99. Silvester

Posledný deň v roku zahalený v absolútnej hmle. Škoda, nebude vidno ohňostroj:-( Môžme len načúvať a predstavovať si tie farby, tie vzory na nebi, čo pripomínajú kvetinový záhon v lete. Na parapete orchidea, čo sa chystá stoj čo stoj vykvitnúť. Pomaly sa otvára a vyzerá to, že zakvitne presne na Nový rok. Presne. Znamená to niečo alebo je to len náhoda?
Ležím na gauči celkom lenivo, popíjam ružové, nalievam si sama, a pozerám film o najväčšom eskamotérovi všetkých čias, o Harrym Houdinym. Stihla som navariť obed, kuracie prsia s hríbovou omáčkou a ryžu, toľko, že zostane aj na zajtra, jednohubky s cesnakovo-jogurtovou nátierkou, šunkou, syrom a paprikou, máme syrovú roládu, koláče a veľa fliaš vína. Stačí sa len rozhodnúť, s čím privítame prvé minúty... Dizajnový Mucha sekt? Ešte od svadby. V krásnej fľaši, ľúto mi je stratiť ju.

Je mi fajn. Silvester a ja som mala ráno chuť upratovať, niečo robiť, hýbať sa. Niekto v byte nad nami vŕta stenu, áno, vŕta na Silvestra, keď ľudia obyčajne celý deň sedia pred televízormi. Zvláštne, ale chápem ho, jeho činorodosť mi je sympatická. Roztriedila som prádlo na veci farebné a tmavé, naložila ho po častiach do práčky a zapla ju. Byt vonia po aviváži. Mám rada tú vôňu čistoty. Z umývačky sa parí, práve doumývala. Čo sa do nej nezmestilo, som umyla sama pod tečúcou vodou. Už som to dlho nerobila, napĺňa ma to pokojom, spomienkami na nedeľný obed doma, na Kysuciach, keď sme s plnými bruchami kuraťa, ryže a čerešňového kompótu umývali taniere pod tečúcou vodou. Nespokojne frflajúc, lebo babranie sa vo vode nezodpovedalo našim predstavám o nedeli.
Vyleštila som si topánky, akoby som očakávala, že ráno v nich nájdem sladkosti. Upratala chladničku a mrazničku. Bez milosti som povyhadzovala všetko po záručnej lehote. Tvaroh a syr, zmrzlinu s kúskami čokolády, starú pizzu, zvyšky kapustnice zo Štedrého večera. Na balkóne sa nám kopia prázdne fľaše od alkoholu. Mám chuť vyupratovať celý byt, zbaviť ho špiny, vecí, ktoré zbytočne zaberajú miesto, zbytočností, čo nepoužívame. Privítať Nový rok v čistote a s pokorou.

Pobalila som darčeky pre mamy, otcov a súrodencov, lebo o pár dní odchádzame. Opustíme náš byt, vyzdvihneme Maťku na letisku, let z Birminghamu, lietadlo zosadne niekedy okolo obeda, vtedy vyrazíme spoločne na sever, lebo sme ich nevideli dlho. Možno pár mesiacov. Auto naplníme do prasknutia, všetky tie veci, veselá hudba z rádia, budeme preberať party time v Anglicku, nákupy a plány na nasledujúci rok. Bude nám dobre, blízko, všetci na rovnakej vlnovej dĺžke. Teším sa, ta veľmi sa teším na dlhé rozhovory pri čaji a koláčoch, prechádzky zasneženými cestami (vraj má na severe snežiť a mrznúť), návštevy a mrazivé noci, keď otvoríme okno a do tmy budeme vydychovať obláčiky pary sledujúc tmavý dym vyliezajúci z komínov, čo tak strašne smrdí a čmudí, čo kazí romantiku dediny.
V práci som si zobrala dovolenku a verím, že to zvládnu, že mi nebude zvoniť telefón s prosbou o pomoc. Prosím, nech ma nestrašia kontá a nákladové strediská, zle vystavené faktúry, daňové sadzby, nech nemusím prepínať do nemčiny, do terminológie týkajúcej sa cestovných nákladov.

Na nočnom stolíku rozčítaná kniha, Nino Ďurech a jeho Mimozemšťan a Malá čertica, kontroverzia, ktorá ma baví. Čítam ju každý večer pred spaním. Nové hodinky, hriešne drahé, čo som dostala k Vianociam, antikoncepčné tabletky a fľaša minerálky na zapitie. A ešte krém na ruky, biely čaj a broskyňa. Malé žlté papieriky potiahnuté lepidlom po okrajoch, ktorými si značím zaujímavé vety a články v časopisoch a knižkách, diáre na nasledujúci rok, ešte čisté, nepopísané. Roztomilý chaos, ktorý vidím každé ráno, hneď ako sa zobudím do nového dňa. Ľúbim ho, to som ja a môj svet.

Teším sa na rok 2010. Rok s nulou na konci. Rok nových začiatkov.

98. O jednom veľkom nákupe

Na situácie typu že sa vyberieme na veľký nákup so zoznamom dlhým ako kotúč toaletného papiera na opačný koniec Bratislavy práve v čase, keď je prvý a posledný raz v roku zavalená snehom, som si už akosi zvykla. Aj na to, že keď sa tam tridsiatkou pomaly doplazíme, lebo nás celou cestou blokuje vodič začiatočník, ku ktorým sa inak čoskoro pripojím aj ja, parkovisko je obsadené do posledného miesta. Iba ak by sme nášho tátoša pichli do búdky (nezmestí sa tam), kde pôvodne parkujú nákupné košíky, lebo tá je záhadne prázdna. Aj tá oproti, aj tá vpravo, aj... všetky.

Prvé, čo v nákupnom centre a vlastne kdekoľvek hľadám, je wc. Lebo ja zasa musím. A to som sa doma iba trošku napila kofoly. „Ale veď vieš, že ja mám malý močúr, asi taký ako slivka, a preto by som si mala nosiť v kabelke externý“, vysvetľujem môjmu chlapovi celkom vážne a potom sa hrozne rehoceme, že som zase dačo skomolila. Lebo spojiť slová „močový“ a „mechúr“ tak, aby sa z toho vyvinul „močúr“ bez uvedomenia si závadnosti práve povedaného, to sa môže stať iba mne.

Nakupovanie ľúbim ako každá žena. Tentoraz sa ale chopil iniciatívy môj chlap a so zoznamom v ruke vyčiarkávajúc, čo už máme, ma komandoval ako generál a zároveň sám hádzal do koša všetko, čo stálo na zozname. Mimochodom, ten urobil on, ja som diktovala. No, potrebujeme toho veľa, lebo chce piecť venčeky z odpaľovaného cesta (Áno, môj muž pečie! A fakt dobre.) a ja chcem robiť rafaello a tiramisu a orechový koláč s rumom. A zemiakový šalát a lososa. A desať ďalších chodov. Len aby sme neboli hladní a aby sa stôl prehýbal ako bufetové stoly v prezidentskom paláci. Lebo sú Vianoce a vtedy sa treba dobre najesť, vštepovali nám naši rodičia a starí rodičia, keď sme sa okúňali nad tanierom s vyprážanou rybou alebo kapustnicou. Myslela som si to aj ja, že Vianoce sú okrem iného aj o jedle, až kým sme dnes nedofučali s plným košom k pokladniam.

Keď sme stáli pri pokladni a vyberanie vecí z košíka na pult nemalo konca kraja, napadlo mi, že asi to tak úplne v poriadku nebude. Zatiaľ čo maminy a otcovia okolo nás s tmoliacimi sa ratolesťami pri nohách mali nákupné koše naplnené tak do polovice, náš sa prehýbal ako vetrieska doplna naložená uhlím. A to sme doma iba dvaja. „Ak toto počas Vianoc naozaj všetko dokážeme do seba napratať, tak nám cholesterol vyletí do takej výšky, že spolu s ním vzlietneme aj my“, premýšľala som v duchu s obavami. Ja neviem, ako sa nám niečo také mohlo stať. Čas vážne sa zamyslieť.
Nestihla som... zrátané. Ešte zadať pin a hotovo. Z pokladnice vylieza účet. Pomaly a trvá to dlho. Pokladníčka mi ho konečne podala a chápavo sa usmiala. Aspoň sa mi zdalo. Ľudia v dlhom rade za nami na nás zazerali ako na zločincov. Jedna pani držala v rukách lopatu na sneh a ja som na chvíľu vážne mala pocit, že ma ňou chce udrieť po hlave, nech sa spamätám.

97. 1/12/2009

Nechce sa mi veriť, že dnes odštartoval december. Zobudila som sa niekedy pred pol piatou na klopkanie dažďových kvapiek na parapetu a zosmutnela pri predstave, že sa do daždivého rána nemôžem prebudiť kedy chcem, ale nechám sa zobudiť príliš skoro, ešte za tmy, ostrým zvonením budíka. So smútkom v duši a pocitom ukrivdenosti opustím rozohriatu posteľ a vykročím do studeného, ufučaného a upršaného utorka. Chcela by som sa cítiť vianočne. Vravím si, že do Vianoc zostáva vlastne už iba dvadsaťdva dní, rovnako ako v tej Žbirkovej pesničke, z toho pracovných ešte menej, čo je dobrým znamením.

V sobotu podvečer sme sa boli pozrieť na vianočných trhoch a hoci každoročne nadávam na tú vlnu ľudí, ktorá ma vždy unesie niekam preč od stánku, kde sa mi niečo zapáčilo, ešte prv, ako si to stihnem bližšie obzrieť, mám to rada. Tú zmes vôní vianočného punču, medoviny, lokší s pečienkou alebo makom, cigánskej, vareného vína, blikajúce svetielka všade naokolo, námestie bzučiace ako úľ. Stánky s cukrovinkami a lá kokosový suk, s krikľavými pleteninami, sviečkami a mydielkami, hand made bižu, drevenými hračkami. Všade záplavy anjelov – drevených, plechových, porcelánových, voskových, sem tam sa nájde aj skutočný J. Z tej atmosféry mesta krátko po zotmení sa dá opiť do nemoty už po pár nadýchnutiach. A ja sa rada nechám takto opíjať. Každoročne. Aj keď sa mi lokšu s makom zasa nepodarilo dojesť, lebo som časť z nej stratila pod nohami a niekto si ju domov na podrážke odniesol prv, ako som ju stačila zodvihnúť a hodiť do koša. Aj keď medovina bola zasa riedená a arogantní okolostojaci mi pri jej pití fúkali cigaretový dym priamo do tváre. Aj keď to hlinené srdce, čo som si kúpila od pani s Downovým syndrómom, ešte stále nevisí na stene, lebo ON ešte nenašiel malý klinček a kladivko, (alebo som tu to príliš málo pripomínala).

Dnes som otvorila prvé okienko na adventom kalendári, tento rok výnimočne nečokoládovom, ale čajíčkovom. Teekanne Earl Grey, vraj vonia po bergamotovom oleji. Krásne.

Kým som varila večeru a zároveň nakladala striedavo umývačku a práčku, poletovala medzi kuchyňou a kúpeľňou ako motýľ, môj chlap vytiahol zo skrine stromček aj vianočné ozdoby. Zdobenie zostalo na mne. Ale robím to najradšej na svete. A tak mám teraz bohovský výhľad z gauča priamo na vysvietený vianočný stromček. A budem mať celý december až do šiesteho januára. Pretože má pozitívnejšie vyžarovanie ako čokoľvek, čo nájdete v katalógu s ezoterickými zázrakmi a dokonale zapadá do môjho vlastného feng šuej mikrosveta.

Želám vám teda pozitívny december. V tom najlepšom zmysle slova, aký si len viete predstaviť.

96. Ako žuvačka

Už som to naozaj potrebovala. Ubytovať sa v peknej hotelovej izbe na treťom poschodí s výhľadom na mestský park, ktorý v novembri pôsobí viac než bezútešne, jeho zemitosť však dotvára atmosféru. Raňajkovať po kúsku zo všetkého, čo je v ponuke, a porušiť tak svoj rituál každú sobotu ráno jedávať iba sladké. Jacuzzi, sauna, masáže, bazén. Mojito. Jazmínový čaj. Romantika pre dvoch za pár stoviek. Ale na peniazoch mi nezáleží, keď sa podarí vo fínskej saune vypotiť aj posledný náznak negatívneho zmýšľania, čo sa na mňa niekde na ceste životom nalepilo ako vyžutá žuvačka na podrážku obľúbených topánok. (Otriem ju o chodník, mám pocit, že som sa jej navždy zbavila, no po pár metroch sa na mňa nalepí iná.)

95. Vyprchané šampanské

Nedeľa. Pozerám dokument o čínskom čaji, o jeho spracovaní a čajovom rituále. Všetko také dôkladné, precízne, rovnaký postup po celé veky. Precíznosť. Ktovie, čo by si Číňania mysleli o mojom hruškovom čaji, ktorý som vytiahla zo škatuľky v zásuvke, hodila sáčok do pohára a zaliala horúcou vodou z rýchlovarnej kanvice. Bez akýchkoľvek emócií, čisto raňajková potreba. Dnešný deň nemá plán, neviem, čo budem robiť. Po sobotňajšom večere plnom ľudí ostalo zrazu tak čudne prázdno. Obed v chladničke, aj koláče, posteľ ledabolo rozostlaná, okno v spálni som otvorila dokorán a nasávam chladný vzduch, čo páli v nose ako feferónka v polievke. Polosuché prádlo na sušiaku v obývačke, kvety popolievané, na stole rozčítané noviny. Radiátory hrejú iba spolovice.
---
Vonku fučí. Keď privriem oči, mám pocit, že je to pravá decembrová meluzína a keď sa pozriem z balkóna cez záves z bielych vločiek, určite uvidím zasnežené polia. Mám rada zvuk vetra pískajúceho na oknách, keď zaspávam. Dnes ale nedokážem spať. Budím sa vždy, keď náhodou pohnem hlavou. Mám zapálený zvukovod v ľavom uchu a nechutne mi to otravuje život. Už neviem na nič iné myslieť, iba na vlastné uši. Nedokážem sa sústrediť na čítanie, televízor počujem zle, napriek tomu ho mám zapnutý, je mi jedno, čo pozerám. Civím na obrazovku a snažím sa ani nepohnúť, nežuť, nedýchať,...
---
Smútok všade naokolo. Prší a nám v aute nefunguje kúrenie, každé ráno v čiapke a rukaviciach utierame predné sklo, aby sme videli aspoň to málo, čo sa dá, kým sa všetko zasa stratí v hmle. A pršať neprestáva. Lístie na chodníkoch sa mení na nebezpečnú mazľavú hmotu, hormóny dobrej nálady z nás rýchlo vyprchávajú ako bublinky zo šampanského. Keď ráno kráčam po ulici do práce, všímam si ľudí, ktorých míňam. Nič nehovoriace tváre, postavy v tmavých kabátoch náhliace sa v daždi. Ako ja. Všetci sme rovnakí. Bezfarební, vyprchaní ako to šampanské v pohári, čo má na okraji stopy po červenom rúži.

94. Pondelok

Ráno som si do kabelky narýchlo pribalila načatú horkú čokoládu, chýbala z nej jedna kocka. Predstavovala som si, ako si okolo desiatej predpoludním uvarím kávu, odlomím si kúsok z tej nekompletnej čokolády , budem ju spokojne máčať v horúcej káve a vychutnávať. Ale ako to už v pondelky chodí, z kávy zostalo iba zbožné želanie, že možno sa mi podarí si na ňu nájsť čas niekedy poobede a hádam nie príliš neskoro, inak budem v noci počítať ovečky. Pomedzi naliehavé vyzváňanie telefónu, vybavovanie mailov a riešenie problémov s nefungujúcim faxom som si stihla akurát tak natrieť krajec chleba Lučinou a nakrájať papriku. O pol desiatej predpoludním, keď sa mi od hladu zahmlievalo pred očami. Nenávidím ten stav, keď začínam prepadať sebaľútosti z nedostatku cukru v krvi. Že nestíham, že potrebujem dovolenku alebo aspoň masáž chrbta. Že v tomto štádiu by mi pomohla jedine babkina vianočka s hrozienkami a hrnček horúceho kakaa. Alebo moja posteľ s čerstvo prezlečenými paplónmi a stiahnuté žalúzie.

Čas sa vliekol. Vtedy zvyknem počítať, koľko zostáva do konca a či som už za polovicou. A potom zavolala Zuzka. Zuzi, ktorej svadobné oznámenie mám pripnuté na nástenke priamo v úrovni očí a podchvíľou sa zapozerám na zelenú stužku naboku. Že je v Bratislave a že príde aj so svadobnými koláčmi. Strávila som s ňou (a s koláčmi) najlepšie popoludnie za celý október. Urozprávané, usmievavé, hlučné, ale hrozne dobré a veselé. Keď sa za ňou zatvorili dvere výťahu, uvedomila som si, ako mi v práci chýba. A že facebook nie je až taký všemocný, ako som niekde nedávno čítala: vraj sa ľudia prestávajú stretávať, lebo si nemajú čo povedať. Všetko si totiž povedali cez facebook. Neverím.

Po jej odchode som si s dobrým pocitom uvarila kávu. O tretej popoludní. A v nej som si s úsmevom na perách lenivo máčala kocku horkej čokolády. Aj pondelok je len (obyčajný) deň.

93. Toto ja môžem

Vždy keď sa pokazí počasie: začne pršať alebo snežiť, fúka studený vetrisko, čo láme dáždniky aj úsmevy na perách, a zo skríň vyťahujeme hrubé kabáty v nádeji, že sa tento rok ešte hodia a až budúci ich vymeníme za nový model, dostanem obrovskú chuť tvoriť. Písať. Neviem vám vysvetliť prečo, jednoducho je to tak. Z nevysvetliteľných príčin by som najradšej zostala aj s počítačom celý deň zabalená v perinách za zastretými žalúziami, ťukala písmenká do klávesnice a zapíjala to litrami horúceho ovocného čaju. (V pozadí by bežal čierno-biely film pre pamätníkov a z kuchyne voňal chlieb vo vajíčku :-) Ale zázraky sa nekonajú...

...ráno vstávam pravidelne pätnásť minút pred šiestou, potme hľadám v skrini niečo nositeľné (t. j. čisté, voňavé a nepokrčené) a keď si to konečne oblečiem, tak mi ešte pred odchodom z domu stihne napríklad odpadnúť gombík, na pančuche sa mi rozbehne očko, alebo na poslednú chvíľu zbadám fľak z farebnej zubnej pasty vynímajúci sa na bielej blúzke priamo na úrovni bradavky, v kúpeľni zasa maturujem nad make upom, najhoršie je to s čiernymi linkami okolo očí, lebo obkresliť ráno oko trasúcimi sa rukami tak, aby nepôsobilo vulgárne alebo smiešne, je hotové umenie, no a potom pre zmenu pravidelne nadávam na celý svet trčiac v zápche, lebo zasa prídem do práce neskôr, ako som si naplánovala, čo znamená, že tam budem musieť trčať do večera. Namiesto umeleckého fabulovania je nutné myslieť a vybaviť oveľa obyčajnejšie záležitosti: rozhodnúť sa, či pred cestou na sever urgentne prezuť auto, alebo to zvládne bez pokuty a hlavne bez nehody na letných pneumatikách, objednať revíziu plynového kotla, zistiť u niekoho kompetentného, prečo nám zrazu na tridsaťosmičke naskočila RTL (ktorú nechcem) miesto mojej obľúbenej RTL2, ísť sa znova pozrieť do obchodu, či nedostali tie krásne zimné čižmy z katalógu, lebo v sobotu nemali moju veľkosť, objednať sa k lekárovi a kúpiť čerstvý chlieb, lebo ten päťdňový sa už nedá jesť.

Keď neprší, aspoň kvapká = keď sa nedá celý deň stráviť intelektuálnym ponorom do vlastných hlbín, musím si večer nejako vynahradiť stratený čas aspoň ponorom do vane. To zaručene pomáha. Ležiac s ušami ponorenými v pukajúcej pene mám pocit, že s odtekajúcou vodou zmätiem do odtoku aj všetky negatívne myšlienky a obavy dňa. Potom zababušená v ružovom župane s ponožkami po kolená, s mokrými vlasmi vyleziem na balkón a nechám na seba fúkať ten studený vietor, chvíľu vdychujem chladný vzduch, čo mi tak bohovsky dobre vonia a cítim ako mi pri dotyku so studenými dlaždicami preniká chlad až do kostí. Takto vydržím pár sekúnd, čo sa zdajú byť hodinou, a rýchlo vbehnem zasa dnu s krásnym pocitom, že toto je moje počasie. Také ja môžem.

92. Nádej

Nostalgický večer nepoznačený futbalovým šialenstvom. Ležím v posteli a pri mäkkom svetle lampy počúvam Moon River od Henriho Manciniho, Libertango Ástora Piazzollu, Pavarottiho spievať Nessun Dorma z opery Turandot od Pucciniho. Vonku prší, kde-tu počuť dopadnúť kvapku na parapetu, dokonalý súzvuk zvukov. Na nočnom stolíku prázdny dezertný tanierik a lyžička ušpinená od karamelu. Len tak počúvam a myslím na časť dnešného popoludnia stráveného na onkológii. V tom tichu stien. Na chodbe s mnohými dverami. Závan akéhosi silného dezinfekčného prostriedku. Pozerala som na obraz visiaci na jednej z nemocničných stien, striedali sa na ňom tóny modrej, od belasej až po nebesky modrú. Obraz, ktorý som si sama pre seba pomenovala Nádej. Bol to najkrajšie, čo na tej chodbe bolo. V takýchto chvíľach som naplnená až po končeky prstov obrovskou pokorou. Vďakou za to, že som zdravá. Že som tam iba na návšteve. Na návšteve u niekoho, kto pôjde skoro domov.

Mám chuť na pohár vína. Na biele. Na voňavý Muškát. Lebo ten sa teraz hodí k mojej nálade. Keď mám chuť počúvať vážnu hudbu, operné árie, na divadlo, dobrý film, na čokoľvek, z čoho si niečo odnesiem, uchovám hlboko v sebe na viac ako jeden deň. Alebo na horúcu vaňu, lebo voda očisťuje, zmýva špinu.

91. Pestovateľka orechov

Cez víkend sa pre mňa definitívne začala jeseň. Presvitajúcimi slnečnými lúčmi v ešte zelených listoch orecha v záhrade za domom. Vo vinici s rukami ulepenými od hroznovej šťavy, pečenou kačicou, moravskými koláčmi tety Terky. V dedinke Zalaba sotva tri kilometre od hraníc s Maďarskom, kde mi jedna stará pani darovala kvetináč so zasadeným orechom. Vyžarovalo z nej také množstvo ľudského tepla, až to dojímalo. Nakazila ma láskou k celému svetu, presvedčila, že národnosť je niekedy iba slovo. Stále premýšľam, či je ten darček znamením, výzvou na novú úlohu. A trošku sa bojím, či mi nezahynie. Vlastne sa bojím veľmi. Som pestovateľka orechov.

90. Dnes nebudem sama

Tri dni sama. Celkom som sa tešila, aj keď som tušila, že scenár nasledujúcich dní je presne daný, ako vždy. Prvý deň budem ignorovať neporiadok v byte, rozhádzané veci, neumytý riad aj plný kôš na prádlo, napustím si horúcu vaňu s penou siahajúcou až po strop, nagebem na tvár masku z morských rias, sadnem si na pohovku pred televízor a obložím sa módnymi časopismi, ktorých mám toľko, že by som pokojne mohla nimi oblepiť steny v celom dome a ešte by mi aj ostalo, a budem si v nich bezstarostne listovať, obdivovať kabelky, topánky, šaty, bižutériu a divoké kreácie módnych tvorcov, ktoré by som na seba kvôli nedostatku odvahy nikdy nenavliekla. Taký ten povrchný večer, keď nedokážem absorbovať hlboké myšlienky, keď knižky zostanú nepovšimnuté ležať v knižnici. Bude ma to baviť celý večer, až kým sa mi nezačne zívať, vtedy situácia začne byť vážna: uvedomím si, že mi chýba, že po vypnutí telky zostalo v celom byte hrobové ticho, nepočujem bzučať jeho notebook, že som tu sama a že sa začínam vážne báť. Neznášam, keď musím zaspávať sama, keď je ľavá časť manželskej postele prázdna a vo mne sa s príchodom polnoci a zhasnutím posledného okna v dome oproti prebúdza zvláštna istota, že ma určite teraz chytí za nohu nejaký zblúdilý mŕtvy, že ma príde niekto strašiť. V tom tichu, z bezpečnostných dôvodov celkom zahalená do paplóna, počujem iba zbesnený tlkot vlastného srdca umierajúceho od strachu.

Sedím na pohovke, prepínam rýchlosťou blesku bez toho, aby som si vôbec všimla, kde a čo vlastne dávajú, a premýšľam, čo s načatým dňom. Po hodine bezduchého civenia striedavo na obrazovku a plafón začnem vždy upratovať. Upratujem až do úmoru s pocitom zadosťučinenia. Susedia ma po trojdňovom maratóne musia doslova nenávidieť, lebo som sa rozhodla, že tento raz operiem oba paplóny, vankúše aj obliečky a vlastne všetko. Vopchala by som tam aj koberec, keby sa dalo. A tak moja práčka už neviem koľký raz skáče po celej kúpeľni a hučí ako štartujúca tatrovka alebo malé motorové lietadlo tesne pred odletom. Celý dom má zo mňa obrovskú radosť. Sťažovať sa neprišiel nikto: tomu hovorím dobré susedské vzťahy.

Chýba mi človečina. Až tak, že som vďačná aj za to, že počujem ako suseda napúšťa vaňu, tlmené hlasy z kúpeľne v byte o poschodie vyššie. Volám mame, volám sestre, volám Jankovi. Volám všetkým v mojom telefónnom zozname. Potrebujem sa rozprávať. Trkotať dlhé hodiny o všeličom.
----
Keď vo dverách zaštrngocú kľúče, na chodbe zhodí s buchotom na zem svoju tašku (ktorú by sa mimochodom tiež hodilo oprať), počujem, ako si vyzúva topánky a nechá ich len tak ledabolo pohodené, padne mi balvan zo srdca niekam k nohám. Keď ma objíma a povie, že som mu chýbala, ja pri tom cítim jeho vodu po holení, vonia mi najlepšie na svete. Dnes v noci sa nemusím báť. Nebudem sama.

89. Hráškovo zelená nálada

Chuť na čokoládu Lindt v červenom obale vyloženú vysoko na skrinke v kuchyni. Vybrala som z papierového obalu jednu čokoládovú guľôčku obalenú vo farebnom staniole, vložila si ju do úst a nechala iba tak rozplývať na jazyku. Pokrčený staniol zostal ležať bez povšimnutia na stole ako nemý dôkaz. To je presne to, čo teraz potrebujem: kúsok čokoládového neba rovná sa kúsok dobrej nálady ako nežný prídavok k tej, čo vyvolalo šampanské v kombinácii s činzánom. Dnes by som sa dala nahovoriť na všetko.

Dala som si rýchlu sprchu, na tvár hrubú vrstvu čučoriedkovej masky, na vlasy zasa ľanovo-mrkvovú, vyzerám akoby som spadla do kade s vápnom. V žilách mi ešte stále koluje Steinbeck, čítala som dlho do noci aj celé predpoludnie, kým som sa nedostala na koniec. Ako narkoman závislý na svojej dávke, nedá sa prestať. M-U-S-Í-M sa denne ponárať do neexistujúcich svetov. A potom mám zasa pocit, že stačilo, že je toho priveľa, že sa mi to všetko v hlave mieša, že treba robiť niečo iné, lebo prestávam vnímať skryté pravdy medzi riadkami, že sa nedokážem ponoriť pod hladinu... a začnem presádzať kvetiny. Babrem sa v hline porozsýpanej na novinovom papieri a som dokonale šťastná, lebo nemyslím. Iba si vychutnávam špinu, čo zalieza pod nechty, hráškovo –zelené kvetináče. Podľa mojich vlastných pravidiel poukladané úhľadne na parapete vyzerajú spokojne. Alebo začnem žehliť.

„Väčšina ľudí sa k tomuto miestu ani nepriblíži. Iní sú tu doma,“ hovorí mužský hlas z reklamy. Neviem, čo tými slovami myslí. Je mi to jedno. Hovorím si, že sa mi nechce zajtra vstať, ísť do práce, zapnúť počítač. Že by som radšej dlho raňajkovala pri zapnutom televízore, napríklad lievance obalené vo vanilkovom cukre s čučoriedkami. Alebo toasty s roztopeným syrom. A pozerala správy, možno prepínala naslepo. Škoda na to myslieť.

88. Modrá

Kuchyňou rozvoniavajú zemiaky opekajúce sa na panvici, na stole čili paprička a olivy. Dve vajíčka. Takmer hotová večera pre dvoch. Veď to, že iba pre dvoch. Mám chuť na spoločnosť, hlučnú, urozprávanú, na červené víno, prítmie a zafajčený vzduch. Bezstarostne hovoriť o čomkoľvek dlho do noci, vracať sa domov pešo až nad ránom, tmavými uličkami, míňať iba pár zblúdilých duší. Drkotať zubami od zimy, čo sa dostáva niekam pod kožu, vymodlikať si teplý sveter. Ten modrý, štrikovaný od starkej, čo tak veľa zažil a postupne stratil svoje kontúry, je vyťahaný a takmer bezfarebný. Ten, v ktorom som spávala, keď si pri mne nebol. Ešte niekedy na začiatku. Nosila som si ho v batohu domov z internátu a potom zasa nazad, aby ti nechýbal.

87. Zmätenosť

Sedí sa mi v ňom dobre. Pohládzam bielu koženku, hladkú, príjemnú na dotyk, cez priesvitnú clonu vo vánku vejúcej záclony pozerám nesústredene niekam von. Premýšľam na tým, prečo vlastne v tomto kresle nikdy nečítam. Keď sme ho priviezli, vravela som si, že to je to, čo som chcela, že v ňom budem tráviť večery s knihou na kolenách. Nikdy som to neurobila.

Dnes mi pripadá všetko komplikované. Neriešiteľné. Ako zrazený karamelový krém na koláči v chladničke kamuflovaný sekanými mandľami. Chcela som ísť kúpiť kvetináče a presádzať kvety, napokon som sa k tomu ani nedostala. Zmätený deň bez nálady a jasného plánu. Vinúci sa ako stratená niť niekam preč. Ležiac na gauči pred televízorom neviem, čo so sebou.

86. Jeseň

Cítim, že na mňa lezie viróza. Výsledok náhleho príchodu studených večerov. Vôbec nemám pocit, že bolo nejaké leto, akoby práve skončil máj a začal sa september. Odkvitli stromy a zostali holé, bez listov. Pole je poorané s geometrickou presnosťou, čo kazia iba krkavce, ktoré sa nad ním neustále zlietajú. Pracovali na ňom po častiach, celý týždeň. Menilo svoju podobu každý deň. Patchwork. Vzory ako na výšivke.

Každé ráno cestou do práce stojíme v zápche. Farebná reťaz plechu. Kým stojíme, v rádiu stokrát tá istá pieseň, prezerám si ľudí, čo sedia za volantom vo vedľajšom pruhu. Alebo v autobuse, so slúchadlami v ušiach, zhúžvanými novinami, hompáľajúci sa okolo tyče. Myslím na preplnený priestor, nemožnosť nadýchnuť sa, na nervózneho šoféra. Alebo si obzerám tváre, spôsob, akým ľudia držia volant, ako sa pri tom tvária. Podvedome brzdím na červenú sediac na mieste spolujazdca a nadávam na tých bezohľadných dravcov v kovových plechovkách...

Cítim sa zle a nič ma nebaví, ani spánok, ani knihy, ani film. Rande s Nurofenom a litrami horúceho čaju. Neznášam tieto depresívne stavy, keď sa nevládzem ani otočiť na druhú stranu ležiac na gauči pred televízorom pozapletaná do paplóna. Jediným svetlým bodom bol tuniak s cibuľou a horúca sprcha. Teraz mi aspoň vlasy voňajú po olivách.

Zvláštny je tento september, uteká. Oveľa radšej mám október a november, keď vzduch vonia po mokrej zemine, po vosku. Keď s prvými mrazmi omrznú šípky, aj chryzantémy na hroboch. Čas tekvicovej polievky, keď sa prvýkrát oblečiem do teplého kabáta.

85. Súkromná zbierka

Otvorené okná v každej izbe, vietor hojdá záclony, jemný vánok v priestore. Zapnutá umývačka, tiché šumenie vody. Na stole v hlbokom tanieri zázvorníky poliate čokoládou, čo voňajú príkrou sladkosťou. Mám zapnutý televízor, ale nepozerám nič konkrétne, len sa nechávam unášať na pohyblivých obrázkoch niekam preč. Myslím na kvety, ktoré by som mala popolievať. Lebo je nedeľa a ja ich vždy v nedeľu večer polievam. Nerozprávam sa s nimi. Iba im do misiek nalejem trochu vody a hnevám sa sama na seba, keď ju vylejem a musím utierať. Taký môj nedeľný rituál.

Mám veľa rituálov, zaužívaných zvyklostí. Dáva mi to pocit akejsi zvláštnej istoty, pevnej pôdy pod nohami, pocit, že všetko funguje tak, ako má. Keď deň začínam horúcim čajom, sobotné rána sladkými raňajkami, večer si vždy v posteli čítam až kým nezaspím, v piatok chodievam na veľký nákup, cez víkend pečiem koláče a v nedeľu pozerám filmové premiéry na HBO. Nie je to stereotyp, mám to rada.

Začali správy, samé negatíva ako vždy. Ďalšia filmová premiéra o dvadsiatej. Včera som videla Predčítača s Kate Winsletovou. Neskoro večer, ležiac v posteli, s notebookom na kolenách. Nádherná poetika, presvedčila ma, aby som si kúpila knihu. Lebo knihy sú vždy lepšie ako filmy. Vo finále, keď Hanna vo väzení počúvala kazety a učila sa čítať aj písať, som plakala, lebo tá predstava sa mi zdá krásna a desí ma zároveň. Aj dnes, stále. Bol to jeden z tých filmov, po ktorých zostáva vyrytá stopa v duši. Iba také sa oplatí vidieť viackrát. Ak máte typ na niečo, čo musím bezpodmienečne vidieť, dajte mi vedieť, nech niečo nezmeškám, nech neprídem o zážitok, o novú jazvu v duši. Lebo ja ich zbieram.

Ide o moju súkromnú zbierku jaziev nevyčísliteľnej hodnoty. Majú moc meniť človeka.

84. Kruh

Bezfarebná sobota. Keď hľadáme a nevieme čo. Unavení z nekonečných diskusií, z diskusií o témach, ktoré poznáme naspamäť odpredu aj odzadu. Preberáme tie veci stále dookola: v telefóne, na gauči, pri víne, džúse s vodkou, pri horúcom čaji a káve s mliekom. V zime, na jar, v lete, na jeseň. Niekedy diskutovať chcem, hľadať východiská a možné závery. Inokedy ma slová unavujú, vysávajú zo mňa energiu a život, a keď je potom v celom byte ticho, iba chladnička tíško pradie, nemám silu zodvihnúť sa z gauča a robiť niečo zmysluplné, užitočné... len prázdno a sucho v ústach. Všetci sa riešime navzájom. Vzťahy a peniaze.

83. A bodka

V piatok nie je čas písať, lebo víno a rozhovory dlho do noci. Prišli známi s deťmi. Opekali sme v záhrade špekáčiky a slaninku, nechali masť z nich stekať na krajce chleba a potom ich jedli s horčicou a cibuľou. Zapíjali červeným vínom s kolou. Štípali nás komáre, teraz samé hrče po tele, čo svrbia a opúchajú. Dobre sa pozeralo na malý oheň, šuchotanie listov na stromoch, nočné cvrlikanie, dvíhajúci sa vietor, čo doniesol studený dážď.

Krátky spánok, únava a kruhy pod očami, sucho v ústach. Sobota a výlet do Banskej Štiavnice. Tak tu by som vedela žiť, povedala som si v historickom centre. Historické budovy, Trojičné námestie, zámok, obchodíky s etno oblečením, ľudia s dredmi na hlave, v batikovaných tričkách, čítajúci sediac na chodníkoch, pizzerie a záhradné reštaurácie, cudzinci. Výhľad zo zvonice na celé mesto. Klopačka. Mineralogické múzeum. A potom zostup do bane. Obliekli nás do plášťov, starých a škaredých, s dierami a chýbajúcimi gombíkmi, na hlave žlté prilby, v rukách baterky. V bani vlhko, kvapkajúca voda, kaluže a koľajnice, drevení permoníci, zbíjačky a vozíky. Chlad, zatuchnutý vzduch. Vyšli sme z nej až pred piatou, vonku bolo horúco, v bufete sme si kúpili bagety, zelený kamienkový náhrdelník. Cesta na chalupu cez serpentíny, samé kopce, zákruty a mne bolo zle od žalúdka.

Dnes sme sa zbalili, upratali a šli domov. Domov.

Teraz je skoro osem hodín večer, nedeľa, zajtra zasa práca. Kolotoč trvajúci päť dní. Dala som prať, uvarila večeru a napustila si vaňu horúcou vodou s olivovou penou do kúpeľa. Lebo treba zo seba zmyť prach z cesty, z chalupy, vyživiť vlasy a tvár maskou, urobiť si manikúru a pedikúru, oholiť nohy. Lebo zajtra treba byť zasa pekná. Bez teplákov a vyťahaného trička. S vyčistenou hlavou. A potom film Nestyda na HBO. Bodka za pekným týždňom.

82. Pokračovanie I.

Zle som sa vyspala: bolo mi príliš horúco, štípali ma muchy a komáre, mesiac mi svietil ako neónka rovno do očí. Nikto ho nevypol. Nervózna noc pred splnom. Ráno ma o pol šiestej zobudilo zvonenie na Anjelpána a popásanie sa muchy na mojom čele. Zahnala som sa po nej, ale uletela. Na raňajky chlieb s mozarellou a rajčinami, vo dvojici pred televízorom. Obmedzený výber programov.

Z Arboréta v Mlyňanoch mám zmiešané pocity. Napriek informačným bulletinom v rukách sme nevedeli, ktorým smerom sa vydať a čo vlastne na náučných chodníkoch vidíme. Stromy s listami všetkých možných farieb a tvarov, ktorých názvy nám nič nehovorili. Viac sme sa o nich nedozvedeli. Záhony ruží, bleskom polámaná mamutia sekvoja, cezmíny, magnólie, ružové lekná. Červené rybičky v zanedbanom jazierku. Japonská záhrada s originálnym domčekom a jeho kamennou replikou s odbitými rohmi. Kráčali sme príliš rýchlo, možno nevnímali všetku tú krásu naplno, mierne znechutení chýbajúcimi popismi a blížiacou sa búrkou.

Zastavili sme na ranči a dali si obed. Na Ranči u Bobiho. Nie toho z Dallasu. Mini zoologická záhrada, v reštaurácii iba zopár ľudí, chlapi popíjajúci pivo, malé dievčatko v tričku s logom podniku, v zadku vrtuľa, behalo hore – dole tešiac sa z dažďa, čo razom zaplavil celý dvor, čašník nevedel, ako dopraviť horúce jedlo cez dvor do altánu, kde tiež sedeli ľudia, pariaca sa polievka. Highlight dňa, plnené morčacie kapsy so syrom, šunkou a klobáskou, zelenina. Prudko pršalo, do auta sme skákali cez kaluže. Nefungujúca klimatizácia, rosiace sa okná, čo sme utierali papierovými vreckovkami. Neustávajúci dážď, blesky dotýkajúce sa zeme. Kľukatá cesta cez zožaté polia s desiatkami úhľadných balíkov slamy. Vyzerali, akoby ich tam nadekoroval podľa šablóny architekt. Presne stanovené miesta. Ako exponáty v prírodovednom múzeu.

Pršalo s prestávkami celé popoludnie. Sedela som vonku pod strieškou, čítala si články o Bolívii a Antarktíde, knihu Sťahovavé vtáky od švédskej spisovateľky o Chile. Leto prepletené Južnou Amerikou. Ujo Ľubo a jeho príbehy z Argentíny, Marquez z Kolumbie, časopis Ľudia a zem a v ňom hlavná téma Bolívia, kniha o chilských vysťahovalcoch do Švédska. Popri čítaní som pila vodu s plávajúcimi plátkami citróna v pohári. Večer sme kúpili chlieb a jedli ho ešte horúci s tuniakovou nátierkou a cibuľou, čo chutila sladko, vôbec nepálila. Horúci chlieb je tá najväčšia lahoda na svete. Mäkučký, s chrumkavou kôrkou.

81. Na chalupe pokoj ako na konci sveta, to môžem

Dorazili sme v podvečer, okolo pol šiestej, sprevádzaní búrkou, ktorá akoby ešte niekoľko ďalších hodín váhala, či sa priblížiť alebo radšej vzdialiť. Záhrada prekypujúca zeleňou: dozrievajúce hrozno, ktoré ešte nemusí odolávať nájazdom škorcov, jablone prehýbajúce sa pod ťarchou jabĺk podopreté rebríkmi, morušovník, ktoré sú tu všade, na každom dvore, lebo kedysi dávno sa akýsi podnikateľ rozhodol, že bude s pomocou celej dediny vyrábať hodváb, plány stroskotali, stromy zostali. Dom je vyupratovaný, vyvetraný tak, že vôbec necítiť potuchnutý zápach stariny. Starý, otlčený nábytok, lavór na vodu, fotografie, knihy, dojem kazia televízor a mraznička. Mám to tu rada práve kvôli tomu závanu minulých životov, ktorý si vždy spájam s Marquezom. Duše prestupujúce stenami.

Zobudili ma až vŕzgajúce dvere o pol desiatej. Bože, inokedy o takomto čase už sedím v práci v najväčšom tempe, a teraz sa tu vyvaľujem na starom gauči s trochu stuhnutým chrbtom, ale vyspinkaná doružova ako prasiatko. Neskôr sediac na latríne, ktorú tu z toho všetkého mám rada najmenej, ale patrí k atmosfére starých domov, dvere otvorené dokorán, pozorujem rytmické vyklopkávanie ďatľa na starom orechu v korune nado mnou. Orech ochorel, má málo listov. Už moje neskoré prebudenie signalizuje, že niekedy v noci som sa musela prepnúť na úsporný režim. Oddychujem.

Dedina je v stredu predpoludním vyľudnená. Pozdravíme pár ľudí, ktorých míňame na ceste do obchodu, babky sediace na lavičke pred domom. Tak ako minulý rok. Pribudlo zopár nových domov, niektoré zmenili fasádu, všade americky dokonale pokosené trávniky, bazény rovnakého tvaru a značky, pred obecným úradom parčík s lavičkami a gýčovou fontánkou, čo má evokovať masívny kameň. Všetko pekne upravené, akoby tu mali vlastného záhradníka. Namiesto kvetinárstva lekáreň. Namiesto domácich potrieb oblečenie. Vynovená cukráreň. Pekáreň, kam chodíme na tie najlepšie rožky na svete, ešte horúce, zostala. Podvečer sa z nej pravidelne šíri omamná vôňa chleba, ktorá po čase v nose oťažieva a človeku sa z nej robí zle.
Krátko po obede začalo pršať. Tichučko. Letne. Sadla som si na gánok a pozorovala kvapky umývajúce jablká visiace na jabloni. Kde-tu nejaké s buchotom padlo na zem. Nedozreté, červivé. Dobre sa vtedy sedí vonku na daždi, dobre sa dýcha.

80. Reset

Horúce popoludnie. Bolo mi s nimi dobre. Odišli a zostali po nich iba prázdne šálky, taniere umazané od tiramisu, vôňa mandľového likéru. Ležím na gauči oťapená horúčavou a možno aj alkoholom, nevediac, čo vlastne chcem robiť: čítať, alebo si pozrieť film (nič nedávajú), počúvať staré songy, Henriho Manciniho Moon River, alebo listovať v časopise, na vaňu je príliš horúco
Nakoniec si prehrávam soundtrack z filmu Once, lebo ten ľúbim. Clivý hlas Glena Hansarda sprevádzaný Markétou Irglovou. Moja srdcovka.

Prázdno. Dni ubiehajú jeden za druhým, viac-menej nemenne. Bez energie, bez nápadu. Nechuť sedieť pri počítači, nechuť premýšľať. Nemám náladu, nemám o čom písať. Horúce dni bez nápadov. Kedy skončia? V utorok odchádzame na chalupu. Do ticha s veľkou záhradou. S hojdačkou, na ktorej zvyknem čítať a potom zaspať v tieni orecha. S myšami na povale. Rada tam chodievam, do toho ticha, čo nikdy nenudí. Bez vodovodu a splachovacieho záchoda. Bez internetu. Iba s knižkami a starým televízorom. Dni darované samej sebe. Nám. Možno tam niečo napíšem. Možno to bude mať aj zmysel a bude sa to dobre čítať. A možno nenapíšem ani riadok, budem len oddychovať a čistiť si mailovú schránku niekde v hlave. Zresetujem systém, ktorý sa už začína nebezpečne zasekávať.

79. Sobota

Sobota, slnko na nebi, nie je priveľmi horúco. O dvanástej vyrážame na výlet. Ešte si rýchlo uvarím rajčinovú polievku s parmezánom, čo Jankovi nechutí, nakrájam na cestu zeleninu, poumývam ovocie, a môžeme vyraziť. Lebo presne na to sa dnešný deň hodí - na výlety, na opekačky v tieni stromov, na bicykel a korčule.

78. Balada

Nedeľný večer. Dusno. Na ČT 1 pozerám film Kytice, ktorý som chcela už dávno vidieť. Erben, česká klasika. Balady. Pripomína mi príbehy, čo mi rozprávala moja babka. O vílach a vodníkoch. Pripomína ich atmosférou. Silno. Cítim sa ako dieťa, ktorému čítajú rozprávku. Hlcem obrazy, slová, hudbu. Scény s vodníkom sa mi páčia najviac. Premýšľam, ako nakrúcali tie fascinujúce scény pod vodou. Zážitok. Toľko krásy na takom malom priestore.

Nedeľa ušla zasa tak rýchlo, už teraz za ňou smútim. Očakávaný dážď neprišiel. Bola suchá a horúca. Vyprala a vyvesila som prádlo, po pár hodinách je takmer suché, prezliekla paplóny a vankúše, umyla kúpeľňu. Chvíľu si čítala Terezu Boučkovú: Rok kohouta, ktorú mám rozčítanú hádam už aj mesiac a neviem sa prepracovať na koniec. Je to depresívne čítanie. Ťažko sa vžíva do pocitov matky, ktorá stratila akékoľvek ilúzie o svojich deťoch, aj o schopnosti vychovať z nich slušných ľudí. Nedokážem ju čítať každý večer, je príliš reálna, trhá mi srdce, keď viem, že to čo napísala, prežívala a prežíva možno stále.

Poobede som upiekla pizzu. Celú horu pizze. Na štyroch plechoch. Lebo nikdy neodhadnem množstvo a napečiem pre celý regiment. So slaninkou a vajíčkom, chilli, olivami a parmezánom, mozzarelou a camembertom, rajčinami a paprikou. Teraz zvyšky v umelohmotných dózach v chladničke, trojuholníčky pizze úhľadne naskladané v sáčkoch v mrazáku. Na inokedy.
Kytice skončila, bežia titulky. A jakubiskovský záver. Dýcha na mňa smútok z tých balád. Na literatúre sme sa im dlho venovali, dopodrobna ich rozoberali, a mňa na nich vždy niečo fascinovalo. Tenká nitka medzi svetom živých a mŕtvych, medzi realitou a snom. Strach, že to zažijem na vlastnej koži. Strach podporený spomienkami na príbehy, čo som počúvala v detstve sediac na kockovanej deke pod starou čerešňou, čo nikdy nemala dobré čerešne. Alebo skoro ráno ležiac v posteli mojich rodičov počúvajúc otca, ktorý nám rozprával o strýkovi, ktorý vracajúc sa v noci zo svadby s husľami pod pazuchou stretol víly a musel im hrať. O mŕtvom mužovi, čo ťahal svoju ženu do hrobu. Život pretkaný rozprávkami.

Mala by som si umyť zuby, nakrémovať tvár a ísť spať. Lebo zajtra práca. A školenie, čo mám viesť. A kopa telefonátov a faxov. A tak.

77. Úlomky z leta

Myšlienkami, čo sa mi v hlave prehrávajú v nemčine stále dookola ako poškriabaná platňa, som stále v práci. Plánujem, zadeľujem úlohy, riešim a veľa telefonujem. Na dlhé čísla začínajúce predvoľbou 0049, na čísla, ktorých majitelia sa mi sťažujú, že nerozumejú môjmu odkazovaču, čo sa im ozýva, keď nedvíham. Rýchlosť týchto dní. Kolotoč dní a nocí.
--------
Sobotu sme strávili na bicykli. Na hrádzi popri Dunaji smerom do Gabčíkova. V horúčave a bojujúc s vetrom. Chcela som mať pri sebe deku a veľký piknikový kôš, posadili by sme sa na breh, celkom blízko vody, oproti Danubiane, pozorovali lode, čo sa plavia dole prúdom a žuli by sme obložené sendviče. Tak ako mnohí iní. Tak dobre sa sedelo v tieni pod dáždnikom v malom bufete. S kofolou, enciánom. Bicykle opreté o plot, prilby hodené na stole. Kilometre v nohách, opálené všetky nezakryté časti tela. Teraz mám na rukách výrazné stopy po rukaviciach a na chrbte opálený pás v mieste, kde sa mi vyhrnulo tričko z nohavíc.

Doma dlhá sprcha a chlieb s marhuľovým džemom z minuloročnej úrody, domáci a trochu riedky, pohár mlieka. Plnotučného. Dlho som si lakovala nechty na nohách aj rukách a pozerala pri tom seriály v angličtine. Potom správy. Dokonalá sobota. S dokonalým počasím, čo sa má zajtra celkom pokaziť.
----------
V prvý júlový deň na mňa doľahla nostalgia. Ráno som stála v pyžame na balkóne a vzduch mi voňal rovnako ako som si pamätala z detstva. Prázdninovo, ani tú vôňu nedokážem definovať - niečo ako seno a sladkosť kvetov, prehriaty vzduch už o pol siedmej ráno. Tá vôňa sa opakuje každý rok. No a posledné dni sa budím už okolo štvrtej ráno na štebot vtákov. Ešte sa len rozvidnieva, nepočuť rachotiť autá, do ticha znie iba ten štebot. Je to krásne. Upokojujúce. Chcem sa tak budiť celé leto.

76. Ja viem

Lialo ako z krhly. Akoby naschvál, natruc. Stála v rade predo mnou, ktorý sa takmer nehýbal. Drobná, skoro o hlavu nižšia, s čierno-bielou šatkou na hlave s uzlom vzadu. Kedysi to bolo v móde. Tušenie mi však hovorilo, že u nej o módny výstrelok nejde.

Stála som tam namosúrená na dážď a chlad na konci júna, v čase, keď sa má na chodníkoch od horúčavy roztápať asfalt. Nahnevaná na to, že ten rad sa nehýbe, že ľudia sa predbiehajú a sáču. Nahnevaná na moje topánky, ktoré premokli, na dáždnik, z ktorého mi kvapky stekajú na plecia. Na celý šíry svet...

Zdvihla ruku a zamávala na nejakú pani. Pani bez šatky s krátkymi orieškovo-hnedými vlasmi. Tá k nej podišla a ticho sa spýtala, ako sa má. Odpoveď na päť písmen: „Pozri!“, ukázala na hlavu zabalenú v šatke a začala plakať. „Ja viem, ja viem, neboj, bude lepšie...“ , objala ju. Chvíľu sa ticho v slzách objímali a ja som tam iba tak stála s trápnym pocitom bezmocnosti.

Bože, ako mi je dobre. Som zdravá. A na chvíľu som zabudla, prečo som sem prišla. Stojím tu v daždi, lebo chcem, aby vedeli, že som s nimi. Že na nich myslím. A že VIEM... že som práve ústami tej ženy povedala: „Ja viem, viem, nebojte sa, bude lepšie...“

75. Desiaty jún

Dnes som nebola v práci. Už som skoro zabudla, aké to je, keď uprostred pracovného týždňa nič nemusím. Vychutnávala som si slnko cez škáry žalúzií a zvuky z ulice prúdiace dnu cez otvorené okno. Počula som, ako si Janko v kuchyni robí raňajky, zapnutý televízor a vôňa chleba vo vajíčku. Potom odišiel a v celom byte zostalo ticho. Ešte chvíľu som ležala v posteli s bolesťou brucha listujúc si v obrázkových časopisoch a okolo deviatej som konečne vstala.

Krásny deň, ako z filmu. Slnečný a horúci, jeden z prvých letných. A večer dážď, tichý a voňavý, čo mi práve kropí prádlo schnúce na balkóne. Pole začína žltnúť. Neviem, či je to tým, že nemá vlahu, alebo dozrieva.

Ustlala som posteľ, naložila riad do umývačky a zapla ju, urobila poriadok v skrinkách s potravinami a vyhodila všetky, čo boli po záruke. Uvarila som cestoviny so zeleninou a zjedla kúsok horkej čokolády. Vyčistila si tvár pleťovým mliekom a tonikom a zapla televízor. Zrazu som mala kopec voľného času a nevedela, čo s ním. Jediným bodom v mojom kalendári bola dnes zubárka. O štrnástej. Ambulancia je na druhom konci dediny, tam kde sú lietadlá už celkom nízko, kde ich vidím zosadať na dráhu.

Navliekla som si džínsy, čierne tričko, tyrkysové tenisky, zamkla byt a ukrytá za slnečnými okuliarmi som kráčala k zubárke. Mysliac na bolesť a zvuk vŕtačky. Kráčajúc okolo hučiacej píly, okolo potravín, pošty a kostola. Teraz mám o dve tmavé plomby viac, jednu hore a druhú dole. Dnes to nebolelo. Ľúbim ten pocit ľahkosti, keď kráčam od lekára s pocitom, že všetko je v poriadku. Celkom pomaly, tešiac sa zo života. Zastavila som sa v potravinách a kúpila slnečnicový chlieb, rajčiny nakladané s bazalkou, veľký biely jogurt a pre Janka ryby. V novinovom stánku Evu.

Je mi tak dobre, tak fajn. Výborný deň. Vynechaná hodina angličtiny, pár kilometrov na bicykli, večer pri Modrom z neba pri pohári mlieka.

Je mi tak dobre.

74. To, čo žijem

Black Currant Teekanne. Horúci čaj tmavočervenej farby, čo nalievam zo skleneného džbána a nešikovne ho rozlievam po obruse. Teraz sa hodí, lebo vonku studený dážď a vietor, počasie pod psa. Poobede sediac v aute som pozorovala predné sklo, ako sa zapĺňalo kvapkami, celkom pravidelne, vytvárali obrazce, páčila sa mi tá uspávajúca, unavená pravidelnosť, ktorú stierače nemilosrdne zmietli hneď ako sa stihla vytvoriť. Vytrvalosť dažďa. Ešte stále ho počujem dopadať na vonkajšie parapety okien. Mám pocit, že je piatok, že sa zajtra zobudím a môžem si povedať, že ešte nevstávam, ešte chcem spať. Dobrý pocit, keď deň stráca svoju rýchlosť, organizovanosť, keď sa riadim vlastnými hodinami ukrytými niekde hlboko vo mne.

Možno budeme zajtra sedieť na bicykloch, nových, čo sú teraz zaparkované v chodbe, opreté o hlávky červených kvetín na stene, iba raz odskúšané, v utorok, keď malo pršať, ale my sme nasadili prilby a hnali sa po cestách nevšímajúc si ťažké mraky na hlavami. Vietor svištiaci popri ušiach a autá, ktoré nás tesne míňali. Odkvitajúca repka a ľudia v záhradách. Dobrý pocit. Šliapať do pedálov stále rýchlejšie, bojovať s vetrom a únavou. Nakoniec stretnúť suseda so štekajúcim psom, čo nás v tých prilbách nespoznal. Možno zajtra pôjdeme po poľnej ceste smerom k štrkovému jazeru so zelenou vodou, smerom k letisku, až celkom k plotu, za ktorým končí svetielkujúca dráha a lietadlá sa odliepajú od zeme, pozorovať ich obrovské trupy, hučiace motory tesne nad nami. Na chvíľu zatúžiť byť na palube a nechať sa unášať možno niekam k oceánu. Zabudnúť na stredu u zubára, keď mi bolesť prenikala hlavou, keď som nedokázala zabrániť slzám stekať po mojich lícach. S tuho zatvorenými očami pevne odhodlaná nepozrieť sa, čo sa okolo deje, čo sa asi deje v mojich ústach. Tenká ihla prenikajúca mojimi kanálikmi niekam hlboko. Ale už je dobre.

Kniha Cit slečny Smilly pre sneh, rozčítaná, položená na stole, čakajúca, kedy po nej siahnem. Zvláštne, čítať krátko pred začiatkom leta o snehu a ľade, o zmysle pre sneh. Chcela by som vedieť o snehu to, čo vie ona. Pozrieť naň, chytiť vločku do dlane a vedieť o nej všetko. Alebo Hodváb od Baricca, čo som si kúpila v sobotu a v nedeľu sa nevedela od neho odtrhnúť, kým som nedočítala. Knihy, knihy, písmená, kopiace sa v mojej knižnici. Triedim ich podľa spoločných znakov, podľa období a národností autorov. Už čaká Tereza Boučková a Rok kohouta: prečítam a udelím jej čestné miesto na niektorej poličke. Nevedela by som bez kníh žiť, nechcem ich elektronickú podobu, chcem počuť šuchotať papier medzi prstami, cítiť tlačiarenskú čerň, láskať sa s nimi.

To, čo žijem, na pár riadkov.

73. Unavený príspevok

Rozdeľujem rebarborový koláč do plastových nádob na zajtrajšie raňajky v práci. Najlepšie však koláče chutia v sobotu ráno v posteli. Ohriate v mikrovlnke, zapíjané teplým mliekom. Zajtra je streda.
Poobede som šúpala rebarboru zo záhrady v Nemčiciach a myslela na to, že vôbec nevyzerá ako tá karmínovo červená odfotená v časopise. Táto bola jabĺčkovo zelená voňajúca po citrusoch. Cesto bolo lepkavé a bolo ho málo, sotva vyšlo na malý plech. Rebarbora zasypaná vanilkovým cukrom a posýpkou. Výborná sladko-kyslá chuť koláča. Prirýchlo sa míňa.

Sedím pred televízorom sama, pozerám Eurovíziu, pramálo piesní sa mi páči. Mojím favoritom je Izrael. Za odvahu, za trojjazyčný text, za pekné slová. Počula som tú pieseň v nedeľu na rádiu Slovensko, cestou domov. Mám rada rozhlasových moderátorov so zastretým hlasom, čo dôkladne vyslovujú každú hlásku. Tento v nedeľu rozprával o dvoch interpretkách, o anglickom refréne, myslím, že znie There must be another way a o radikáloch vyhrážajúcich sa atentátom. Množstvo piesní dýcha etnom, zvonivým vlnením bokov opásaných farebnou šatkou s drobnými peniažtekmi. Spúšťajú hlasovanie...

Chcela by som ešte veľa a dlho písať, ale premáha ma únava. Mám veľa myšlienok, čo nejde vytesniť z mozgu, ale nevládzem ich triediť a poskladať do ucelenej vety. Možno zajtra...

72. Tri májové impresie

***Trhoviská patria k mestu rovnako ako fontány, do ktorých hádžeme drobné mince. V sobotu dopoludnia, ak neprší, pravidelne praskajú vo švíkoch, lebo treba variť zeleninovú polievku... Prechádzajúc cez trhovisko, som vo vzduchu zacítila jahody. Ležali na pulte spolu s jablkami, cibuľkou, reďkovkami a špargľou. Vedľa predávajú muškáty, begónie a priesady. Vysmiati Vietnamci ponúkajú bodkované blúzky a volánové sukne napchávajúc sa popritom ryžovými rezancami z plastovej misky. Obézna pani v zástere predávajúca kvasenú kapustu, uhorky a nakladanú zeleninu. Kurčatá, otáčajúce sa na ražni v mobilnom prívese s neónovým nápisom Gril. Ruch trhoviska s vykrikujúcimi predavačmi a dôchodcami ťahajúcimi za sebou tašky na kolieskach. To miešanie hlasov a vôní, čo utícha s prvým snehom a ožíva s prvými zeleninovými priesadami na pultoch. To je máj.

***Telefonujem so Sigrid, v Nemecku práve prší. „Bei uns scheint die Sonne“, vravím a usmievam sa. Do konca pracovnej doby zostáva ešte hodina. Je to ako kolotoč. Ako keď sedíte na sedadle poistení retiazkou, krúžite dookola, príšerne sa vám točí hlava, ale vidíte, že kolotočiar ho už vypol. Viete, že ešte budete rotovať okolo kovovej osi niekoľko sekúnd a potom sa konečne dotknete pevnej zeme. Posledná hodina v práci pred začiatkom víkendu je najhoršia, minúta trvá tisíc sekúnd...

***Once na HBO. Premiéra. Angličtina premiešaná s českými pasážami. Markéta Irglová ťahajúca po ulici pokazený vysávač. Absolútna alternatíva, absolútne krásna. Falling slowly, pri ktorom mrazí. Počúvam soundtrack a moje zmysly sú dokonale uspokojené. Naliehavosť v hlasoch, tichá melanchólia.

71. 30/04/09

Fúka, počuť prievan niekde vonku za zatvorenými dverami. Tráva vzdúvajúca sa ako vodná hladina prečesávaná hrebeňom. Chuť ostať stáť uprostred poľa s rozpaženými rukami a nechať zo seba vyviať prach vyše dvoch desaťročí. Chuť zobudiť sa do daždivého rána, postávať s horúcim čajom na balkóne a pozorovať vlniacu sa trávu, ticho šelestiacu, vdychovať maximálne rozšírenými nosnými dierkami vlhký vzduch. Minulý rok tam miesto mnou bližšie neidentifikovanej trávy kvitla repka. Tisíce žltých hlavičiek, za ktorými je smutno v duši.

V Baumaxe som dnes kúpila črepníky, zelené a biele, doma v nich kvety od mamy, fialky od Elen. Naberala som hlinu prstami nevšímajúc si, ako sa tisne za nechty, utláčala ju v keramických črepníkoch okolo zelene, trochu odstátej vody s hnojivom. Dobrý pocit z toho. Radosť z hľadania miesta pre ne. Pohľad zabiehajúci celý večer na okenné parapety a police, radosť, radosť...
Upratovanie na balkóne. Umývala som dlaždice vo farbe kapučína bez citu v prstoch odetých do gumených rukavíc. Fľaky po malte, po robotníkoch, čo tu boli pred vyše rokom. Fľaky, ktoré neviem umyť.

V žalúdku ma tlačí večera, opečená bageta s olivovým olejom a cesnakom, s mozarellou a paradajkami. Cesnaková ťažoba, ktorú zajedám pomarančmi. Pozerám Parfém, lupene a vôňa ľudskej prapodstaty, neviem sa naň sústrediť, lebo myšlienky blúdiace kade-tade a zívanie. O pár minút polnoc, nostalgický prvý máj. Budem dlho spať a raňajkovať niečo sladké: chlieb s maslom a jahodovým džemom, mlieko. S novinami pred sebou, jedným uchom počúvajúc ranné správy. A možno bude aj dážď, ja na balóne a horúci čaj.

70. Ako mlieko s medom

Čerstvo vykúpaná, s uterákovým turbanom na hlave, pod ním olivová maska vsakujúca do vlasov, sedím na gauči pred televízorom a pozorujem nerovnomerne rozložený malinový sirup vo vode v džbáne predo mnou. Tento čas sa nehodí na kúpanie: teplo a priskoro. Do mojej štruktúry činností nezapadá sedenie v pyžame s mokrou hlavou tak skoro, keď ešte nie je tma a vonku štebocú vtáky. To je čas na čaj o piatej, silný čierny s kvapkou mlieka a kúskom bábovky.

Vo vani horúca voda, ako z rýchlovarnej kanvice tesne pred zovretím, načúvala som praskajúcim bublinkám čokoládovej peny. Nechám sa vtiahnuť do Okultizmu. Zvláštne, keď som ho mala čítať na skúšku, prinútila som sa ho iba narýchlo prelistovať a prečítať si pár odsekov. Teraz ho čítam s pokojom, po písmenku, nechávam slová jedno po druhom pôsobiť ako penicilín, vychutnávam ho ako mlieko s medom tesne pred spaním. Páči sa mi jeho inovátorstvo. Potom si umyjem vlasy šampónom, ktorým nešetrím, nechám si stekať po chrbte prebytočnú penu. Umývala som si ich včera a dnes to robím znova iba pre pocit čerstvosti, ľahkosti, rada privoniavam k čerstvo umytým vlasom.

Prepínam, až narazím na Annu. Annu zo Zeleného domu, s ktorou som strávila celé svoje detstvo. Vydáva sa za Gilberta, kvôli tomu okamihu som v knihe preskakovala kapitol, len aby som to čo najrýchlejšie mohla prežiť s ňou. Kedysi som si sľúbila, že si kúpim všetky diely a budú mať čestné miesto v mojej knižnici. Mám pocit, že presne to chcem teraz urobiť. Vravia, že sa na ňu podobám. Spriaznená duša, nevadí mi, že je fiktívna. To mi pripomenulo Edith Piaf. Včera som sa nechala unášať dejom toho filmu, mala som pocit, že je skutočná, že to nie je umelá napodobenina jej života, ale to ja stojím za závesom a nazerám na život. Kedysi som doma našla knižku. Malú, ošúchanú, roztrhaná obálka, počarbané strany. Prečítala som ju celú. Bola o živote vrabčiaka s čarovným hlasom. Ale ešte dlho potom som nevedela, o kom som vlastne čítala. Postupne sa úlomky poskladali so do celku, film do skladačky skvele zapadol. Neviem , či je už kompletná, možno ešte nejaké kúsky chýbajú. Vlastne mi pripomína jednu moju kamarátku, ktorá si zhodou okolností všade uvádza nick vrabčiak. A možno to ani nie je zhodou okolností. Keď sa na tým hlbšie zamyslím, majú spoločnú črtu, veľmi významnú – prahnutie po absolútne slobodnom živote nezávislom od akýchkoľvek pravidiel. Musím sa jej na to opýtať.

69. Radosti

Nové výplne v zuboch, zle sa na nich hryzie. Slivkový koláč na okrúhlom plechu. Byt po ňom vonia vanilkou a škoricou. Na stole škrupinky z vajíčok, v nich zasadená žerucha. Ostrá chuť na jazyku v kombinácii s praženicou a rascou. Explózia chuti. Vonku ticho, voňavý vzduch. Tma stvorená na prechádzky rozkvitnutými alejami, vysvieteným mestom, na brehu rieky. Miesto toho v obývačkách blikajú televízory. Rozsvecujú sa a rýchlo zhasínajú, aby sa o pár sekúnd nato zasa rozžiarili. Večný kolobeh televízneho života.

Mesiac v splne, obrovský, fľakatý. Možno nebudem môcť spať, lebo bude presvitať cez škáročky žalúzií a ja budem mať pocit, že spím vo výklade. Že ich stačí povytiahnuť a mňa so zalepenými očami v pyžame s mašličkami uvidí celý svet.

09/04/09

Veľký piatok, všade pokoj, ticho. Slnko svieti do okien, prázdna cesta, sem-tam prejde auto. Okná dokorán, užívam si vánok blúdiaci v záclonách. Raňajkujeme v perinách: slivkový koláč s mliekom, správy. Horúca sprcha, vôňa šampónu zostávajúca ešte dlho vo vlasoch. Absolútna radosť zo života, chuť zastaviť čas v tomto okamihu a zastaviť sa spolu s ním. Na sporáku špenát, variace sa zemiaky. Tá zelená sa teraz hodí. Zelené vankúše, zelená na tanieroch a šálkach, na servítkach, kvety na parapetách, zelenajúce sa pole za oknami. Zelená na križovatke života. Ísť dopredu, nezastavovať.

Torta pre sestru. Pozorujem, ako sa v rúre dvíha cesto, ako tmavne a robia sa v ňom bublinky. Banány, džem, čokoládový krém, poťahová hmota, motýľ z kakaa. Radosť z prípravy, z darovania.

10/04/09

Oslava. Som presladená do poslednej bunky môjho tela. Kričím po čistej vode.
11/04/09

Zaprataný celý stôl, veľkolepé veľkonočné raňajky. Výlet na Červený Kameň. Nadchýnam sa zariadením hradu, rozprávaním sprievodkyne, počasím aj výhľadom. Deti, skupinky sediace na dekách v parku, sokoliari a dravec, čo ma krídlom pohladil na krku. Bolo to príjemné. Absolútna radosť z vlastnej existencie. Večer Okultizmus od Hrúza a film o Edith Piaf, kultúrny orgazmus. Radosť byť tu a teraz. Nie sama. S TEBOU.

12/04/09

68. O jednej peknej sobote

Počasie sa celý týždeň menilo z hodiny na hodinu. Ráno som sa prebúdzala ešte pred zvonením budíka kvôli slnečnému svetlu derúcemu sa dnu aj cez štrbinky stiahnutých žalúzií. Raňajkovala som pozerajúc z okna na ťažké tmavé mraky valiace sa z východu, ktoré sa o chvíľu premenili na obrovské snehové vločky narážajúce do okien ako opité a následne omráčene stekajúce po skle niekam dole. A potom dážď. A vietor rozmetajúci špinu po uliciach, unášajúci staré noviny a igelit, lámajúci dáždniky. Spomenula som si na deň spred niekoľkých rokov, keď sa Tatry zmietali vo víchrici. Umývala som práve okná v Alexiinej izbe a počúvala predpoveď v rádiu, vo vzduchu lietalo suché lístie, na strechách škrípali veterné kohúty, s rachotom sa otvárali a zatvárali bráničky, akoby sa s nimi pohrávala neviditeľná ruka. Ako na druhý deň ležali na chodníkoch v Starom meste červené úlomky škridiel, ktoré bolo treba stále prekračovať.
Zdá sa mi, že dnes po prvý raz v tomto roku bolo naozaj teplo a slnečno. Vyložila som paplóny do okna, nech presiaknu jarným vzduchom. Položila som si na ne hlavu a chvíľu so zatvorenými očami načúvala okoliu. Keď som ich znova otvorila, uvidela som motýľa. Prvého v tomto roku. Susedia sa pri kontajneroch mordovali so zosušenými zvyškami vianočných stromčekov, čo sa tam povaľovali už od polovice januára a smetiari ich odmietali odviezť, rezali ich na menšie kúsky a nakladali do auta. Kučeravá susedka, ktorú vídavam skoro ráno venčiť malého psa, s ním behá po poli za domom, na ktorom sa čoraz častejšie objavuje traktor. Minulý rok v máji, keď sme sa nasťahovali, na poli kvitla repka. Mala som pocit, že hrám v nejakom českom filme, tak akosi sa k nemu to žlté pole hodilo...
Posledná marcová sobota je o pangasiovi opečenom na olivovom oleji s oreganom a čili papričkami a varených zemiakoch, o paplónoch presýtených jarou, trošku o nakupovaní a o výborných muffinoch, a o odhodlaní dostať jar do bytu: kúpila som hnojivo na izbové kvetiny, ktoré som doteraz polievala vodou z kohútika a niekedy minerálkou, semienka petržlenu, žeruchy a pažítky, čo čoskoro nasadím do pripravených črepníkov. Chcem ešte záplavu farebných kvetín na balkón, kde sa budem tešiť z tej nevšednej farebnosti, z bzukotu včiel a chladivého tieňa, kde budem pozorovať, ako rastú, čítať noviny a knihy, piť kávu, kde budem sušiť prádlo a farebné štipce sa budú hodiť k farebným kvetom. Vrcholne romantická predstava.
Pijem minerálku s bublinkami, pozorujem, ako stúpajú smerom k hladine a premýšľam, čo s načatým večerom. Či ho obetujem televízii alebo knihám. Monika Kompaníková: Miesto pre samotu, ktoré uchvátilo moju dušu. Na stole prázdny košíček a v ňom zvyšky po čokoládovom koláčiku, balzam na pery s ochranným faktorom 12, krém na moje vysušené lakte, lepiace papieriky a ceruzka, aby som si mohla označovať v knižke miesta, na ktoré nechcem zabudnúť. Janko vo vedľajšej izbe sledujúci futbalový zápas, vôňa cukru a čokolády v celom byte. Rozčítané Elle a Eva. Mokré prádlo na balkóne. Puzzle jedného sobotného večera v jednom byte.

67. Psssst...

Túžim po tichu. Ostrom, prenikavom tichu, ktoré prebodáva uši ako kopija. Keď počujem iba vlastné telo. Tikanie telesných hodín. Keď ma niečo núti zo všetkých síl natŕčať uši v napätí, či čosi doteraz nezbadané zachytím, a nemôžem sa zbaviť pocitu, že práve teraz to príde. Že v kúte slabučko zapraská, že budem počuť tiché kroky na laminátovej podlahe, zacítim mäkký dych na spánkoch. Túžba, čo zároveň ľaká. Nachvíľu zatvorím oči, ticho neprichádza. Namiesto neho počujem hlasy prúdiace z televízora v byte na prízemí, kde stará pani pozerá Ordináciu v ružovej záhrade, rev decka niekde nad hlavou, kroky na schodisku, bzučanie počítača a vietor ženúci sa po poli, dažďové kvapky stekajúce po okennej tabuli, šum vody v radiátoroch. Ticha niet.

Na uši si občas nasadím imaginárne klapky a ponorím sa hlboko do ticha. V tom tichu očami blúdim pomedzi čierne písmená v knihách, ukladám ich po jednom do pamäti, skladám príbeh. Prihováram sa svojím vnútorným hlasom vlastnému JA, rozprávam mu rozprávku. Táto podoba môjho hlasu nasmerovaná do hlbín mi znie oveľa krajšie, ohýbam a tvarujem ju, ako chcem, „fyzično“ tu nehrá žiadnu úlohu. Môžem každé písmeno vysloviť inou farbou, inou silou.

Čítam môjmu JA (príjemným rozhlasovým hlasom) Yesim od Svetlany Žuchovej a vravím si, že sa mi páči, ako píše. Ako opakuje, niekedy banálnu, informáciu dovtedy, kým ju nemám vytetovanú na koži. Skladačka. Rozmýšľam, či je v nej niečo z tej mladej Turkyne vystupujúcej v zafajčenom viedenskom bare. Alebo či ju pozná: možno sa stretli v metre, alebo „svoju postavu“ zazrela niekde v dave a vedela, že to je ONA, že o nej napíše. Lebo musí. Lebo chce. Som na šesťdesiatej piatej strane a stále som sa nezbavila pocitu, že Yesim musím chrániť, inak sa mi rozpadne v rukách na prach. Zraniteľná. Šťastie v nedohľadne. Hlava tlačená k zemi ťažobou spomienok.

Ponorená v hlbočinách textu nepočujem nič okrem neho. Vytúžené ticho.

66. Tik-Tak

V celom byte počuť burácanie horúcej vody tečúcej z kohútika priamo do vane. Naplní ju možno až po okraj. Iba voda, žiadna pena, soľ, žiadna vôňa. Iba Janko a noviny. Ten hukot vody, čo ruší tiché hlasy prúdiace z televízora. A potom už iba tie hlasy, lebo vaňa je plná. Pozerám americkú drámu na HBO, haváriu lietadla s futbalovým tímom na palube, a voniam si po šampóne a telovom mlieku. Už teraz som nervózna z toho, ako rýchlo bežia minúty a čo všetko dnes večer už nestihnem. Ešte pred trištvrte hodinou som ukladala špinavý riad do umývačky, zalievala cícer v hrnci vodou, nech do zajtra zmäkne, rozvešala čerstvo vypraté prádlo a dala prať ďalšie. Ešte pred polhodinou som sa v sprche rozplývala nad vôňou a konzistenciou mydla s názvom „zázvorník“, lebo neklamali: naozaj sú v ňom kusy zázvorového koláčika, čo „šmirgľuje“ pokožku dohladka ako žiletka, naozaj vonia sladko ako tie koláčiky z Ikea, ktoré tak ľúbim. Pred pätnástimi minútami som sa rozčuľovala na maxi osuškách vo farbe tmavej čokolády, za ktoré sme vysolili toľko peňazí v nádeji, že ich mäkkosť je známkou kvality, a teraz z nich opadávajú drobné chĺpky a okupujú celú kúpeľňu. Stále a vždy. A pred desiatimi minútami som si po tele roztierala telové mlieko husté ako maslo. Také mám rada. Lesknem sa po ňom ako had a ešte aj ráno budem na koži cítiť jeho prítomnosť. Všetky moje pyžamá sú dávno prevoňané telovými mliekami do poslednej nitky...

A teraz pozerám ten film a ťukám text do klávesnice.

O pár minút vyberiem prádlo z práčky a úhľadne ho rozvešiam na sušiak v chodbe. Možno dopozerám film dokonca, možno nie. Otvorím knihu a budem si čítať. Potom si umyjem zuby a o tri hodiny budem už spať. Možno sa mi bude o niečom snívať, čo si aj zapamätám. A možno sa mi bude spať zle. Lebo na oblohe svieti mesiac veľký a okrúhly ako plát deravého syra. Zajtra je spln. Ráno vstanem ešte pred šiestou a pred siedmou už budem sedieť v práci a raňajkovať doma upečený chlieb s kúskami tofu, čo čaká pripravené v chladničke. A budem trošku ľutovať, že čas uteká tak rýchlo a zasa nestihnem všetko, čo by som chcela.

Ale aj tak budem mať energie na rozdávanie. Lebo jar je vo vzduchu. Za rohom. Aj keď je slnko prekryté čierňavou a stále prší, všetko vonia jarou. Aj dažďové kvapky, aj zobúdzajúca sa zem, aj južný vietor.

65. Svet padajúcich makrel

Po mesiaci som dočítala Murakamiho Kafku na pobreží a ešte stále sa v myšlienkach pohybujem v jeho svete, lepšie povedané v jeho paralelných svetoch. Je to najabsurdnejšia a zároveň najfamóznejšia vec, akú som kedy čítala. Svet, v ktorom z neba padajú makrely a pijavice, kde Johny Walker bezcitne odtína hlavy mačkám, aby z nich vzápätí zostrojil magickú flautu, kde všetci niečo hľadajú a nikto z nich nevie čo, kde sa prelínajú dva svety: fyzický a metafyzický. Netreba pátrať po realite, len sa nechať unášať dejom a s napätím sledovať, kam nás zavedie. Chvíľami sa mi natískal pocit, že som na túto časť tvorby Harukiho Murakamiho ešte nedorástla, že ešte na ňu nemám, veľa z prečítaného mi niekam uniká. Že nedokážem odhaliť skryté významy a alúzie, ktorými sa to v knihe len tak hmýri. Nórske drevo bolo o niečom inom. Oveľa realistickejší Murakami. Oveľa zrozumiteľnejší.

Stále premýšľam, ako asi sa mohol zrodiť taký typ príbehu. Je vôbec možné, aby ho autor dopredu naplánoval, aby presne vedel, čo dá na papier? Viem si ho skôr predstaviť, ako po nociach sedí pri počítači a do klávesnice ťuká to, čo ho práve napadlo. Ukladá do Wordu tisícky absolútne navzájom nesúvisiacich momentov, ktoré napokon spojí do logického celku. Ten príbeh je napísaný tak geniálne, že pre každého čitateľa so sebou prináša niečo iné. Každý hľadá paralelu so svojím životom.

„Všichni ustavičně ztrácíme něco důležitého... Důležité šance a možnosti, city, které se nedají ničím nahradit. To už je jeden ze smyslů lidské existence. Ale někde ve svých hlavách, aspoň já myslím, že v hlavách, máme každý takový malý pokojík, kam ukládáme vzpomínky na všecky ty ztracené věci. Takovou nějakou místnost s regály, jako máme tady v knihovně. A v jednom kuse vyplňujeme katalogizační lístky, abychom se ve své vlastní mysli ještě vůbec vyznali. Musíme v té místnosti zametat, větrat, vyměňovat květinám vodu. Inými slovy: žiješ pak na věky ve své osobní knihovně.“(H. Murakami: Kafka na pobreží, Odeon, 2006)

64. New season in the air

Nemám rada február. Kvôli čľapkanici a špinavým kalužiam, sivému odtieňu pokožky zúfalo volajúceho po slnku, kvôli nedostatku pohybu a psychickej nepohode všetkých naokolo, mňa nevynímajúc. Vo februári sa každoročne zo mňa stáva hypochonder. V malej vyrážke vidím ekzém s ďalekosiahlymi následkami, mám pocit, že mi vypadáva priveľa vlasov, štiepia sa nechty, že priberám, pri plnom nose chytám paniku z blížiacej sa ťažkej nádchy, ktorá ma určite odrovná na viac ako týždeň. Mám strach. O seba.

Je posledný februárový deň, vzduch vonia dažďom a mokrou zeminou. Poobede som na balkóne chladila margotkovú bábovku a polievala ju citrónovou polevou, plnými dúškami som nasávala nový vzduch voňajúci očakávanou jarou a počúvala práve zobudené vtáky. Na okennom ráme sedela prvá mucha v tomto roku. Teším sa na dni, keď budem zasa zaspávať pri otvorenom okne a načúvať, ako ticho šelestia záclony. Minulý týždeň som na trhu videla už aj tulipány, utekala som vtedy do jazykovej školy a nemala čas sa pri nich zastaviť a kúpiť si zopár do obývačky. A včera v hypermarkete rozkvitnuté narcisy v kvetináčoch. Nečakaný prílev energie. Práve v tejto chvíli mám obrovskú chuť obliecť si šaty s kvetinami a ísť tancovať niekam, kde hrá živá kapela. A nadránom sa vracať pešo domov.

Ráno som strávila pod sušičom u kaderníčky, rozprávali sme sa o miešaní farieb, o odtieňoch, varení, medailách a schôdzach. Moje vlasy sú teraz nanovo premelírované, voňajúce po kaderníctve. Mám rada tú vôňu. Mám rada aj spoločné varenie v našej kuchyni skoro každý víkend, keď si podelíme úlohy a potom spolu obedujeme pri prestretom stole a zapálenej sviečke. Ako dnes: zapekané špenátové listy s mozarellou posypané plátkami opražených mandlí. Špenát nikdy nechutil lepšie ako v kombinácii so syrom a mandľami.

Pol ôsmej večer. Otvorila som okno dokorán, susedia svietia, niekto venčí psa. Vydychujem obláčiky pary, vo vzduchu jemne cítiť zápach z družstva. A v dome guláš, čo niekto varí v niektorom z bytov nad nami. Je mi tak dobre, tak dobreee...

63. Čakám na sneh.

Pondelok, sedem tridsať ráno. Sedím v práci, medovkový čaj na stole, zapnutý počítač. Aj tak nepracujem. Pozerám z okna na sivú Bratislavu a na tmavé mraky nad ňou. Vraj má snežiť. Medzi chlipkaním čaju pozorujem dym stúpajúci z komína budovy, čo vyzerá ako škola. Je jediným pohybom, ktorý som schopná vonku postrehnúť. Zdá sa, akoby všetci ešte spali. Na strechách pár centimetrov snehu, to celé vytvára dojem vianočného rána.
Sedím a nechce sa mi začať deň. Najradšej by som zostala v posteli a ignorovala akékoľvek zvuky vrátane vlastného svedomia. Iba ja, paplón a ticho. Miesto toho som nervózna z dnešného termínu u zubára a moja mailova schránka praská vo švíkoch. I hate Mondays.
***
Práve začína snežiť. Husto snežiť.

62. Nevalentínsky

Tŕpnu mi ústa od intenzívnej chuti ružového grapefruitu. Katastrofu zachraňuje horúci a priveľmi sladký čaj. Priveľa medu v ňom. Sychravé počasie vonku. Vietor zbesilo naráža do okien, rozmetá drobný sneh všade naokolo. Doma príjemná atmosféra: horúce radiátory, v obývačke sa na jednom suší biely mohérový svetrík, ostatné veci na sušiaku v predsieni, krémová brokolicová polievka s kúskami opečeného chleba, ktorú som vyrábala, zatiaľ čo Janko montoval nábytok, rozčítaný Kafka na pobreží od Murakamiho, valentínsky program v televízii, čo ignorujeme, slivkový čaj, grapefruity a sladké jablká. Popis jedného z februárových večerov na tri riadky.

V spálni je ešte iba pár hodín biele kožené kresielko, v podstate stolička, ale ja ju budem volať kresielkom, ešte vonia novotou, a ja už teraz viem, že v nej budem tráviť veľa času čítaním a ťukaním do klávesnice. Budem čítať Murakamiho, Hoega, a Atwoodovú, občas od písmen zdvihnem hlavu smerom k oknu a cez úzke uličky medzi plátkami žalúzií budem pozerať von z okna na pole a mraky nad ním. To mi pripomína, že som dnes prečítala väčšinu z toho, čo som na tento blog zavesila. Bála som sa, že keď to začnem čítať, zistím, že toto nie som ja, že som do tých krátkych reportov o vlastnom živote nedala nič zo seba, že to celé bolo iba o tom, akou by som možno chcela byť. Ale už som (s)pokojná, SOM TO JA. V každom riadku, v každej vete, každom písmene. Teším sa z vlastnej úprimnosti.

Lúskam arašidy, ale nedajú sa jesť, sú príliš zvlhnuté, staré, ešte od Vianoc. Mením ich za mandle. Teším sa z papučiek, ktoré som po dlhom čase objavila v skrini zabalené v starej taške. Teraz sa hodia: čierne, s kožúškom, vnútri mäkké a hrejivé. Práve teraz ich potrebujem. Naukladala som moju zbierku časopisov do novej knižnice, poukladala topánky do novej komody, a teraz sa na to všetko chodím každú minútu pozerať a obdivovať to. Lebo také som to chcela mať.
Žiadna extra večera, extra darčeky, žiadny Valentín. Rozhodli sme sa, že naň kašleme. Že bude dňom ako každý iný. A z toho rozhodnutia mám dobrý pocit. Tak to má byť.

61. Za pravosť vecí

V piatok tradične robím veľký nákup. Medzi prepchatými regálmi hypermarketu som dnes premýšľala, koľko percent z toho všetkého je vlastne pravé. Tradičné, bez lacných náhrad, farbív, predlžovačov trvanlivosti, zvýrazňovačov chuti. Ani si poriadne nepamätám, kedy som naposledy jedla zaručene pravý chlieb s pravým maslom a absolútne plnotučným mliekom. Akosi sme si zvykli kupovať light verzie. Bez chuti, bez vône, s kopou éčok, ale s povoleným množstvom kalórií. Možno preháňam, ale niekedy mám pocit, že umelina je chorobou tejto doby. Umelé je všetko – od bielej vody balenej v tetrapakoch vydávajúcej sa za mlieko, hoci kravu nikdy nevidela, až po pocity.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Dnes som to oficiálne zmenila. Nízkotučné mlieko som vymenila za pravé plnotučné s 3,6 percentným podielom tuku a týždňovou trvanlivosťou, ktoré chutí absolútne fantasticky a keď ho roztúžene premieľam na jazyku, vraciam sa nazad do detstva, keď ešte chlieb s maslom a kakaom neboli spoločenským prehreškom. Light syry s plastelínovou chuťou vystriedali francúzsky brie, parmezán a camembert. Konzervovanú mrkvu v presolenom náleve nahradila čerstvá, mladučká, s celou vňaťou: vyzerá, akoby sme ju práve vytrhli v záhrade a narýchlo poumývali vo vode zo studne niekde na dvore.
ˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇˇ
Bojujem za pravú tvár vecí. A začala som jedlom. Lebo jesť sa musí. Prestáva mi byť jedno, čo do seba nahádžem. Naopak začína mi byť jedno, že za pravosť sa platí oveľa viac. Nefalšované mi jednoducho oveľa viac chutí. Telu aj duši. Vraciam sa teda k chlebu s maslom a domácimi paradajkami, k jahodovému džemu, k vajíčkam a plnotučnému mlieku, k mrkve, pažítke a petržlenu, k cesnaku a cibuli. Preklínam ryžový chlebík s chuťou aj výzorom polystyrénu, mini vajíčka pochádzajúce od chorých sliepok natlačených v mini škatuli a napumpovaných hormónmi, aj sójový granulát.

60. Víkend

Eufória na šesť písmen. Víkend.

Piatok, sedem hodín večer, sme za vodou. Budík vypínam, mozog tiež. Čistím si hlavu od toho bordelu, čo sa v nej za týždeň nazbieral. A keď ju celú vyzametám, budem pripravená naštartovať týždeň nadzvukovou rýchlosťou. Možno. Závisí to od okolností.

Víkendy sú skvelá vec. Pokojne by som ich ešte o jeden deň predĺžila. Endorfíny sa u mňa vyplavujú už len pri pomyslení, že ráno zaklapnem budík, ktorý si preventívne nechávam zapnutý aj cez víkend len kvôli skutočnosti, že ho môžem zraziť pravačkou z nočného stolíka bez trápneho pocitu viny, že na mňa kdesi v kancelárii čaká polmetrová veža nespracovaných dokumentov a na druhej strane telefónnej linky môj fúzatý šéf. Nechávam zatiahnuté žalúzie, zakutrem sa hlbšie do paplónu a spím ďalej. Až keď moja hlava od toľkého ležania náhle zmení tvar a močový mechúr má ťažkú krízu, vyšuchcem sa z postele a v papučiach s nohami tesne pri sebe sa opatrne premiestnim do kúpeľne. Pustím televízor, uvarím čaj, otvorím nejaké noviny a raňajkujem. Dlho a rada. No nie je to skvelý pocit? Robiť, čo sa mi zachce bez výčitiek svedomia podobného typu, aké mávam v práci, keď som už dve hodiny tajne na facebooku. Celý deň si nevyzliecť prastaré, dávno nenositeľné pyžamo, na ktorom už guma na gatiach dosiahla dvojnásobnú dĺžku a pri každom neopatrnom a dopredu nenaplánovanom pohybe skončí pri členkoch. Kašlať na make up a slušivý účes, kašlať na seriózny business style. Flákať sa, flákať sa, flákať sa do zbláznenia.

Už mám plán na zajtra. Vstanem, až keď budem mať zvierač na mojom močovom mechúre úplne vyšťavený od úporného snaženia zabrániť tomu najhoršiemu. Urobím si veľké sladké raňajky a liter slivkového čaju. Uvarím skvelý obed, hodím do rúry cesto a uvidím, čo sa z neho vyvinie, možno sa bude dať aj zjesť. To závisí od okolností, v ktorých sa zatiaľ veľmi nevyznám. Ale raz tomu prídem na korienok. No a potom, potom sa uvidí. Ale večer určite vleziem do vane. Tentoraz bez peny. Ak sa neutopím, budem si ešte dlho do noci čítať Paula Austera.

59. Cvičím

Polámaná som vyliezla z horúcej vane a sŕkam čerešňový čaj, ešte takmer vriaci. Moja cvičiteľka aerobiku ma dnes dostala na kolená, už teraz sa bojím zajtra ráno zobudiť. Babka-cvičiteľka, ako som si ju familiárne nazvala, má asi sedemdesiat rokov a postavu sexuálnej dračice. Na cvičenia zásadne chodí v obtiahnutom vysoko lesklom úbore, čo vyzerá ako plavky, plus priesvitné legíny, a mám silný pocit, že tie kúsky pamätajú ešte časy spartakiád. Vymaľovaná tvár, čerstvá trvalá a magnetofón s nahrávkami typu Modern Talking. Hodinu rozbieha vo veľkom štýle - a hop, hop, hop, nádych, výdych, hop, hop, hop,... ja zatiaľ prudko premýšľam, ako nezaostať za okolo cvičiacimi päťdesiatničkami, ktoré sú oproti mne vo výhode, lebo už dávno poznajú celú choreografiu, ja som tu len druhý raz, a ešte celkom presne netuším, ako to tu frčí.

Často sa mýlim, vybieham z rytmu, kazím im celú tú jednotu pohybov, idem naopak. Nohy prestávajú poslúchať, ozýva sa stavec, po spánkoch mi steká kvapka potu, ale ja sa nevzdám ani za nič. To ešte tak, aby potom mohli rozprávať, že tí mladí sú dnes akísi mľandraví, dýchaviční, nič nevydržia. A idem, a idem, a idem. Kazeta skončí, treba ju v kazeťáku obrátiť, cvičíme ďalej, babka cvičiteľka vymieňa kazetu a na tyrkysovom úbore vzadu na chrbte má mokrý fľak ťahajúci sa až k zadku. Ja som to vedela, vedela, že nie som jediná, čo sa jej pot cícerkom valí z otvorených pórov. Posmelená cvičím ďalej.

No a o hodinu nato už vzdychám doma nad fľašou minerálky, ktorú hlcem ako smädný na púšti. Potom napúšťam do vane horúcu vodu, vyrábam penu a boľavo sa do nej ponáram s Týždňom nad hlavou, aby som si ho nezmáčala a nerozmazali sa mi písmenká. Čítam o plynovej kríze a jej dôsledkoch, o kontroverznej Entrope Davida Černého a o novom americkom prezidentovi. Zabúdam na bolesť a únavu a slastne ochutnávam písmená.

A zvyšok už poznáte. Polámaná som vyliezla z horúcej vane a sŕkam čerešňový čaj, ešte takmer vriaci. V duši ma hreje slastný pocit, že som určite spálila milióny kalórií z tej majonézovej tresky, ktorou som sa tesne pred aerobikom nadžgala.

58. Denník zmrzliny (2)

Začína sa to zlepšovať, dnes iba mínus šesť. Pre zmenu mrznúci dážď. Autom sa pomaly šmýkame po pocukrovanej vozovke do práce a ja tajne dúfam, že na ceste nestretneme nijakého blbca, čo si to bude po tom ľade rúbať stovkou.
V práci fičia radiátory naplno, celkom príjemne, napriek tomu ma stále núti niečo pozerať von z okien a pozorovať, ako po skle stekajú drobné kryštáliky. Tak Happy Birthday, sweety...
Plyn stále niekde viazne, mediálna téma číslo jeden, vytlačila do ústrania dokonca aj bulvár.
Tak uvidíme...

57. Denník zmrzliny (1)

Zima ako na severnom póle. Už ráno som trpko oľutovala, že som teplo obetovala na oltári módy a miesto výzoru a lá obrovská cibuľa som do práce putovala naľahko iba v tenkom kabátiku a džínsoch bez pančúch, žiadna čiapka, žiadny šál. Lebo kazia pracne nanesený makeup a starostlivo nalakovaný účes. Už po vystúpení z auta som zistila, že za chyby sa platí. S poľutovaním som si šla vybrať pár eur z bankomatu, ku ktorému som v priebehu pár minút skoro primrzla rovnako ako sopeľ pod mojím nosom. V práci sa nekúrilo, niekto totiž vypol cez víkend radiátory a tie od jedu odmietli v pondelok naštartovať. Opravári sa zabudli niekde pri treske a teplých rožkoch v bufete, tak sme drkotali zubami a odovzdane čakali. Blue Monday. Nepomohlo ani horúce latte.
Triasla som sa ešte o pol štvrtej na mojej english lesson. Aj cestou domou v aute, hoci mi pod zadkom horelo sedadlo. Pomohla až horúca sprcha a pyžamo.
Zajtra bude lepšie. Možno.

56. Low battery

Mám hroznú chuť ísť s niekým niekam, stretnúť niekoho a preprozprávať popoludnie, potom spomínať na dobrý pocit z blízkosti, z pochopenia. Stráviť nedeľu v príjemnom prítmí zadymeného podniku počúvajúc útržky cudzích rozhovorov a skladať z nich príbeh. Popíjať horúcu čokoládu. Chýba mi spoločnosť, exluzívna spoločnosť niekoho, s kým si mám čo povedať. Alebo kto mi má čo povedať. Budem iba mlčať, nasávať jeho slová do duše a potom si to celé odnesiem domov. Budem z toho žiť ešte niekoľko dní. Energia. Lebo dnes u mňa svieti niečo ako low battery. A telefón to nezachráni.
Stmieva sa, je spln. Mesiac cez sadajúcu hmlu nevidno, ale je tam. Ako okrúhly plát plesňového syra. Ešte pred pár hodinami som sedela na zubnej pohotovosti a pozerala na zelené steny. Nebola som tam kvôli bolesti. Dnes iba kvôli rtg. Zahryzla som do bielej paličky a okolo hlavy sa mi prehnala masa súčiastok a neviditeľné žiarenie. Snímok je pekný. Vidno na ňom zápal.
Možno kvôli splnu sa neviem zmestiť do vlastnej kože a mám chuť niečo urobiť. Čokoľvek. Oprala som posteľné obliečky so vzorom oranžových listov a spomenula si na jeseň, keď som pod nimi spávala. Ako som nechávala otvorené okno až do rána. Vôbec nám nebola zima. Chýbajú mi otvorené okná. A vánok, čo sa hral so záclonami. Zjedli sme zapekanú kuracinu s banánmi a paradajkami spolu s tarhoňou, brokolicovú polievku. Recept sme našli v časopise. Taniere a príbory ležia teraz rozhádzané na kuchynskom stole a mne sa ich nechce odpratať. Zostanú tam, kým sa nerozhodnem naložiť ich do umývačky.

55. Snehové popoludnie

Krátko po obede. Vyprážaný kaleráb v sezame bol pritvrdý, do cesnakovej polievky som si nasypala priveľa chilli. Všetko nasvedčuje tomu, že by som nemala viac variť podľa vlastnej fantázie, ale radšej sa striktne držať receptov.

Vonku mrzne. Vešala som pred chvíľkou na balkóne prádlo ešte horúce a voňajúce po mandľovej aviváži, kvapká z neho voda na hnedé dlaždice a okamžite zamŕza. Najradšej by som sa teraz išla sánkovať ako minulú sobotu. Vytiahli sme staré sánky a spúšťali sa dole kopcom na mieste, kde inokedy premávajú autá po rozpálenej asfaltke. Ale tu sa to nedá, všade samá rovina a na nej sotva päťcentimetrový riedky biely paplónik, ktorý po pár dňoch aj tak úplne vsiakne do zeme.

Mám nové topánky. Hnedé s tyrkysovými pásikmi. A neviem sa dočkať, kedy si ich obujem, vyjdem von a pod nohami mi bude vŕzgať januárový sneh. Sú krásne. Zatiaľ pyšne tróniace na stoličke v chodbe pod červenou hlávkou divého maku.

V byte je teplo, teplomer ukazuje vyše dvadsaťtri stupňov. Sedím pred televízorom, pojedám sušené ovocie, čo sa mi lepí na prsty, a pozerám film o Afrike. Umývačka práve zapípala oznamujúc, že svoju robotu skončila. Janko ju otvára, von uniká horúca para. Podchvíľou pozerám von z okna na biele pole. Kam sa z neho stratili všetky tie vrany, vyplašené zajace a bažanty? V duchu si želám, aby teraz začalo husto snežiť. Tak ako včera, keď sme boli na diaľnici na ceste domov. Rýchlo sa stmievalo, padal drobný sneh a my sme videli iba na pár metrov pred seba, iba mihajúce sa zadné svetlá áut pred nami. Bála som sa.
Dnes večer zvesíme zo stromčeka vianočné ozdoby, poukladáme ich do škatúľ a vyložíme na niektorú z horných políc v skrini. Spolu s ozdobami poputuje do skrine aj adventný veniec a vianočné obrusy. Namiesto stromčeka bude v kúte opäť stáť gitara a kombo. Do decembra. Lebo Vianoce sú definitívne za nami.

Zajtra idem do práce, vo štvrtok na aerobik, budúci týždeň na angličtinu, k zubárovi, na vernisáž. Kalendár plný termínov. 2009-ty začína. O pár dní mám dvadsaťpäť.