátil z Nemecka, kde chvíľu pracoval, a priniesol nám sladkosti, Jojo ich všetky naraz. A nebolo ich málo. Inokedy sa prepadol do čerstvého betónu a zostal visieť dole hlavou. Alebo sa takmer udusil cukríkom a potom nechcel dlho nič tvrdé prehĺtať.
nedeľa 28. októbra 2007
15. O zlatých sandáloch a harmančekovom šampóne
Milujem nakupovanie. Výhodné nakupovanie. Nakúpiť veľa za málo peňazí. Priznávam, že niekedy sa za môj materialistický prístup k životu hanbím, ale už je to raz tak.
Je to nevyliečiteľná choroba?
Keď som mala asi šesť rokov, vždy sme sa spolu so sestrou nevedeli dočkať, kedy sa rodičia vrátia z nákupov v Poľsku alebo na Morave. Vedeli sme, že prídu až niekedy poobede a naša stará červená škodovka Betka sa bude prehýbať pod ťarchou nákupu.
Pamätám si, ako raz z Tešína priviezli vysokú lampu s nariaseným bordovým klobúkom ozdobeným populárnymi strapcami a červenou ružou, ktorá mala svoje miesto v obývačke a ktorá sa mi vtedy ako dieťaťu páčila. Vyzerala elegantne a jej tlmené svetlo sme mali všetci radi. Alebo čajovú súpravu v štýle Ľudovíta štrnásteho, bohato zdobenú výjavmi zo života kráľovskej rodiny, ktorej sme mali zakázané čo i len sa dotknúť, aby sa náhodou nerozbila. Dnes by bola považovaná za gýč, ale vtedy sme ju s Adou donekonečna potajomky chytali do rúk predstierajúc, že sme pozvané ku kráľovnej na poobedňajšiu šálku pravého anglického čaju.
Z nákupov v Maďarsku rodičia priviezli naparovaciu žehličku, fritézu, odšťavovač, walkman a tonu oblečenia. Žehlička nikdy riadne nefungovala, fritéza požierala obrovské množstvo oleja a odšťavovač sa nám nikdy nechcelo umývať. Walkman bol krikľavo červený a milovali sme ho. Ale bohužiaľ bol iba jeden. Všetky magnetofónové kazety sme preto počúvali na etapy. Desať minút ja, desať Ada a dvadsať Jojo.
Neskôr sme mohli chodiť na nákupy s nimi. Bol to vždy obrovský zážitok, predierať sa pomedzi ľudí v hustom dave medzi šiatrami do prasknutia naplnenými lacným tovarom z Číny niekde na trhu v Ostrave alebo Frídku-Místku. Vždy sme si mohli kúpiť niečo, čo sme už dlho chceli. Nie vždy to ale bola šťastná voľba.
Pamätám sa, ako som raz nemohla odtrhnúť zrak od nádherných zlatých sandálov zdobených dúhovými perličkami. Rodičia mi ich kúpili, no na nohách som ich mala iba raz. Hrdo som sa v nich niesla do školy, ale už po desiatich krokoch ma začali tlačiť a po dvadsiatich som mala pľuzgiere až po kolená, po tridsiatich krvavé rany, akoby som nohy práve vytiahla z mlynčeka na mäso a po päťdesiatich krokoch som z nich stratila jeden dúhový korálik. Skončili v starej skrini plnej vyčaptaných topánok, kým ich mama nenašla a nepodarovala deťom z rodiny, ktoré sa pre ne takmer pobili. Páčili sa im rovnako ako vtedy mne.
Inokedy som neodolala tričku s fotkou Angela z Kelly Family, ktorým sme po pár praniach umývali kúpeľňu a schody vo verande, pestrofarebnej zavinovacej sukni k plavkám, ktorú uchovávam dodnes v skrini s nádejou, že si ju ešte niekedy oblečiem, zimným čižmám s čiernym kožušinovým lemovaním na vysokom opätku a šnurovaním až po samý vrch, na ktoré som bola celú zimu hrdá, či vtedy moderným kapsáčom, ktoré už po prvom praní vybledli z čiernej na sivú tak, že silno evokovali pracovné monterky.
Bohužiaľ pri oblečení sme neskončili. Skúsili sme to aj s kozmetikou. V Poľsku sme si kúpili mimoriadne výhodný, litrový harmančekový šampón pre lesk vlasov. Voňal pekne. Po tom, ako z neho všetci mali lupiny, skončil ako prostriedok na lesk podlahy. Ale minúť celý liter? To bola riadna fuška.
Kúpili sme aj zopár vynikajúcich pleťových krémov, ktoré sa postupne preklasifikovali na krém na topánky, a lakov na nechty, čo stihli stuhnúť na kameň prv, ako sme ich prvýkrát použili.
Sestra si kúpila parádny magnetofón, ktorý po čase začal žuť všetky magnetofónové kazety tak, že sme ich zvyšky z neho vyberali po kúskoch dlhé hodiny, a anténa mu odpadla už po pár dňoch, tak sme mu ju len tak prikladali, aby aspoň vyzeral, že je kompletný. Ďalším unikátnym úlovkom bol rádiobudík, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Fungoval celkom dobre, až kým mu nejakým čudným spôsobom nezačalo šibať a miesto digitálneho času ukazoval iba tie dve bodky uprostred.
Je to nevyliečiteľná choroba?
Keď som mala asi šesť rokov, vždy sme sa spolu so sestrou nevedeli dočkať, kedy sa rodičia vrátia z nákupov v Poľsku alebo na Morave. Vedeli sme, že prídu až niekedy poobede a naša stará červená škodovka Betka sa bude prehýbať pod ťarchou nákupu.
Pamätám si, ako raz z Tešína priviezli vysokú lampu s nariaseným bordovým klobúkom ozdobeným populárnymi strapcami a červenou ružou, ktorá mala svoje miesto v obývačke a ktorá sa mi vtedy ako dieťaťu páčila. Vyzerala elegantne a jej tlmené svetlo sme mali všetci radi. Alebo čajovú súpravu v štýle Ľudovíta štrnásteho, bohato zdobenú výjavmi zo života kráľovskej rodiny, ktorej sme mali zakázané čo i len sa dotknúť, aby sa náhodou nerozbila. Dnes by bola považovaná za gýč, ale vtedy sme ju s Adou donekonečna potajomky chytali do rúk predstierajúc, že sme pozvané ku kráľovnej na poobedňajšiu šálku pravého anglického čaju.
Z nákupov v Maďarsku rodičia priviezli naparovaciu žehličku, fritézu, odšťavovač, walkman a tonu oblečenia. Žehlička nikdy riadne nefungovala, fritéza požierala obrovské množstvo oleja a odšťavovač sa nám nikdy nechcelo umývať. Walkman bol krikľavo červený a milovali sme ho. Ale bohužiaľ bol iba jeden. Všetky magnetofónové kazety sme preto počúvali na etapy. Desať minút ja, desať Ada a dvadsať Jojo.
Neskôr sme mohli chodiť na nákupy s nimi. Bol to vždy obrovský zážitok, predierať sa pomedzi ľudí v hustom dave medzi šiatrami do prasknutia naplnenými lacným tovarom z Číny niekde na trhu v Ostrave alebo Frídku-Místku. Vždy sme si mohli kúpiť niečo, čo sme už dlho chceli. Nie vždy to ale bola šťastná voľba.
Pamätám sa, ako som raz nemohla odtrhnúť zrak od nádherných zlatých sandálov zdobených dúhovými perličkami. Rodičia mi ich kúpili, no na nohách som ich mala iba raz. Hrdo som sa v nich niesla do školy, ale už po desiatich krokoch ma začali tlačiť a po dvadsiatich som mala pľuzgiere až po kolená, po tridsiatich krvavé rany, akoby som nohy práve vytiahla z mlynčeka na mäso a po päťdesiatich krokoch som z nich stratila jeden dúhový korálik. Skončili v starej skrini plnej vyčaptaných topánok, kým ich mama nenašla a nepodarovala deťom z rodiny, ktoré sa pre ne takmer pobili. Páčili sa im rovnako ako vtedy mne.
Inokedy som neodolala tričku s fotkou Angela z Kelly Family, ktorým sme po pár praniach umývali kúpeľňu a schody vo verande, pestrofarebnej zavinovacej sukni k plavkám, ktorú uchovávam dodnes v skrini s nádejou, že si ju ešte niekedy oblečiem, zimným čižmám s čiernym kožušinovým lemovaním na vysokom opätku a šnurovaním až po samý vrch, na ktoré som bola celú zimu hrdá, či vtedy moderným kapsáčom, ktoré už po prvom praní vybledli z čiernej na sivú tak, že silno evokovali pracovné monterky.
Bohužiaľ pri oblečení sme neskončili. Skúsili sme to aj s kozmetikou. V Poľsku sme si kúpili mimoriadne výhodný, litrový harmančekový šampón pre lesk vlasov. Voňal pekne. Po tom, ako z neho všetci mali lupiny, skončil ako prostriedok na lesk podlahy. Ale minúť celý liter? To bola riadna fuška.
Kúpili sme aj zopár vynikajúcich pleťových krémov, ktoré sa postupne preklasifikovali na krém na topánky, a lakov na nechty, čo stihli stuhnúť na kameň prv, ako sme ich prvýkrát použili.
Sestra si kúpila parádny magnetofón, ktorý po čase začal žuť všetky magnetofónové kazety tak, že sme ich zvyšky z neho vyberali po kúskoch dlhé hodiny, a anténa mu odpadla už po pár dňoch, tak sme mu ju len tak prikladali, aby aspoň vyzeral, že je kompletný. Ďalším unikátnym úlovkom bol rádiobudík, ktorý by zobudil aj mŕtveho. Fungoval celkom dobre, až kým mu nejakým čudným spôsobom nezačalo šibať a miesto digitálneho času ukazoval iba tie dve bodky uprostred.
utorok 23. októbra 2007
14. Kreatívec
Nikdy som nebola manuálne zručná. Ale vždy som chcela byť.
Pokus č.1Prvé pokusy súviseli s papierom a ceruzkami, keď som sa pokúšala nakresliť princeznú. Papier nezriedka skončil rozšklbaný pod posteľou po zistení, že môj výtvor princeznú vôbec nepripomína, vyzerá skôr ako smrteľne chorý vianočný kapor, ktorému odpadol chvost aj všetky plutvy. Aj to iba pri obrovskej dávke fantázie.
Závidela som sestre, ktorá na papieri čarovala jednu princeznú za druhou a mne sa aj pri najväčšom úsilí darili iba chaotické paličky, krúžky a vlnky.
Napriek tomu sa mi v druhom ročníku na základnej škole podarilo získať štvrté miesto v okresnej súťaži na tému Vesmír očami detí. Doteraz nechápem, ako, ale ten človek mal rozhodne zmysel pre abstraktné umenie!
Pokus č. 2V jedno nudné leto sme sa pokúšali so sestrou šiť. Vypýtali sme si od mamy všetky dlho nenosené šaty po tetách a sesterniciach, zásobu nití, ihiel, nožnice. Zriadili sme si exkluzívne krajčírstvo v pivnici. No ani šitie mi nešlo podľa mojich predstáv. Jednak som nedokázala látku poriadne nastrihať, jednak sa mi stále zauzľovala tá prekliata nitka a vždy som tie plánované šaty pre moju bábiku Evu ušila najmenej o štyri čísla menšie.
Vyriešila som to po svojom. Z jedných staručkých šiat som vystrihla dva krivé štvoruholníky a priamo na bábike ich zopla štyrmi zicherkami: dve hore a dve dolu. Keď som s mojím výtvorom vyšla na svetlo božie a kočíkovala bábiku po dvore, začali sa mi staršie decká vysmievať.
Pokus č. 3 až 1 000 000 000 ... Neskôr som to ešte skúšala s navliekaním korálok, ktorých sme dostali od uja za plný lavór po tom, čo zrušil kedysi módne korálikové závesy, ďalej s robením gaštanových zvieratok, vyšívaním, pletením, lepením farebného papiera, ... Myslím, že každý z nás to skúša celý život. Kreativitu si nesieme hlboko v sebe a jej len na nás, čo všetko z nej sami pre seba odhalíme.
Prešla som na (amatérske) tancovanie, gymnastiku (šnúru a špagát viem doteraz) a recitovanie. Ešte ako krpček som recitovala básničku Tata, mama šiši pu, postavili chalupu, chalupa še zvalila, mamu tatu zabila. Potom z detského leporela o hrochovi: Ja som hladný hroch, jem z tanierov troch, je to iba trocha, pre hladného hrocha. V škôlke, v čase doznievajúceho socializmu, o budovaní vlasti, prvom máji, sovietskom vojakovi, a v prvej triede na základnej škole o cirkuse Humberto. Prvýkrát pred väčším publikom na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín. Do konca povinnej školskej dochádzky sa mi podarilo získať niekoľko prvenstiev, ale nikdy som sa neposunula ďalej ako do obvodného kola. Len raz, ale to bolo v súťaži Rozprávkové vretienko, kde som v okresnom kole skončila prvá, no napriek tomu reprezentovať okres do Bratislavy poslali niekoho iného.
Túžila som po tom, že raz budem hlásiť večerný program v štátnej televízii. Chcela som byť hlásateľkou ako Soňa Mullerová alebo Alena Heribanová. Neskôr som si v detskej izbe nad kancelársky stôl prilepila fotografiu Michalskej brány s tým, že raz budem žiť v Bratislave. S tým som sa i hlásila na Filozofickú fakultu Univezity Komenského stále v duši veriac, že napriek mojej introvertnej povahe to dotiahnem až do televízie. Niekedy v tom čase, keď som sa dostala do Bratislavy, post hlásateľky v televízii definitívne zanikol.
Pokus č.1Prvé pokusy súviseli s papierom a ceruzkami, keď som sa pokúšala nakresliť princeznú. Papier nezriedka skončil rozšklbaný pod posteľou po zistení, že môj výtvor princeznú vôbec nepripomína, vyzerá skôr ako smrteľne chorý vianočný kapor, ktorému odpadol chvost aj všetky plutvy. Aj to iba pri obrovskej dávke fantázie.
Závidela som sestre, ktorá na papieri čarovala jednu princeznú za druhou a mne sa aj pri najväčšom úsilí darili iba chaotické paličky, krúžky a vlnky.
Napriek tomu sa mi v druhom ročníku na základnej škole podarilo získať štvrté miesto v okresnej súťaži na tému Vesmír očami detí. Doteraz nechápem, ako, ale ten človek mal rozhodne zmysel pre abstraktné umenie!
Pokus č. 2V jedno nudné leto sme sa pokúšali so sestrou šiť. Vypýtali sme si od mamy všetky dlho nenosené šaty po tetách a sesterniciach, zásobu nití, ihiel, nožnice. Zriadili sme si exkluzívne krajčírstvo v pivnici. No ani šitie mi nešlo podľa mojich predstáv. Jednak som nedokázala látku poriadne nastrihať, jednak sa mi stále zauzľovala tá prekliata nitka a vždy som tie plánované šaty pre moju bábiku Evu ušila najmenej o štyri čísla menšie.
Vyriešila som to po svojom. Z jedných staručkých šiat som vystrihla dva krivé štvoruholníky a priamo na bábike ich zopla štyrmi zicherkami: dve hore a dve dolu. Keď som s mojím výtvorom vyšla na svetlo božie a kočíkovala bábiku po dvore, začali sa mi staršie decká vysmievať.
Pokus č. 3 až 1 000 000 000 ... Neskôr som to ešte skúšala s navliekaním korálok, ktorých sme dostali od uja za plný lavór po tom, čo zrušil kedysi módne korálikové závesy, ďalej s robením gaštanových zvieratok, vyšívaním, pletením, lepením farebného papiera, ... Myslím, že každý z nás to skúša celý život. Kreativitu si nesieme hlboko v sebe a jej len na nás, čo všetko z nej sami pre seba odhalíme.
Prešla som na (amatérske) tancovanie, gymnastiku (šnúru a špagát viem doteraz) a recitovanie. Ešte ako krpček som recitovala básničku Tata, mama šiši pu, postavili chalupu, chalupa še zvalila, mamu tatu zabila. Potom z detského leporela o hrochovi: Ja som hladný hroch, jem z tanierov troch, je to iba trocha, pre hladného hrocha. V škôlke, v čase doznievajúceho socializmu, o budovaní vlasti, prvom máji, sovietskom vojakovi, a v prvej triede na základnej škole o cirkuse Humberto. Prvýkrát pred väčším publikom na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín. Do konca povinnej školskej dochádzky sa mi podarilo získať niekoľko prvenstiev, ale nikdy som sa neposunula ďalej ako do obvodného kola. Len raz, ale to bolo v súťaži Rozprávkové vretienko, kde som v okresnom kole skončila prvá, no napriek tomu reprezentovať okres do Bratislavy poslali niekoho iného.
Túžila som po tom, že raz budem hlásiť večerný program v štátnej televízii. Chcela som byť hlásateľkou ako Soňa Mullerová alebo Alena Heribanová. Neskôr som si v detskej izbe nad kancelársky stôl prilepila fotografiu Michalskej brány s tým, že raz budem žiť v Bratislave. S tým som sa i hlásila na Filozofickú fakultu Univezity Komenského stále v duši veriac, že napriek mojej introvertnej povahe to dotiahnem až do televízie. Niekedy v tom čase, keď som sa dostala do Bratislavy, post hlásateľky v televízii definitívne zanikol.
nedeľa 21. októbra 2007
13. Symboly strateného detstva
V lete sme sa zvykli so všetkými susedmi kúpať v našom červeno-bielom bodkovanom minibazéniku iba v spodnom prádle alebo celkom nahí, ponárali sme si hlavu na pár sekúnd pod vodu, skúšali mať otvorené oči a hľadať na dne kamienky, ktoré sme tam navláčili. Keď pršalo, smutne sme na seba nazerali z okien, mávali si a ukazovali najnovšie hračky a kostrbaté obrázky cez zahmlené sklo.
V zime sme sa sánkovali odušu a hrali sa na krasokorčuliarov na zamrznutej rieke. S červenými nosmi a omrznutými ušami sme donekonečna stavali bunkre a snehuliakov obrovských rozmerov.
Najradšej sme sa ale celoročne hrali na skládke makadamu, ktorá sa dlhú dobu kopila oproti našim domom. Väčšinou na skrývačku, ale ani hádzanie skál nechýbalo. Niekedy sme tú skládku tajne premiestňovali domov a stavali si z menších skaliek pyramídy. Večer sme chodievali domov zaprášení na nepoznanie ako baníci po celodennej šichte. Ak nás to začalo nudiť, zvedavo sme nazerali do obitých maringotiek, ktoré tam priviezli elektrikári. Steny maringotiek boli husto polepené plagátmi nahých žien, ale nikto z nás tomu neprikladal význam.
Bicyklovali sme na starej bočnej ceste, rozbíjali si kolená na rozbitej asfaltke a potom dlho z nich čistili zvyšky asfaltu, či z rán vyberali malé kamienky. Bola som colníkom, stála som na moste a nikto nemohol prejsť okolo mňa bez toho, aby som mu nedala pečiatku do pasu – teda neurobila dierku do listu z javora malou vetvičkou. Inokedy som ako policajtka naháňala zločincov na starom červenom bicyklíku, ktorý potom Jojo nešťastne prelomil na dve polovice a priniesol ho tak domov v rukách. Pod jednou pazuchou jedno koleso a riadidlá, v druhej ruke zvyšok.
Radi sme sa naháňali okolo domu a kričali pif-paf. Radi sme sa babrali v pieskovisku a pochovávali doň farebné formičky, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Radi sme kreslili kriedami po ceste postavičky a hrali cez plot tenis. Kreslili sme si do pamätníčkov obrázky a šepkali si, kto je do koho zamilovaný. Túlali sme sa po lúkach, jedli šťaveľ a lesné jahody, zbierali margaréty pre mamu a chytali do zaváraninových pohárov lúčne koníky. Pásli sliepky, kŕmili ich dážďovkami, chrobákmi a tajne pozorovali otca, ako sťahuje králiky z kože.
Ani sa mi veriť nechce, že sa to celé niekam stratilo. Možno sa to celé stále deje, ale v inom časopriestore. Niekedy mi je trochu smutno za malým bodkovaným bazénikom, červeným bicyklom, pieskoviskom aj tou prašnou skládkou. Sú to symboly môjho strateného detstva.
V zime sme sa sánkovali odušu a hrali sa na krasokorčuliarov na zamrznutej rieke. S červenými nosmi a omrznutými ušami sme donekonečna stavali bunkre a snehuliakov obrovských rozmerov.
Najradšej sme sa ale celoročne hrali na skládke makadamu, ktorá sa dlhú dobu kopila oproti našim domom. Väčšinou na skrývačku, ale ani hádzanie skál nechýbalo. Niekedy sme tú skládku tajne premiestňovali domov a stavali si z menších skaliek pyramídy. Večer sme chodievali domov zaprášení na nepoznanie ako baníci po celodennej šichte. Ak nás to začalo nudiť, zvedavo sme nazerali do obitých maringotiek, ktoré tam priviezli elektrikári. Steny maringotiek boli husto polepené plagátmi nahých žien, ale nikto z nás tomu neprikladal význam.
Bicyklovali sme na starej bočnej ceste, rozbíjali si kolená na rozbitej asfaltke a potom dlho z nich čistili zvyšky asfaltu, či z rán vyberali malé kamienky. Bola som colníkom, stála som na moste a nikto nemohol prejsť okolo mňa bez toho, aby som mu nedala pečiatku do pasu – teda neurobila dierku do listu z javora malou vetvičkou. Inokedy som ako policajtka naháňala zločincov na starom červenom bicyklíku, ktorý potom Jojo nešťastne prelomil na dve polovice a priniesol ho tak domov v rukách. Pod jednou pazuchou jedno koleso a riadidlá, v druhej ruke zvyšok.
Radi sme sa naháňali okolo domu a kričali pif-paf. Radi sme sa babrali v pieskovisku a pochovávali doň farebné formičky, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Radi sme kreslili kriedami po ceste postavičky a hrali cez plot tenis. Kreslili sme si do pamätníčkov obrázky a šepkali si, kto je do koho zamilovaný. Túlali sme sa po lúkach, jedli šťaveľ a lesné jahody, zbierali margaréty pre mamu a chytali do zaváraninových pohárov lúčne koníky. Pásli sliepky, kŕmili ich dážďovkami, chrobákmi a tajne pozorovali otca, ako sťahuje králiky z kože.
Ani sa mi veriť nechce, že sa to celé niekam stratilo. Možno sa to celé stále deje, ale v inom časopriestore. Niekedy mi je trochu smutno za malým bodkovaným bazénikom, červeným bicyklom, pieskoviskom aj tou prašnou skládkou. Sú to symboly môjho strateného detstva.
12. Príbeh hračiek
Niekedy dokážem na dlhý čas, celkom zámerne, zablúdiť v hračkárskom oddelení. Kochám sa pohľadom na tú záplavu hračiek, detailne si ich prezerám, hodnotím a kritizujem. Naposledy som si v dajakom nákupnom centre pred zrkadlom skúšala vikingskú prilbu. Nesedela mi.
Momentálne letia farebné plastové postavičky pirátov z Karibiku a z Pána prsteňov, príšerky z vypúlenými očami a chýbajúcimi rukami či nohami, nevkusné plastové meče a samopaly, husle na batérie alebo lacný plastový výlisok tváriaci sa ako elektrická gitara. Najviac sa mi však páči istá neidentifikovateľná slizovitá hmota, ktorú môžem v rukách všelijako stláčať a tvarovať, pritom stále zostáva studená a odporná na dotyk. Je odporná, napriek tomu ju chcem vlastniť.
Ani Barbie sa ešte nestratila z pultov. Minule v Tescu na mňa vystrkovala tie svoje silikónové prsia zo všetkých svetových strán. Kedysi som ju veľmi chcela dostať pod stromček. Nie takú obyčajnú, ale pravú – s dlhými plavými vlasmi a ohybnými kolenami či lakťami, v krásnych šatách a vysokých lodičkách, s korunkou na hlave.
Namiesto nej som dostala len akúsi jej nevydarenú kópiu vyrobenú niekde v Číne. Kĺby sa jej absolútne nedali ohnúť, iba ak by som jej odtrhla celú nohu alebo ruku, no a o bohatých vlasoch tiež nemohla byť reč. Mali neidentifikovateľnú farbu a celú hrivu tvoril jeden nepodarený trs umelých vláken uprostred hlavy. Párkrát som ju aj mala v pláne ostrihať nakrátko, ale rýchlo som si to rozmyslela, keď som si predstavila, ako by asi vyzerala. K Barbie patrí Ken. Otec mi ho nosil z práce asi mesiac. Vždy keď odchádzal na desaťdňový turnus, sľúbil, že tento raz ho už určite prinesie.
Priniesol. S poškodenou nohou a zodratými vlasmi, ktoré mal Ken pre zmenu na hlave iba namaľované. Niesol ho totiž úplne na dne plnej cestovnej tašky.
Inokedy nám zasa mama kúpila bábiky – bábätká. Sestra dostala dievčatko a ja chlapčeka. Ada dievčatku neustále zapletala vrkôčiky a ja som chlapčeka kúpala v provizórnej vaničke z obalu od nátierkového masla. Nedopadlo to dobre. Po čase sa začal pri kúpaní akosi napĺňať vodou a takmer vždy sa utopil. Nakoniec prišiel o obe ruky: lacný plast sa rozpadol na dve polovice. Plakala som. Mama potom polepila tie ruky dokopy asi metrom lepiacej pásky, ale už nikdy to nebolo ono.
Mala som aj koňa. Nie skutočného, ale dreveného, vyrobeného otcovým strýkom. Brat Jojo mu odtrhol nohu. Teraz mám koňa už iba trojnohého. Pôvodne mu otec tú nohu prilepil čiernou izolačnou páskou, ale kamsi sa stratila... aj s tou nohou.
Aj šlapacia kára bola. Celkom vážne. Dostala som ju od uja Štefana a všetci chlapci z okolia mi ju závideli. Provokatívne som sa na nej vozila okolo domu a ignorovala všetky prosby: Veronka, poščaj nom tu karu... (počšaj znamená v kysuckom nárečí požičaj, nie pocikaj)
Momentálne letia farebné plastové postavičky pirátov z Karibiku a z Pána prsteňov, príšerky z vypúlenými očami a chýbajúcimi rukami či nohami, nevkusné plastové meče a samopaly, husle na batérie alebo lacný plastový výlisok tváriaci sa ako elektrická gitara. Najviac sa mi však páči istá neidentifikovateľná slizovitá hmota, ktorú môžem v rukách všelijako stláčať a tvarovať, pritom stále zostáva studená a odporná na dotyk. Je odporná, napriek tomu ju chcem vlastniť.
Ani Barbie sa ešte nestratila z pultov. Minule v Tescu na mňa vystrkovala tie svoje silikónové prsia zo všetkých svetových strán. Kedysi som ju veľmi chcela dostať pod stromček. Nie takú obyčajnú, ale pravú – s dlhými plavými vlasmi a ohybnými kolenami či lakťami, v krásnych šatách a vysokých lodičkách, s korunkou na hlave.
Namiesto nej som dostala len akúsi jej nevydarenú kópiu vyrobenú niekde v Číne. Kĺby sa jej absolútne nedali ohnúť, iba ak by som jej odtrhla celú nohu alebo ruku, no a o bohatých vlasoch tiež nemohla byť reč. Mali neidentifikovateľnú farbu a celú hrivu tvoril jeden nepodarený trs umelých vláken uprostred hlavy. Párkrát som ju aj mala v pláne ostrihať nakrátko, ale rýchlo som si to rozmyslela, keď som si predstavila, ako by asi vyzerala. K Barbie patrí Ken. Otec mi ho nosil z práce asi mesiac. Vždy keď odchádzal na desaťdňový turnus, sľúbil, že tento raz ho už určite prinesie.
Priniesol. S poškodenou nohou a zodratými vlasmi, ktoré mal Ken pre zmenu na hlave iba namaľované. Niesol ho totiž úplne na dne plnej cestovnej tašky.
Inokedy nám zasa mama kúpila bábiky – bábätká. Sestra dostala dievčatko a ja chlapčeka. Ada dievčatku neustále zapletala vrkôčiky a ja som chlapčeka kúpala v provizórnej vaničke z obalu od nátierkového masla. Nedopadlo to dobre. Po čase sa začal pri kúpaní akosi napĺňať vodou a takmer vždy sa utopil. Nakoniec prišiel o obe ruky: lacný plast sa rozpadol na dve polovice. Plakala som. Mama potom polepila tie ruky dokopy asi metrom lepiacej pásky, ale už nikdy to nebolo ono.
Mala som aj koňa. Nie skutočného, ale dreveného, vyrobeného otcovým strýkom. Brat Jojo mu odtrhol nohu. Teraz mám koňa už iba trojnohého. Pôvodne mu otec tú nohu prilepil čiernou izolačnou páskou, ale kamsi sa stratila... aj s tou nohou.
Aj šlapacia kára bola. Celkom vážne. Dostala som ju od uja Štefana a všetci chlapci z okolia mi ju závideli. Provokatívne som sa na nej vozila okolo domu a ignorovala všetky prosby: Veronka, poščaj nom tu karu... (počšaj znamená v kysuckom nárečí požičaj, nie pocikaj)
piatok 19. októbra 2007
11. Dušičková spomienka
Moja babka mala krásne vráskavú tvár, dlhé vlasy až do konca života, zapletené v drdole. Desiatky pigmentových fľakov na rukách aj na tvári, množstvo materských znamienok. Vedela veľa ľudových pesničiek, ktoré mi spievala trochu falošne, modlili sme sa spolu Anjeličku, môj strážničku, zbierali peterkľúče a oberali kyslé jablká a nezrelé čerešne v záhrade. Pravidelne čítali televízny program v Eurotelevízii a pozerali juhoamerické telenovely. Naučila ma hrať karty a čítala mi španielske ľudové rozprávky z obitej a zošúverenej knižky v hnedom obale zo stranami polepenými ledabolo kusmi lepiacej pásky. Tú knihu mám stále doma na polici.
Keď sa v lete blížili búrkové oblaky, z neba odpadávali prvé ťažké dažďové kvapky a z diaľky sme počuli hrmenie, hovorievala, že vtedy Pánbožko rozváža poslušným deťom koláčiky. Vysvetľovala mi, že každý má svojho strážneho anjela a ten ho chráni. A že sa treba modliť a chodiť do kostola, inak pôjdeme do pekla a čerti nás budú opekať na ražni.
V lete sme spolu sedávali na károvanej deke pod starou čerešňou a rozprávali sa. Pod strechou boli lastovičie hniezda a ona sa smiala, že lastovičky sú oblečené vo frakoch a napriek tomu si domček stavajú z blata a slamy. A že prinášajú šťastie. Vždy som sa bála, že nasledujúci rok už nepriletia.
Keď bola v nemocnici, robila som jej tam počas návštevných hodín stojky a šnúru, aby som ju aspoň trochu potešila. A recitovala som jej detské riekanky. Neskôr, krátko pred koncom, som sa jej neodvážila ani len pichnúť inzulín do žlto zelenkavej pokožky na stehne. Bála som sa, že jej ublížim.
Každé leto som s radosťou vystrihovala obrázky z lesklých farebných časopisov a lepila ich zvnútra na steny drevenej latríny. Ona mi miešala lepidlo z vody, múky a žĺtka. Spolu sme ho fŕkali na papier a ten lepili na drevené laty.
V sobotu poobede sme stávali na medzi niže domu a pozerali na mladomanželov vychádzajúcich v sprievode svadobčanov zo starého dreveného kostola. Hodnotili sme šaty nevesty a počítali hostí. A počúvali dychovku, ktorá im vyhrávala do taktu počas celej cesty pešo z kostola až do svadobnej sály.
Spávali spolu sme v manželskej posteli a ona hrozne chrápala. Nad nami visel obraz v masívnom ráme. Bol na ňom strážny anjel prevádzajúci akési dievčatko a chlapčeka cez rozbúrenú rieku. Mal dúhové farby. Ten obraz ma vždy fascinoval. Ako z modlitebnej knižky. Pokoj a bezpečie. Ktovie, kde skončil...
Keď sme sa nudili, vytiahla zo skrine veľkú škatuľu od topánok, modrý album a prezerali sme si fotografie. Zo svadieb, osláv, z vojenčiny jej synov a z Bardejovských kúpeľov. Jednu fotku z kúpeľov mám stále pred očami: je čiernobiela, babka tam stojí v hrubom zimnom kabáte, so šatkou na hlave, zem je pokrytá čerstvým snehom a ona sa na tej fotke šťastne usmieva.
Som presvedčená, že dnes určite sedí na obláčiku a dohliada na to, čo robíme a ako to robíme. A keď hrmí, rozváža spolu s Pánbožkom tie koláčiky...
Keď sa v lete blížili búrkové oblaky, z neba odpadávali prvé ťažké dažďové kvapky a z diaľky sme počuli hrmenie, hovorievala, že vtedy Pánbožko rozváža poslušným deťom koláčiky. Vysvetľovala mi, že každý má svojho strážneho anjela a ten ho chráni. A že sa treba modliť a chodiť do kostola, inak pôjdeme do pekla a čerti nás budú opekať na ražni.
V lete sme spolu sedávali na károvanej deke pod starou čerešňou a rozprávali sa. Pod strechou boli lastovičie hniezda a ona sa smiala, že lastovičky sú oblečené vo frakoch a napriek tomu si domček stavajú z blata a slamy. A že prinášajú šťastie. Vždy som sa bála, že nasledujúci rok už nepriletia.
Keď bola v nemocnici, robila som jej tam počas návštevných hodín stojky a šnúru, aby som ju aspoň trochu potešila. A recitovala som jej detské riekanky. Neskôr, krátko pred koncom, som sa jej neodvážila ani len pichnúť inzulín do žlto zelenkavej pokožky na stehne. Bála som sa, že jej ublížim.
Každé leto som s radosťou vystrihovala obrázky z lesklých farebných časopisov a lepila ich zvnútra na steny drevenej latríny. Ona mi miešala lepidlo z vody, múky a žĺtka. Spolu sme ho fŕkali na papier a ten lepili na drevené laty.
V sobotu poobede sme stávali na medzi niže domu a pozerali na mladomanželov vychádzajúcich v sprievode svadobčanov zo starého dreveného kostola. Hodnotili sme šaty nevesty a počítali hostí. A počúvali dychovku, ktorá im vyhrávala do taktu počas celej cesty pešo z kostola až do svadobnej sály.
Spávali spolu sme v manželskej posteli a ona hrozne chrápala. Nad nami visel obraz v masívnom ráme. Bol na ňom strážny anjel prevádzajúci akési dievčatko a chlapčeka cez rozbúrenú rieku. Mal dúhové farby. Ten obraz ma vždy fascinoval. Ako z modlitebnej knižky. Pokoj a bezpečie. Ktovie, kde skončil...
Keď sme sa nudili, vytiahla zo skrine veľkú škatuľu od topánok, modrý album a prezerali sme si fotografie. Zo svadieb, osláv, z vojenčiny jej synov a z Bardejovských kúpeľov. Jednu fotku z kúpeľov mám stále pred očami: je čiernobiela, babka tam stojí v hrubom zimnom kabáte, so šatkou na hlave, zem je pokrytá čerstvým snehom a ona sa na tej fotke šťastne usmieva.
Som presvedčená, že dnes určite sedí na obláčiku a dohliada na to, čo robíme a ako to robíme. A keď hrmí, rozváža spolu s Pánbožkom tie koláčiky...
streda 10. októbra 2007
10. Strachy a striašky
Každý má svoje fóbie, strachy, striašky aj celkom malilinké obav(k)y. Tie sa počas života menia. Ako deti sa bojíme neznámych ľudí, ktorí sa nám šušlavo prihovárajú a strúhajú pri tom hlúpe grimasy, neskôr pavúkov, hadov, strašidiel pod posteľou, duchov, hlbokej vody, búrok, injekcií, zubára, výšok, bolesti, zlomeného srdca, smrti... Dôvod na strach existuje vždy.
Asi v šiestich rokoch ma prepadla panika a hrozné zúfalstvo. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem na denné svetlo a svoj život prežijem zavretá niekde v knižnici medzi regálmi so svetovou literatúrou.
Začali mi totiž nad hornou perou rásť fúzy. Naozajstné. Teda, aspoň som si to myslela.
Ten pocit prišiel celkom znenazdajky. Boli sme s mamou na nákupe v meste a tam som uvidela akúsi tetku, ktorá bola fúzatá. Mala bradu ako starý námorník. Neoholenú. Dlhú. Šedivú. A plno chlpov kade tade po tvári. Po príchode domov som ako prvé letela pozrieť sa do zrkadielka, v ktorom som si dlho prezerala tvár. Našla som si nad hornou perou nejaké jemné páperie.
No a je to tu! To bude zrejme len začiatok! Vyzeralo to tak, že o pár rokov budem musieť aj ja minimálne každý druhý deň stáť v kúpeľni pred zrkadlom ako môj otec, rozmazávať si po tvári penu na holenie a ničiť si pokožku neplánovanými zárezmi žiletky.
Druhú priečku medzi mojimi strachmi obsadili dážďovky. Keď mama plela v záhrade zeleninu, vyliezali na povrch a strašili nevinného človeka. Dlho som si myslela, že takto vyzerajú hady a nechcela som akceptovať vytrvalé presviedčanie mamy a napokon aj oca, že toto n-i-e s-ú h-a-d-y, t-o-t-o s-ú D-Á-Ž-Ď-O-V-K-Y. Hady sú to a hotovo. A tak sme mali v záhrade istý čas slepúchy, vretenice, kobry a štrkáče, ktorými som o pár mesiacov, po prekonaní krízy, veselo kŕmila sliepky.
Sestra sa zas bála všetkých lietadiel. Akonáhle sa zjavil na oblohe nejaký lietajúci stroj, primrzla aj v tridsať stupňovej horúčave pevne k zemi a spustila hurónsky rev. A tak raz stála na lúke za domom, nad ňou veselo lietalo hore-dolu práškovacie lietadlo a ona plakala a kričala tak, že ju musel prísť zachrániť otec, ktorý šokovaný vybehol z domu v obave, že jeho dcéru ohrozuje prinajmenšom masový vrah.
Každý večer sme mali povinný bezpečnostný rituál. Prv ako mohla Ada pokojne zaspať, pripadla mi nevďačná úloha. Najskôr sme si ľahli každá do svojej postele (tvorili pravý uhol), dôkladne sme sa poprikrývali – dôležité bolo, aby spod hrubej periny vypchanej husacím perím netrčal ani kúsok nohy. Potom som baterkou pre istotu zasvietila pod každú z postelí, pod skriňu aj do kúta, či sa tam náhodou neschoval duch alebo upír. Pozakrývané po uši sme boli preto, aby nás nejaké strašidlo v noci nestiahlo za nohu z postele a neunieslo. Spávali sme každú noc zabalené ako egyptské múmie a potili sa pod hrubou perinou hádam niekoľko rokov, kým nás strach z nočných (ne)tvorov nadobro prešiel.
Jedny obavy vystriedali iné. Neskôr sme sa začali báť Mikuláša, starých dedkov hromžiacich na celý svet s palicou v ruke, pavúkov, medveďov, hadov, záplavy, hurikánu, snehovej víchrice, boľavého zuba, nervózneho autobusára, ktorý nám nadával do cibulí a variech, policajtov a lekárov, ufrfľaného suseda, splašeného koňa, včiel a ôs, obrovskej gorily v zoo, päťky z matematiky, tvrdky v diktáte, pádu z bicykla a z kolotoča a ... nikdy to neprešlo. Stále sa niečoho bojíme:)
Asi v šiestich rokoch ma prepadla panika a hrozné zúfalstvo. Rozhodla som sa, že už nikdy nevyjdem na denné svetlo a svoj život prežijem zavretá niekde v knižnici medzi regálmi so svetovou literatúrou.
Začali mi totiž nad hornou perou rásť fúzy. Naozajstné. Teda, aspoň som si to myslela.
Ten pocit prišiel celkom znenazdajky. Boli sme s mamou na nákupe v meste a tam som uvidela akúsi tetku, ktorá bola fúzatá. Mala bradu ako starý námorník. Neoholenú. Dlhú. Šedivú. A plno chlpov kade tade po tvári. Po príchode domov som ako prvé letela pozrieť sa do zrkadielka, v ktorom som si dlho prezerala tvár. Našla som si nad hornou perou nejaké jemné páperie.
No a je to tu! To bude zrejme len začiatok! Vyzeralo to tak, že o pár rokov budem musieť aj ja minimálne každý druhý deň stáť v kúpeľni pred zrkadlom ako môj otec, rozmazávať si po tvári penu na holenie a ničiť si pokožku neplánovanými zárezmi žiletky.
Druhú priečku medzi mojimi strachmi obsadili dážďovky. Keď mama plela v záhrade zeleninu, vyliezali na povrch a strašili nevinného človeka. Dlho som si myslela, že takto vyzerajú hady a nechcela som akceptovať vytrvalé presviedčanie mamy a napokon aj oca, že toto n-i-e s-ú h-a-d-y, t-o-t-o s-ú D-Á-Ž-Ď-O-V-K-Y. Hady sú to a hotovo. A tak sme mali v záhrade istý čas slepúchy, vretenice, kobry a štrkáče, ktorými som o pár mesiacov, po prekonaní krízy, veselo kŕmila sliepky.
Sestra sa zas bála všetkých lietadiel. Akonáhle sa zjavil na oblohe nejaký lietajúci stroj, primrzla aj v tridsať stupňovej horúčave pevne k zemi a spustila hurónsky rev. A tak raz stála na lúke za domom, nad ňou veselo lietalo hore-dolu práškovacie lietadlo a ona plakala a kričala tak, že ju musel prísť zachrániť otec, ktorý šokovaný vybehol z domu v obave, že jeho dcéru ohrozuje prinajmenšom masový vrah.
Každý večer sme mali povinný bezpečnostný rituál. Prv ako mohla Ada pokojne zaspať, pripadla mi nevďačná úloha. Najskôr sme si ľahli každá do svojej postele (tvorili pravý uhol), dôkladne sme sa poprikrývali – dôležité bolo, aby spod hrubej periny vypchanej husacím perím netrčal ani kúsok nohy. Potom som baterkou pre istotu zasvietila pod každú z postelí, pod skriňu aj do kúta, či sa tam náhodou neschoval duch alebo upír. Pozakrývané po uši sme boli preto, aby nás nejaké strašidlo v noci nestiahlo za nohu z postele a neunieslo. Spávali sme každú noc zabalené ako egyptské múmie a potili sa pod hrubou perinou hádam niekoľko rokov, kým nás strach z nočných (ne)tvorov nadobro prešiel.
Jedny obavy vystriedali iné. Neskôr sme sa začali báť Mikuláša, starých dedkov hromžiacich na celý svet s palicou v ruke, pavúkov, medveďov, hadov, záplavy, hurikánu, snehovej víchrice, boľavého zuba, nervózneho autobusára, ktorý nám nadával do cibulí a variech, policajtov a lekárov, ufrfľaného suseda, splašeného koňa, včiel a ôs, obrovskej gorily v zoo, päťky z matematiky, tvrdky v diktáte, pádu z bicykla a z kolotoča a ... nikdy to neprešlo. Stále sa niečoho bojíme:)
piatok 5. októbra 2007
9 Tancuj!
Som kráľovná na tanečnom parkete. Na tanečnom parkete medzi chromými. Chytilo ma to ešte v ranom detstve, keď začali hrať v rádiách exotickú lambadu. Ako sme ju len s babkou milovali! Odvtedy sa ma to drží a ešte sa to neodlepilo. Aj keď sa musím priznať, že dnes už tancujem málokedy - na svadbe, na plese, alebo keď som sama za zatiahnutými závesmi.
Najlepšie sa tancuje v pyžame, župane alebo iba v podprsenke a starých spraných teplákoch neidentifikovateľnej farby s povolenou gumou, ktoré v páse držia už len silou zotrvačnosti. Tomu sa vraví sloboda pohybu. Do ruky dramaticky zhrabnúť lak na vlasy ako mikrofón a preciťovať.
Lambáda bola hitom. Ako dieťa som denne nacvičovala tie správne pohyby z videoklipu, len tá tisícvolánová sukňa mi chýbala. Nedala sa len tak kúpiť, ani na trhoch v Poľsku. A nikto mi ju nevedel ušiť. Dôkladne nacvičenú choreografiu som predvádzala divákom v nemocnici na oddelení, kde ležala babka. Nielen tej izbe, kde bola, ale s vážnym úmyslom potešiť som zašla ukázať tančeky aj do ostatných izieb na celom poschodí. A pridala som aj obligátnu šnúru a stojku, aby ste vedeli.
Bratranec Marián alias Mário (chcel, aby sme ho volali Mário Kempes podľa nejakého futbalistu) mi daroval svoju zbierku požutých kaziet s československou muzikou. Začala sa nová éra. Donekonečna sme si tie odrhovačky so sestrou púšťali na starom sivom magnetofóne. Peter Nagy spieval, že má korálky od Natálky a Paľo Habera zasa jeden kabát už niekoľko zím. Ale najlepšia bola Tublatanka. Náš malý brat Jojo nám k tomu sekundoval baterkou a tak sme si mohli robiť disco večery. Zhasli sme neónku a pustili hity. Brat mal na starosti osvetľovanie. Blikal baterkou na všetky strany – rozsvecoval a zhasínal, rozsvecoval a zhasínal... až kým ho to neprestalo baviť a musela som ho vymeniť. Ostatní členovia disco párty, ktorí práve nemuseli blikať, tancovali odušu podľa vzoru spevákov z Triangla. Každý najlepšie, ako vedel.
Pri jednom takomto tančeku som si zlomila nos. Vo víre vášnivého tanca som ho doudierala o podlahu. Následky boli veľkolepé: imidž Fantomasa na štyri týždne. Dodnes mám na nose hrčku, aby som nezabudla, že som raz bola kráľovnou na tanečnom parkete.
Najlepšie sa tancuje v pyžame, župane alebo iba v podprsenke a starých spraných teplákoch neidentifikovateľnej farby s povolenou gumou, ktoré v páse držia už len silou zotrvačnosti. Tomu sa vraví sloboda pohybu. Do ruky dramaticky zhrabnúť lak na vlasy ako mikrofón a preciťovať.
Lambáda bola hitom. Ako dieťa som denne nacvičovala tie správne pohyby z videoklipu, len tá tisícvolánová sukňa mi chýbala. Nedala sa len tak kúpiť, ani na trhoch v Poľsku. A nikto mi ju nevedel ušiť. Dôkladne nacvičenú choreografiu som predvádzala divákom v nemocnici na oddelení, kde ležala babka. Nielen tej izbe, kde bola, ale s vážnym úmyslom potešiť som zašla ukázať tančeky aj do ostatných izieb na celom poschodí. A pridala som aj obligátnu šnúru a stojku, aby ste vedeli.
Bratranec Marián alias Mário (chcel, aby sme ho volali Mário Kempes podľa nejakého futbalistu) mi daroval svoju zbierku požutých kaziet s československou muzikou. Začala sa nová éra. Donekonečna sme si tie odrhovačky so sestrou púšťali na starom sivom magnetofóne. Peter Nagy spieval, že má korálky od Natálky a Paľo Habera zasa jeden kabát už niekoľko zím. Ale najlepšia bola Tublatanka. Náš malý brat Jojo nám k tomu sekundoval baterkou a tak sme si mohli robiť disco večery. Zhasli sme neónku a pustili hity. Brat mal na starosti osvetľovanie. Blikal baterkou na všetky strany – rozsvecoval a zhasínal, rozsvecoval a zhasínal... až kým ho to neprestalo baviť a musela som ho vymeniť. Ostatní členovia disco párty, ktorí práve nemuseli blikať, tancovali odušu podľa vzoru spevákov z Triangla. Každý najlepšie, ako vedel.
Pri jednom takomto tančeku som si zlomila nos. Vo víre vášnivého tanca som ho doudierala o podlahu. Následky boli veľkolepé: imidž Fantomasa na štyri týždne. Dodnes mám na nose hrčku, aby som nezabudla, že som raz bola kráľovnou na tanečnom parkete.
streda 3. októbra 2007
8 Nerada sa fotím
S fotením nemám dobré skúsenosti. Nemyslím tým samotný priebeh fotenia, ale skôr jeho výsledok. Doma mám celkom slušnú zbierku podivných fotiek, na ktorých sa čudne tvárim a ešte čudnejšie vyzerám. A pritom som nikdy nepodcenila prípravu!
Prvé veľké sklamanie prišlo ešte niekedy v škôlke, keď sa mama rozhodla, že sa pôjdem fotiť k profesionálnemu fotografovi do ateliéru. Vnútorne som s tým bojovala celý týždeň.
Mala som totiž nevyriešiteľný problém: vypadnuté horné mliečne zuby. Zostali mi iba dva špicaté očné zuby po bokoch.
Fotograf ma vehementne presviedčal, aby som sa usmiala, a ja som to pod vplyvom ukrutnej trémy urobila. Aj keď iba trošilinku.
Na tej fotke stojím v šatách silno pripomínajúcich ľudový kroj s úsmevom na tvári, ktorý odhaľuje štrbavé ústa. Len tie dva upírie nepodarky mi v ústach svietia ako blikajúce reklamné neóny. K tomu ešte nervózne vrývam prsty do čalúnenia stoličky, o ktorú sa opieram.
Vtedy som hrozne závidela mojej sestre, že na tých fotkách vyzerá ako barokový anjelik.
Trampoty s fotením pokračovali aj na základnej škole. Presnejšie v tretej triede na prvom svätom prijímaní. Mala som oblečené krásne šaty, kučeravé vlásky, cítila som sa ako svätica a napriek tomu na fotkách vyzerám strašne.
Stojíme pred starým kostolom, v pozadí drevený kríž, v popredí farárko v čiernej sutane s kyticou ľalií a vedľa neho ja s takými kruhmi pod očami, akoby som tesne pred svätým prijímaním ponocovala. Ešte dnes mi je smutno aj smiešne zároveň, keď sa na tú fotku pozriem. Až nedávno mi napadlo, že farárko s vytŕčajúcim bruškom a plešinou vyzerá na tej fotografii oveľa horšie ako ja.
O fotografických zážitkoch súvisiacich s každoročným fotením triedy sa radšej ani veľmi zmieňovať nebudem: na jednej mám blúzku s bohatými volánmi zakásanú v sukni a vyzerám tak ako pivný súdok, na druhej pridlhú ofinu nahrnutú na jednú stranu a smiešne vytočenú dohora, na inej výraz masového vraha...
Radšej si dám namaľovať portrét. Ale maliarovi pred tým podám presné inštrukcie, ako sa mám na tom obraze tváriť. Nepodarených fotiek mám už doma totiž plnú škatuľu od topánok.
Prvé veľké sklamanie prišlo ešte niekedy v škôlke, keď sa mama rozhodla, že sa pôjdem fotiť k profesionálnemu fotografovi do ateliéru. Vnútorne som s tým bojovala celý týždeň.
Mala som totiž nevyriešiteľný problém: vypadnuté horné mliečne zuby. Zostali mi iba dva špicaté očné zuby po bokoch.
Fotograf ma vehementne presviedčal, aby som sa usmiala, a ja som to pod vplyvom ukrutnej trémy urobila. Aj keď iba trošilinku.
Na tej fotke stojím v šatách silno pripomínajúcich ľudový kroj s úsmevom na tvári, ktorý odhaľuje štrbavé ústa. Len tie dva upírie nepodarky mi v ústach svietia ako blikajúce reklamné neóny. K tomu ešte nervózne vrývam prsty do čalúnenia stoličky, o ktorú sa opieram.
Vtedy som hrozne závidela mojej sestre, že na tých fotkách vyzerá ako barokový anjelik.
Trampoty s fotením pokračovali aj na základnej škole. Presnejšie v tretej triede na prvom svätom prijímaní. Mala som oblečené krásne šaty, kučeravé vlásky, cítila som sa ako svätica a napriek tomu na fotkách vyzerám strašne.
Stojíme pred starým kostolom, v pozadí drevený kríž, v popredí farárko v čiernej sutane s kyticou ľalií a vedľa neho ja s takými kruhmi pod očami, akoby som tesne pred svätým prijímaním ponocovala. Ešte dnes mi je smutno aj smiešne zároveň, keď sa na tú fotku pozriem. Až nedávno mi napadlo, že farárko s vytŕčajúcim bruškom a plešinou vyzerá na tej fotografii oveľa horšie ako ja.
O fotografických zážitkoch súvisiacich s každoročným fotením triedy sa radšej ani veľmi zmieňovať nebudem: na jednej mám blúzku s bohatými volánmi zakásanú v sukni a vyzerám tak ako pivný súdok, na druhej pridlhú ofinu nahrnutú na jednú stranu a smiešne vytočenú dohora, na inej výraz masového vraha...
Radšej si dám namaľovať portrét. Ale maliarovi pred tým podám presné inštrukcie, ako sa mám na tom obraze tváriť. Nepodarených fotiek mám už doma totiž plnú škatuľu od topánok.
7 Škôlkarčatá
Prvý deň v škôlke mi ušlo koliesko z oranžového kočíka a kotúľalo sa neviem kam. Hanbila som sa. Ukrutne. Až neskôr vyšlo najavo, že na vine som nebola ja, ale ten kočík. Koliesko bolo pokazené, nedržalo poriadne a utekalo vždy. Hocikomu bez rozdielu...
Každé ráno ma mama vozievala do škôlky bicykli, na modrej Liberte. Vpredu na detskej sedačke som sedela ja a vzadu môj spoluškôlkar - sused Jožo s doširoka rozkročenými nohami a vyplašeným výrazom tváre. Nohy od seba boli nevyhnutnosťou, aby sa mu náhodou šnúrka od tenisiek nezamotala do špice v zadnom kolese.
V škôlke sme najradšej cvičili a umývali si ruky. Spať nechcel nikto.
Kúpeľňa bola veľmi populárna nielen kvôli ružovej sanite, ale najmä kvôli cukríkovo ružovému mydlu hompáľajúcemu sa v sieťke nad miniatúrnym umývadlom a zubnej paste Tuti fruti. Súťažili sme, kto dokáže mydlo najviac napeniť a zubnú pastu sme prehĺtali na kilá namiesto poobedňajšieho dezertu. Neskôr sa zo športovej disciplíny „napeňovanie mydla“ vyvinula zberateľská vášeň. Zbierali sme obaly od mydiel. Najvzácnejší zberateľský úlovok bol obal od veľkého mydla fialovej farby s názvom Šeřík alebo akákoľvek papierová škatuľka z mydla Fa.
Ani jedlo nebolo na zahodenie. Milovala som každodennú krupicovú kašu s ostrovčekom kakaa a do neho napoly potopeného masla, dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom aj parené buchty. "Kakauko" sme milovali všetci. Raz som ho pila tak vášnivo, až som si ho vyliala na obľúbené červené kamašle upletené z tej najhrubšej vlny, aká vtedy existovala, a tie ho okamžite vsiakli. Vpili ho bleskovou rýchlosťou. Asi takou, akou by vypila jedinú dažďovú kvapku Sahara.
Veľmi som sa hanbila povedať učiteľkám, že moje nohavice sú mokré: ešte by ma mohli podozrievať z toho, že som sa pocikala. Tak som celý deň chodila s nohami obalenými kakaom a tvárila sa, že to tak má byť. Pripadala som si ako oblečená v stredovekom brnení. Neustále som si dávala pozor, aby som si niekam nesadla, inak by tam po mne mohol zostať mliečny fľak s dvomi lyžičkami rozpusteného kryštálového cukru. Prežila som to.
Ak nepršalo, najradšej sme sa hrali vonku. Húpali sme sa na hojdačke, stavali si domy z piesku, naháňali sa a liezli po preliezačkách. Raz sa mi pri tom podarilo kompletne si zababrať celé kárované nohavice. Učiteľka ma vystrašila, keď mi povedala, že mama ma doma za to iste riadne vybije. Nikdy som tú učiteľku nemala rada. Celé doobedie som mala pokazené a v duchu som si vymýšľala výhovorky a dôvody, prečo a ako sa tam to blato vzalo. Na nič iné som ani nedokázala myslieť, kým som nezistila, že blato od samého zúfalstva radšej uschlo a z nohavíc samo opadalo. Vyzerali potom ako nové. Iba na koberci v škôlke sa sem tam objavil kus hliny a nikto netušil, odkiaľ sa tam vzal.
Na záver roka, niekedy v júni, sme sa potom všetci fotili na najväčšej preliezačke, aká v škôlke bola. Dodnes sa na tej čiernobielej fotke smejem. Mama mi vtedy obliekla ružové šaty kúpené na poľských trhoch, čierne lakované balerínky s mašličkou vpredu a biele pančuchy. Ráno ma ešte upozornila, že keď sa budeme fotiť, mám si tie pančuchy riadne povytiahnuť, lebo boli najmenej o dve čísla väčšie, mali tendenciu sa zhŕňať a tvoriť nevzhľadné kružnice od kolien až k členkom.
Zabudla som na to. Keď som fotku videla, plakala som ešte dva týždne. Sedím takmer na vrchu preliezačky, mám jednu nohu vpredu, krátke vlasy strapaté ako vrabčie hniezdo (a to mi mama pribalila aj hrebeň) a pančuchy bohato nariasené až po členky ako volány. Taká hanba! Na fotke vyzerám ako kozmonaut, ktorý má na skafandri omylom navlečený ľudový kroj.
Niektorí moji spolužiaci dopadli ešte horšie ako ja. Anička si totiž v rámci prípravy na veľké fotenie sama ostrihala ofinu pre istotu až do polovice hlavy a vyrobila si tak celkom slušnú plešinu a druhá Hanka zasa pri fotení pohla rukou dopredu, takže jedno miesto na fotke je trošku rozmazané. Za to sme ju kolektívne nenávideli.
Každé ráno ma mama vozievala do škôlky bicykli, na modrej Liberte. Vpredu na detskej sedačke som sedela ja a vzadu môj spoluškôlkar - sused Jožo s doširoka rozkročenými nohami a vyplašeným výrazom tváre. Nohy od seba boli nevyhnutnosťou, aby sa mu náhodou šnúrka od tenisiek nezamotala do špice v zadnom kolese.
V škôlke sme najradšej cvičili a umývali si ruky. Spať nechcel nikto.
Kúpeľňa bola veľmi populárna nielen kvôli ružovej sanite, ale najmä kvôli cukríkovo ružovému mydlu hompáľajúcemu sa v sieťke nad miniatúrnym umývadlom a zubnej paste Tuti fruti. Súťažili sme, kto dokáže mydlo najviac napeniť a zubnú pastu sme prehĺtali na kilá namiesto poobedňajšieho dezertu. Neskôr sa zo športovej disciplíny „napeňovanie mydla“ vyvinula zberateľská vášeň. Zbierali sme obaly od mydiel. Najvzácnejší zberateľský úlovok bol obal od veľkého mydla fialovej farby s názvom Šeřík alebo akákoľvek papierová škatuľka z mydla Fa.
Ani jedlo nebolo na zahodenie. Milovala som každodennú krupicovú kašu s ostrovčekom kakaa a do neho napoly potopeného masla, dukátové buchtičky s vanilkovým pudingom aj parené buchty. "Kakauko" sme milovali všetci. Raz som ho pila tak vášnivo, až som si ho vyliala na obľúbené červené kamašle upletené z tej najhrubšej vlny, aká vtedy existovala, a tie ho okamžite vsiakli. Vpili ho bleskovou rýchlosťou. Asi takou, akou by vypila jedinú dažďovú kvapku Sahara.
Veľmi som sa hanbila povedať učiteľkám, že moje nohavice sú mokré: ešte by ma mohli podozrievať z toho, že som sa pocikala. Tak som celý deň chodila s nohami obalenými kakaom a tvárila sa, že to tak má byť. Pripadala som si ako oblečená v stredovekom brnení. Neustále som si dávala pozor, aby som si niekam nesadla, inak by tam po mne mohol zostať mliečny fľak s dvomi lyžičkami rozpusteného kryštálového cukru. Prežila som to.
Ak nepršalo, najradšej sme sa hrali vonku. Húpali sme sa na hojdačke, stavali si domy z piesku, naháňali sa a liezli po preliezačkách. Raz sa mi pri tom podarilo kompletne si zababrať celé kárované nohavice. Učiteľka ma vystrašila, keď mi povedala, že mama ma doma za to iste riadne vybije. Nikdy som tú učiteľku nemala rada. Celé doobedie som mala pokazené a v duchu som si vymýšľala výhovorky a dôvody, prečo a ako sa tam to blato vzalo. Na nič iné som ani nedokázala myslieť, kým som nezistila, že blato od samého zúfalstva radšej uschlo a z nohavíc samo opadalo. Vyzerali potom ako nové. Iba na koberci v škôlke sa sem tam objavil kus hliny a nikto netušil, odkiaľ sa tam vzal.
Na záver roka, niekedy v júni, sme sa potom všetci fotili na najväčšej preliezačke, aká v škôlke bola. Dodnes sa na tej čiernobielej fotke smejem. Mama mi vtedy obliekla ružové šaty kúpené na poľských trhoch, čierne lakované balerínky s mašličkou vpredu a biele pančuchy. Ráno ma ešte upozornila, že keď sa budeme fotiť, mám si tie pančuchy riadne povytiahnuť, lebo boli najmenej o dve čísla väčšie, mali tendenciu sa zhŕňať a tvoriť nevzhľadné kružnice od kolien až k členkom.
Zabudla som na to. Keď som fotku videla, plakala som ešte dva týždne. Sedím takmer na vrchu preliezačky, mám jednu nohu vpredu, krátke vlasy strapaté ako vrabčie hniezdo (a to mi mama pribalila aj hrebeň) a pančuchy bohato nariasené až po členky ako volány. Taká hanba! Na fotke vyzerám ako kozmonaut, ktorý má na skafandri omylom navlečený ľudový kroj.
Niektorí moji spolužiaci dopadli ešte horšie ako ja. Anička si totiž v rámci prípravy na veľké fotenie sama ostrihala ofinu pre istotu až do polovice hlavy a vyrobila si tak celkom slušnú plešinu a druhá Hanka zasa pri fotení pohla rukou dopredu, takže jedno miesto na fotke je trošku rozmazané. Za to sme ju kolektívne nenávideli.
utorok 2. októbra 2007
#6 Domáci karamel a bravčové pečené
Snažím sa spomenúť si, či mi vždy tak chutilo ako dnes, alebo som po dvadsiatke záhadne ochorela na pažravosť. Nemá zmysel tajiť, zjedla by som aj klince, keby som ich vládala pohrýzť a požuť. Na mnohých jedlách, ktoré som v detstve priam nenávidela, si dnes rada pochutím. Pamätám si, ako mi raz otec v návale amoku chcel strčiť hlavu priamo do kapustnice, pretože som ju nechcela ani za svet zjesť. Dnes by som sa na ňu vrhla hocikedy s takou chuťou, že by po nej nezostala ani kvapka, iba dosucha vylízaný tanier.
Ľudia sa menia, chute sa menia? Ako decko som nenávidela slaninu a čokoľvek mastné. Ak sa na tanieri s nedeľným obedom objavilo bravčové pečené prešpikované kúskami slaninky, koniec sveta! Dnes je chlieb so slaninou a cibuľou jedno z najfajnovejších jedál, aké poznám.
Samostatnou kapitolou je čokoláda. Tú ľúbim hocijakú. Nemeckú, belgickú, švajčiarsku, aj tú našu slovenskú. Poľskú iba v prípade núdze, pretože čokoládovú chuť v nej treba väčšinou fakt dlho hľadať, a aj tak chutí ako obuvnícke lepidlo desať rokov po dátume spotreby.
Na druhej strane, originálnym poľským krowkám sa nevyrovná nič na svete. Síce mi na niekoľko sekúnd dokážu prilepiť zuby o seba a jazyk k podnebiu tak, že sa skoro bojím, či ešte vôbec budem môcť dakedy rozprávať, ale tá chuť stojí za to. Keď som bola malá, moja babka nám varila karamel doma. Nasypala do starého obitého hrnca hrsť kryštálového cukru a miešala ho nad ohňom dovtedy, kým z tej masy nevzniklo niečo hnedé, tvrdé ako betón a beznádejne spojené so starou, vykrivenou hliníkovou lyžicou. Ak sme chceli tú lyžicu ešte niekedy použiť, museli sme všetok karamel z nej zlízať. Po polhodine sme mali jazyky ošúchané do krvi a karamel sme už nikdy v živote nechceli ani vidieť.
Moja babka a mama každý rok pred Vianocami varili domácu čokoládovú kolekciu. Netuším už, ako presne sa pripravovala, ale na tú prenikavú a veľmi mastnú chuť nikdy nezabudnem. Masa rozpusteného tuku a kakaa, najväčšia dobrota na svete. Niekedy do nej primiešali aj hrozienka a potom ju ešte zahorúca rýchlo nalievali do formičiek vystlaných farebným staniolom.
Na stromčeku vyzerala strašne smiešne. Kúsky kolekcie boli totiž také ťažké, že sa pod ich ťarchou konáre živej jedličky ohýbali až k zemi. Hrozilo, že vianočný stromček sa ešte pred Vianocami zrúti, preto sme mu výdatne pomáhali odjedaním kolekcie z každej strany. Na Štedrý večer na ňom zostali už len salónky a vianočné gule.
Vyrastala som na pravej domácej strave. Babka nás zásobovala domácimi rezancami, vajíčkami, mäsom, makom, hubami. Pravidelne sme k nej dvakrát týždenne chodievali s hliníkovou kanvou po čerstvé kravské mlieko, tvaroh a maslo. Vtedy sme na to hrozne nadávali, veď komu by sa chcelo stále vláčiť kanvice plné mlieka? Dnes by som poň utekala aj z Ameriky. Také čerstvo nadojené kravské mlieko, ešte teplé s penou navrchu a silnou vrstvou pravej smotany, sa nedá ani porovnať s tým riedeným nepodarkom, ktorý kupujeme v hypermarketoch.
Babkine ručne zdobené maslo v tvare bochníka chutilo výborne na hrubom krajci doma pečeného chleba s nátierkou z čerstvo roztlačených lesných jahôd alebo čučoriedok. Ešte pred obedom sme potom chodili po svete so zvyškami jahôd až za ušami a červenými fľakmi na tričkách.
Jediné, čo mi však nikdy nechutilo a asi ani chutiť nebude, je kôpor v akejkoľvek podobe. Aká je šanca, že sa to zmení?
Ľudia sa menia, chute sa menia? Ako decko som nenávidela slaninu a čokoľvek mastné. Ak sa na tanieri s nedeľným obedom objavilo bravčové pečené prešpikované kúskami slaninky, koniec sveta! Dnes je chlieb so slaninou a cibuľou jedno z najfajnovejších jedál, aké poznám.
Samostatnou kapitolou je čokoláda. Tú ľúbim hocijakú. Nemeckú, belgickú, švajčiarsku, aj tú našu slovenskú. Poľskú iba v prípade núdze, pretože čokoládovú chuť v nej treba väčšinou fakt dlho hľadať, a aj tak chutí ako obuvnícke lepidlo desať rokov po dátume spotreby.
Na druhej strane, originálnym poľským krowkám sa nevyrovná nič na svete. Síce mi na niekoľko sekúnd dokážu prilepiť zuby o seba a jazyk k podnebiu tak, že sa skoro bojím, či ešte vôbec budem môcť dakedy rozprávať, ale tá chuť stojí za to. Keď som bola malá, moja babka nám varila karamel doma. Nasypala do starého obitého hrnca hrsť kryštálového cukru a miešala ho nad ohňom dovtedy, kým z tej masy nevzniklo niečo hnedé, tvrdé ako betón a beznádejne spojené so starou, vykrivenou hliníkovou lyžicou. Ak sme chceli tú lyžicu ešte niekedy použiť, museli sme všetok karamel z nej zlízať. Po polhodine sme mali jazyky ošúchané do krvi a karamel sme už nikdy v živote nechceli ani vidieť.
Moja babka a mama každý rok pred Vianocami varili domácu čokoládovú kolekciu. Netuším už, ako presne sa pripravovala, ale na tú prenikavú a veľmi mastnú chuť nikdy nezabudnem. Masa rozpusteného tuku a kakaa, najväčšia dobrota na svete. Niekedy do nej primiešali aj hrozienka a potom ju ešte zahorúca rýchlo nalievali do formičiek vystlaných farebným staniolom.
Na stromčeku vyzerala strašne smiešne. Kúsky kolekcie boli totiž také ťažké, že sa pod ich ťarchou konáre živej jedličky ohýbali až k zemi. Hrozilo, že vianočný stromček sa ešte pred Vianocami zrúti, preto sme mu výdatne pomáhali odjedaním kolekcie z každej strany. Na Štedrý večer na ňom zostali už len salónky a vianočné gule.
Vyrastala som na pravej domácej strave. Babka nás zásobovala domácimi rezancami, vajíčkami, mäsom, makom, hubami. Pravidelne sme k nej dvakrát týždenne chodievali s hliníkovou kanvou po čerstvé kravské mlieko, tvaroh a maslo. Vtedy sme na to hrozne nadávali, veď komu by sa chcelo stále vláčiť kanvice plné mlieka? Dnes by som poň utekala aj z Ameriky. Také čerstvo nadojené kravské mlieko, ešte teplé s penou navrchu a silnou vrstvou pravej smotany, sa nedá ani porovnať s tým riedeným nepodarkom, ktorý kupujeme v hypermarketoch.
Babkine ručne zdobené maslo v tvare bochníka chutilo výborne na hrubom krajci doma pečeného chleba s nátierkou z čerstvo roztlačených lesných jahôd alebo čučoriedok. Ešte pred obedom sme potom chodili po svete so zvyškami jahôd až za ušami a červenými fľakmi na tričkách.
Jediné, čo mi však nikdy nechutilo a asi ani chutiť nebude, je kôpor v akejkoľvek podobe. Aká je šanca, že sa to zmení?
utorok 18. septembra 2007
#5 Kráter
Mám v ústach dieru. Kráter. Opustila ma plomba. Splašene si to miesto stále prezerám v zrkadle, občas panikárim, po uliciach chodím s lícom vypchatým vlastným jazykom, ktorý mi tam stále nekontrolovateľne zalieza, aj keď nechcem. Usmievam sa len jemne, aby náhodou nebolo vidno tú nepeknú dieru. A mám záchvaty starostlivosti o zuby, t. j. nakupujem kilá najnovšej zubnej pasty s obsahom zázračných mikrogranulí, litre ústnej vody s mentolovou príchuťou, kilometre zubných nití a tisíce medzizubných kefiek. Som dentomaniak.
Ale som si istá, že to nie je nákazlivé. J. žije so mnou v jednej internátnej izbe a ešte sa nenakazil.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru:
a) široký úsmev do popukaného zrkadla nad umývadlom a aktuálne zhodnotenie situácie,
b) dôkladné nanesenie zubnej pasty na zubnú kefku (švajčiarsku, určite najlepšiu na trhu),
c) samotný akt čistenia – nezabudnúť na zuby múdrosti zastrčené až hen v samom zadku ústnej dutiny a jazyk obsadený miliónom jazyčnatých baktérií,
d) použitie kilometra zubnej nite a medzizubnej kefky (pekne poctivo strčiť do každého kúta),
e) výplach mentolovou zubnou vodou, ktorá nepríjemne páli a chutí ako čistiaci prostriedok na sklo
Po hodine najrôznejších procedúr kopírovaných z článkov na internete a v ženských magazínoch, po hodine strávenej s otvorenou dutinou ústnou padnem do postele vyčerpaná. Nič nie je lepším liekom na nespavosť ako dôkladná zubná starostlivosť.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru a čakám na zázrak. Zatiaľ neúspešne. Ráno pozriem do zrkadla, či mi cez noc náhodou nezmizli amalgámové výplne a neobeleli predné zuby, alebo či mi nenarástli tretie, úplne zdravé zuby.
No a popri tom čakaní si zatiaľ stále veselo chodím po svete s mojím amalgámovým úsmevom a dierou v hornej pravej sedmičke, v hypermarketoch sa prehŕňam v regáloch so zubnými pastami a čítam články o novinkách na dentálnom trhu.
Len jedného sa bojím: že tou prehnanou starostlivosťou si tie moje zuby úplne zbrúsim a zostanú mi z nich len také smiešne cencúle. Aby ma raz nemuseli vystavovať po celom svete ako odstrašujúci príklad nadmernej starostlivosti o chrup!
Ale som si istá, že to nie je nákazlivé. J. žije so mnou v jednej internátnej izbe a ešte sa nenakazil.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru:
a) široký úsmev do popukaného zrkadla nad umývadlom a aktuálne zhodnotenie situácie,
b) dôkladné nanesenie zubnej pasty na zubnú kefku (švajčiarsku, určite najlepšiu na trhu),
c) samotný akt čistenia – nezabudnúť na zuby múdrosti zastrčené až hen v samom zadku ústnej dutiny a jazyk obsadený miliónom jazyčnatých baktérií,
d) použitie kilometra zubnej nite a medzizubnej kefky (pekne poctivo strčiť do každého kúta),
e) výplach mentolovou zubnou vodou, ktorá nepríjemne páli a chutí ako čistiaci prostriedok na sklo
Po hodine najrôznejších procedúr kopírovaných z článkov na internete a v ženských magazínoch, po hodine strávenej s otvorenou dutinou ústnou padnem do postele vyčerpaná. Nič nie je lepším liekom na nespavosť ako dôkladná zubná starostlivosť.
Každý večer absolvujem rovnakú procedúru a čakám na zázrak. Zatiaľ neúspešne. Ráno pozriem do zrkadla, či mi cez noc náhodou nezmizli amalgámové výplne a neobeleli predné zuby, alebo či mi nenarástli tretie, úplne zdravé zuby.
No a popri tom čakaní si zatiaľ stále veselo chodím po svete s mojím amalgámovým úsmevom a dierou v hornej pravej sedmičke, v hypermarketoch sa prehŕňam v regáloch so zubnými pastami a čítam články o novinkách na dentálnom trhu.
Len jedného sa bojím: že tou prehnanou starostlivosťou si tie moje zuby úplne zbrúsim a zostanú mi z nich len také smiešne cencúle. Aby ma raz nemuseli vystavovať po celom svete ako odstrašujúci príklad nadmernej starostlivosti o chrup!
pondelok 10. septembra 2007
#4 Keď ti netečie do topánok
Víkend som trávila doma. Asi ma mnohí nepochopia, ale ja som si dážď, vietor a teploty blížiace sa k nule užívala. Milujem studené jesenné počasie, keď ešte nesneží, ale zima je už veľmi blízko. Keď vonku mrholí, vzduch vonia pooranou zemou, hlinou a dážďovkami. To je počasie ako stvorené na knižku a únik pod perinu alebo na gauč, počasie na dobrý film a mliečnu čokoládu, na horúcu vaňu a na levanduľovú penu do kúpeľa. Vtedy máme k sebe všetci blízko.
Tento víkend bol presne taký. Studený, ponurý, tak trochu novembrový. Trošku som sa bála, že na stretnutie s bývalými spolužiakmi z gymnázia mi nebude stačiť autobus, ale budem potrebovať nafukovací čln.
Domov som sa doviezla taxíkom niekedy po polnoci a taxikára dodnes vážne podozrievam, že pred jazdou pil. Ešte nikdy som nezachytila vyššiu frekvenciu nadávok za taký krátky čas, nikdy som sa nezúčastnila na takom ostrom rezaní zákrut a prechádzaní cez výmole až po balansovanie na okraji priekopy. Nabudúce radšej pešo.
Sobota bola výrazne pokojnejšia. Uvarili sme si s mamou hrniec bryndzových halušiek, upiekli vianočky a tvarohové štrúdle a sľúbili si, že sa do večera z domu nepohneme. Boli sme spokojné. Čo na tom, že vonku hrozila potopa, nám bolo spolu dobre.
Takéto víkendy volám rozprávacie. Vždy je toho tak strašne veľa, čo chcem, aby ten druhý vedel. Na ceste späť potom sedím vo vlaku celkom mĺkvo a triedim si myšlienky do nehmatateľných zásuviek. Nemám chuť rozprávať. Vyrozprávaná dosýta. Mám pocit, že bolo povedané všetko. Na chvíľu.
Niekedy stačí človeku k šťastiu naozaj málo. Iba blízka osoba a sucho v topánkach.
Tento víkend bol presne taký. Studený, ponurý, tak trochu novembrový. Trošku som sa bála, že na stretnutie s bývalými spolužiakmi z gymnázia mi nebude stačiť autobus, ale budem potrebovať nafukovací čln.
Domov som sa doviezla taxíkom niekedy po polnoci a taxikára dodnes vážne podozrievam, že pred jazdou pil. Ešte nikdy som nezachytila vyššiu frekvenciu nadávok za taký krátky čas, nikdy som sa nezúčastnila na takom ostrom rezaní zákrut a prechádzaní cez výmole až po balansovanie na okraji priekopy. Nabudúce radšej pešo.
Sobota bola výrazne pokojnejšia. Uvarili sme si s mamou hrniec bryndzových halušiek, upiekli vianočky a tvarohové štrúdle a sľúbili si, že sa do večera z domu nepohneme. Boli sme spokojné. Čo na tom, že vonku hrozila potopa, nám bolo spolu dobre.
Takéto víkendy volám rozprávacie. Vždy je toho tak strašne veľa, čo chcem, aby ten druhý vedel. Na ceste späť potom sedím vo vlaku celkom mĺkvo a triedim si myšlienky do nehmatateľných zásuviek. Nemám chuť rozprávať. Vyrozprávaná dosýta. Mám pocit, že bolo povedané všetko. Na chvíľu.
Niekedy stačí človeku k šťastiu naozaj málo. Iba blízka osoba a sucho v topánkach.
#3 Prvý školský deň v obrození
Na prvý deň v ozajstnej škole sa pamätám len útržkovito. Neviem už, čo som mala oblečené, aké topánky som mala obuté, ani ako som sa cítila, ale s určitosťou viem jedno – práve v prvý deň mojej povinnej školskej dochádzky sa prejavila jedna z mojich najvýraznejších čŕt, ktorá ma sprevádzala celé roky a úprimne povedané, ktorá mi prischla zrejme na celý život. Opatrnosť.
Stála som pred domom na kraji cesty. Na chrbte som si hrdo niesla školskú tašku ostrej červenej farby, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pravý komunista, akurát, že na nej nesvietilo kladivo a kosák, ale bosorka na metle s veľavravným nápisom Hurá, škola! Ten ma mal zrejme motivovať k vybudovaniu si pozitívneho citového vzťahu k tejto inštitúcii. Motiváciu v tejto podobe však jednoducho nebolo treba. Motivovaná som bola až príliš.
Tak som tam stála. Stála a čakala niekoľko minút. Uvedomovala som si, že ak urýchlene neprejdem na druhú stranu na zastávku, zmeškám autobus, a hneď v prvý deň prídem neskoro na vyučovanie, čo by nebolo až také hrozné v porovnaní s tým, že by sa mi neušlo miesto v prvej lavici. Tak by som musela sedieť až v druhej, alebo nedajbože v tej poslednej- somárskej. Alebo by som musela sedieť s chlapcom. Takú potupu by som neprežila, to by som sa radšej vrátila do škôlky a počkala si na nový školský rok.
Stála som tam ako prikovaná a nie a nie sa pohnúť. Aj mame to začalo by prinajlepšom čudné. Prestala sa hrdo dívať spoza záclony a vyšla na balkón bližšie preskúmať neočakávaný vývoj udalostí.
A ja som sa v tom momente dočkala. Konečne okolo mňa prešiel slimačím tempom ten konský povoz, ktorý som podozrivo sledovala už pár minút, a bezpečne som mohla prejsť na druhú stranu. Spokojne som jej zamávala (akože je všetko v najlepšom poriadku) neskutočne pyšná na to, ako som túto psychicky náročnú situáciu zvládla.
Nechápala som, prečo sa na tom balkóne zadúša od smiechu. Len tam tak stála a natriasala sa.
Veď som robila iba to, čo mi už niekoľko dní vytrvalo opakovala. Že keď budem chcieť prejsť na druhú stranu cesty, najskôr sa musím poobzerať doľava a potom doprava a ak náhodou niečo pôjde, mám počkať a až potom prejsť. Že by som mala rozlišovať medzi autami, nákladiakmi, autobusmi, konskými povozmi, bicyklami, motorkami, traktormi, kombajnmi a podobnými telesami pohybujúcimi sa bežne po cestnej komunikácii, to mi už nepovedala.
Tak som si to vysvetlila po svojom a v záujme vlastnej bezpečnosti som radšej počkala. No neviem, čo by som robila, keby sa ten pánko s koňmi rozhodol zastaviť sa v krčme na pivo, zarozprával by sa s kolegom alebo si odbehol ciknúť dakde k múru a odstavil by tie kone na kraji cesty. Možno by som tam stála dodnes. A čakala, kým konečne neprejde.
Stála som pred domom na kraji cesty. Na chrbte som si hrdo niesla školskú tašku ostrej červenej farby, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani pravý komunista, akurát, že na nej nesvietilo kladivo a kosák, ale bosorka na metle s veľavravným nápisom Hurá, škola! Ten ma mal zrejme motivovať k vybudovaniu si pozitívneho citového vzťahu k tejto inštitúcii. Motiváciu v tejto podobe však jednoducho nebolo treba. Motivovaná som bola až príliš.
Tak som tam stála. Stála a čakala niekoľko minút. Uvedomovala som si, že ak urýchlene neprejdem na druhú stranu na zastávku, zmeškám autobus, a hneď v prvý deň prídem neskoro na vyučovanie, čo by nebolo až také hrozné v porovnaní s tým, že by sa mi neušlo miesto v prvej lavici. Tak by som musela sedieť až v druhej, alebo nedajbože v tej poslednej- somárskej. Alebo by som musela sedieť s chlapcom. Takú potupu by som neprežila, to by som sa radšej vrátila do škôlky a počkala si na nový školský rok.
Stála som tam ako prikovaná a nie a nie sa pohnúť. Aj mame to začalo by prinajlepšom čudné. Prestala sa hrdo dívať spoza záclony a vyšla na balkón bližšie preskúmať neočakávaný vývoj udalostí.
A ja som sa v tom momente dočkala. Konečne okolo mňa prešiel slimačím tempom ten konský povoz, ktorý som podozrivo sledovala už pár minút, a bezpečne som mohla prejsť na druhú stranu. Spokojne som jej zamávala (akože je všetko v najlepšom poriadku) neskutočne pyšná na to, ako som túto psychicky náročnú situáciu zvládla.
Nechápala som, prečo sa na tom balkóne zadúša od smiechu. Len tam tak stála a natriasala sa.
Veď som robila iba to, čo mi už niekoľko dní vytrvalo opakovala. Že keď budem chcieť prejsť na druhú stranu cesty, najskôr sa musím poobzerať doľava a potom doprava a ak náhodou niečo pôjde, mám počkať a až potom prejsť. Že by som mala rozlišovať medzi autami, nákladiakmi, autobusmi, konskými povozmi, bicyklami, motorkami, traktormi, kombajnmi a podobnými telesami pohybujúcimi sa bežne po cestnej komunikácii, to mi už nepovedala.
Tak som si to vysvetlila po svojom a v záujme vlastnej bezpečnosti som radšej počkala. No neviem, čo by som robila, keby sa ten pánko s koňmi rozhodol zastaviť sa v krčme na pivo, zarozprával by sa s kolegom alebo si odbehol ciknúť dakde k múru a odstavil by tie kone na kraji cesty. Možno by som tam stála dodnes. A čakala, kým konečne neprejde.
nedeľa 2. septembra 2007
#2 Generálka
Náramne by sa sem hodil podtitul: Ako sa rodia sny.
Už v štyroch rokoch ma neuveriteľne tešila predstava môjho vstupu do školy. Ani nie tak samotný proces vzdelávania, ale skôr výsledok: ja ako dôstojná pani v stredných rokoch, na očiach okuliare s hrubým kosteným rámom, v kostýme tmavomodrej farby, vlasy dôstojne upravené do decentného uzla a na nohách krásne lodičky na vysokom opätku - presne také, aké dostala teta Mariena v balíku z Ameriky.
Stála by som vystretá pred tabuľou, v rukách by som si niesla kôpku knižiek - prváčikovia by ma s rešpektom oslovovali pani učiteľka a pubertiaci deviataci s dešpektom "učka". A pripojili by nejakú nepeknú poznámku, ktorú by som určite celkom rada prepočula.
Tajne som si večer pred spaním precvičovala príhovor určený na začiatok školského roka a vážne sa pri tom pozerala do zrkadla v kúpeľni stojac pri tom na vani iba na jednej nohe, keďže zrkadlo bolo vysoko a inak by som naň nedočiahla, alebo v rodičovskej spálni pred zrkadlom nalepeným na vnútornej strane maminej skrine. Napodobňovala som výraz televíznych hlásateliek z československej televízie: "Dobrý deň, som vaša nová súdružka učiteľka"... (Neskôr som si dlho nedokázala zvyknúť, že súdružka už neexistuje a namiesto nej sa používa oslovenie pani.)
Samozrejme, že okrem (podľa mňa celkom úspešne zvládnutej) choreografie nemohla chýbať ani prax. Mojou prvou žiačkou bola bábika Eva, neskôr sa pridali Adina Hana, starý plyšový medveď a pár gumených pískajúcich zvieratiek, ktoré patrili vtedy ešte malému Jojovi.
Najviac ma bavilo známkovanie. Milovala som pocit vlastnej dôležitosti. Keď som karhala medveďa za zbabraný diktát, keď som mohla potrestať Hanu za to, že niekoľkokrát zopakovala škaredé slovíčko do riti, keď som musela zatelefonovať rodičom zajaca a oznámiť im, že ich syn tajne fajčil na záchode a opľul spolužiaka. Žiaci v mojich predstavách boli často nevychovaní a ja som bola ich najväčším morálnym príkladom.
Diktáty a písomky som opravovala výlučne červenou pastelkou. A ak v nich náhodou nesvietili žiadne chyby, tak som si ich tam primyslela, len aby ten papier nevyzeral tak unudene. Razom som z neho vyčarila červeno-modrý gýč. Bola som spokojná.
Podľa mňa som bola tá najlepšia učiteľka na svete. Myslím, že práve v tom období som si povedala, že sa naozaj stanem učiteľkou a budem pre žiakov vzorom.
Už v štyroch rokoch ma neuveriteľne tešila predstava môjho vstupu do školy. Ani nie tak samotný proces vzdelávania, ale skôr výsledok: ja ako dôstojná pani v stredných rokoch, na očiach okuliare s hrubým kosteným rámom, v kostýme tmavomodrej farby, vlasy dôstojne upravené do decentného uzla a na nohách krásne lodičky na vysokom opätku - presne také, aké dostala teta Mariena v balíku z Ameriky.
Stála by som vystretá pred tabuľou, v rukách by som si niesla kôpku knižiek - prváčikovia by ma s rešpektom oslovovali pani učiteľka a pubertiaci deviataci s dešpektom "učka". A pripojili by nejakú nepeknú poznámku, ktorú by som určite celkom rada prepočula.
Tajne som si večer pred spaním precvičovala príhovor určený na začiatok školského roka a vážne sa pri tom pozerala do zrkadla v kúpeľni stojac pri tom na vani iba na jednej nohe, keďže zrkadlo bolo vysoko a inak by som naň nedočiahla, alebo v rodičovskej spálni pred zrkadlom nalepeným na vnútornej strane maminej skrine. Napodobňovala som výraz televíznych hlásateliek z československej televízie: "Dobrý deň, som vaša nová súdružka učiteľka"... (Neskôr som si dlho nedokázala zvyknúť, že súdružka už neexistuje a namiesto nej sa používa oslovenie pani.)
Samozrejme, že okrem (podľa mňa celkom úspešne zvládnutej) choreografie nemohla chýbať ani prax. Mojou prvou žiačkou bola bábika Eva, neskôr sa pridali Adina Hana, starý plyšový medveď a pár gumených pískajúcich zvieratiek, ktoré patrili vtedy ešte malému Jojovi.
Najviac ma bavilo známkovanie. Milovala som pocit vlastnej dôležitosti. Keď som karhala medveďa za zbabraný diktát, keď som mohla potrestať Hanu za to, že niekoľkokrát zopakovala škaredé slovíčko do riti, keď som musela zatelefonovať rodičom zajaca a oznámiť im, že ich syn tajne fajčil na záchode a opľul spolužiaka. Žiaci v mojich predstavách boli často nevychovaní a ja som bola ich najväčším morálnym príkladom.
Diktáty a písomky som opravovala výlučne červenou pastelkou. A ak v nich náhodou nesvietili žiadne chyby, tak som si ich tam primyslela, len aby ten papier nevyzeral tak unudene. Razom som z neho vyčarila červeno-modrý gýč. Bola som spokojná.
Podľa mňa som bola tá najlepšia učiteľka na svete. Myslím, že práve v tom období som si povedala, že sa naozaj stanem učiteľkou a budem pre žiakov vzorom.
#1 Výhľad z okna na poschodí...
Celé leto sa točilo okolo nášho nového bytu. Aj keď ešte nie je hotový, viem, že bude krásny. Ale kým ho dokončia (snáď v januári), musíme vydržať tu. Na internáte. Nebýva sa tu zle, veď dá sa zvyknúť na všetko!
Zvykli sme si. A naozaj na všetko:
a) na miniizbičku, do ktorej sa ledva vpracú dve storočné postele s matracmi, ktoré pamätajú prinajmenšom Napoleonov vpád do Bratislavy, matrace, na ktorých je najlepšie nehybne ležať, lebo inak pri každom pohybe riskujete zadusenie prachom,
b) na toalety, v lepšom prípade permanentne obsadené, v horšom večne tečúce, v najhoršom totálne upchaté, pričom ak si chcete na ne sadnúť, treba ich najskôr dôkladne vyleštiť obrúskom, inak hrozí čokoľvek od vyrážok až po syfilis,
c) na sprchu, v ktorej ak sa chcete osprchovať a nie ešte viac zašpiniť, je lepšie naozaj sa radšej neopierať o steny a na nohách mať preventívne rybárske čižmy,
d) na tú sprchu, kde sa dá sprchovať asi raz za mesiac, pretože sprchovú hlavicu niekto vždy hneď po namontovaní ukradne, prípadne ak tam aj naozaj je, tak práve tečie príliš studená alebo príliš horúca voda,
e) na neuveriteľný neutíchajúci hluk šíriaci sa zo všetkých strán 24 hodín denne, vďaka ktorému máme vždy najnovšie info z celých Mlynov a poznáme najhorúcejšie novinky svetovej popmusic, zadarmo počúvame husličkové alebo metalové koncerty, árie a sóla, prežívame miestne telenovely, učíme sa cudzie jazyky... Kultúrne leto 2007 v praxi
Najhoršie to však bolo vo štvrtok. Deň pred skončením platnosti môjho ubytovacieho preukazu ma chytala panika. Vyzeralo to, že asi skončím ako bezdomovec niekde pod mostom. Cez deň budem pracovať naďalej v dvadsaťštyri poschodovom business centre a v noci budem spávať prikrytá kartónmi z Hypernovy pri smradiacom ohníčku pod Apollom.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo dobre. Ubytovanie sme dostali. Ale nie na tej istej izbe. Na manželských internátoch. To automaticky znamenalo, že musíme všetok náš hmotný majetok presťahovať o kus ďalej. Do riadneho kopca, na štvrté poschodie. Bez auta. A sami.
Bolo to utrpenie. Nevýslovné. Pripravili sme sa naň výdatnou porciou vyprážaného syra s hranolčekmi, tatárskou a litrom kofoly. Sťahovali sme sa dva dni. Možno práve kvôli tomu.
Začali sme teda vo štvrtok o šiestej poobede, pokračovali do štvrť na jedenásť večer a dosťahovali sme sa v piatok o druhej. Keby nám kto mal merať nachodené kilometre, možno sme zabehli aj polmaratón. Vláčili sme kufre, vaky a igelitky dvadsaťkrát hore a dole a sami sme nechápali, čo v nich vlastne máme. Vyzeralo to tak, že sa nesťahujú dvaja ľudia, ale prinajmenšom celé poschodie. Ja tomu nerozumiem.
No najdôležitejšie je, že už bývame. A máme krásny výhľad na Rakúsko, rotujúce vrtule veterných elektrární a milióny nočných svetiel z Karlovej Vsi. To mi úplne stačí.
Zobudili sme sa s hroznou svalovicou. V návale radosti z nového obydlia a vlastne aj z úspešného presťahovania, ktoré bolo akousi generálkou toho skutočného, ktoré nás ešte len čaká, sme sa rozhodli obehnúť nejaké domy nábytku. V pláne bola Ikea a Galan.
Vyšli sme si len tak bez dáždnika, hoci to vonku vyzeralo na lejak, verili sme si, že to „prebehneme“.
Zmokli sme do nitky. Môj dôkladný make up zostal na vreckovke, ktorou som si akčne utierala tvár a vlasy to vzdali už po desiatej kvapke a radšej spľasli hneď.
Ale asi to tak malo byť. Poobede mi volali z Galanu, že som vyhrala prvú cenu v tombole. Nákup svietidiel za 15.000 SK.
September sa začal celkom dobre. A vlastne sa naň riadne teším.
Na slnečné dni a chladné noci, na ranné hmly a sobotné dažde, na Superstar, na pekný výhľad z našej izby, na dobré knižky, večerné správy, na časopisy o bývaní a potom aj na Vianoce, ktoré sú ešte ďaleko.
Tak teda krásny začiatok nového školského roka!!!
Zvykli sme si. A naozaj na všetko:
a) na miniizbičku, do ktorej sa ledva vpracú dve storočné postele s matracmi, ktoré pamätajú prinajmenšom Napoleonov vpád do Bratislavy, matrace, na ktorých je najlepšie nehybne ležať, lebo inak pri každom pohybe riskujete zadusenie prachom,
b) na toalety, v lepšom prípade permanentne obsadené, v horšom večne tečúce, v najhoršom totálne upchaté, pričom ak si chcete na ne sadnúť, treba ich najskôr dôkladne vyleštiť obrúskom, inak hrozí čokoľvek od vyrážok až po syfilis,
c) na sprchu, v ktorej ak sa chcete osprchovať a nie ešte viac zašpiniť, je lepšie naozaj sa radšej neopierať o steny a na nohách mať preventívne rybárske čižmy,
d) na tú sprchu, kde sa dá sprchovať asi raz za mesiac, pretože sprchovú hlavicu niekto vždy hneď po namontovaní ukradne, prípadne ak tam aj naozaj je, tak práve tečie príliš studená alebo príliš horúca voda,
e) na neuveriteľný neutíchajúci hluk šíriaci sa zo všetkých strán 24 hodín denne, vďaka ktorému máme vždy najnovšie info z celých Mlynov a poznáme najhorúcejšie novinky svetovej popmusic, zadarmo počúvame husličkové alebo metalové koncerty, árie a sóla, prežívame miestne telenovely, učíme sa cudzie jazyky... Kultúrne leto 2007 v praxi
Najhoršie to však bolo vo štvrtok. Deň pred skončením platnosti môjho ubytovacieho preukazu ma chytala panika. Vyzeralo to, že asi skončím ako bezdomovec niekde pod mostom. Cez deň budem pracovať naďalej v dvadsaťštyri poschodovom business centre a v noci budem spávať prikrytá kartónmi z Hypernovy pri smradiacom ohníčku pod Apollom.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo dobre. Ubytovanie sme dostali. Ale nie na tej istej izbe. Na manželských internátoch. To automaticky znamenalo, že musíme všetok náš hmotný majetok presťahovať o kus ďalej. Do riadneho kopca, na štvrté poschodie. Bez auta. A sami.
Bolo to utrpenie. Nevýslovné. Pripravili sme sa naň výdatnou porciou vyprážaného syra s hranolčekmi, tatárskou a litrom kofoly. Sťahovali sme sa dva dni. Možno práve kvôli tomu.
Začali sme teda vo štvrtok o šiestej poobede, pokračovali do štvrť na jedenásť večer a dosťahovali sme sa v piatok o druhej. Keby nám kto mal merať nachodené kilometre, možno sme zabehli aj polmaratón. Vláčili sme kufre, vaky a igelitky dvadsaťkrát hore a dole a sami sme nechápali, čo v nich vlastne máme. Vyzeralo to tak, že sa nesťahujú dvaja ľudia, ale prinajmenšom celé poschodie. Ja tomu nerozumiem.
No najdôležitejšie je, že už bývame. A máme krásny výhľad na Rakúsko, rotujúce vrtule veterných elektrární a milióny nočných svetiel z Karlovej Vsi. To mi úplne stačí.
Zobudili sme sa s hroznou svalovicou. V návale radosti z nového obydlia a vlastne aj z úspešného presťahovania, ktoré bolo akousi generálkou toho skutočného, ktoré nás ešte len čaká, sme sa rozhodli obehnúť nejaké domy nábytku. V pláne bola Ikea a Galan.
Vyšli sme si len tak bez dáždnika, hoci to vonku vyzeralo na lejak, verili sme si, že to „prebehneme“.
Zmokli sme do nitky. Môj dôkladný make up zostal na vreckovke, ktorou som si akčne utierala tvár a vlasy to vzdali už po desiatej kvapke a radšej spľasli hneď.
Ale asi to tak malo byť. Poobede mi volali z Galanu, že som vyhrala prvú cenu v tombole. Nákup svietidiel za 15.000 SK.
September sa začal celkom dobre. A vlastne sa naň riadne teším.
Na slnečné dni a chladné noci, na ranné hmly a sobotné dažde, na Superstar, na pekný výhľad z našej izby, na dobré knižky, večerné správy, na časopisy o bývaní a potom aj na Vianoce, ktoré sú ešte ďaleko.
Tak teda krásny začiatok nového školského roka!!!
Prihlásiť na odber:
Komentáre (Atom)