54. Omrvinky

Prečo od Vianoc očakávame, že budú v každom ohľade fantastické? Že koláče sa podaria na prvý šup, že príbuzní budú výskať od radosti, keď si rozbalia darčeky, že všetci budú spokojní, veselí a milí?
Obyčajne je to presne naopak. Dva dni pred Vianocami som mala v pláne piecť a práve, keď som sa chystala vymiešať cesto na orechovo-rumový koláč, ohlásila sa návšteva, ktorá mi totálne nabúrala môj denný plán a predstavy o dokonale strávenom predvianočnom popoludní. Začala som piecť až o tri hodiny neskôr, cesta bolo príliš málo, nechala som ho v rúre príliš dlho a stvrdlo na kosť, čokoládová poleva sa mi polámala Koláč síce chutil božsky, ale vyzeral viac než zle. V momente, keď som si vyliala celkom neoprávnene zlosť na manželovi, keď som si utierala slzičky sklamania nad vlastným neúspechom do špinavej kuchynskej utierky, mi v ušiach znela iba jedna otázka: Prečo som uverila ilúzii, že príchodom Vianoc sa všetko musí podariť na sto percent? Som jediná, čo verí v čaro Vianoc?
Čím sú iné, že vtedy uveríme, že sa zázrakom všetko zmení? Že manžel tajne nasporil zopár sto tisíc a prekvapí nás diamantovým prsteňom, že rodičia zabudnú na hádky a budú sa k sebe túliť celý večer, že naše menu bude chutiť ako keby bolo od samého Jamieho Olivera a že svokra bude o ňom rozprávať ešte celý nasledujúci rok?
Priveľké očakávania plodia priveľké sklamania. Ale na druhej strane, ak nebudeme očakávať nič, na čo potom Vianoce sú? V záplave hypermarketového ošiaľu sme akosi pozabudli na všetko duchovné, čo sa s Vianocami spája. Možno by aj mne prospelo znovu to duchovno objaviť. Nemyslím tým, zatvoriť sa na pár dní v kostole, ale skôr vyhradiť si počas Vianoc čas na ponorenie sa do vlastného vnútra, na premýšľanie o sebe, o tom, kto som a kam smerujem. Možno by som potom neronila slzy nad polámanou polevou na koláči, ale tešila sa z toho, ako sme si to pečenie v kuchyni s Jankom užili.
Možno by sme sa všetci mali tešiť z prítomnosti blízkych a nie zalamovať rukami nad omrvinkami na drahom koberci, čo po nich zostali.

53. Prší

Prší, prší, stále iba prší. Aj preto som si dnes kúpila nový dáždnik. Čierny s bielymi kvetinkami. Ten posledný mi polámal vietor tento týždeň, keď som ráno utekala do práce.
V skrini na polici ležia pripravené vlnené palčiaky, dvojmetrový šál, čapica čakajú na zimu. Neprišla. Zima zostala už iba vo vianočných rozprávkach. Keď som dnes pri raňajkách vyzrela z okna, videla som iba zelené pole a kŕdeľ vrán... frustrujúce, jesenné...

Ale napriek všetkému sú Vianoce a neprajnícke počasie na tom nič nezmení. V chladničke čakajú napečené koláče s rumovou arómou, ktorou nasiakli hádam aj rajčiny a citróny na spodnej polici, pod stromčekom sú prichystané darčeky, púšťame si vianočné filmy a voňajú nám pomaranče a škoricový čaj.

Sused má na balkóne ešte zabalený vianočný stromček a ja každý deň čakám, kedy odtiaľ zmizne. Kedy ho vyzdobia. A možno im trochu závidím, že oni budú mať živý, na ktorý sme si my netrúfli. Posledné dni pred Vianocami sú bláznivé. Trávime ich v obchodoch a upratovaním. Dnes sme ešte kúpili štyri balenia oblátok, obrovský ananás a kadečo iné, stále však nemáme všetko, čo chceme. Tak nech už prídu, aby som si mohla rozbaliť darčeky.

52. Decembrový večer

Včera o takomto čase sme tlačili v Tescu plný košík smerom k pokladniam cez uličky s poloprázdnymi regálmi, vonku blikali vianočné svetielka, po snehu ani stopy, iba dážď. Niekedy mám pocit, že čakanie na Vianoce je ešte krajšie ako Vianoce samotné. Všetko od vymýšľania a kupovania darčekov, cez upratovanie a pečenie koláčov až po štedrovečernú večeru. Tá trvá oproti príprave iba kratučko.

Teraz asi tiež prší, neviem, zatiahla som žalúzie, nech ma tá voda nefrustruje, nech pozerám iba na vyzdobený stromček v kúte, nech sa cítim vianočne. V umývačke umytý riad, nemá ho kto vybrať, na sušiaku schne prádlo, ukladám čerstvo ožehlené tričká do skrine. V telke beží oceňovanie najlepších športovcov roka, neprepínam, ale aj tak to nepozerám. Miesto toho ťukám do klávesnice tento text a teším sa na vaňu plnú horúcej vody a jablkovej peny. Umyjem si vlasy voňavým šampónom a zamaskujem sa do morských rias aspoň na dvadsať minút. A potom pôjdem spať. Zajtra je nedeľa. Vraj má zasa pršať.

Dnes som Jankovi v aute cestou domov z obchodu rozprávala, že mám chuť lietať. Videla som pristávať lietadlo a mala chuť v ňom sedieť. Na letisku by som potom prestúpila na iné a letela niekam na juh. Bývame pomerne blízko letiska a ja milujem pozerať sa z okna na pristávajúce alebo vzlietajúce lietadlá, keď sú celkom nízko, keď sa zdajú byť obrovskými. Zvláštnym spôsobom ma upokojujú.

Myslím na ľudí, ktorým chcem ešte pred Vianocami napísať, zatelefonovať. Ešte na začiatku decembra som naivne verila, že tento rok im určite pošlem nejaké tie pohľadnice, ale postupne som svoj záväzok odložila niekam do kúta a sľúbila si, že tak urobím nabudúce. Mám plnú hlavu záväzkov a výziev na nasledujúci rok. Včera som ich detailne predebatovala s mojou novou kaderníčkou. A ešte aj dnes som presvedčená, že to zvládnem, že svet je gombička. Okrúhla a farebná.

51. 26.11.2008

Streda večer. Práčka v kúpeľni ešte stále perie farebné, čo som do nej pred vyše polhodinou naložila, umývačka práve zapípala, otváram ju, von sa vyvalí horúca para. Mám rada vôňu práve umytého riadu, aj vôňu aviváže. Vonku sa mračí, možno bude snežiť – tak ako dnes popoludní, keď som sedela v práci a pozerala na Bratislavský hrad obohnaný nevkusným kovovým lešením. Padali obrovské vločky a sadali na parapetu. Ľahko ako motýle.

Je mi dobre. Pozrela som si dve časti Sex and the city v angličtine a teším sa na všetky ostatné /vďaka Tomáš/. Lebo mám rada Carrie. Lebo sa mi páčia jej repliky. Lebo sa mi páči, ako sa oblieka. Lebo milujem New York a už teraz vieme, že v ňom strávime nejaký čas. Raz. Ja a On. Ale predtým bude Paríž. Už túto jar.

V spálni pri posteli ma čaká kôpka rozčítaných kníh a časopisov, neviem, čím mám začať. Dušan Kužel a jeho poviedky, Andrej Ferko a jeho knižky, ktoré mi minulý týždeň osobne daroval, knižky z knižnice, na ktoré už pár týždňov sadá prach, WELLness, EMMA ... Miesto čítania sedím pred telkou a slzím pri Modrom z neba.

Reklama. Vianočná. Teším sa na koniec decembra. Na stole čaká adventný veniec so štyrmi sviečkami, pripravený. Čaká na nedeľu. Stromček, ozdoby, farebné svetielka sú zatiaľ naukladané na najvrchnejšej poličke v skrini. Na radiátore suším plátky pomaranča, čo rozvoniavajú v celom byte. Cez vianoce budú zdobiť smrekové vetvičky vo váze. Ešte dva-tri dni a sú suché akurát. Zatiaľ iba potajomky kradnem zázvorníky z plechovej škatule odloženej na sviatky.
_____________________
Deväť hodín preč. Práčka doprala, pred chvíľkou som vyvesila prádlo a teraz oplakávam biele utierky, z ktorých sa stali vanilkové. Škoda, za všetko môžu uteráky farby šafranu.

V telke práve sobášia Gabiho a Melindu, a ja vravím Jankovi, že by som si chcela svadbu zopakovať znova. Aj kvôli šatám. Vo februári pôjdeme spolu na svadobný veľtrh, obrúčku schovám do vrecka, a budem sa tváriť, že sa chystám vydávať. A potrebujem šaty. Nechám sa obskakovať obchodníkmi, budem skúšať desiatky šiat, usmievať sa a bude mi dobre, tak ako mi je aj teraz.

Dnes je dvadsiateho šiesteho novembra. Štyri mesiace po svadbe.

50. Smotánka

V práci som skončila krátko pred šiestou, vymenila sveter za bielu blúzku, okolo krku obmotala čierne korále a ponáhľala sa do divadla. Dnes som za dámu. O chvíľu už pri tlmenom osvetlení sŕkam šampanské a podriemkavam pri pomalých bluesovo ladených pesničkách Katky Koščovej tešiac sa na recepciu.

Netešila som sa sama. Hneď ako moderátor ukončil program a otvoril recepciu, odštartoval hostí, ktorí si to ako vyhladované stádo namierili rovno k plným stolom. Netrpezlivo stepujúc v dlhom rade stískajú v rukách malé tanieriky pevne odhodlaní naložiť si na ne čo najviac jedla. Treba mať správnu techniku. Kúsok údeného lososa, prosciutto, plnené vajíčko, mäsovú roládu, kúsok hermelínu, ementálu, cherry paradajku, feferónku, na to ešte punčový koláčik a štrúdľu. Rýchlo, rýchlo, ešte rýchlejšie, lebo nič neostane. Potom postávajúc v menších skupinkách a napchávajúc sa rýchlosťou blesku, aby ešte stihli aj teplý bufet, debatujú o počasí. Aby sa o päť minút nato mohli zasa vrhnúť na to, čo ešte zostalo.

Mám smolu. Jem príliš pomaly. Na každej recepcii sa mi stane presne to isté: kým stačím zjesť kúsok šunky so zeleninou a rožkom, sú stoly oholené až na kosť. Dala by som si ešte niečo sladké, ale na stole svieti už iba jeden upučený krémeš. Škoda. A tak sklamane siaham aspoň po pohári bieleho vína a pozorujem okolie. Premýšľam o tom, že by som mala zvýšiť rýchlosť žuvania alebo obsah dutiny ústnej, inak zostanem hladná a pravdu povediac, kultúry sa človek nenaje. Zabúdam na spoločenské pravidlá a prežúvam. Zľava doprava, sprava doľava. Nedarí sa mi tak, akoby som chcela: chýba potrebná prax. Zatiaľ, čo ja som mohla absolvovať tak dvadsať recepcií, tamten pán ich má za sebou hádam už aj celé stovky. V Smotánke ho vídavam každý týždeň.

Pán v pokrčenom saku sa práve láduje obloženým chlebíčkom, keď mu z taniera vypadne bobuľka hrozna. Upsss, nenápadne sa poobzerá okolo a potom ju odkopne. Žiadny problém. Stavím sa, že po skončení recepcie tu upratovacia služba nájde pod stolmi a v tmavých kútoch ešte kopu jedla. Pani v červenej blúzke zasa z posledných síl hlce jablkovú štrúdľu. Na tanieri má ešte tri kúsky, ale už nevládze. Ponúka ju teda svojej mladšej spoločníčke, možno dcére, potom zrejme manželovi. Nikto ju nechce. Možno myslí na to, ako by sa tie tri kúsky dali tajne prepašovať domov. V kabelke. Tanier sklamane odkladá na prázdny stôl. Takých je tam už viac. Odhryznutý rožok, polovica chlebíčka, ovocie, rozpučený koláč.
Hostia ešte chvíľu spoločensky konverzujú, aspoň kým dopijú víno a dojedia, čo si ponakladali, potom už nie je o čom. Došli témy. Divadlo sa pomaly vyprázdňuje, zrazu sa každý ešte niekam ponáhľa, má ešte niečo v pláne. Garderobierky nestačia vydávať kabáty, vo vstupnej hale sa začali tvoriť zápchy. Opúšťajúc spoločnosť, každý myslí na to, kedy sa zadarmo naje nabudúce.

Tak dovidenia, stretneme sa zas na nejakej recepcii. Ale nezabudnite, treba sa ponáhľať. Inak nič nezostane. A obschnutý chlebíček si môžete dať aj doma.

49. 176/82

Otvoril okno a zhlboka sa nadýchol. Dnu sa vovalil chladný novembrový vzduch a o pár minút neskôr naplnil neveľký byt. Hodiny ukazovali pár minút po siedmej, v televízii bežali správy.

Karol býval v miniatúrnej garsónke na jednom z bratislavských predmestí. Zdedil ju po dedovi pred siedmimi rokmi a odvtedy ju neopustil. Dovtedy žil s matkou. Tých pár štvorcových metrov na treťom poschodí tehlového domu bolo jedinou istotou, ktorú mal.
Dodnes si pamätá na prenikavý tabakový zápach, ktorý ucítil, keď prvýkrát od dedovej smrti prekročil jej prah s neveľkou lepenkovou škatuľou pod pazuchou, v ktorej si niesol celý svoj vtedajší majetok. Postupne postŕhal tapety s nemoderným geometrickým vzorom napáchnuté cigaretami, vymaľoval steny na oranžovo, vymenil kuchynskú linku a dokúpil pár kusov lacného nábytku. Dni trávil v práci, večery v garsónke čítaním kníh a víkendy u večne nespokojnej matky v Petržalke. Nespokojnej s otcom, s ktorým sa rozviedla pred päťnástimi rokmi, s prácou, vládou, ponukou v hypermarkete, s Karolom a jeho životom... spokojnej jedine so sebou.

Po chvíli zatvoril okno, postavil na čaj a podišiel k neveľkej knižnici. Prechádzal pohľadom z knihy na knihu úhľadne poukladaných podľa abecedy na miniatúrnych poličkách, vytiahol Hesseho Stepného vlka, otvoril knihu a začal čítať. Voda v kanvici vrela, nevšímal si ju.

Karol žil sám. Nemal takmer žiadnych priateľov, iba kolegu Fera, s ktorým občas skočil na pohár vínka do neďalekého baru, a možno zopár známych z práce, žien sa stránil. Nenávidel sa za to, že sa im nedokáže ani len prihovoriť bez toho, aby sa mu pri tom z úst nedrali neidentifikovateľné zhluky hlások a nenahrnula sa mu karmínová červeň do inak bledej tváre. Hanbil sa za seba. Za hrubé sklá dioptrických okuliarov, z ktorých sa vysmievali už v škôlke, za ťarbavý kačací krok, ktorý vraj podedil po otcovi, a uhrovitú pleť, za to, že je úplne nemožný a neschopný čohokoľvek. Obyčajný lúzer. Nedotiahol to vyššie, ako za pult kníhkupectva, nemá auto, nechodí na dovolenky k moru, nehrá golf, má iba svoju malú garsónku po dedovi. Neschopák. Nula s veľkým N. Chudák. Ak na to aj zabudol, mama mu to bezpečne každý piatok večer pripomenula a potom v sobotu ešte stokrát zopakovala. Aby si to dobre zapamätal. Lebo je to tak. Lebo je po otcovi. Lebo sa to nezmení, diagnóza na celý život.

Nemal dobrú náladu. Nedokázal sa sústrediť na text, písmenká sa vlnili po papieri ako čierne chlpaté húsenice sem a tam, v telke iba správy a potom dvadsiaty siedmy diel nejakého treťotriedneho seriálu s treťotriednymi hercami a treťotriednym dejom. Zatvoril knihu a pozrel na hodiny. Príliš skoro. Mal čudný pocit, že dnes sa niečo neodvratné stane, že dnešok mu niečo prinesie, že musí ísť von, lebo sa na neho zrútia všetky štyri steny a pochovajú ho zaživa. Napokon, všetkým by to aj tak bolo srdečne jedno.

Položil knihu na stôl, postavil sa a prešiel k skrini. Vytiahol z nej košeľu, pletený sveter, rifle a čierne ponožky a začal sa obliekať. Spodky si nevymenil, načo? Spomenul si na to, ako mu mama vždy prízvukovala, že si musí vziať čisté prádlo, keby ho náhodou zrazilo auto... V duchu sa zasmial predstave, ako leží v kaluži vlastnej krvi, nad ním sa skláňajú okoloidúci a lekár, a všetci sa čudujú jeho prepoteným spodkom. V kúpeľni si umyl tvár ľadovou vodou, vypláchol ústa a prečesal rednúce vlasy. Obliekol si kabát a vyšiel z bytu do novembrového večera.

Mesto zakrývala nefalšovaná tma. Vietor naháňal po uliciach posledné zošúverené listy, stromy sa pod jeho silou skláňali k zemi ako starci. V oknách blikali televízne obrazovky, na ulici nikoho. Okrem Karola. Kráčal pomaly, lenivo, akoby si nebol istý, kam vlastne ide a čo hľadá. Nevedel. Po chvíli bezcieľneho putovania zamieril na Herliansku, do baru Kotva, kde občas sedávali s Ferim pri fľaši lacného vína debatujúc o knihách. Bol to jediný podnik, ktorý poznal. Už z diaľky naň blikal ako výkričník červený neónový nápis TVA, písmená K a O nesvietili, iba bzučali ako dva rozzúrené úle. Cez dymovú clonu a masu podgurážených ľudí sa pretisol až k baru a od barmana si vypýtal poldecák rumu. Mal rád túto dieru. Hustý dym mu zaručoval istú mieru anonymity a tak si ho nikto nevšímal. Sedel ako pena a civel na fľaše naukladané na polici nad barom. Chýbal mu Fero a tie ich smiešne debaty. Vypil ešte pár poldecákov, zaplatil a vyšiel von. Potreboval vzduch. Čistý vzduch, lebo sa zblázni. Až bolestne si uvedomoval, že mu niečo chýba. NIEKTO. HOCIKTO.

Blúdil ulicami, kopal do suchého lístia a chcelo sa mu kričať. Vyziapať svetu všetkú tú bolesť, ktorá v ňom stále rastie a už stihla prerásť každú bunku jeho tela. Vyliať zo seba zlosť, beznádej, neschopnosť bojovať so svojou matkou, zúfalstvo z vlastnej nedokonalosti, ktorú mu stále pripomína. Bolo mu nanič. Nanič zo seba. Nanič zo sveta. Nechcelo sa mu ísť domov, do svojej malej zatuchnutej garsónky po dedovi. Nemal ísť za kým.
Podvedome zrýchľoval a zastavil sa až pred hypermarketom. Bolo ešte otvorené. Nákupné košíky pri vstupe ignoroval, vošiel rovno dnu, zamieril do oddelenia s potravinami a bezcieľne prechádzal uličkami pozorujúc zvyšky života okolo: Pár ľudí nakupujúcich v chvate to najnutnejšie a ponáhľajúcich sa domov za rodinou, zaľúbený párik so šampanským a bonboniérou, bezdomovec tackajúci sa k pokladni nesúc si pod pazuchou čučo za dvadsať korún, nervózni upratovači, uškriekané pokladníčky, čo sa nevedia dočkať konca zmeny. Vzal do ruky plechovku s konzervovaným hráškom a prehadzoval si ju z ruky do ruky. Zloženie: sterilizovaný hrášok, slaný nálev , zopár éčok. Trvanlivosť najmenej tri roky od dátumu výroby. Zrazu TO vedel. Vedel presne, prečo tu prišiel a čo chce. Áno, už to vie celkom iste. Položil hrášok naspäť na miesto, prešiel k pultu s časopismi a vybral odtiaľ Večerník, zaplatil a ponáhľal sa domov.

Doma otvoril noviny na poslednej strane a podľa vzoru na čistý list papiera napísal:

„Sympatický štyridsiatnik, 176/82, nefajčiar, abstinent, slobodný bez záväzkov hľadá ženu na bližšie zoznámenie. Vek nerozhoduje, dieťa nie je prekážkou.“

Rýchlo ešte raz preletel očami text, skontroloval chyby, potom papier úhľadne poskladal a vložil do obálky s adresou redakcie. Bez zaváhania ju naslinil a zalepil. Zajtra ju pošle. No a potom, potom začne nový život. S novým človekom. V starej garsónke po dedovi.

48. O výstave, stretnutiach a vôni

Tento víkend bol o výstave kníh, stretnutiach s priateľmi, malých rodinných drámach a o vôni vyprážaných banánov v mede. Plnohodnotný víkend. So všetkým, čo k tomu patrí...

Začal sa tisíckami kníh úhľadne poukladanými na pultoch vo výstavných halách Incheby. Voňalo tam tlačiarenskou čerňou a stavím sa, že keby som na chvíľočku zatvorila oči, počula by som tichučko šelestiť stránky. Pomaly som prechádzala od jedného pultu k druhému, pohládzala lesklé obaly knižiek, tešila sa z farebných obrázkov a v mysli si písala imaginárny zoznam tých, ktoré sa mi náramne hodia do knižnice. Kúpila som si súborné dielo Dušana Kužela v dvoch dieloch a Milenky od Elfriede Jelinek, o ktorej Tomáš povedal, že je surová. Surová feministka s Nobelovou cenou na konte. Stretla som J. Heribana a chvíľu ľutovala, že pri sebe nemám Intimitu vlkov, že mi ju nemôže podpísať, osobne venovať. Dado Nagy zasa predstavoval nové knižky v maličkom provizórnom štúdiu s labilnými umelohmotnými stoličkami a jeho hlas znel príjemne rozhlasovo. Rovnako ako keď ho s Jankom v nedeľu poobede počúvame na frekvencii Slovenského rozhlasu v aute, ženúc sa pri tom po D1 domov.

Po výstave sme hladní zakotvili v  čínskej reštaurácii s gýčovými blikajúcimi svetielkami povešanými na neživých stromoch a akváriami s pestrými rybkami plávajúcimi zbesilo tam a späť. Priznávam, paličkami na rozdiel od Janka jesť neviem. A suši nechcem ani ochutnať. On ho má rád. Objednala som si radšej vyprážané banány v mede a tešila sa, že mi čašník k nim priniesol vidličku, že nie som odkázaná na dve tenučké drievka, ktoré ani neviem uchopiť.
A potom sme celkom nečakane dostali chuť na obyčajné párky z hypermarketu s horčicou a kečupom. Odrazu mi celá tá reštauračná paráda liezla na nervy. Doma sme si otvorili fľašu bieleho vína, uvarili tie párky, pustili Bridget Jones a prebrali všetko, čo sme si za posledných päť mesiacov nestihli povedať. Neskôr som v horúcej vani s penou až po okraj a vínom prelievajúcim sa niekde v hlave premýšľala nad tým, ako mi je dobre, aká som spokojná a šťastná. Zároveň sa trošku bála, či to šťastie zasa niekam neodletí, či sa nestratí... a v sobotu som si už bola definitívne istá, že ho musím chrániť. Lialo ako z krhly a celé mi to začalo pripomínať november. Studeným dažďom aj mrazivou atmosférou.

47. Veľkomesto duší

November mi vonia dušičkami. Voskom a nostalgiou dýchajúcou z tmavých kútov a opustených uličiek. Cintoríny sa na chvíľu premenia z tichých šelestiacich polí na bzučiace úle svetielkujúce dlho do noci. Niekedy si predstavujem, že ten oceán plamienkov vidno aj z vesmíru. Že sa nedá prehliadnuť.

Pamätám si, ako sme každý rok chodievali na cintorín spoločne. Ako mama robila doma vence zo smrekových halúzok a umelých kvetín. Ako sme sa hádali, kto zapáli sviečky. Ako sme sa stretávali u babky celá rodina a vracali sa domov až potme, keď cintorín svietil ako veľkomesto. Veľkomesto duší.

Dnes je všetko iné. Stretávať sa viac niet u koho, o dôvod viac spomínať. Ďalšie svetielko blikajúce v novembrovej tme. Všetko sa raz skončí, zmieriť sa s tým však nedá. Ani proti tomu bojovať. Sme iba malé zrnko unášané časom bez šance akokoľvek to zmeniť.
Ale možno stačí aspoň na chvíľu zabudnúť na presýpacie hodiny, peniaze, vlastné ego či malicherné spory a v tichej pokore pred životom zapáliť sviečku za vlastné chyby. Tráviť viac času s tým, koho máme radi. A povedať mu všetko, čo chceme, aby vedel. O minútu môže byť neskoro...

Nechcem byť patetická, atmosféra k tomu zvádza. Viem, že rýchlosť ovplyvniť nedokážem, ale verím, že smer áno. A to mi stačí.

PS: Babi, ďakujem za tú letnú búrku, veľa pre mňa znamenala.

46. Víkend

Taký obyčajný víkendový večer. Za oknami tma, hmla sa rozvaľuje na poliach, ktoré vidím z okien nášho bytu. Na ceste sa sem-tam mihnú svetlá auta, inak všade ticho. Ticho voňajúce prichádzajúcim novembrom. Ešte tu nie je, ale už ho jasne cítiť v mrazivom vzduchu. V noci sa posunie ručička hodín o šesťdesiat minút dozadu. Ako každý rok na konci októbra. A ľudia kupujú kahance, chryzantémy a vence na cintoríny. Ako každý rok na konci októbra. A ja čakám na sneh. Ako každý rok... Sledujem večerné správy na Markíze a myslím na to, ako sa mi tento rok presypal pomedzi prsty. Aký bol rýchly. A na koľko z prežitého som už dávno zabudla. Chcela by som si pamätať všetko. Niekedy však verím viac pamäti počítača ako tej vlastnej.
Mám rada takéto víkendy. Lenivé a pomalé. Chcem si ich uložiť hlboko do duše a čerpať z nich, keď bude najhoršie.

V pekárničke sa pečie „wellnessbrot“ , cez sklo pozorujeme, ako rastie, ako hnedne a ako mu pukla kôrka. O chvíľu ho vyberieme, necháme chvíľku vychladnúť a potom naň s pôžitkom ponatierame maslo a ja aj čučoriedky a mandarínky. Budeme ho jesť pri televízore a zapíjať čiernym čajom s medom. K takejto atmosfére sa hodí film o Jane Austenovej Becoming Jane, ktorý som videla včera. Škoda, že nebeží práve teraz.
Vstali sme neskoro, nebol dôvod opustiť posteľ skôr. Varili sme spolu hríbovú polievku podľa kuchárskej knihy a vyprážali karfiol. Potom sme obedovali pri slávnostne prestretom stole so zapálenými sviečkami. Len tak, pretože sme práve chceli. Dočítala som Tekutý fetiš a konečne začala čítať Nórske drevo od Harukiho Murakamiho. Krásna knižka. Strávila som s ňou takmer celé popoludnie a mám z nej dobrý pocit.

Tento týždeň bol gýčový. Rýchly a plný zvratov. Práca. Podvojné účtovníctvo. Tlmočenie. Koncert No Name. Anglická kráľovná, ktorú som neplánovane videla celkom zblízka, keď som napoludnie kráčala z reštaurácie do práce. Zamávala mi.

Skoré odchody z domu a neskoré príchody. Nedostatok času. Túžba zostať celý deň v posteli a čítať čokoľvek. Dnes sa konečne splnila.

45. Bez odtlačkov cudzích prstov

Ešte nie sú ani štyri a ja sedím v kancelárii sama, všetci ušli domov. Dojedám zvyšky pikantného kuracieho paprikáša zo včera a pália ma po ňom ústa. Nepomáha ani voda. Aj ja mám chuť vypnúť počítač a utekať niekam do parku, brodiť sa suchým lístím a robiť fotky, ktoré potom dám na flickr.
Alebo sa bezcieľne prechádzať po meste a pozorovať náhliacich sa ľudí, holuby a bezdomovcov posedávajúcich na chodníkoch.

Premýšľam nad tým, že o piatej, keď skončím, pôjdem do knižnice. Nebola som tam od júna a práve dnes mám náladu prehrabávať sa medzi knižkami a hľadať večerné čítanie do postele. Koketujem s myšlienkou požičať si niečo od Doris Lessingovej. Alebo do Dušana Dušeka. Tak uvidíme, čo nájdem.
Bez knižiek sa nedá existovať. Niekedy k nim privoniavam. K úplne novým, ešte bez odtlačkov cudzích prstov, voňajúcim tlačiarenskou čerňou. Také mám najradšej, tie chcem vlastniť. Naložiť nimi moju miniatúrnu knižnicu do prasknutia.

*

O necelú polhodinu je päť. Pôjdem pešo odtiaľto až do Starého mesta a cestou sa možno zastavím v Tescu a niečo pekné si kúpim. A možno nie. Budem vdychovať ostrý jesenný vzduch a tešiť sa zo slnka presvitajúceho medzi budovami. A možno si dám aj zmrzlinu.

44. Nech sú už tu

Teším sa na nich. Tak nech rýchlo prídu. A nech sú veselí.

Urobím im francúzske zemiaky a skvelú limetovú tortu.

A potom im ukážem byt. Otvoríme si fľašu vína a budeme debatovať o živote tu dole a tam hore.

Možno si pôjdeme pozrieť októbrovú Bratislavu a budeme spolu nadávať na severák a chlad vanúci od Dunaja. Oslávime narodeniny a poprechádzame sa po dedine. Uvidia, kde sa dá kúpiť tá najlepšia zmrzlina na svete. Bude nám dobre a nebudeme chcieť, aby sa to skončilo.

Tak nech už sú tu.

43. Mosty

Jeseň v plnom prúde. Keď na chvíľočku vytiahnem žalúzie a žmúrim do nočnej tmy, padá na mňa nostalgia. Smútok za augustovým slnkom. A na druhej strane radosť, lebo viem, že hustá hmla, ktorá vonku panuje už tretí deň, je mostom k Vianociam.
Náhle mi prišla na um tá augustová noc, keď som sedela v lietadle do Atén. Bolo niečo okolo druhej nadránom, lietadlo sa pomaly chystalo pristáť a nám sa z kabíny prihováral hlas kapitána.
Keď som sa vtedy pozerala z miniatúrneho okienka na zem, chcelo sa mi plakať. V hĺbke pod nami svetielkovali lode na mori, tisícky malých mihotavých svetielok, a ja som si predstavovala, ako na tých lodiach tancujú páry pri živej hudbe a ako na iných sedia rybári a čakajú na svoju veľkú príležitosť podobne ako Hemingwayov Santiago. Ten pohľad ma zvláštne upokojoval. Môj život sa náhle spomalil, možno na pár minút zastal.
Padol na mňa smútok za letom. Spomenula som si naň aj pri večeri, keď som v miske miešala ovsené vločky s mesiačikmi pomaranča a čučoriedkami. Mama ma statočne zásobila mrazenými čučoriedkami a mne je trochu ľúto, že som ich tento rok nenazbierala sama. Rada zbieram čučoriedky aj lesné jahody, po ktorých zostávajú brušká prstov fľakaté ešte aj na druhý deň a zuby na chvíľu hýria farbami. Monotónne činnosti ma upokoja, mám čas premýšľať o čomkoľvek, fabulovať až do absolútneho vyčerpania fantázie.
Teraz, keď je to už na papieri, celá moja nostalgická nálada sa náhle niekam potichučky vytratila. Uvarila som si čaj, v šálke mi plávajú voňavé listy sušenej medovky, a zapínam film. Pokánie. Natočený podľa knihy môjho obľúbeného Iana McEwana.
Je mi dobre. Veľmi dobre. To isté želám aj vám. Aj napriek tej skľučujúcej hmle. Lebo každé premostenie, aj to menej príjemné, má svoj zmysel. A jesenná hmla je mostom k Vianociam.

42. Fetiš a neobyčajné stretnutie

Od utorka mám v knižnici knihu od Ireny Brežnej Tekutý fetiš. Neviem sa dočkať, kedy sa do nej zahryznem a "zožeriem" ju do posledného písmena. Pretože toto je iné čítanie. Pretože toto je Brežná.

Stretla som sa s ňou asi pred dvoma alebo troma rokmi. Nedala sa prehliadnuť. Dlhé čierne vlasy, tak trošku feministický výzor, ale neuveriteľná pokora a krotkosť v očiach. Pokora pred životom. Príliš veľa videného, zažitého. Emigrácia do Švajčiarska. Nevydarené vzťahy. Biela matka, čierne dieťa. Amnesty International. Vojna v Čečensku. Rumunsko. Príliš veľa pre jedného človeka.

Prišla v čiernej sukni  s volánmi, mala pokazené okuliare. Stratila jedno sklíčko a nikde sme ho nevedeli nájsť. Nerozčuľovala sa kvôli tomu. Ani trošku. Sadla si za stôl a začala rozprávať. Premýšľala som, či by som bola schopná žiť jej život. Udivovala ma spontánnosť, s akou siahla do kabelky, vytiahla z nej peňaženku a z peňaženky vybrala fotografiu svojho čierneho syna. Obrázok v tichosti koloval miestnosťou a všetci sme mlčali. Nevedeli sme, čo povedať.

Má neuveriteľný cit vyjadriť to, čo iní cítia a nedokážu opísať slovami. Slovenská emigrantka vo Švajčiarsku. Naučila sa rozumieť a vyjadrovať v nemčine tak, ako to nevedia ani len domáci. Nemčina "v jej rukách" zmäkla. Zmenila sa na tvárnu hmotu, do ktorej ona dokázala zapracovať slovenskú ľubozvučnosť. To nedokáže len tak hocikto. Jej rozprávanie je silné. Príliš silné na to, aby sa dalo precítiť naraz.

Keď čítam jej knihy, aj po ich dočítaní mi dlho zostanú rezonovať v ušiach. Učia ma premýšľať, zamýšľať sa nad skutočnými hodnotami v živote, nad slovami aj skutkami. Znie to síce pateticky, ale nech. Je to tak. Po každej prečítanej knihe sa stávam lepším človekom.

O Irene Brežnej počujem často. Naposledy v súvislosti s jej novou knižkou Na slepačích krídlach. Oplatí sa prečítať. Aby sme sa stali zasa o čosi lepšími. A milšími.

41. Impresie

Prší. Stále prší. Páči sa mi, keď padajú listy, keď menia farbu zo zelenej na žltú, červenú, oranžovú, hnedú. Ale žtú, tú mám najradšej. Polia voňajú vlhkou hlinou a zvädnutou trávou, z lesov stúpa hustá hmla. Jesenné impresie. Boli sme sa prejsť na kopci. Popŕchalo, ale aj tak sme nerozostreli dáždniky, nechali sme na seba pršať, vydychovali sme obláčiky pary.Všetko okolo vyzeralo akosi unavene, smutne. A ošarpane.
Som rada doma. Doma myslím u rodičov. Ale doma je už aj v Moste pri Bratislave. Obedovali sme pečenú kuracinku s majonézovým šalátom a dojedali rozmrazené svadobné koláčiky. Potom som dostala kopu darčekov na meniny a teším sa z nich doteraz: z červeného obrusu, ktorý určite prestriem na Vianoce, z drevených ozdobných škatuliek, aj z dobrého vínka aj bonboniéry. A samozrejme z notebooku, do ktorého teraz ťukám tieto písmenká. Som im všetkým vďačná. Za to, že sú.
Teraz popíjam čokoládové kapučínko a je mi dobre. Janko s ocom pozerajú futbal a my s mamou sedíme v kuchyni a rozprávame sa. Vonku sa stmieva a ja sa začínam tešiť na Vianoce – na náš prvý stromček, darčeky, vianočné oblátky, koláče aj rybu. A trošku na sneh. Budem sedieť v našej obývačke a čítať kvantá krásnych kníh a štrikovať šál, ktorý nikdy nedokončím. Nech.

40. Závislosť

Som závislá. Dennodenne frčím na „fejsbuku“.
Je ako obrovský virtuálny bar fungujúci nonstop bez prestávky. Kedykoľvek prídem, stretnem niekoho známeho. Kedykoľvek mám chuť spoznať niekoho z opačnej strany zemegule, stačí naklikať pár slov a stlačiť enter. Ak si chcem zopakovať angličtinu, zachatujem si napríklad so Steveom zo Sydney alebo s kýmkoľvek, kto je práve „poruke“. Je to fajn, nikdy nie som sama. Iba ak naozaj chcem, alebo ma práve opustil internet.
Páči sa mi, že vždy viem, čo práve robia a kde sú moji kolegovia, kamaráti, exspolužiaci, alebo virtuálni priatelia. Že si môžem prečítať hodnotenia a tipy na tie najlepšie knihy, filmy a cédečká, že môžem poslať online kvetinku alebo milý darček hocikomu, na koho som si práve spomenula.
Problémom sa facebook stáva vtedy, keď sa od neho už hodnú chvíľu neviem odtrhnúť, hoci mi na sporáku zúrivo vrie špenát, keď sa tajne pripájam aj v práci a keď v aute cestou domou horím nedočkavosťou, čo mi asi Katka odpísala na moju otázku. Keď večer namiesto čítania najnovšej knižky od Jozefa Heribana, na ktorú som sa toľko tešila, ťukám do klávesnice a posielam darčeky po sieti. A nie a nie sa odhlásiť, vypnúť počítač a otvoriť knihu.
Som jednoducho závisláčka. A to nie je vonkoncom zdravé. Potrebujem sa liečiť. Prosím, vezmite mi internet a kopnite ma do zadku, nech sa konečne idem poprechádzať von na vzduch.A nech konečne ožehlím tú kopu tričiek blokujúcu barovú stoličku v kuchyni a upozorňujúcu ma ako červený výkričník na to, že sa niekde stala chyba. Hej, pokojne na mňa nakričte, nech sa spamätám a prestanem zanedbávať seba, manžela aj domácnosť kvôli nejakému baru.
Možno by som si mala kúpiť psa. Alebo si nájsť ešte jedno zamestnanie. Alebo vyhodiť modem z okna. Alebo začať seriózne abstinovať. Moja kolegyňa predvčerom skončila s cigaretami, ja skončím s facebookom. Stavme sa, kto vydrží dlhšie.
Tak mi držte palce. A aby som nezabudla: stretneme sa na "fejsbuku". Zajtra som pripojená celý deň. Sľubujem.

39. Zimomriavky

Je streda, niečo pred treťou poobede. Sedím v kancelárii a pozorujem dažďové kvapky stekajúce po okenných tabuliach. Bolia ma uzliny na krku a pravdu povediac, je mi jedno, že na mňa čaká ešte pár nevybavených pracovných záležitostí, bez výčitiek svedomia ich presúvam na zajtra. Dnes na ne nie je čas. Teraz je tá pravá chvíľa na pozeranie z okna, pozorovanie blikajúcich červených svetiel dole na križovatke, hmýriace sa postavičky s polámanými dáždnikmi a vetrom vyfúkanými vlasmi. Na chvíľu som zatúžila splynúť s tým davom. Nechať na seba padať studenú dažďovú vodu a napriek husej koži nerozostrieť dáždnik, nechať si fúkať severák do tváre a spomínať na Vianoce.

Definitívne nemyslím už viac na prácu. Duševne sa vzďaľujem do "lepších" sfér. Vydržím ešte pár minút a potom odchádzam, premýšľajúc nad tým, ako po príchode domov /ako dobre mi to znie/ vhupnem na náš televízny gauč, prikryjem sa paplónom a pozriem si správy alebo čokoľvek, čo budú vysielať. Aj tak pri tom plánujem zaspať...

Taký je koniec septembra. Upršaný. Studený. Bez energie.
Zvláštne, ale nevadí mi to. Užívam si každú jednu sekundu. A už teraz sa teším na zimu.

38. Milujem Grécko

Grécko je nádherné. Voňavé. Ešte teraz mám na jazyku chuť zelených olív a práve dozretých fíg kúpených na trhu v Aténach. Stále počujem v ušiach more a v noci sa mi sníva o mušliach. Závidím im tú masu tyrkysovomodrej vody, aj tie mušle a rybárske loďky svetielkujúce v nočnej tme na mori. Pozorujúc ich, pripadala som si ako nejaká epizódna postavička z Hemingwayovho Starca a more...

Práve teraz myslím na obrovské opuncie v záhradách miestnych, na malé sadrové repliky kostolíkov, v ktorých vždy horel kahanec, aj na smiešne brmbolce zdobiace topánky stráže pred budovou parlamentu.

Gyros a tzatziki v taverne v centre Atén chutili naozaj grécky a nám sa nechcelo odísť. Neustále sa šmýkajúc na klzkých aténskych mramorových uliciach sme márne hľadali tradičné trhovisko s koreninami, ovocím a rybami. Všade iba značkové obchody. A imigranti ponúkajúci fejky. Luis Vuitton viedol.

Bavilo ma hneď po raňajkách utekať na pláž a hľadať, čo more vyplavilo. Kamienky, dokonale obrúsené z každej strany, a mušle, zamotané v reťazi chalúh. Mŕtve kraby a ustrice.
Páčilo sa mi nechať si obmývať bosé nohy spenenou morskou vodou a bála som sa malých rybiek obkolesujúcich ma v mori. Zabárala som nohy do horúceho piesku na pláži a pozorovala veľké nákladné lode v diaľke.

Ešte dlho budem snívať o malých gréckych obchodíkoch s olivovými olejmi, mydlami, s koreninami a medom... o fantastických gréckych koláčikoch s orieškami, o vylihovaní na pláži v tieni olivovníka, či o prechádzkach po vyprahnutých gréckych stepiach s výhľadom na more.

Milujem Grécko. Pripomína mi ho asi štyristo fotografií v pamäti nášho foťáka, olivový olej a korenie na polici v kuchyni, mušle v obývačke, alebo ručne robené sandáliky zdobené farebnými kamienkami kúpené v jednej bočnej uličke Atén.

Teším sa na nasledujúce leto.

Grécko, ja sa určite vrátim.

37. Na začiatku

Ja viem, dlho som nepísala. Chýbalo mi to, ale...jednoducho nebol čas. Niektoré veci sa odvtedy zmenili. Nebývam viac na študentskom internáte, ale vo vlastnom byte, ktorý milujem od prvej chvíle, ako som prekročila jeho prah s definitívnym rozhodnutím, že viac neodídem, pomerne úspešne si zvykám na nové priezvisko, ktoré sa mi páči, a ešte stále vo mne doznieva posledná júlová sobota, ktorá zmenila všetko a zároveň nič.

Mám šťastné obdobie a pevne dúfam, že som iba na jeho začiatku. Tak mi držte palce.

36. Internátna nostalgia (venované Janke Š.)

Bývanie na vysokoškolskom internáte je dobrodružstvo. V tom dobrom zmysle slova: ak prežiješ na internáte, prežiješ všade. Príprava na real life, ktorý nikdy nie je taký, aký sme si vysnívali v dvanástich.
Internát: to sú pre mňa Janine maľby démonov s anjelskými krídlami po stenách na izbe 1229, čo nám naháňali strach, neverbálna komunikácia so susedmi bývajúcimi o poschodie nižšie realizovaná búchaním po radiátoroch, ktorým sme okrem iného posielali cez balkón aj motúz, na ktorom sa hompáľali črepiny zo starého rozbitého taniera a kúsok zosušenej salámy či krajec chleba aj so sprievodným listom o tom, kto sme a otázkou, kto sú oni (boli to chalani), zakázaná grilovačka na streche internátu, kam sme vyvliekli celú posteľ a potom sa opaľovali a jedli mastné kuracie stehná z Tesca, palacinková párty, urýchlený transport mojej osoby do nemocnice na Kramáre v Azimovom otlčenom športovom aute, keď sa moja horúčka blížila k štyridsiatke, alebo tajné prespávanie na cudzom internáte v cudzej posteli s nie-cudzím človekom, ale aj more koncertov pod holým nebom, organizované nočné vyjedania chladničky, panika pred skúškami, vyspávanie až do obeda, nekonečné množstvo filmov, ktoré sme videli, tie kvantá rozhovorov o našich bývalých/súčasných/budúcich/potenciálnych/vysnívaných/, hodiny strávené v copy shope, Sonine ružové závesy, Katkine knižky a Jankove dlhé vlasy.

Niekedy sa mi nechce uveriť, že už sme niekde inde. Že Jana už nechodí na párty k Ježkovi a nevracia sa odtiaľ v alkoholickom opojení so sofistikovaným úsmevom na perách, že už nehovorí celé hodiny o chudnutí prežúvajúc pri tom bagetu z bufetu na prízemí, že už netúži pohladkať po plešinke pána profesora, a že vždy keď pozriem do chladničky, moje maslo tam bude stáť nedotknuté na svojom mieste, ...
...že už sa viac nebudem čudovať a klopať si na čelo, prečo mi ten cudzinec v kúpeľni s úsmevom hovorí bog, že už sa viac nebudem musieť sprchovať s maximálnou opatrnosťou, aby som sa ani milimetrom kože nedotkla plesnivých obkladačiek, nebudem počuť ranné híkanie somárov a škriekanie vtákov zo zoo a že sa nebudem deliť o wc a sprchu s celým poschodím.

Po opustení internátu sa život stáva každopádne nudnejším a možno aj trošku predvídateľnejším, aspoň zdanlivo. Tí, ktorých sme sa museli naučiť tolerovať my, oni naopak nás, sa stratili dakde vo svete a my sme tu sami. Hurá, vraciame sa z výcvikového tábora. Pripravení na všetko: vieme odupchať wc, oškrabať a zničiť akýkoľvek druh plesne číhajúcej v kúte, rozpučiť bez známky odporu švába, nepohrdneme hocijakým jedlom vrátane zoschnutého chleba a tvrdých rožkov, stali sme sa odborníkmi na medziľudské vzťahy, vieme, ako zahnať opicu, ako komunikovať aj bez slov, dokážeme spať absolútne spokojne aj uprostred frekventovanej diaľnice, poznáme všetky existujúce hudobné štýly, naučili sme sa, ako sa nepozorovane prepašovať aj bez povolenia k pobytu do cudzej postele, a dokážeme žiť aj v miniatúrnych miestnostiach s nábytkom, čo si ešte pamätá živé dinosaury.

Možno mi je tak trochu smutno, že sme sa všetci rozpŕchli neviem kam. Keď si kupujem lístok do kina alebo na výstavu, stále mám na jazyku: jeden študentský a tendenciu vytiahnuť neplatný študentský preukaz s roztrhanou fotkou, ktorý stále nosím v dokladoch. Len tak. Pre istotu.

35. Prečo milujem vanilku a pomaranče

Vône pomarančov a vanilky sú vôňami môjho detstva. Neodmysliteľne sa spájajú s Vianocami a večermi strávenými pri Večerníčkoch a rozprávkových knižkách, s pocitom pohody, tepla a hrejivej atmosféry.

Keď môj otec ešte pracoval ako montér v Ostrave a chodieval dennodenne domov autobusom o piatej, nedočkavo sme ho vyčkávali spoza kôp navŕšeného makadamu, v ktorom sme sa hrávali na skrývačku. A on dennodenne nosieval domov kyslé mlieko v hranatých plastových obaloch, z ktorého nám najviac chutili tie početné mliečne hrudky, a termixy s vanilkovou a čokoládovou príchuťou. Vanilkové mi chutili viac. Dodnes si pamätám na tú jemnú sladkastú chuť a na to, ako rodičia hovorievali, že moravským termixom sa slovenské nevyrovnajú. Vyrástla som na nich. Pamätám sa, ako sme vždy opatrne otvárali hranatý kelímok tak, že sme hliníkový kryt na jednom boku prebodli koncom lyžičky a ťahali líniu okolo celého obalu. Len veľmi pomaličky, aby sme nepoškodili lesklý a voňavý povrch dobrôtky. Potom sme si ju vychutnávali doslova v každom súste.

S pomarančmi to bolo podobné. Na Vianoce ich tradične bývala celá záplava a v lete nám chýbali. Najlepšie chutili kubánske: s hrubou kožou a šťavnatým vínovo červeným vnútrom. Rozoberali sme ich na mesiačiky, vyjedali sladkú dužinu a nespokojne vypľúvali kôstky. Potom sme v nejakom časopise objavili návod, ako z nich urobiť voňavú vianočnú dekoráciu a začali sme ich prepichovať aromatickými klinčekmi a vešať v obývačke na luster. Sladko rozvoniavali celú zimu. Zvesili sme ich až na jar, keď už po aróme nebolo ani slychu, klinčeky úplne zoschli a vnútro pomaranča obsadila pleseň. Vždy nám bolo ľúto, že ide jar a pomaranče sa v obchodoch objavia až v novembri.
Dnes je to iné: dajú sa kúpiť aj v tom najhorúcejšom lete, tak nám už nemusí byť smutno za tou citrusovou chuťou diaľok a priznávam, ani za závanom ešte celkom vzdialených budúcich Vianoc. Je stále tu.

Po ceste z práce som sa zastavila v malom zelovoci na námestí, ktorého výklad si pravidelne ráno čakajúc na trolejbus prezerám a kúpila okrem jabĺk, kivi a mrkvy aj kilo pomarančov. V autobuse začali neuveriteľne rozvoniavať.

34. Jazykové okienko

Keď som si včera prečítala v Slovenke rozhovor s Janou Nagyovou, fantastickou prekladateľkou a tlmočníčkou z/do angličtiny, spomenula som si na to, ako som ju pred dvoma či troma rokmi zažila na vlastné oči, pardon - uši, na jednej medzinárodnej konferencii o európskej mládežníckej politike, kam ma zobral Janko. Vtedy som iba v nemom úžase pozorovala, s akým nasadením prekladá krkolomné anglické a slovenské termíny, s akou ľahkosťou a bez najmenšieho zaváhania. Priznávam, chvíľku som jej aj závidela a tajne som sa pokúšala štylizovať do jej pozície. Zvládla by som v nemčine simultánne pretlmočiť odbornú konferenciu? Ktovie, zatiaľ som tlmočila iba neoficiálne akcie.

Nasmiala som sa nad informáciou, že jej prvým veľkým prekladom bola kniha o ručných prácach. Doteraz som prekladala podobne ako ona vo svojich začiatkoch iba odborné články – o poisťovníctve, o Európskej únii, o mládežníckej politike, o informačných centrách. Tentoraz ma čaká preklad o reáliách Bratislavy, na ktorý sa špeciálne teším.
Pri čítaní toho rozhovoru som si spomenula, koľko som sa natrápila pri preklade textu o poistných udalostiach. Doslova hodiny som presedela na internete a v slovníkoch hľadajúc, čo dané termíny môžu vlastne znamenať. Slovenský preklad som dávala dokopy ako skladačku puzzle. Ale výsledný pocit z výhry nad textom stál za to.
Spomenula som si aj na kamarátku, ktorá na otázku jedného nemecky hovoriaceho biznismena, či mu môže k telefónu zavolať kolegyňu z vedľajšej kancelárie, celkom vážne odpovedala: „Ja, ich werde sie sofort umbringen!“ , t.j. „Áno, okamžite ju zabijem!“. Viete si predstaviť, ako ho tým šokovala. Vysvetľovanie trvalo viac ako len pár minút, nemal totiž zmysel pre humor.

Zastávam názor, že jazyky sa oplatí učiť. Veď nie je nič krajšie, ako si na dovolenke pri mori suverénne vypýtať drink v domácom jazyku, alebo osloviť mladého muža na pláži bez váhania v jeho rodnej reči, prečítať si zahraničné noviny či pozrieť film v pôvodnom znení.

33. Cestovanie v čase

Je takmer sedem hodín večer, vo verejnoprávnej televízii beží hokej, dojedám zvyšky veľkonočných koláčikov a popíjam medovkový čaj. Vonku sa zasa mračí, začína poletovať sneh. Darmo, aj keď kalendár vytrvalo ohlasuje jar, vonku ešte doznieva zima. Vždy mám zvláštny pocit, keď cestujem medzi Bratislavou a Kysucami. Je to ako cestovanie v čase: kým na severe sú stromy ešte poprikrývané snehom, tu už začínajú kvitnúť, raší prvá tráva. V zime naopak: kým tu celé dni preskakujeme mláky, tam už zametajú z chodníkov prvý sneh. Nemôžem mať všetko, ale pravdu povediac je príjemné presunúť sa pár kilometrov a zažiť iné počasie – podľa nálady. Ak mám počas horúcich a prašných júlových dní tej horúčavy plné zuby, stačí si kúpiť lístok, sadnúť na vlak alebo autobus a utiecť domov (aj keď tam už dávno nebývam, domov ostáva domovom), kde teplomer ukazuje o pár stupňov menej. Ak mám už plné zuby snehu, stačí sa premiestniť zasa do Bratislavy, kde zaručene nebude – a ak, tak iba malú chvíľku, kým sa nepremení na nevzhľadnú kakaovú kašu bez chuti.

Želám si, aby som takto podobne dokázala putovať aj vo svojom vnútri. Keď som smutná, aby som sa vo svojej duši vedela presunúť o pár kilometrov ďalej a začať sa tešiť, keď som nervózna alebo sa bojím, upokojiť sa. A želám si, aby sme to dokázali všetci. Surfovať na vlnách vlastnej duše a chytať iba tie „správne“ vlny.

Krásnu jar!

32. Kengura?

„Konečne piatok“, slastne som si vzdychla po zazvonení budíka a ani mi nevadilo, že ešte nie je ani šesť ráno a že mám pred sebou celý pracovný deň. Čo na tom, veď je piatok: trošku popracujeme, popreberáme plány na víkend, po obede sa stavíme na fajnový ovocný koláčik a po tretej už v práci nebude ani noha.
Vlastne som celkom zabudla, že dnes budem obedovať iba celkom máličko, lebo máme ísť s J. nakupovať a chceme spolu niekam zájsť na neskorý obed. O pol dvanástej v kantíne som si hrdinsky dala iba polievku a smutne zazerala na kolegov, ako sa napchávajú vyprážanou rybou, vanilkovými pirohmi alebo špízom so sweet chilli omáčkou. A potom sa dorazili ešte koláčom alebo sladkým pudingom s ovocím. Aj ja som sa chcela napchať až do prasknutia, ale to som svojej mužskej polovičke jednoducho nemohla urobiť. NEMOHLA!
A dobre, že som ostala po tej polievke napoly hladná, aspoň som mohla až do konca pracovného času snívať o vyprážanom syre s hranolkami a tatárskou omáčkou, na ktorý sa mi zbiehali slinky už asi týždeň. A pritom som musela vynaložiť maximálne úsilie, aby som zabila moje svedomie, ktoré mi naopak už týždeň hučalo do uší, že vyprážané jedlá sú nezdravé, v kombinácii s tatárskou omáčkou priam smrtiace zmesi a že si mám radšej dať surovú mrkvu. Umlčať svedomie je ťažké.
Nakoniec sme sa akosi nevedeli rozhodnúť, kam vlastne ideme a čo vlastne chceme jesť. Naozaj iba syr? A potom sme si povedali, že možno nejaká exotika. A že v blízkosti je jedna netradičná reštaurácia, kde ponúkajú čokoľvek. A že sme sa tam minule dobýjali celkom neúspešne, lebo mali všetky stoly beznádejne obsadené.
Tentokrát to vyšlo. Sedela som za stojom, listovala v jedálničku a bojovala nielen so svojím svedomím, ale aj so žalúdkom, ktorý sa pri predstave, že ho chcem naplniť grilovaným štrkáčom, rezňom zo zebry, krokodílom, slimákmi, pštrosom, klokanom, žabami a podobne, akosi nepríjemne pohojdával.
Riskla som to. Objednali sme si exotickú misu pre dvoch, ktorá obsahovala krokodílie, klokanie a pštrosie mäso pripravené na prírodno, k tomu tri druhy omáčok a dve porcie hranolčekov.
Objednali sme a čakali. Môj žalúdok sa stále mierne pohojdával a navyše sa mi niekde vzadu v hlave ozýval varovný hlas: „Ty chces zjesť Skippy, Skippy, stepnú kenguru?“
Stále som váhala, či ju naozaj chcem zjesť. Pred očami sa mi mihali obrázky zo seriálu a cítila som sa čudne. Pštrosa mi ľúto nebolo – však sliepka ako sliepka. A ani krokodíla – keď on mohol zožrať toľko ľudí, ja na oplátku zjem jeho. Ale Skippy?
Morálnu dilemu som zahnala kyjakom do kúta, poliala klokanie mäso kvantom diabolskej a cesnakovej omáčky a rýchlo jedla.
Exotika to bola teda riadna a bolo jej aj riadne veľa. Reštauráciu sme opúšťali s vydutými bruškami a na nákupy sme sa už viac nezmohli. Utekali sme rýchlo domov v pokoji stráviť tú exotickú zmes.
A čo sa týka chuti, aj tak nám najviac chutil ten krokodíl – ako kombinácia kuraciny s rybacinou. Mňam.

31. Óda na spontánnosť

Už od leta som plánovala a tešila sa na zimnú lyžovačku, no a keď som napokon stála predminulú sobotu pod svahom a prizerala sa, ako záchranári na skútri odvážajú dolámanú snowboardistku, povedala som si veľké červené STOP a v záujme zachovania vlastného zdravia som radšej pod tým svahom zostala stáť celý deň. Na lyže som sa neodhodlala a z bezpečnej vzdialenosti sa iba s tajnou závisťou prizerala na Janka, ako mu to na tom svahu pristane. Škoda, ale aspoň som celá.
V momente som si spomenula, ako som sa pred niečo vyše rokom tešila z novučičkých kolieskových korčúľ a nevedela sa dočkať, kedy sa na nich aj naučím. A ako som si potom ani nie po piatich minútach strávených na betónovom chodníku na pohybujúcich sa kolieskach polámala rebro už len tým, že som tú výuku zobrala príliš vážne. Odvtedy som na nich ešte niekoľkokrát
síce stála, ale toto posledné leto zostali pekne krásne zastrčené v skrini aj s chráničmi, do ktorých som investovala majetok, a predsa nepomohli.
Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že ak niečo dlho dopredu plánujem, určite sa to pokašle. Stáva sa mi to totiž pravidelne. No a ak už aj niečo plánujem, mám overené, že sa na to nesmiem príliš tešiť, lebo sa stane to isté - nevyjde to podľa mojich očakávaní a potom chodím smutná ešte ďalší týždeň.
Najlepšie a najkrajšie zážitky mám napokon vtedy, keď sa pre niečo rozhodnem len tak. Celkom spontánne a na poslednú chvíľu. Vtedy sa udeje malý zázrak: keď sa o piatej rozhodnem, že na siedmu ideme do divadla na hru so Zuzanou Fialovou v hlavnej úlohe, keď v meste celkom nečakane stretnem bývalého spolužiaka a na dlhý čas zapadneme do malej kaviarničky, kde dokážeme hodiny diskutovať o literatúre, keď mi v nedeľu podvečer sestra zavolá, nech sa urýchlene pozbieram a utekám k nej na jahodovú tortu, keď sa ráno zobudím a mám chuť nakúpiť si všetky knižky, ktoré som už dávno chcela a napokon si kúpim úplne iné.

Mám rada spontánnosť.

30. Večer s príchuťou vína

Nedeľa večer, krátko po ôsmej. Na vlasoch mi schne pred pár minútami nanesená farba. Londa, odtieň 38 – ako zvyčajne. Neviem sa dočkať, kedy si ten nános chémie budem môcť z mojej hlavy zmyť. Vždy sa obávam, že spolu s prebytočnou farbou sa do odtoku v sprche odplaví aj polovica mojej hrivy a mne zostanú na hlave nerovnomerne rozložené lysiny. Hlava ako glóbus. Doslova.
Nedeľu som preleňošila. Strávila som ju čítaním tých najlepších knižiek a časopisov (jedným okom som sledovala politické diskusie v televízii a druhým sa sústreďovala na text), pojedaním mandľovo-nugátových keksíkov a prevaľovaním sa v posteli z boka na bok. Vychutnávala som si mrazivý vzduch vnikajúci do izby cez poodchýlené balkónové dvere a štrbavé slnko, ktoré dnes vôbec nehrialo. A bolo mi dobre. Ešte stále vo mne doznieval sobotný večer.

Farbenie vlasov som odkladala celý týždeň, lebo som bola presvedčená, že v sobotu podvečer si pôjdeme zaplávať (robíme to pravidelne). A čerstvo nafarbeným blond vlasom chlór rozhodne neprospieva. Veľmi rýchlo by som sa mohla zazelenať, po čom rozhodne netúžim. Nie som vyznávačom extrémnych módnych kreácií importovaných z Japonska.
No z plávania tento raz nič nebolo, lebo som sa ja a ani moja sestra necítili najlepšie. Zvolili sme radšej náhradný program: verejné nahrávanie rozhlasovej relácie v jednej z bratislavských reštaurácií, hostia: Cmorík, Peteraj, bonus: tombola.
Napriek tomu, že som akosi prepočula v telefóne časový údaj, kedy sa máme stretnúť, a s Jankom sme tam dorazili premrznutí na kosť o hodinu skôr, dopadlo to nadmieru dobre. Mráz sme vyhnali pár pohármi dobrého vína, zjedli ravioli a úžasné palacinky s nastrúhanými orieškami a čokoládovou zmrzlinou, v dobrom poohovárali prítomnú spoločnosť a prebrali rodinné vzťahy, rozplynuli sa pri Cmoríkovom hlase, kúpili si pár lístkov do tomboly a vyhrali darčekovú sadu kvalitných vín značky Matyšák.
Jednoducho sme ich museli vyhrať, tie vína sa nám nemali ako vyhnúť, lebo môj drahý ich celý večer hypnotizoval očami. No a ja radšej hneď dodávam, aby bolo všetko jasné, že to neboli oči alkoholika.

Bol to jednoducho večer s príchuťou vína. Do postele sme sa dostali až pred polnocou, ale s dobrým pocitom a chuťou vína na jazyku, ktorú nedokázala odstrániť ani zubná kefka. Zaspávali sme s myšlienkami na príjemný večer a balenie vín slávnostne uložené na čestnom mieste v našom improvizovanom príbytku. A kto si myslí, že sme sa ráno zobudili so stokilovou opicou na pleciach a nepamätali si, ako sme sa dostali do postele a či sme si stihli večer pred spaním umyť aj zuby, ten je na omyle. Ubezpečujem vás, že žiadny vyprošťovák, slepačí vývar ani paralen potrebný nebol. Opice zostali v zoo.

Uvedomila som si, že takéto večery sú pre človeka oveľa obohacujúcejšie ako tie strávené pred televízorom, v ktorom bliká bezduchá kriminálka alebo romantický, v poradí už tisíci, film od Pilcherovej s rovnakou témou a rovnakým záverom. Blízkosť priateľov a rodiny jednoducho televízna obrazovka nenahradí. A priznávam, aj keď celkom nerada, že to nedokáže ani tá najlepšia knižka na svete.

29. O Valentínovi a imaginárnom žralokovi

Ráno otvorím v práci noviny: ružová. Zapnem si net a chcem si prečítať maily: ružová a srdiečkový vzor po celom obvode. Na mobile mi svieti nová správa od môjho operátora, vraj sa mám zapojiť do akejsi zamilovanej súťaže. Spýtam sa kolegov, čo tak usilovne robia a odpoveď znie: „Hľadáme nejaké pekné pohľadnice“. Stručné zhodnotenie dnešného rána. Na programe jedine ružová, prípadne červená. Normálne nenormálne ráno. Prvý raz sme sa nebavili o správach z televíznych novín z predošlého dňa, ani o počasí, ale len o Valentínovi. Vo vzduchu krúžili otázky typu: Čo budeš robiť dnes večer? Čo si mu kúpila? A ako to osláviš? 

Hádam nikto nemá šancu nedozvedieť sa či prehliadnuť, že štrnásty február je v kalendári Valentína, ktorému niekto nasilu nalepil štítok Deň zamilovaných. Aj my si na tváre nalepíme vynútený akože nenútený úsmev a tvárime sa nesmierne zaláskovane. Nabehneme do hypermarketu a vykúpime bonboniéry a čokolády, vybrakujeme kvetinárstva, poposielame milióny pohľadníc a predstierame, že odteraz je všetko v poriadku. Ale nie všetci. Neviem, ako to je u žien, ale chlapov by som mohla rozdeliť do troch skupín:
a) zásadoví odmietači akýchkoľvek západniarskych nezmyslov
b) prispôsobiví v snahe nenabúrať si vzťah s drahou polovičkou
c) beznádejní romantici, kreatívci najvyššieho rangu

Logicky sa mi teda, aj keby som nechcela, natíska otázka: Kam patrí ten môj? Ani nemusím dlho rozmýšľať: odmietač. Vraj, prečo by mi mal prejavovať lásku práve v tento jediný deň. A tak mi oznámil, že my Valentína budeme oslavovať napríklad túto nedeľu. Nedostala som žiadny darček, ani valentínku, ani pohľadnicu, ani nič. A predsa to bol najlepší Valentín. 

Stáli sme obaja pod sprchou a rozprávali sme sa. Neviem, čím to je, ale keď sa spolu sprchujeme, s kvantom peny vo vlasoch a sprchového gélu po tele, sme neuveriteľne urečnení. V sprche nám jednoducho napadajú tie najlepšie myšlienky. Plánovali sme, čo budeme robiť cez leto.
Pôjdeme na Zlaté piesky a budeme sa kúpať a opaľovať a zoberieme aj Dušanovcov. Budeme sa člnkovať a Janko s Dušanom budú skákať do vody. A potom J. akosi zabudol, o čom rozprával. Prešiel na úplne inú tému. Vraj či viem, čo by robil, keby ma napadol na Zlatých žralok. Hovoril to úplne vážne. Skočil by do vody a ZABIL BY HO. Možno by mu aj hlavu utrhol. Možno by ho aj naporcoval a na večeru by sme mali žraločie steaky na grile. Možno by mu vypichol oči. Možno by ho neskôr nechal vypchať a zavesili by sme si ho napríklad nad kozub.
Už som si samu seba predstavovala vo vode a vedľa mňa by sa akurát zjavila tá nebezpečná tmavomodrá plutva, kričala by som Pomóóc, vtom by zaznela hudba z Baywatchu, ale neobjavil by sa hollywoodsky Mič Bjukenen, ale môj slovenský záchranár, hodil by nejakého ukážkového kraula, v momente by bol pri mne a žralok by sa aj s ním na pár minút dramaticky ponoril pod hladinu, tá by nebezpečne zčervenala a o chvíľu by môj milý víťazoslávne zdvihol nad seba kus žraločej hlavy. Potom by sme možno poskytli niekoľko interview do novín a televízie, nakrútili by o ňom dokument.

Na druhej strane, keď sa ma celkom vážne opýtal, čo by som urobila ja, akosi mi nič rozumné neschádzalo na um. Plávať neviem, to by som sa asi utopila skôr, ako by som stihla na toho žraloka zaútočiť. Mohla by som útočiť jedine z brehu či loďky - napríklad by som toho žraloka mohla zaškrtiť šnúrkou z podprsenky od plaviek. Nič viac. Mám oveľa menej zbraní v zásobe. Musím sa úprimne priznať, že som rada, že takého hrdinu mám doma. A zároveň aj trošku rada, že na Zlatých žiadne žraloky nestretnem. Akurát gumené naplnené obyčajným vzduchom. 

28. Očividné klamstvá

Niekedy dokážu oči klamať. Aj keď sú dve. A možno práve preto, že sú iba dve.
A keď sa k „optickému“ klamu pridá aj stereotypné uvažovanie, vyzerá to mnohokrát prinajmenšom smiešne. Ak nie tragikomicky.
Po príklady nebudem chodiť do cudzích záhrad a bez mučenia priznávam, že s klamlivým pohľadom, odhadom a škatuľkovaním mám bohaté skúsenosti. Viem, že nie som v tom sama. Ale aj tak. Vždy po nesprávnom a unáhlenom zatriedení si celkom neznámeho človeka do nejakého imaginárneho „chlievika“ ma svedomie riadne kopne do zadku a ukáže mi správny smer. Ako aj dnes.

Po práci som šla do knižnice, ako napokon každý týždeň. Cestou som premýšľala, aké knižky si požičiam a zo zamyslenia ma vytrhol až zrejme rovnako do seba zahĺbený mladík v bielom obnosenom kabáte s čudným výrazom v tvári, ktorý do mňa narazil. Iba celkom mierne, ale stačilo to na to, aby som si ho letmo prezrela, zhodnotila a následne v duchu skonštatovala, že ma určite chcel okradnúť. Skonštatovala na základe ošúchaného kabáta.
Bleskovo som skontrolovala, či mám zazipsovanú kabelku a keď som zdvihla hlavu, videla som, ako ten istý mladík vyťahuje z vrecka peniaze a podáva ich mladej žene predávajúcej Nota Bene. Časopis nechcel. Rýchlo jej podal peniaze (a neboli z mojej kabelky), usmial sa a pokračoval v ceste. Len ja som zostala stáť v nemom úžase nad vlastnou hlúposťou.

V podobných situáciách sa vlastne ocitám často, ale nie vždy ich dokážem aj správne vyhodnotiť. Že posudzovať človeka podľa oblečenia a prvého dojmu sa nevypláca, som sa presvedčila aj predminulý rok tesne po Vianociach, keď som ešte plná dojmov zo Štedrého večera, darčekov a vianočnej atmosféry cestovala rýchlikom do Bratislavy. V Žiline si do kupé prisadla staršia žena. Chcela som si pokojne čítať časopis, ale jej prítomnosť ma doslova rušila. Nedokázala som sa vôbec sústrediť na text. Obzrela som si jej tašku, ktorá toho mala za sebou zrejme veľa a vyzerala, že každú chvíľu praskne a obsah vyvráti na podlahu. Potom mi pohľad padol na jej obnosené nohavice.
Odpísala som ju na celej čiare, ale napokon mi to nedalo. Ani neviem ako, dali sme sa do reči a v Bratislave sa mi zrazu nechcelo vystúpiť. Po viac ako dvoch hodinách strávených s pani Annou a vypočutí jej životného príbehu panovalo v kupé absolútne ticho a všetci mali v očiach slzy. V duchu sme si asi všetci kompletne prestavali svoj rebríček hodnôt a ešte aspoň pár dní mysleli na ňu a jej deti každých desať minút. Ja na ňu myslievam pravidelne dodnes. Stále som presvedčená, že vtedy som stretla svojho strážneho anjela, nech to znie akokoľvek sentimentálne.

A napokon, facku od nejakého vyššieho princípu som dostala aj nedávno, keď som sa ráno ponáhľala do práce. Vyjdúc z dverí som zbadala vystupovať z auta a následne kráčať smerom k vchodu „nahodenú“ blondínku. Prvé, čo som si o nej pomyslela, bolo, že to je určite nejaká bratislavská fiflena, keď je takto dokonale upravená už o šiestej ráno. Vtom som zle stúpila a rútila sa dole schodmi hlavou rovno dopredu. Za trest. Neviem, ako sa jej to podarilo, ale chytila ma a držala. Chytila ma tak mocne, že sa mi nič nestalo a betónu som sa doslova iba dotkla jedným kolenom. Nezostal mi ani škrabanec.

Ďalších príkladov by bolo, koľko len chcete. A nie len mojich vlastných. Sme nepoučiteľní. Hodnotíme ľudí podľa účesov, tváre, odevu a viac nás niekedy nezaujíma. Zostať na povrchu sa nevypláca. Dôležité je jadro. Ku ktorému sa kvôli vlastnej zaslepenosti veľakrát ani nedostaneme, a tak sa nikdy nedozvieme, o čo sme prišli.

Niekedy je lepšie zavrieť oči a vnímať srdcom. A to nielen na Valentína.

27. Ružové víkendy a modré pondelky

A je zasa po víkende. Kam sa tie víkendy strácajú, neviete? Sobota beží rýchlo, nedeľa ešte rýchlejšie. Keď sa nedeľa prehupne do svojej druhej polovice, vždy sa pristihnem pri tom, ako každých desať minút pozerám na hodiny, smutne sledujem digitálne číslice a snažím sa ich posúvať dozadu. V každom prípade: ešte nikdy som neuspela. V duchu si vravím: „Len nech tá nedeľa trvá, trvá...“. Do postele zvyčajne zaliezam s nechuťou až okolo polnoci a tajne dúfam, že keď sa ráno pred šiestou hodinou prebudím, budem sa cítiť sviežo a tešiť sa z pondelka.
Nie, ani to mi nejde. Rovnako ako dnes. Od polnoci som sa budila každú polhodinu a snažila sa tešiť aspoň z toho, že môžem ešte chvíľku spať. V hlave mi vírili pracovné úlohy, problémy, nezaplatené účty a všetky stretnutia, ktoré musím absolvovať. A keď som sa napokon zobudila dve minúty pred zvonením budíka, moje zúfalstvo prepuklo v plnej miere. Vstať? A musím?
Chvíľu som sa dokázala brániť zodpovednosti, vymýšľala som si dôvody, prečo by som nemusela ísť do práce a zostať v posteli najmenej do desiatej: napríklad, že nešiel autobus a všade sú zápchy, pešo mi bude trvať asi tri hodiny, kým sa dostanem do kancelárie, alebo že ma bolí hrdlo, zuby, mám čudné vyrážky po celom tele, seklo ma v krížoch, alebo že som zaspala.
Napokon som sa nejakým spôsobom vyvliekla z postele, v polospánku si umyla zuby a s jedným okom otvoreným iba napoly vybehla do rannej hmly na preplnený autobus. V práci rýchlo skontrolovala maily, na dámskom wc si pred obrovským zrkadlom naniesla make up, uvarila si zelený čaj, vychutnala si sladký makový rožok a UPOKOJILA SA. Takto sa to opakuje každý týždeň.
No a keď sa ten nešťastný pondelok nejakým spôsobom dostane do svojej druhej polovice, viem, že už je dobre. Že moja pseudo depresia je zažehnaná a ja sa začínam tešiť. Na víkend.

26. Prievan

Zobudila som sa o štvrtej ráno s tým, že mi je hrozne horúco. Mala som na sebe rolák, hrubé pánske ponožky (o šesť čísel väčšie), pod nimi ešte jedny a flanelové pyžamo. Chvíľu som v nemom úžase premýšľala, ako sa niečo také na mne vzalo. Po definitívnom zobudení mojich mozgových buniek som si uvedomila, že celá táto alpinistická výbava bola ešte o desiatej večer, keď som si líhala, doslova nutná. Vonku fučalo ako v pravom ruskom filme a nám sa otriasali okná tak, že som sa bála o môj holý život. Okná máme rozsušené a balkónové dvere povykrúcané časom s mohutnou medzerou, cez ktorú si to vietor hnal rovno dnu a robil nám v izbe prievan. Čudovala som sa, že sme nevzlietli s ním a neodleteli niekoľko kilometrov ďalej aj s celým naším skromným majetkom. Nepomohlo ani provizórne utesnenie starým uterákom, hrozil vážny úlet. Radiátor hrial iba veľmi mierne, len aby sa nepovedalo, že nám nekúria. Bola mi taká zima, že mi hrkotali všetky zuby a kosti a nedali sa utíšiť ani šálkou horúceho vanilkovo-jahodového čaju. Vzdala som to. Navrstvila som na seba celú tú parádu, prikryla sa dekou a dvoma paplónmi a obtočila si hlavu Jankovým vankúšom tak, že z celej tváre mi trčal iba nos a jedno oko. Neviem, kedy vietor ustal, ale mesto vyzeralo ako po niekoľkodňovom pustošení územia nepriateľskou armádou. Všade sa váľali reklamné pútače unesené vetrom na druhý koniec mesta, konáre, polámané dáždniky a plastové fľaše od Coca-coly. A ja som už cestou do práce v rozheganom trolejbuse vedela, že dnes na prácu nemám absolútne chuť. No a keď o chvíľu vyšlo slnko, vedela som to definitívne. Celý deň som sa jej vyhýbala, ako to len išlo. Nechcelo sa mi písať maily, telefonovať, posielať faxy. A tak som asi hodinu strávila v spoločnosti višňového jogurtu a novín, tie som potom vymenila za čítanie mojich obľúbených blogerov, následne som sa hodiny a hodiny prehŕňala v poštovej schránke a potom som slávnostne odkráčala na obed, kde som každé jedno sústo požula najmenej tisíckrát a prehĺtala len veľmi pomaly opakujúc si čarovnú mantru: p-o-m-a-l-i-č-k-y, p-o-o-o-o-m-a-l-i-č-k-yyyy. Po obede som sa nemohla sústrediť a myslela som iba na to, ako by mi bolo dobre niekde v horách na výlete alebo na lyžiarskom svahu, alebo niekde na pláži, kdekoľvek, len nie v práci za počítačom v spoločnosti emailov a naliehavých faxov od nedočkavých kolegov. Radšej som zbehla pár poschodí nižšie do bio obchodu a kúpila si nejaké sušienky a ovocné žuvačky, nech má aspoň môj žalúdok radosť.

Je večer, o chvíľu začínajú správy, a ja mám neskutočnú chuť pracovať. Po celodennom ulievaní sa by som teraz zvládla vyriešiť všetky prípady, požiadavky a pod. za všetkých kolegov v priebehu pár minút. Už sa neviem dočkať, kedy vstanem, prepravím sa do práce presne tým istým rozheganým trolejbusom ako dnes, kedy zažiaria obe obrazovky môjho počítača, kedy zazvoní prvýkrát v priebehu dňa telefón a kedy mi príde prvý fax. Dnes viem, že zajtra ma robota bude baviť. Budem veľa pracovať. Definitívne.

Stále si neviem vysvetliť, ako to s tou prácou vlastne je. Prečo sa niekedy ani len neviem vyhrabať z postele bez toho, aby som neprehodila pár slov o údele úbohého pracujúceho človiečika, nezanadávala si na osud a na druhej strane prečo niekedy uháňam do práce ako namydlený blesk a urobila by som také kvantum roboty, že šéf by pokojne mohol prepustiť trištvrte firmy s konštatovaním, že ich nepotrebuje?
Je príčinou nejaký neznámy hormonálny prievan odohrávajúci sa v mojich útrobách alebo nepriaznivá bio predpoveď Ďura Mokrého? 

25. Víkendová pohoda

Mám rada víkendy. Vrátane tých upršaných a veterných, ako je tento, keď sa nedá von ani len nos vystrčiť bez toho, aby vám na ňom nepristala spŕška vody. Takéto víkendy sú ideálnou príležitosťou pozrieť si zopár filmov z domácej zásoby, prelistovať všetky staré noviny a časopisy, ktoré sa už týždne kopia na stole a zatiaľ som z nich videla maximálne kultúrnu prílohu, prečítať knižky, ktoré mali byť už dávno vrátené knižnici, alebo si len tak sadnúť k počítaču a bezcieľne surfovať po internete.V takýto deň sa jednoducho nedá nudiť.

Spať môžem tak dlho, ako len vládzem. Môžem stáť celú polhodinu pod sprchou a púšťať na seba prúd horúcej vody, obliecť si staré fľakaté tepláky a vyťahané tričko, raňajkovať v posteli a pri tom pozerať čierno-bielu rozprávku, uvariť si niečo dobré (medailónky na farebnom korení, pečené zemiačky a mrkvový šalát), no a zvyšok dňa tráviť v spoločnosti knihy, filmu, hudby, rozhovoroch a bylinkového čaju. Jednoducho pohoda, žiadny stres. Je to môj deň, robím len to, čo chcem.

Predvčerom sme sa o víkendoch bavili s totálne vystresovanou kolegyňou a tá prehlásila, že by absolútne nedokázala víkend len tak preleňošiť. Vraj strata času – ak aj momentálne nič nerobí, musí na prácu aspoň intenzívne myslieť a plánovať, čo má ešte urobiť a kedy sa do toho pustí. Bolo mi jej ľúto. Kedy si dobije baterky, keď jej celý mozog zapĺňa práca, povinnosti a starosti? Už chápem, prečo je taká roztržitá a aj pri najmenšom probléme panikári. Do debaty sa zapojila aj iná kolegyňa s poznámkou, že čas cez víkend využíva na dobehnutie všetkého, čo nestihla urobiť v priebehu pracovného týždňa: navariť pre celú rodinu, povysávať, utrieť prach, vyprať a ožehliť, upiecť koláč na nedeľu a večer si pozrieť nejaký film, pri ktorom aj tak od únavy zaspí skôr, ako príde pointa. A dodala, že víkendy priam neznáša (nielen kvôli nedeľnému obedu u svokry).
Zaujímavé na tom celom je fakt, že keď som sa spýtala na víkendové aktivity mužskej časti pracovného kolektívu, nepadlo tam ani len jediné slovo o práci: jeden sa chystal na chatu s partiou ešte zo strednej školy, druhý lyžovať do Rakúska, tretí aspoň žúrovať a štvrtý na víkend k mame.
Nie je to zvláštne?

Ani sa nemusím zamýšľať nad tým, ktorý prístup je lepší. Celý týždeň trávime podstatnú časť dňa v práci, potom sa ponáhľame nakúpiť, vybaviť dačo po úradoch a v banke, večer ešte navariť, trochu upratať... tak stále dookola. A cez víkend to isté? Potom chápem, prečo je väčšina žien uťahaných, bez nálady a chuti do života. Ja viem, upratať aj navariť niekedy treba. Ale dá sa to zorganizovať aj lepšie. Ak existujú aj ďalší členovia v spoločnej domácnosti, prečo ich do aktivít typu „zabezpečovanie chodu domácnosti“ nezapojiť? No a potom si ukradnúť čas aj pre seba a robiť iba to, čo chceš. Bez času venovaného iba sebe nemôže človek na 100% fungovať večne. Niečo tu jednoducho chýba a to sa mu vráti. Raz sa poskladá ako domček z karát – už pri jemnom fúknutí.

Na poslednom vianočnom večierku mi asi päťdesiatročná kolegyňa z Nemecka rozprávala o svojom živote. Nevyhli sme sa ani téme voľného času. A tak som sa dozvedela, že väčšina žien v Nemecku odmieta robiť rodine slúžku a domáce práce sa pekne-krásne delia. Jej manžel si vraj zamiloval žehlenie, zatiaľ čo sa ona venuje sama sebe – beháva pravidelne po večeroch v parku. (Raz sa do behu tak zažrala, že si nevšimla, koľko je hodín. Manžel zatiaľ všetko ožehlil, navaril večeru a potom naštartoval auto a vydal sa ju hľadať, lebo mal strach, či sa niečo nestalo.)

Odkaz pre vás: A tak aj vy – rodinka, kamarátky, známi a všetci, čo ste náhodou zablúdili na tento blog, venujte si aspoň malú chvíľku. Okamžite prestaňte umývať ten riad a radšej si urobte dobrý čaj alebo kávu, pustite dvd a odplavte stres.

24. Svadobné blues(nenie)

Odvtedy, ako som do sveta – celkom neuvážene – vypustila správu o plánovanej júlovej svadbe, sa všade okolo mňa začala dvíhať mexická vlna svadobného ošiaľu a ja si netrúfam ani len odhadnúť, kedy bude kulminovať.
Celkom nevinne som túto novinku čo najtichšie vyslovila pred pár kolegyňami z práce a o zvyšok sa postarali ich jazyky. Zaručene to už vedia na všetkých poschodiach dvadsaťštyri poschodovej budovy, v ktorej pracujem. Aspoň si viem vysvetliť, prečo ten šedivý pán v rokoch v tmavom obleku na mňa na obede v kantíne tak zazerá. A prečo sa šéfka tak prečudesne usmievala, keď som jej naposledy vysvetľovala, že súrne potrebujem odísť už o dvanástej, lebo idem na obhliadku bytu.

Bezprostredne po rozšírení správy o mojej svadbe mi začali v mojej schránke pribúdať maily so svadobnou tematikou. Jedna kolegyňa mi poslala fotografie zo svojej minuloročnej svadby a pridala aj detail obrúčok, ďalšia na mňa zaútočila radami, ako a kde zohnať zaručene tie najbelšie a najjagavejšie svadobné šaty v celej Bratislave, najlepšieho kaderníka, manikérku a pedikérku, kde mi uvijú najzelenšiu kyticu, kde objavím najlepšie ceny prsteňov a kde majú najlacnejšie obleky. Vyčerpávajúce. No a keď som vďaka mojim kolegyniam úspešne absolvovala fázu „teoretická príprava“, presunuli sme sa do fázy „ako sa vyhnúť svadobným trapasom“. Tie, ktoré to už majú za sebou, mi s pokojom Angličana a s odstupom desiatich rokov porozprávali o všetkých trápnostiach, ktoré sa im nechtiac podarilo absolvovať: o prasknutých gatiach ženícha, postúpaných a dotrhaných šatách z požičovne za nekresťanské peniaze, o nevydarených fotkách dobre ukrytých v škatuliach od topánok v tmavom kúte na povale, či o alkoholovom delíriu mladého novomanžela...
Čo bude nasledovať?

Najnovšie mi už asi päť osôb oznámilo, že o týždeň sa koná svadobný veľtrh a odporučilo mi zastaviť sa tam. Ďakujem za pozvanie, pôjdem. Mama mi zasa zavolala, že si nutne máme kúpiť obrúčky, lebo cena zlata má začať stúpať do závratných výšok. Kamarátka panikári nad faktom, že ja ešte stále nemám vybrané svadobné šaty ani ... vlastne nič. No a minule sa ma niekto pýtal na svadobné oznámenia. Babka sa pre istotu orientuje na život „po“ a chystá mi periny, vankúše, obliečky, obrusy.

A čo na to tí, ktorých sa to bezprostredne týka?

Potenciálny ženích a budúca nevesta zatiaľ zariadili všetko nevyhnutné a ostatné vyriešia v pokoji v nasledujúcich mesiacoch. Šiat a oblekov je predsa všade dostatok a keď nie, tak si nevesta oblečie dačo biele, čo jej visí v skrini, mužská časť páru na seba natiahne maturitný oblek, prstienky sa dajú zhotoviť aj z tenkého drôtu či lesklého staniolu z čokoládky a kytica nazbierať hoci aj na lúke. Akéže to starosti?
No a zatiaľ, čo si ujo kúpil nový oblek, mamy vymysleli slávnostný outfit a objednali koláče, my sme si vybrali svadobnú cestu.

Milí svadobčania, odkaz pre vás: Prestaňte sa stresovať, lebo žiadna svadba nebude a urobíme to presne tak, ako mi zo žartu radila moja homeopatka. My, dvaja svedkovia a oddávajúci niekde na zapadnutom úrade. Domov vám príde akurát tak oznámenie o zmene priezviska vašej milovanej príbuznej. Začínam o tom vážne uvažovať.